reklama

Po porážke Islamského štátu: rozdelenie Sýrie a Iraku na okupačné zóny (3/3)

Už je rozhodnuté o spoločnom postupe medzinárodnej koalície proti Islamskému štátu. Aby sa neopakovali chyby z minulej okupácie Iraku a Afganistanu, treba hľadať nové politické riešenie, zahrnujúce predovšetkým miestne mocnosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

V prevčerajšom 1. dieli som vysvetlil, prečo je potrebné Sýriu a Irak rozdeliť, prečo existencia Sýrie a Iraku v súčasných hraniciach bráni arabskej integrácii i vzniku podmienok pre demokraciu. Tiež som popísal, prečo by mali budúce okupačné zóny viesť mocnosti Blízkeho Východu, a uviedol som štáty, ktoré sa tohoto procesu nesmú zúčastniť. Napokon som popísal možnú tureckú a egyptskú okupačnú zónu v sunitských častiach Sýrie a Iraku, ktoré by viedli k vytvoreniu sunitsko-arabských štátov Sýria a Džazíra. Vo včarajšom 2. dieli som popísal rolu Iránu a Ruska pri ochrane šiitských vlád Iraku a Alawitska, a potrebu vzniku nezávislého Kurdistanu na kurdských územiach Sýrie a Iraku, ktorý ako jediný môže garantovať prežitie menšín v severnej Mezopotámii.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dnes sa snažím popísať rolu Iránu ako súčasného spojenca USA i Ruska, ako aj možnú rolu Veľkej Británie, Francúzska a USA pri zaručení toho, aby susedné štáty – Jordánsko, Libanon a Izrael neboli zatiahnuté do konfliktu. A napokon popisujem spôsob, akým by bolo možné mocensky zaručiť prežitie menšín na juhozápade Sýrie – Drúzov, Čerkesov, Izmailitov a kresťanských Arabov a Aramejcov.

8. Jordánsko a ochranná zóna Veľkej Británie: nárazníkové územie zabezpečené pred rozpínavými chúťkami Egypťanov a Izraelčanov

Jordánsko je relatívne stabilným štátom v regióne. Na rozdiel od Libanonu mu nehrozí sektársky konflikt a na rozdiel od Saudskej Arábie nemá veľmocenské chúťky. Navyše je v mieri s Izraelom. Je to jediný rozumný štát pre nástup egyptskej okupačnej armády do Sýrie a Iraku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhej strane, Egypt nikdy neváhal rozširovať svoj vplyv do iných arabských štátov. Za vlády egyptského diktátora Násira Egypt mocensky ovládol Sýriu a Jemen, za prezidenta Sadata sa pokúšal o ovládnutie Líbye a Sudánu. Pokus Egypta o ovládnutie Jordánska by mohol spôsobiť zatiahnutie Izraela do konfliktu, čo by malo nedozierne následky.

Polovicu obyvateľov Jordánska tvoria Palestínčania. Medzi nimi má veľký vplyv hnutie Hamas, ktoré nie je voči dnešnej vojenskej vláde Egypta priateľské. Je spojencom egyptského Moslimského bratstva, ktoré je kruto prenasledované egyptským režimom. Priaznivci Hamasu by sa mohli pokúsiť prerušiť zásobovacie koridory egyptskej okupačnej armády do Sýrie a Iraku. Preto je nevyhnutné Jordánsko stabilizovať, a to bez zatiahnutia egyptskej armády, a tiež bez zasahovania jordánskych susedov – Izraela a Saudskej Arábie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Túto úlohu môže zastávať len jeden z najbližších spojencov Jordánska a jeho bývalá koloniálna mocnosť – Veľká Británia. Je súčasne spojencom Izraela a Saudskej Arábie. Preto by počas celého obdobia pôsobenia egyptskej armády v egyptskej okupačnej zóne v Sýrii a Iraku musela na území Jordánskeho kráľovstva existovať britská ochranná zóna.

Britské ochranné sily by opustili Jordánsko po stabilizácii Sýrie a Iraku a odchode okupačných jednotiek Egypta z juhu Sýrie a Iraku.

9. Prítomnosť jednotiek Iránu v americkej a ruskej ochrannej zóne

Ako už bolo spomenuté, dlhodobá prítomnosť vojenských jednotiek USA a Ruska na Strednom Východe nie je žiadúca a tieto veľmoci nesmú mať svoje okupačné zóny. Preto by mali byť rozmiestnené len v ochranných zónach – predovšetkým v americkej ochrannej zóne v Kurdistane a v ruskej ochrannej zóne v Alawitsku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Avšak Alawiti, nábožensky príbuzní šiitskému Iránu, i Kurdi, jazykove spriaznení s perzskojazyčným Iránom, sú prirodzenými spojencami Iránu. Na druhej strane, Irán bol až donedávna veľmi blízkym spojencom Ruska, zatiaľ čo dnes sa stáva i spojencom USA.

Irán by síce nezískal žiadnu ochrannú zónu ani v Kurdistane ani v Alawitsku. Avšak symbolickým spečatením iránskeho spojenectva s Alawitmi a Kurdmi, ako aj s veľmocami USA a Ruskom, by bola prítomnosť iránskych jednotiek pod velením USA v Kurdistane a pod velením Ruska v Alawitsku.

Podobný model bol uplatnený v rokoch 1999-2008 v Kosove v súvislosti s Ruskom. Rusko nezískalo žiadnu okupačnú zónu v Kosove, avšak kvôli spojenectvu kosovských Srbov a Ruska a na spečatenie priateľstva medzi Ruskom a NATO boli ruské jednotky rozmiestnené v piatich okupačných zónach Kosova – americkej, britskej, francúzskej, talianskej a nemeckej.

Odchod iránskych jednotiek z Kurdistanu by nastal súčasne s odchodom tureckých okupačných vojsk zo severu Iraku a Sýrie. Ako už bolo spomenuté vyššie, Irán by si však mal ponechať menšie vojenské základne v Alawitsku.

10. Libanonská okupačná zóna v menšinových územiach Sýrie

Okrem menšín na severovýchode Sýrie – Kurdov, Asýrčanov a Turkomanov, existujú ďalšie menšinové územia na juhozápade Sýrie.

Najrozsiahlejším je provincia Suwajdá, kde žije drúzske obyvateľstvo a na území ktorej existoval počas francúzskeho mandátu po 1. svetovej vojne štát Drúzske vrchy (Džebel ad-Drúz).

Druhým menšinovým územím je tzv. Kresťanské údolie (Wádí al-Nasara), nachádzajúce sa medzi pobrežnými alawitskými provinciami Latakia a Tartús na západe a vnútrozemskými sunitskými provinciami Homs, Hamá a Idlib na východe. V severojužnom smere sa tiahne od severnej hranice Libanonu až k južnej hranici Turecka.

V provincii Homs zahrnuje okresy al-Qusair a Talkalah a obvody Shin a Khirbet Tin Nur okresu Homs. V provincii Hamá obsahuje okresy Masyaf, al-Suqaylabiyah a Muhardeh a obvod Hirbnafsah okresu Hamá. A napokon v provincii Idlíb je to okres Džisr aš-Šugur.

Na území Kresťanského údolia žije zmiešané obyvateľstvo – predovšetkým arabskí kresťanskí obyvatelia pravoslávneho a gréckokatolíckeho (melkitského) vyznania, nazývaní aj Levantínci, ďalej arabskí moslimskí obyvatelia drúzskeho, izmailitského, nusajrijského, šiitského i sunitského vyznania, ako aj Kurdi a Turkomani.

Tretím menšinovým územím sú úbočia pohoria Anti-Libanon a Qalamoun na západe provincie Damašek, na hranici s Libanonom. Tu, juhozápadne od Damašku, na severe Izraelom neokupovanej časti Golanských výšin – v okrese Qatana, žijú Drúzi a Čerkesi. Severozápadne od Damašku, v obvode Saidnaya okresu al-Tall a v obvode Maaloula okresu al-Qutayfah, žijú zase kresťanskí Aramejci, zatiaľ čo v okrese Yabroud kresťanskí Arabi.

Štvrtým územím je enkláva – okres Salamiyah – predovšetkým jeho obvody Salamiyah, Sabburah a Barri Sharqi, kde žijú arabskí izmailiti.

Veľká časť obyvateľov a politických predstaviteľov drúzov, izmailitov, arabských kresťanov a Aramejcov do posledného momentu spolupracuje s režimom diktátora Bašára Asada. On ako predstaviteľ bývalého sekulárneho režimu im ako jediný zaručuje náboženskú slobodu, keďže ostatnými alternatívami sú Islamský štát, členská organizácia al-Kajdy Front an-Nusrá, alebo „prozápadná“ sýrska opozícia pod vedením Moslimského bratstva. Na rozdiel od kresťanských Asýrčanov na severovýchode, ktorí spolupracujú s „treťou silou“ – Kurdmi, juhozápadné menšiny tento komfort nemajú. Preto je ich voľba omnoho obmedzenejšia.

V prípade pádu Asadovho režimu v Sýrii je veľmi prevdepodobné, že akýmikoľvek prostriedkami, vrátane demokratických, získajú dominantný podiel na moci v novom štáte reprezentanti sunitských Arabov, ktorí tvoria väčšinu obyvateľov Sýrie. Je to podobné, ako v Iraku, kde sa k moci dostala šiitsko-arabská väčšina a vyvrcholilo to kurdskými čistkami proti Jezidom, Turkomanom, Šabakom a kresťanským Asýrčanom v rokoch 2003-14 a čistkami sunitského Islamského štátu proti Jezidom, šiitským Turkomanom, Fajliom a Šabakom a proti kresťanským Asýrčanom v rokoch 2014-15.

Ak si uvedomíme, že medzi sunitskými Arabmi v Sýrii dnes jednoznačne dominujú islamisti – či už radikálni (Islamský štát a al-Kajda) alebo umiernení (Moslimské bratstvo), v takejto post-asadovskej Sýrii by bolo pre kresťanské, alawitské, izmailitské alebo drúzske menšiny veľmi málo miesta. Hrozí, že tieto menšiny na Blízkom Východe prestanú existovať. Spomeňme si na osud palestínskych kresťanov (žijúcich v oblasti Betlehemu) po Druhej intifáde v roku 2000. A tiež na výzvy Slovenska, ktoré chce zo Sýrie „odsávať“ kresťanské obyvateľstvo.

Naviac, ak by mala revolúcia odštartovaná Arabskou jarou pokračovať, treba si uvedomiť, že to je revolúcia predovšetkým sunitská. Po averzii väčšiny sunitských Arabov voči menšinovému režimu Bašára Asada je málo prevdepodobné, že by sa na rozhodujúce mocenské priečky mali šancu dostať príslušníci menšín. Dokonca ani vojenský režim kruto potláčajúci Moslimské bratstvo v Egypte nie je schopný zaručiť ani samotnú bezpečnosť koptskej kresťanskej menšiny.

Preto jediným spôsobom, ako zachovať kresťanov a ďalšie menšiny na arabskom Blízkom Východe je odčlenenie ich území z arabských štátov. Na súčasnom arabskom Blízkom Východe sú dva štáty, ktoré sú schopné stať sa ochrancami menšín zo Sýrie a Iraku. Jedným je Kurdistan. Túžba Kurdov po jednotnom národnom štáte, po celom storočí ich rozdelenia medzi Turecko, Irak, Irán a Sýriu, je silnejšia, než ich sektárska loajalita. Túžbu po nezávislosti od Arabov majú spoločnú s nearabskými menšinami – Asýrčanmi, Turkomanmi, Jezidmi a ďalšími, ktorí považujú Arabov za národ civilizačne zaostalejší.

Druhým je Libanon. Sám je štátom menšín, skladajúcim sa z maronitských, prevoslávnych a gréckokatolíckych kresťanov a šiitských, sunitských a drúzskych moslimov. Preto by sa menšinové územia na juhozápade Sýrie mali stať okupačnou zónou Libanonu.

Drúzske vrchy, Kresťanské údolie, ďalej kresťanské, drúzske a čerkeské okresy na úbočiach pohorí Anti-Libanon a Qalamoun a izmailitská enkláva Salamíja by boli pod priamou vojenskou okupáciou Libanonu s perspektívou neskoršieho pripojenia k samotnému Libanonu. Libanonské jednotky by tak tieto územia neopustili ani po ukončení tureckej a egyptskej okupácie Sýrie a Iraku.

Začlenenie menšinových území juhozápadnej Sýrie do územia Libanonu by početne posilnilo pôvodné dve dominantné zložky obyvateľstva mutasarrifátu Libanon – arabských kresťanov a drúzov, ktorí sa z demografických dôvodov stali menšinou vo vlastnom štáte. Naopak by sa oslabilo zastúpenie šiitských a sunitských Arabov, ktorí začali Libanonu dominovať vďaka svojmu demografickému správaniu a vďaka pripojeniu osmanských sandžakov Tripolis na severe, Sajdá na juhu a Biká na východe v roku 1920.

Menšiny, ktoré by obsahoval Libanon na svojom súčasnom území a na menšinových územiach juhozápadnej Sýrie. Kliknutím zväčšiť
Menšiny, ktoré by obsahoval Libanon na svojom súčasnom území a na menšinových územiach juhozápadnej Sýrie. Kliknutím zväčšiť (zdroj: Ladislav Garassy)

11. Francúzska ochranná zóna v Libanone

V multietnickom štáte, akým je Libanon, sú okrem armády mocnou silou šiitské milície Hizballáh, ošľahané vojenskými skúsenosťami z občianskej vojny v Sýrii i z konfrontácie s Izraelom r.2006. V prípade väčšieho zapletenia Libanonu do vojny v Sýrii hrozí jeho destabilizácia, v najhoršom prípade návrat k sektárskemu rozpadu ako v rokoch 1975-90. Šiitský Hizballáh totiž takmer od začiatku sýrskej občianskej vojny bojuje na strane Asadovho režimu a hrozilo by uplatnenie solidarity libanonských sunitov so sunitskou opozíciou v Sýrii, v najhoršom prípade dokonca rozšírenie vplyvu Islamského štátu na libanonských sunitov.

V prípade destabilizácie Libanonu by sa aj Izrael kvôli svojej bezpečnosti mohol rozhodnúť obsadiť južný Libanon po rieku Lítání, ako to už urobil v rokoch 1978 a 2006, čím by sa ešte viac prilial olej do ohňa. Ak má Libanon poskytnúť vojenskú ochranu menšinám v juhozápadnej Sýrii – kresťanom, drúzom, izmailitom, šiitom či Čerkesom, a súčasne sa sám nedestabilizovať, musia byť splnené dve podmienky.

Po prvé, v Libanone sa musia rozmiestniť neutrálne, ale bojaschopné, jednotky, ktoré zabezpečia stabilitu Libanonu počas neprítomnosti podstatných častí libanonskej armády, ktorá by okupovala menšinové územia juhozápadnej Sýrie – libanonskú okupačnú zónu. Súčasne musia tieto jednotky ochrániť Libanon pred prípadným vojenským dobrodružstvom Izraela, alebo niektorej z hlavných okupačných armád Sýrie – egyptskej, tureckej alebo ruskej. Jedinou krajinou, ktorú jednotlivé etnické spoločenstvá v Libanone považujú za dostatočne neutrálnu, a ktorú súčasne Izrael, Egypt, Turecko a Rusko považujú za dostatočne odstrašujúcu silu proti svojim prípadným vojenským dobrodružstvám, je bývalá koloniálna mocnosť Libanonu – Francúzsko.

Po druhé, Hizballáh musí byť svojím hlavným spojencom, Iránom, donútený stať sa predvídateľnou súčasťou procesu. Znamená to stiahnuť sa zo strategicky dôležitých oblastí jeho ďalšieho spojenca – Asadovho režimu. Ďalej prenechať okupáciu menšinových území juhozápadnej Sýrie oficiálnej libanonskej armáde. A napokon, akceptovať francúzsku armádu ako dočasnú ochrannú silu v Libanone.

Ochranné jednotky Francúzska by opustili Libanon po stabilizácii sunitsko-šiitských vzťahov vrátane čiastočného odzbrojenia Hizballáhu, po ukončení tureckej a egyptskej okupácie Sýrie a Iraku a po pripojení menšinových oblastí Sýrie k Libanonu.

12. Izraelom okupované Golanské výšiny a ochranná zóna USA

Po štyri desaťročia, od izraelsko-arabskej vojny v roku 1973, kontrolovala nárazníkovú zónu medzi armádami Izraela a Sýrie na Golanských výšinách misia OSN zvaná UNDOF. Avšak od marca 2013, keď al-Kajda uniesla zamestnancov OSN, sa jej funkčnosť zdá obmedzená.

Všetky sily v Sýrii považujú Golanské výšiny za súčasť Sýrie okupovanú nepriateľským Izraelom. Preto je veľmi pravdepodobné, že sa nájdu arabské sily, ktoré sa budú snažiť o vpád do Golan. Ak by jednotky sýrskej opozície prenikli na Izraelom okupovanú časť Golan, podobne ako prenikli do časti libanonského údolia Biká, bol by Izrael zatiahnutý do vojny, bez ohľadu na prítomnosť jednotiek OSN.

Aby sa Izraelu zabránilo v priamom vstupe do občianskej vojny v Sýrii, musí zostať nárazník medzi ním a Sýriou funkčný. V súčasnosti jedinou funkčnou armádou, ktorá by mohla vojensky podporiť misiu OSN, je izraelská armáda. V prípade jej pomoci by však misia UNDOF prestala byť nestranná. Preto je nutné, aby boli na území Izraelom okupovaných Golanských výšin rozmiestnené vojenské jednotky iného štátu než Izrael, ktoré by uvedené požiadavky splnili. Na svete existuje len jediný štát, ktorý má plnú dôveru Izraela a rozmiestnenie jeho jednotiek by v židovskom štáte nebolo považované za snahu odtrhnúť Golany od Izraela. Tým sú Spojené štáty. Na území Golanských výšin by vytvorili ochrannú zónu USA.

Americké jednotky by zostali na Golanských výšinách tak dlho, než by Izrael začal rokovať s následníckymi štátmi Sýrie o mierovom urovnaní a prípadnom návrate Golanských výšin dedičom Sýrie.

Zhrnutie

Popísaný model povojnového usporiadania Sýrie a Iraku po porážke Islamského štátu je pomerne zložitý, ale odráža tri dôležité rozmery súčasného Stredného Východu: vyváženosť záujmov miestnych mocností (Turecka, Egypta, Iránu, Izraela a Saudskej Arábie), globálnych mocností (USA, Ruska, Británie, Francúzska) a miestnych etnických komunít (sunitských a šiitských Arabov, Kurdov, Turkomanov, Asýrčanov, Drúzov, kresťanských Arabov a ďalších).

Okupačné a ochranné zóny na Blízkom Východe po porážke Islamského štátu. Čísla v obrázku zodpovedajú číslam kapitol. Kliknutím zväčšiť
Okupačné a ochranné zóny na Blízkom Východe po porážke Islamského štátu. Čísla v obrázku zodpovedajú číslam kapitol. Kliknutím zväčšiť (zdroj: Ladislav Garassy)

Ak sa má zabezpečiť stabilita v oblasti, je nutné pochopiť, že len nacionalizmus a dezintegrácia umožnia vytvorenie podmienok pre vznik demokracie a arabskej integrácie (1), a rozdeliť Sýriu a Irak pozdĺž nábožensko-etnických línií (2). Na prechodné obdobie bude nutná zahraničná okupácia – či už v podobe okupačných zón, alebo zón ochranných. Dôležité je čo najviac zainteresovať regionálne mocnosti Turecko, Egypt a Irán, zatiaľ čo Saudská Arábia a Izrael by mali byť z procesu vylúčené (3). Sunitské časti Sýrie a Iraku, dnes prevažne ovládané Islamským štátom a al-Kajdou, by sa mali dostať pod priamu okupačnú správu Turecka a Egypta (4). Naopak, šiitské územia Iraku a alawitské územia Sýrie by mali zostať pod vládou súčasných režimov, a to pod ochranou Iránu (5) resp. Ruska (6).

Iracký a sýrsky Kurdistan by mali byť pod jednotnou vládou v Erbíle a proti chúťkam Turecka a Iránu by mali byť zabezpečené ochranou USA (7). Podobne by malo byť Jordánsko pod ochranou Veľkej Británie proti chúťkam Egypta a Izraela (8). Iránske jednotky by mali pomáhať v ochranných zónach Ruska a USA (9) v Alawitsku resp. Kurdistane. Zatiaľ čo menšiny na severovýchode Iraku a Sýrie by sa dostali pod ochranu Kurdistanu, menšinové územia na juhozápade Sýrie by vytvorili okupačnú zónu Libanonu (10). Stabilita Libanonu by bola naopak zabezpečovaná pod ochranou Francúzska (11). A napokon, Izrael by bol od konfliktnej oblasti oddelený nárazníkovou zónou Golanských výšin pod ochranou USA (12).

Navrhované okupačné a ochranné zóny v Iraku a Sýrii. Kliknutím zväčšiť
Navrhované okupačné a ochranné zóny v Iraku a Sýrii. Kliknutím zväčšiť (zdroj: Ladislav Garassy)

Celá oblasť by tak vytvorila tri okupačné zóny pod priamou vládou okupačných štátov – dve veľké a jednu malú. Tureckú okupačnú zónu v severnej a egyptskú v južnej časti sunitskej Sýrie a Iraku. Menšiu libanonskú okupačnú zónu v menšinových častiach na juhu a západe Sýrie. Ďalej šesť ochranných zón, kde by prítomné armády len chránili miestnu vládu. Ochranné zóny Iránu a Ruska v oblasti šiitskej vlády Iraku resp. Sýrie. Ďalej ochranné zóny USA, Veľkej Británie a Francúzska na podporu vlád Kurdistanu, Jordánska, resp. Libanonu. Ochranné zóny USA v Kurdistane a Ruska v Alawitsku by boli za účasti síl Iránu. A napokon ochranná zóna USA v Izraelom okupovaných Golanských výšinách.

Napokon by na území Iraku a Sýrie vznikli štyri arabské štáty. Sunitsko-arabský štát v Sýrii s hlavným mestom v Damašku – Sýrska arabská republika, alawitsko-arabský štát v Sýrii s hlavným mestom v Latakii – Alawitská arabská republika, sunitsko-arabský štát v Iraku s hlavným mestom v Mósule – Džazírska arabská republika a šiitsko-arabský štát v Iraku s hlavným mestom v Bagdade – Iracká arabská republika. Okrem toho by kurdské územia v severnom Iraku a severnej Sýrii a priľahlé územia menšín (Turkomanov, Jezidov, Fajliov, Šabakov, Kakajov a kresťanských Chaldeo-Asýrčanov) tvorili nezávislý Kurdistan. A napokon, k Libanonu by sa pripojili územia menšín (Čerkesov, drúzskych a izmailitských Arabov, kresťanských Arabov a Aramejcov) na juhozápade Sýrie.

Navrhované nové štáty na území Iraku a Sýrie. Kliknutím zväčšiť
Navrhované nové štáty na území Iraku a Sýrie. Kliknutím zväčšiť (zdroj: Ladislav Garassy)
Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu