Menšiny na sporných územiach Iraku: kresťanskí Asýrčania

Autor: Ladislav Garassy | 12.2.2014 o 2:35 | (upravené 12.2.2014 o 2:40) Karma článku: 6,21 | Prečítané:  1503x

Po desaťročí intenzívnej emigrácie kresťanov z Blízkeho Východu - z Iraku, Egypta, Sýrie a Palestíny - na Západ, svitla nádej. Po tom, čo irackí Asýrčania požadovali už od americkej invázie v roku 2003 autonómiu ako jedinú záruku prežitia ich národa, rozhodla sa iracká vláda 21. januára tohoto roku schváliť vznik novej provincie Mósulské pláne na severe Iraku, v oblasti, kde sú Asýrčania najväčšou národnostnou skupinou.

Vlajky irackých Chaldeo-Asýrčanov (vľavo hore), sýrskych Turojov/Aramejcov (vpravo hore), libanonských Maronitov (vľavo dole), sýrskych a libanonských Drúzov (vpravo dole).Vlajky irackých Chaldeo-Asýrčanov (vľavo hore), sýrskych Turojov/Aramejcov (vpravo hore), libanonských Maronitov (vľavo dole), sýrskych a libanonských Drúzov (vpravo dole).

Asýrčania

Asýrčania, často nazývaní aj Chaldeo-Asýrčania, Chaldejci, Syriaci, Turojovia alebo Aramejci, sa považujú za potomkov starovekých Babylónčanov, Asýrčanov a Aramejcov. V Iraku žijú predovšetkým na Niniwskej pláni na ľavom brehu rieky Tigris, východne od Mósulu. V tejto oblasti sa kedysi nachádzali historické veľkomestá a hlavné mestá Asýrskej ríše - Niniwe a Nimrud. Ich vykopávky sú dnes už len svädkami minulosti, avšak obyvatelia týchto plání sú stále živí.

Ide o etnikum semitského pôvodu, ktorého príslušníci vyznávajú rôzne kresťanské náboženstvá. Hovoria aramejským jazykom a náboženstvo hrá u nich podstatnú etno-identifikačnú úlohu. Aramejčina, spolu s jazykmi Turkomanov a Arménov, sú podľa článku 4 irackej ústavy ďalšími úradnými jazykmi popri arabčine a kurdčine.

Ich kresťanské náboženstvá sú orientálneho obradu, kde je oficiálnym jazykom tiež aramejčina. Niektorí vyznávajú dyofyzitské (nestoriánske) učenie o dvoch podstatách Ježiša Krista v jednom tele, ktoré bolo zavrhnuté III. všecirkevným koncilom v Efeze v roku 431. Iní zase miafyzitské (jakobitské) učenie o jedinej - zjednotenej božskej i ľudskej podstate Ježiša Krista, ktoré bolo zamietnuté IV. všecirkevným koncilom v Chalcedóne v roku 451. Nestoriánske a jakobitské cirkvi sú aj náboženstvom kresťanskej časti národa Malajálamov obývajúceho juhoindický štát Kérala. Miafyzitské učenie vyznávajú aj kresťanské cirkvi Arménov, egyptských Koptov a ortodoxných kresťanov v Etiópii a Eritrei.

Aj keď sú tieto cirkvi formálne nezávislé, za neformálneho najvyššieho predstaviteľa všetkých miafyzitských kresťanov sa považuje Patriarcha alexandrijský v Egypte - s oficiálnym titulom Pápež a Arcibiskup slávneho mesta Alexandria a Patriarcha celej Afriky na svätom ortodoxnom a apoštolskom tróne Evanjelistu svätého Marka. Naopak, dyofyzitské cirkvi Východu sa hlásia k trónu Evanjelistu svätého Tomáša, známeho ako Neveriaci Tomáš.

 

Obrázky: kliknutím zväčšiť.

TransitZone_nodetail_ethnic_33.pngTransitZone_detail_ethnic_33.png

Nestoriánski Asýrčania: Chaldeo-Asýrčania

Nestoriáni patria buď k nezávislej Asýrskej cirkvi Východu - označujú sa ako Asýrčania, alebo k cirkvi spojenej s Vatikánom - Chaldejskej katolíckej cirkvi - hovorí sa im Chaldejci. Pôvodne Asýrčania a Chaldejci obývali Mezopotámiu a ich historickým náboženským centrom až do konca VIII. storočia bolo súmestie Seleucia-Ktésifon - bývalé hlavné mesto Perzskej ríše, nachádzajúce sa medzi Bagdadom a Babylonom.

Po rozmachu Arabov a neskorších nájazdoch turkotatárskych a mongolských kmeňov však boli zatlačení do hôr na  juhovýchode dnešného Turecka a na severozápade Iránu. Náboženským centrom sa stalo hlavné mesto arabského chalifátu Bagdad, neskôr hlavné mesto ríše mongolských Ilchánov - Maragha (dnes v iránskom Azerbajdžane). V tureckej oblasti Hakkari-Yüksekova-Šemdinli (asýrsky Akkare, Gawar, Šemsdin) a v iránskej oblasti Urmia-Salmas vytvorili Chaldeo-Asýrčania niekoľko kmeňových území.

V roku 1552 došlo ku schizme, keď sa cirkev rozdelila na Iljovskú a Šimonskú vetvu. Severná, Šimonská vetva, pristúpila na jedno storočie na úniu s Vatikánom a jej patriarchovia sídlili striedavo v Amide (dnešný turecký Diyarbakir), Urmii a Salmase (dnes mestá v Iráne pri Urmijskom jazere). Po rozluke s Vatikánom sídlili ich patriarchovia v rokoch 1672-1918 v mestečku Kuč Hannes vedľa tureckého Hakkari a postupne sa z tejto vetvy vyvinula nezávislá Asýrska cirkev Východu.

Patriarchovia južnej, Iljovskej vetvy, si zachovali nezávislosť na Vatikáne a sídlili po tri storočia v meste Alkúš v dnešnom Iraku, východne od Mósulu. V roku 1681 došlo k ďalšej schizme, keď sa od Iljovskej vetvy oddelila Jozefovská vetva so sídlom patriarchov v Amide (Diyarbakire) a vstúpila do únie s Vatikánom. Iljovská a Jozefská vetva sa zase spojili v roku 1830, a v únii s Vatikánom tak vznikla Chaldejská katolícka cirkev so sídlom v Mósule.

 

Chaldeo-Asýrčania v Iraku

Počas veľkej arménsko-asýrskej genocídy Sejfo na území dnešného Turecka v roku 1915 bola asi polovica Chaldeo-Asýrčanov (Nestoriánov a Jakobitov), približne 300 000 ľudí, vyvraždená, zatiaľ čo druhá polovica bola vyhnaná.

Časť Nestoriánov sa premiestnila do Iránu, kde v oblasti Salmas, západne od Urmijského jazera, vytvorila armádu pod vedením Agu Petrosa. Jeho asýrska armáda bojovala po boku Britov proti Osmanskej ríši. Po vzájomnom systematickom vyvražďovaní medzi kresťanskými Asýrčanmi a moslimskými Kurdmi, vedenými Agom Simko Šikakom, ich z oblasti vyhnala turecká trestná výprava v roku 1918.

 

Obrázok: zľava - vodca Asýrčanov Aga Petros, vodca Kurdov Simko Šikak.

Agha-Petros_Simko-Sikak.png

Väčšina týchto Chaldeo-Asýrčanov sa napokon usadila v britskom mandátnom Iraku, v oblasti miest Bachdeda, Telkeppe, Simele a Zacho. Po masakri irackou armádou v roku 1933 v oblasti Simele sa ich časť premiestnila do francúzskej Sýrie, kde sa usadili pozdĺž rieky Chabur južne od mesta Hasakka. V oblasti miest Bachdeda a Telkeppe východne od Mósulu tvoria dodnes väčšinu obyvateľov.

Patriarchovia Asýrskej cirkvi Východu presídlili po arménsko-asýrskej genocíde do britsko-irackého Mósulu, avšak po masakri v roku 1933 odišli do exilu na Cyprus a neskôr do Chicaga v USA. Po prechode patriarchu sídliaceho v USA na gregoriánsky kalendár však v roku 1964 irackí, iránski a sýrski príslušníci vytvorili Starodávnu cirkev Východu so sídlom patriarchov v Bagdade. Aj katolíci presídlili svoj Mósulský patriarchát Chaldejskej katolíckej cirkvi v roku 1946 do Bagdadu.

 

Obrázok: patriarchovia asýrskych kresťanských cirkví.

Horný rad zľava: 1. Patriarcha Babylonu Louis Raphaël I. Sako - Chaldejská katolícka cirkev. 2. Katolikos-Patriarcha Seleucie-Ktésifonu Mar Dinkha IV. Khanania - Asýrska cirkev Východu. 3. Katolikos-Patriarcha Seleucie-Ktésifonu Mar Addai II. - Starobylá cikev Východu.

Dolný rad zľava: 1. Patriarcha Antiochie Ignatius Zakka I. Iwas - Syriacká ortodoxná cirkev. 2. Patriarcha Antiochie Ignatius Joseph III. Yonan - Syriacká katolícka cirkev. 3. Patriarcha Antiochie Bechara Boutros al-Rahi - Maronitská (katolícka) cirkev.

Church_patriarchs_500.png

 

Politický status Chaldeo-Asýrčanov

Čo sa týka zákonného uznania národnosti, články 30 a 53 irackej Prechodnej ústavy z roku 2004 hovorili o Chaldeo-Asýrčanoch. Naopak, článok 125 irackej federálnej ústavy z roku 2005 ich uznáva za dve národnosti - Chaldejcov a Asýrčanov, zatiaľ čo článok 4 hovorí o ich spoločnom jazyku - syriackom.

Pre zmenu, článok 5 ústavy Kurdistanu hovorí o národnosti Chaldeo-Asýrčano-Syriakoch a článok 14 o ich spoločnom, asýrskom jazyku. Pôvodný návrh kurdistanskej ústavy z roku 2004 však v článku 4 počítal s dvoma národnosťami - Asýrčanmi a Chaldejcami.

Politickými reprezentantmi Chaldeo-Asýrčanov v Iraku sú predovšetkým Asýrske demokratické hnutie, ktoré vedie Jonadam Jusef Kanna, ďalej Chaldejsko-Syriacko-Asýrska ľudová rada pod vedením Fahmiho Jusifa a Asýrska vlastenecká strana vedená  Nimrudom Bajtom. Aj keď v minulosti bola tá prvá výrazne protikurdská, v súčasnosti sa všetky tri strany prikláňajú k spolupráci s Kurdistanom ako jedinej možnosti, ako Asýrčanov ochrániť pred sunitsko-arabským extrémizmom a džihádistami z al-Kajdy.

 

Obrázok - Vľavo: Junadam Kanna, šéf Asýrskeho demokratického hnutia. Vpravo: Fahmi Jusif, šéf Chaldejsko-Syriacko-Asýrskej ľudovej strany.

Minority_politicians_mosaic_Assyr.png

Šéf Asýrskeho demokratického hnutia Junadam Jonadam Jusef Kanna bol v rokoch 2003-05 členom Irackej Dočasnej vládnej rady. V al-Alláwího Dočasnej vláde Iraku pôsobil najprv Behnam Zia Bulis ako minister dopravy (2003-04) a potom bola Paskal Išo Warda ministerkou pre utečencov (2004-05). V al-Džafarího Prechodnej vláde v rokoch 2005-06 bola zase Basimah Jusúf Butrus ministerkou vedy a techniky. Wedždan Michail Salim bol ministrom ľudských práv v prvej al-Malikího vláde v rokoch 2006-10 a Sargon Lazon Sliwah je ministrom životného prostredia v druhej al-Malikího vláde v rokoch 2010-14. Sarkis Aghajan Mamendo bol kurdistanským ministrom financií v rokoch 1999-2008 a vicepremiérom Barzáního kurdskej vlády v rokoch 2004-06.

Vodca Asýrskej vlasteneckej strany Nimrud Bajto bol ministrom cestovného ruchu Kurdistanu v rokoch 2006-09, člen Kurdistanskej demokratickej strany Fawzi al Haríri bol zase ministrom priemyslu v prvej al-Malikího vláde v rokoch 2006-10.

Z nestraníckych osobností bol Jonan Markus Hanna v rokoch 1999-2006 ministrom priemyslu a energetiky Kurdistanu a Jusif Hanna Jusif ministrom pre regionálne záležitosti. George Jusif Mansúr bol ministrom pre občiansku spoločnosť Kurdistanu v rokoch 2006-09, zatiaľ čo Anwar Džabali Sabo bol v rokoch 2009-11 ministrom dopravy Kurdistanu a Džonson Sijaúš nahradil od roku 2011.

 

Jakobitskí Asýrčania: Syriaci, či Turojovia a Aramejci?

Jakobiti patria väčšinou k nezávislej Syriackej ortodoxnej cirkvi a menšina k Syriackej katolíckej cirkvi v únii s Vatikánom. Syriacka ortodoxná cirkev mala historické sídlo v hlavnom meste starovekej Sýrie, Antiochii (dnes patrí mesto Antakya do Turecka). Ich ďalšími dôležitými strediskami v dnešnej Sýrii a Libanone boli Palmyra (dnešný Tadmor), Emesa (Homs) a Heliopolis (Baalbek). Po rozmachu Arabov boli Syriaci zo Sýrie vytlačení do severnej Mezopotámie a do pohorí Libanon a Anti-Libanon.

V pohorí Libanon sa asimilovali s Arabmi a prijali väčšinové učenie katolíckych a pravoslávnych kresťanov. Po únii s Vatikánom si zachovali len orientálny obrad a aramejčinu ako obradný jazyk. V období založenia štátu Libanon tvorila ich Maronitská cirkev najväčšie a ďaleko najvýznamnejšie náboženské spoločenstvo v štáte a ich intelektuáli zohrali vedúcu úlohu v začiatkoch arabského nacionalizmu. Ich náboženský symbol, trojramenný kríž, sa stal predlohou pre céder ako symbol štátu Libanon.

V severnej Mezopotámii - v regióne Osroene, ktorá dnes patrí Turecku, bola ich hospodárskym centrom Edessa (dnešná Urfa v Turecku). Osroene bol pravdepodobne prvý štát, kde sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. Edessa bola pravdepodobne hlavným strediskom, kde sa diela antických gréckych filozofov prekladali do aramejčiny, aby sa následne uchovali v arabskej vede. Syriaci pomohli križiakom vo vytvorení kresťanského grófstva Edessa, ktoré pretrvalo medzi Prvou a Druhou križiackou výpravou v prvej polovici XII. storočia.

Ďalšími významnými strediskami Jakobitov boli Amida v Osroene (dnešný Diyarbakir), Melitene v Kapadócii (dnešná Malatya), Samosata v Kommagene (dnešný Samsat pri Adiyamane) a Tarsus v Cilícii (medzi mestami Adana a Mersin). Syriaci v tejto oblasti hovorili severoaramejským nárečím Turojo, a preto sa niekedy nazývajú Turojovia.

Po porážke križiakov a rozmachu Turkov boli Turojovia zatlačení do pohoria Tur Abdin na dnešnej hranici medzi Tureckom a Sýriou. Ich hlavnými strediskami sa stali Mardin, Midyat, Nisibis (dnešný Nusaybin), Gazarta (dnešné Cizre) a Hisno d'Kifo (dnešný Hasankeyf). Patriarcha sídlil od XIV. storočia v kláštore Mor Hananijo (Šafránový kláštor / Dayrul Zafaran) vedľa Mardinu.

 

Obrázok: pohľady na mestá Midyat (hore) a Mardin (dole). Z Mardinu, nachádzajúceho sa na skale na okraji pohoria Tur Abdin, je impozantný výhľad južnám smerom na kolísku civilizácie - rozsiahlu rovinatú Mezopotámiu (vpravo dole).

Midyat_Mardin_500.png

Po veľkej genocíde Sejfo v roku 1915 sa ich zvyšky presídlili do oblasti sýrskych miest Hasakka (Hasedže) a Kamišli (pokračovanie mesta Nisibis na sýrskej strane hranice) a niektorí do irackej oblasti Alkúš severne od Telkeppe. V pohorí Tur Abdin zostalo len niekoľko tisíc Turojov. Hlavným náboženským centrom Turojov v Sýrii je dnes arcibiskupstvo Gazarty a riek Eufratu a Chaburu v meste Hasakka. V Iraku zase arcibiskupstvo v kláštore Mor Mattai pri meste Bašika a biskupstvo v kláštore Mar Behnam v meste al-Chidr - obidva neďaleko Bachdedy na severe Iraku.

Syriaci v pohorí Anti-Libanon hovoria západoaramejským nárečím a označujú sa niekedy ako Aramejci. Dnes žijú v dvoch sýrskych obvodoch Malúla (v okrese al-Kutajfa) a Saidnaja (v okrese at-Tall) severovýchodne od Damašku. Aj keď oficiálnym sídlom jakobitských patriarchov je od roku 1943 Damašek, ich rezidenciou je kláštor Mar Efraim pri meste Saidnaja. Významným kláštorom je aj Mar Músa al-Habeší pri meste an-Nabk neďaleko Malúly. Sídlom patriarchu syriackych katolíkov je Bejrút v Libanone.

 

Obrázok: významné asýrske kláštory.

V hornom rade Irak, Niniwská pláň - zľava Mor Mattai pri meste Bašika (Syriacká ortodoxná cirkev), Rabban Hormizd pri meste Alkúš a Mar Oraha pri meste Telkeppe (obe Chaldejská katolícka cirkev).

V strednom rade Turecko, pohorie Tur Abdin - zľava Šafránový kláštor (Deyrul Zafaran) pri Mardine, Mor Gabriel pri Midyate, kláštor Panny Márie (Deyr-o Yoldsth Aloho) v Midyate.

V dolnom rade Sýria, pohorie Anti-Libanon - zľava Konvent Našej Pani v meste Saidnaja, kláštor Sv. Tekly v meste Malúla, kláštor Sv. Mojžiša Abesýnskeho (Deir Mar Musa al-Habashi) pri meste Nebk.

Monasteries_mosaic_500.png

 

Koľko je Asýrčanov?

V Sýrii a Iraku žilo pred americkou okupáciou (2003) a Arabskou jarou (2011) asi 1 000 000 Chaldeo-Asýrčanov a asi 800 000 Syriakov. Z milióna nestoriánskych Chaldeo-Asýrčanov sa asi pol milióna hlásilo k Chaldejskej katolíckej cirkvi, asi 400 000 k Asýrskej cirkvi Východu a asi 100 000 k Starobylej cirkvi Východu.

Z 800 tisíc jakobitských Syriakov (Turojov a Aramejcov) sa asi 680 000 hlásilo k Syriackej ortodoxnej cirkvi a asi 120 000 k Syriackej katolíckej cirkvi. Približne tretina z nich sa kvôli moslimskej politickej mobilizácii a občianskym vojnám v Iraku a Sýrii vysídlila predovšetkým do USA, Švédska a Nemecka.

V Libanone žije asi 1,1 milióna Maronitov, ktorých cirkev je v únii s Vatikánom. Ďalších asi 1,5 milióna Maronitov žije v Argentíne, Brazílii a Mexiku a 0,5 milióna v USA, Kanade a Austrálii. Treba zopakovať, že na rozdiel od Chaldeo-Asýrčanov či Syriakov (Turojov a Aramejcov) sa Maroniti dnes nehlásia k asýrskej, ale k arabskej národnosti.

 

Melkiti, Levantínci

Pre úplnosť treba ešte dodať, že v Sýrii, Libanone a Palestíne žije aj veľká komunita kresťanov byzantského obradu, ktorí sa občas označujú ako Levantínci.

Libanone sú sústredení vo východnom Bejrúte, v okrese Koura na severe Libanonu, v okrese Metn v strednom Libanone, východne od Sajdá na juhu Libanonu, v okrese Zahlé a v obvode Baalbek okresu Baalbek v údolí Biká na východe Libanonu.

Sýrii žijú okrem veľkých miest Damašek a Aleppo najmä v tzv. Kresťanskom údolí - v obvodoch Hawaš a an-Nasirah okresu Talkalach. Ďalej na východných úpätiach pohoria Mount Nusajrí - predovšetkým v obvodoch as-Sukajlabíja a al-Zijara okresu Sukajlabíja a v obvode Džebb Ramleh okresu Masiaf. Na východných úpätiach pohoria Anti-Libanon žijú v obvode Assal al-Ward okresu Jabrud a na západných úbočiach pohoria Džebel ad-Drúz v obvode Izra okresu Izra a v obvode Chirbet al-Ghazáleh okresu Dará.

Palestíne - na Západnom brehu Jordánu, sa sústredili najmä v okrese Betlehem južne od Jeruzalema, ale väčšina z nich sa po Druhej intifáde v roku 2000 a po posilnení islamistov vysťahovala na Západ. V  Izraeli sú sústredení v okolí Nazaretu v historickej Galilei.

Na rozdiel od Syriakov a Maronitov sú títo obyvatelia potomkami Grékov z obdobia Byzantskej ríše a miestneho abyvateľstva, ktoré sa do byzantského živlu asimilovalo. Často sa označujú ako Melkiti. Patria buď k nezávislej Arabskej pravoslávnej cirkvi s historickým sídlom v Antiochii (dnes v Bejrúte, Damašku a Jeruzaleme), alebo ku Grécko-katolíckej cirkvi, ktorá je spojená s Vatikánom. Čo sa týka národnosti, asimilovali sa medzi Arabov a dnes sa o nich hovorí ako o arabských kresťanoch.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.


Už ste čítali?