reklama

Arabská národná revolúcia či sprisahanie agentov Západu a Mossadu?

Mnohí ľudia vidia v dnešnej situácii v arabských štátoch najmä zasahovanie zvonku - či už sa jedná o záujem USA získať nové náleziská ropy, o pôsobenie tajných agentov Západu, o záujem extrémne konzervatívnej Saudskej Arábie presadiť svoj systém alebo o sprisahanie izraelského Mossadu. Ako každý významný dejinný zvrat, boľševickú revolúciu v Rusku, nacistickú v Nemecku ani islamskú v Iráne nevynímajúc, aj tento je plný konšpiračných teórií. V tomto texte sa snažím poukázať na to, že teórie o sprisahaní agentov Západu ani trochu nevystihujú rozsah a hĺbku tých prevratných zmien, ku ktorým v arabskom svete dochádza.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)
Arabská jar a sprisahanie Západu?
Arabská jar a sprisahanie Západu? (zdroj: Abdulatíf al-Mulhim, http://www.viciousbabushka.com)

 Samozrejme, všetky tieto obvinenia z konšpirácie majú v sebe niečo pravdivého, myslím si však, že z hľadiska toho, čo sa dnes v arabskom svete deje, tieto obvinenia pomerne významne míňajú cieľ - zďaleka sa nejedná o podstatu fenoménu tzv. Arabskej jari a následného diania. Inými slovami, zástancovia týchto teórií akosi pre stromy nevidia les.

Pokorení Arabi a nenormálna situácia na Blízkom Východe

 Arabský svet bol od roku 1918, ale najmä od roku 1967 tvrdo pokorený hlavnými aktérmi Studenej vojny, najmä Sovietskym zväzom, Spojenými štátmi a Izraelom. Obrazne túto pokoru vystihuje štruktúra vojenského paktu CENTO, ktorý bol v rokoch 1955-79 dominantnou vojenskou organizáciou na Blízkom Východe, avšak jediný zástupca Arabov - Irak zaujímal v ňom len menšinové postavenie po boku nearabskej trojice - Turecka, Iránu a Pakistanu - a v roku 1959 z neho nakoniec vystúpil. Táto pokora sa ešte zvýraznila po roku 1980, keď na rolu lídra Blízkeho Východu začal ašpirovať nearabský Irán, a po roku 2000, keď túto štafetu prebralo ďalšie nearabské Turecko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Medzi arabskými štátmi sa všetko obrátilo na ruby. Vplyvnými sa stali kultúrne inferiórne štáty disponujúce ropou, ako Saudská Arábia, Kuvajt, Katar, Spojené arabské emiráty, Líbya, Sudán a Alžírsko, zatiaľ čo štáty s bohatou kultúrnou históriou ako Egypt, Sýria, Maroko, Tunisko a Jemen sa dostali do závesu a boli odkázané na almužnu - na ropné peniaze svojich susedov, na podporu svojich gastarbeiterov v Perzskom zálive a na zahraničných sponzorov. Snaha o zvrátenie teohto marazmu je jednou z príčin, prečo je tzv. Arabská jar tak významným medzníkom v celosvetovej histórii.

Pre Západ boli arabské režimy výhodné

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Je nesporné, že takmer všetky arabské režimy podporoval donedávna práve Západ. A neboli to len režimy v Saudskej Arábii, Jordánsku, Egypte, Tunisku, Maroku či Jemene. Od roku 1979 (od islamskej revolúcie v Iráne) sa medzi ne zaradil dokonca aj režim Saddáma Husajna v Iraku, od roku 1991 (od vojny o Kuvajt) aj režim Asadovcov v Sýrii a od roku 2001 (začiatok tzv. Vojny proti terorizmu) i Kaddáfího režim v Líbyi a Bašírov režim v Sudáne. Preto tvrdiť, že pád týchto Západu priateľsky naklonených režimov bol v jeho záujme, je geopolitický nezmysel. Tieto režimy boli zárukou stability a nadvlády Spojených štátov na Blízkom Východe a dokazuje to aj postoj Izraela, ktorého politickým stratégom trvalo vyše roka, než dospeli k ako-tak konzistentnej politike voči súčasnému pohybu u svojich susedov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Jedná sa tu o niečo iné. Tieto režimy prestali zvládať základné pravidlo pomeru cena-výkon. Pomer medzi tým, aké ekonomické a sociálne možnosti poskytovali svojim poddaným, a tým, akú cenu za to museli oni platiť stratou svojej občianskej i náboženskej slobody, sa vychýlila v neprospech týchto režimov. Inými slovami, režimy skostnateli.

 Stalo sa to v situácii, keď vďaka obrovskému množstvu arabských gastarbeiterov v hospodársky úspešnom Perzskom zálive a vďaka celoarabským médiám zavládol nový a dosiaľ nevídaný fenomén - panarabská solidarita, ktorá sa ako rozhodujúca dejinotvorná sila snáď od dôb Prorokových neobjavila nikdy: dokonca ani v dobách moslimskej Svätej vojny proti Sovietskemu zväzu v Afganistane (1979-89), ani počas nenávisti proti Amerike kvôli znesväteniu svätej pôdy Mekky a Mediny jej vojenskými jednotkami (1990-91).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tri možnosti voľby pre Západ

 Takzvaná Jazmínová nákaza, ako hovorili šíreniu Arabskej jari v roku 1991, sa nezadržateľne rozšírila do monarchií i do republikánskych diktatúr. V tejto situácii mali krajiny Západu v zásade tri možnosti - buď podporiť svojich doterajších spojencov - arabských diktátorov (ako to robí Rusko a Južná Afrika), alebo situáciu ignorovať a nezasahovať (podľa vzoru Číny, Izraela a Indie), alebo aktívne vystúpiť na podporu povstaní (ako to napokon urobilo Francúzsko, Británia, Spojené štáty a trochu váhavo Turecko). Až do vojenskej pomoci v Líbyi bol tento proces vratný - revolúcia uspela len v Tunisku, zatiaľ čo v Egypte, Jemene, Sýrii, Sudáne a Bahrajne mala armáda situáciu pevne v rukách.

 Líbya bola križovatkou, kde sa rozhodovalo o tom, či revolúcia uspeje, alebo bude utopená v krvi. Treba si uvedomiť, že revolučná situácia vznikala postupne už od pádu Železnej opony a postupujúca globalizácia a neoliberálne reformy tieto vlády len podkopali. Historky o facebookovej či twitterovej revolúcii sú len mediálnym klišé západnej spoločnosti, ktorá je samoľúbo zamilovaná do pokroku nových médií.

Čo teda Západ získa?

 Dôležité je postaviť si otázku, čo získavajú západné vlády podporou revolúcie a čo by získali podporou jej potlačenia. Z krátkodobého hľadiska je možné tvrdiť, že pádom diktátorov získajú prístup k novým ložiskám ropy. Avšak, koho by vytlačili? Určite nie Rusko, ktoré je samo jedným z najväčších exportérov ropy. A určite nie Čínu, ktorá má významnejšie ropné koncesie len v dnes už nearabskom Južnom Sudáne. Tu je kameň úrazu sprisahaneckých teórií. Práve naopak, arabská národná revolúcia prinesie Arabom národnú hrdosť, ktorá rozšíri ich možnosti jednania najmä v prospech Číny, Indie a Brazílie. Jediné, čo Západ získa, ale aj to len krátkodobo, je lepší prístup svojich výrobkov, vrátane vojenského materiálu, na arabské trhy. Aj tu však budú vo výhode lacné výrobky z Číny a Indie. Inými slovami, ako sa nedávno vyjadril jeden z poradcov čínskeho prezidenta, západná podpora arabským revolúciám prinesie prospech najmä Číne.

 Je tu však niečo podstatnejšie, čo získavajú západné vlády svojou pomocou arabskej revolúcii. Je to kapitál ukončenia nenávisti, ktorú pociťovali bežní Arabi voči Západu - minimálne od roku 1967 prostredníctvom nenávisti k Izraelu a najneskôr od roku 2001 kvôli arogantnému vystupovaniu Spojených štátov. Západ je v očiach bežných Arabov vinný za hospodárske ožobračenie, za úpadok štátneho školstva, zdravotníctva a dôchodkov po páde Železnej opony, za sociálne inžinierstvo a násilné sťahovanie do miest v 60. a 70. rokoch, za podporu diktátorov, ktorí násilne potláčali všetko, čo im nehralo do karát, včetne náboženského a kmeňového života.

 Západ tak svojou podporou revolúcii získava akési vykúpenie zo svojho hriechu. Nejedná sa však o naivné snívanie o krajších zajtrajškoch, ale o výsostne pragmatickú záležitosť, a to z niekoľkých dôvodov.

Po prvé: Západ a jeho „dedičný hriech"

 Arabské diktatúry by nemohli existovať večne. Po čase by bola diktatúra v niektorom štáte zvrhnutá a nová moc by sa snažila nanovo definovať svoju zahraničnú hospodársku i vojenskú politiku. Nová moc by aspoň zo začiatku musela rešpektovať verejnú mienku a Západ, podporujúci bývalých diktátorov, by sa ocitol na čiernej listine. Nielen pri dovoze ropy a vývoze svojich výrobkov a zbraní, ale nové režimy by mohli západ aj vojensky ohrozovať svojimi chemickými zbraňami a podporou teroristov. Na svete je mnoho konfliktných oblastí viažucich západné vojenské a ekonomické sily, preto je iluzórne si myslieť, že by mohol Západ všade obnoviť sebe naklonené režimy.

 Podpora súčasnej revolúcii tak znamená pre Západ zisk pomerne lacných populistických bodov v očiach arabskej verejnosti - vklad do budúcnosti, na oltár budúcich ekonomických a vojenských vzťahov. Nie v zmysle, že by boli vynikajúce - že Západ získa monopol na prístup na arabské trhy - ako radi tvrdia zástanci sprisahaneckých teórií. Ale v zmysle, aby vôbec nejaké boli - aby mal Západ aspoň nejaké hospodárske a politické vzťahy s Arabmi, lebo v ostatných desaťročiach sa skompromitoval tak, že tie vzťahy nemuseli byť v budúcnosti nijaké, mohla len vzrásť nenávisť. Toto je to, kvôli čomu sa Rusko v očiach dnešných Arabov kompromituje a pripravuje si tak do budúcnosti veľké problémy.

Sprisahanie Saudskej Arábie či Kataru? Nevýhodné...

 V tejto perspektíve sa javí podpora revolúcií zo strany Kataru, Saudskej Arábie a Izraela dokonca ako nebezpečná pre nich samých. Je síce možné, že režim v Katare sa už natoľko vzdialil od diktatúry, že sa nemusí obávať o svoju ľudovú podporu. Avšak arabská revolúcia zachváti aj Katar, a to ekonomicky. Katar bude musieť omnoho väčšiu časť svojho bohatstva odviesť ako „výpalné" omnoho chudobnejším arabským štátom, ktorým chýba ropa a ktoré revolúciou prešli.

 Je dosť pravdepodobné, že arabská revolúcia časom zachváti aj Saudskú Arábiu. Aj keď väčšinu jej obyvateľov odradzuje od revolúcie jej nevídaný ekonomický úspech za ropné peniaze a nesloboda pod absolutistickým režimom rodiny Saudov im nijak zvlášť nevadí, má aj tento štát svoju slabinu. Ňou je utláčané šiitské obyvateľstvo, ktoré tvorí obrovskú väčšinu obyvateľov pobrežnej Východnej provincie (historicky al-Hasa), ktorá je jediným ropným regiónom Saudskej Arábie. Ak šiiti povstanú a zablokujú ropné ložiská, prestane prílev ropných peňazí a krajina sa dostane do hlbokej finančnej krízy, v akej je dnes Sudán po strate na ropu bohatého Južného Sudánu. Sunitskí obyvatelia tak prestanú mať dôvod podporovať kráľovský režim, lebo im už naďalej nebude prinášať ekonomický prospech.

Prečo by mal Mossad ohrozovať samotnú existenciu Izraela?

 Na ružiach ustlané nemá ani Izrael. Nový poriadok na Blízkom Východe, ktorý začiatkom 90. rokov propagoval zavraždený premiér Jicchak Rabin, prestáva byť pre Izrael výhodný. Naopak, arabská národná revolúcia môže skôr či neskôr vyprodukovať arabského Bonaparta (prípadne Hitlera) a jeho pravdepodobný cieľ číslo jedna - oslobodenie Jeruzalema - je asi zrejmý. Je ťažko predstaviteľné, že armáda osemmiliónového Izraela bude môcť aj naďalej ovládať masu tristomiliónového emancipovaného národa. Situácia Izraela sa stáva delikátnou a je vysoko pravdepodobné, že Mossad, ak by bol mohol, bol by zabránil Arabskej jari, a nie ju v pozadí zinscenoval.

 Izrael, aby prežil a zachoval si svoj židovský charakter, má v súčasnosti tri základné geostrategické možnosti. Prvou je vyjednať s Arabmi férový mier vrátane stiahnutia sa z Východného Jeruzalema a z území svojej arabskej menšiny v Galilei v oblasti Nazaretu. Druhou je absolútna otočka o 180 stupňov: vyvinutie maximálnej snahy o priateľstvo so šiitskými štátmi - Iránom (!), Irakom a s libanonským hnutím Hizballáh (!) - v záujme rozbitia panarabskej solidarity a vzájomného znepriatelenia arabských sunitov vedených Moslimským bratstvom a arabských šiitov. Koniec-koncov sa zdá, že toto bolo cieľom neokonzervatívnych politikov okolo prezidenta Busha mladšieho. A treťou je vstup ako 51. štát do Spojných štátov amerických.

Po druhé: Mocenská hrozba od Arabov

 To, čo sa dnes deje v arabskom svete, nie je pre Západ pozitívne aj z ďalších dôvodov, ktoré vyvracajú podozrenie, že je Arabská jar len konšpiráciou západných agentov.

Vojensko-politická hrozba

 Je pravdepodobné, že doteraz rozdrobení Arabi prejavia túžbu po zjednotení a zlepšení svojho mocenského postavenia. V arabských štátoch po roku 2011 stoja proti sebe tri významné politické póly: Moslimské bratstvo, salafisti a sekulárne sily (socialisti a liberáli).

 Dva z týchto pólov, Moslimské bratstvo a sekulárne sily, sú výrazne nacionalisticky orientované a výsledkom ich snaženia bude asi tesnejšia arabská integrácia a nasmerovanie Egypta do roly vojensko-politickej a hospodárskej veľmoci. Naopak, konzervatívni salafisti, ktorí odmietajú arabský národ a sú za vytvorenie celosvetovej moslimskej ríše, sú protinárodnou silou, avšak arabská integrácia môže byť aj pre nich pragmatickou voľbou prvého kroku na ceste k celosvetovej vláde islamu. Zdá sa, že po páde neoliberálnych režimov už arabskej integrácii nestojí v ceste žiadna vnútorná sila.

 Ako vyjadrenie svojho veľmocenského postavenia sa Egypt skôr či neskôr pokúsi o vlastníctvo jadrových zbraní a balistických rakiet. Pre Západ to bude mnohonásobne nepríjemnejšie než súčasná kríza okolo iránskeho jadrového programu, avšak s touto legitímnou požiadavkou Egypta sa nebude dať nič robiť. Arabi si budú sami diktovať, s kým sa chcú priateliť a s kým nie a Európania, Američania, Číňania či Rusi sa budú musieť prispôsobiť. Aj preto je myšlienka, že Arabská jar je dielom západných agentov, šialená.

Demografická hrozba

 Nezanedbateľná je demografická sila Arabov. Tento vznikajúci tristomiliónový národ má prirodzený prírastok približne 1,8 percenta, zatiaľ čo Turecko má prírastok 1,4%, Spojené štáty 1,0% a Európska únia 0,1 percenta! Ďalších sto miliónov Arabov teda pribudne za dobu kratšiu než dve desaťročia. Uvoľnenie arabských režimov tak znamená pre Západ, najmä však pre Európsku úniu, nebývalý demografický tlak, pod vplyvom ktorého budeme musieť od základov predefinovať náš postoj k prisťahovalectvu.

 Demografická hrozba je ďalším dôkazom, prečo nemohlo byť v záujme Západu zinscenovať Arabskú jar. Aby sme odolali tomuto demografickému tlaku, našou jedinou voľbou je podporovať arabskú ekonomickú integráciu, arabský spoločný trh a ekonomické prerozdeľovanie medzi ropnými štátmi ako Líbya, Alžírsko, Katar a Saudská Arábia na jednej strane a hospodársky chudobnými, avšak kultúrne nesmierne bohatými štátmi ako Egypt, Maroko a Sýria. Ak bude pred Arabmi perspektíva lepšieho ekonomického postavenia, zníži sa ich motivácia k migrácii do Európy a iných končín bohatého Západu.

Náboženská hrozba

 V neposlednom rade tu existuje náboženská hrozba. Hospodársky neúspech väčšiny arabských štátov v 50. až 70. rokoch priniesol návrat k náboženstvu, ktoré sa od 80. rokov stalo silnejším politickým nástrojom než nacionalizmus a socializmus. Pod pokrývkou neoliberálnych režimov, ktoré vykrádali arabské živobytie a budúcnosť v prospech Američanov, Rusov, Číňanov a Európanov, vreli silné náboženské prúdy, ktoré by časom hrozili výbuchom. Vodca al-Kajdy Usáma bin Ladin sa stal takmer arabským národným hrdinom a salafisti sa stali vďaka vplyvu bohatej Saudskej Arábie nezanedbateľnou silou.

 Hrozba príchodu salafistov k moci je po uvoľnení arabských režimov reálna - stalo sa tak už v Alžírsku v roku 1992 (Front islamskej spásy - nebyť vojenského prevratu), v Somálsku v roku 2007 (hnutie al-Šabáb) a naposledy v Azawáde v roku 2012 (hnutie Ansar Dine). Ďalší dôkaz, že západné sprisahanie za pád arabských režimov je šialenstvo. Preto je vládnutie Moslimského bratstva významnou ideologickou hrádzou voči fanatickým salafistom, ktorá môže „vybiť" náboženské potreby obyvateľstva v inom smere, než je extrémizmus a džihádizmus inšpirovaný hnutím al-Kajda.

Záverom

 Mali by sme si pripustiť, že Arabská jar a pád arabských neoliberálnych diktatúr nie je tak malichernou epizódou, na ktorú by stačilo sprisahanie západných agentov spolu s agentmi Mossadu a Saudskej Arábie. Jedná sa o začiatok obrovského dejinného pohybu, ktorý môže mať pre Západ viac negatívnych než pozitívnych dôsledkov a určite viac hrozieb než zachovanie status-quo. Západ mal na výber medzi dvoma voľbami - tou zlou a tou ešte horšou. Tou zlou voľbou bola podpora revolúcií a tým pripísanie si populistických bodov v očiach arabskej verejnosti, ktorá Západ nenávidela. Tou ešte horšou bola podpora režimov a potlačenie revolúcií, čím by nenávisť Arabov voči Západu ešte stúpla.

 Západ si vybral tú prvú možnosť, ktorá nám dáva nádej na budúce partnerské vzťahy s arabským svetom. Aj keď tie vzťahy nebudú srdečné a budú plné rivality, budú však určite pragmatické a v rámci možností obojstranne výhodné. To je to najviac, čo mohol Západ v období Arabskej jari dosiahnuť.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu