reklama

Tuaregská nezávislosť a(lebo) stabilita Afriky?

Pred troma týždňami sa stala v juhozápadnej časti púšte Sahara nevídaná vec: partizánske vojská národa Tuaregov, kočovníkov berberského pôvodu, ktorých koloniálne mocnosti rozdelili medzi štyri štáty - Mali, Niger, Alžírsko a Líbyu - dokázali v priebehu troch dní obsadiť celé územie severovýchodného Mali, ktoré tvorí jadro ich domoviny. Po niekoľkých desaťročiach povstaní, keď sa malijskej armáde darilo vytesniť ich na nepatrné územie kraja Kidal, sa im pritrafil zázrak: za víkend obsadili všetky tri krajské mestá svojej domoviny v Mali - v piatok 30. marca Kidal, v sobotu 31. marca Gao a v nedeľu 1. apríla Timbuktu. Tak boli v pondelok s oslobodzovaním svojej domoviny hotoví a v piatok 6. apríla 2012 vyhlásili nezávislý štát Azawád.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)
Zástava a mapa Azawádu.
Zástava a mapa Azawádu. (zdroj: al-Jazeera English (www.aljazeera.com))

 Vzhľadom k tomu, že Mali bolo tesne po vojenskom prevrate, ktorý zvrhol autoritárskeho prezidenta Ahmadou Tourého vládnuceho pod demokratickou fasádou, Nigéria a ňou vedené Hospodárske spoločenstvo štátov západnej Afriky (ECOWAS) odmietli vláde Mali akúkoľvek pomoc v boji s tuaregskými separatistami. Západné vlády pod vedením bývalej koloniálnej metropoly, Francúzska, odmietli čo i len uvažovať o rokovaniach s Tuaregmi. Tento úspech Tuaregov je však taký významný, že má cenu sa nad ním trochu zamyslieť, najmä na pozadí rozboru politických systémov vládnucich v Subsaharskej (t.j. „čiernej") Afrike po skončení Studenej vojny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Póly rozvoja a odstredivé sily

 Skúsenosť z rýchlo sa rozvíjajúcich štátov ukazuje, že vznikajú nevídané rozdiely medzi bohatstvom pólov rozvoja, akými sú juhovýchodná Čína a južná India na jednej strane, a chudobou zaostávajúcich regiónov, ako severozápadné vnútrozemie Číny na hornom toku Žltej rieky a severovýchodná India na dolnom toku Gangy. Vzniká obrovské medziregionálne pnutie, o ktorom sa mnohí domnievajú, že by mohlo viesť až k rozpadu menovaných štátov. Podobné pnutie medzi Severanmi s pocitom doplácania na chudobný juh a Južanmi s pocitom závisti voči bohatému severu viedlo v roku 1994 v Taliansku k situácii, keď sa Liga severu stala na dva roky najsilnejšou parlamentnou stranou - mala 117 kresiel v dolnej komore parlamentu oproti 114 kresiel Demokratickej strany ľavice a 113 kresiel Berlusconiho strany Forza Italia. Avšak je tu jedna silná protiváha týchto odstredivých síl, a to je národná identita Číňanov, Indov i Talianov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Vlády štátov s jednoznačne vyhranenou národnou identitou si môžu dovoliť vytvorenie obrovských sociálnych a ekonomických rozdielov medzi regiónmi a šetriť v rozpočtoch na regionálne prerozdeľovanie bez toho, aby riskovali rozpad svojich štátov. Koncepcia národa je zo svojej podstaty rovnostárska a jeho príslušníci cítia medzi sebou veľkú solidaritu, aj keď sa ekonomické rozdiely medzi nimi prehlbujú. Naopak, u mnohonárodnostných štátov Afriky je vznik pólov rozvoja a medziregionálnych ekonomických pnutí podobne nebezpečný ako v Rakúsko-Uhorsku na prelome XIX. a XX. storočia, ktorý veľmi výstižne popísal významný teoretik národnej emancipácie Ernest Gellner. Trvalá frustrácia z ekonomického upozaďovania sociálnych skupín, posilnená regionálnou a etnickou odlišnosťou voči pólom rozvoja, vedie k tak silným pnutiam, že územnú jednotu štátov občas nie je možné udržať. Separatisti z chudobných regiónov často pripájajú surovinovú demagógiu o budúcom raji na zemi, ako to v prípade ropy urobili Juhosudánci i Tuaregovia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Regionálna integrácia a napätie na zlomových líniách

 Počas Studenej vojny bojovali veľmoci o celú Afriku, o každý jeden jej štát. V tej atmosfére existoval každý africký štát „sám za seba". Dokonca dva silné štáty, Južná Afrika a Maroko, boli z afrického systému ostrakizované, prvý za belošský rasistický režim a druhý za anexiu Západnej Sahary, čím si nemohli okolo seba vytvoriť žiadne regionálne siločiary. Regionálne väzby boli veľmi slabé, čo dokazovali aj neúspešné pokusy o fungovanie Východoafrického spoločenstva v rokoch 1967-77. Doba viac svedčila celoafrickej Organizácii africkej jednoty, dnes známej ako Africká únia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Po skončení Studenej vojny sa začala situácia meniť: režimy jednotlivých štátov začali byť viac vzájomne kompatibilné a začala sa rozvíjať regionálna spolupráca, predovšetkým v štyroch regiónoch. Na juhu vzniklo v auguste 1992 Rozvojové spoločenstvo južnej Afriky (SADC), do ktorého bola v auguste 1994 prijatá Južná Afrika a vzápätí sa stala lídrom zoskupenia. V roku 2000 sa vo vnútri SADC vytvorila zóna voľného obchodu. Na západe bola v roku 1993 reformovaná Zmluva o Hospodárskom spoločenstve západoafrických štátov (ECOWAS) a v roku 2000 vzikla v rámci ECOWAS pod vedením Nigérie Západoafrická menová oblasť (WAMZ) s cieľom zaviesť do roku 2015 jednotnú menu Eco. Na východe sa prejavila rivalita medzi Keňou a Etiópiou. V novembri 1993 bola pod vedením Kene podpísaná Východoafrická spolupráca, na ktorú v júli 2000 nadviazalo Východoafrické spoločenstvo (EAC), v roku 2005 prehĺbené na colnú úniu. V marci 1996 bol pod vedením Etiópie založený Medzivládny úrad pre rozvoj (IGAD), ktorého činnosť je ale zmrazená. Na severe Afriky bola v roku 1989 podpísaná zmluva o Únii arabského Maghrebu (AMU) a v roku 1997 vznikla Veľká arabská zóna voľného obchodu (GAFTA), zahrnujúca štáty od Maroka až po Irak, ktorej perspektíva rastie s postupujúcou arabskou národnou revolúciou zahájenou v roku 2011.

 Do Arabskej jari roku 2011 tvorila ešte týmto štyrom regionálnym zoskupeniam mocnú konkurenciu Africká únia, štedro financovaná ropnými peniazmi líbyjského diktátora Kaddáfího a s neformálnym vodcovstvom juhoafrického prezidenta. Vďaka nej začali médiá považovať Južnú Afriku za nového ekonomického giganta a rozšírili tak protizápadné zoskupenie BRIC (Brazília-Rusko-India-Čína) na BRICS. Južná Afrika sa tiež stala ako jediná z Afriky členom skupiny ekonomických a politických veľmocí G-20. Pomerne neúspešné vyjednávania prezidenta Zumu v krízových oblastiach však ukazujú, že bez spolupráce s ďalšími africkými mocnosťami - Nigériou, Keňou a Etiópiou - sa kontinent riadiť nedá. Unipolárna Afrika je ilúziou a aj skupina G-20 bude musieť byť časom rozšírená o spomenuté tri štáty, ako aj o Egypt.

 S postupujúcou regionálnou integráciou v rámci blokov SADC, ECOWAS, EAC a GAFTA rastie aj geopolitické napätie na hraniciach týchto blokov. Pod týmto tlakom vystúpila Mauretánia z ECOWAS a vstup Sudánu do EAC bol odmietnutý. V Afrike sú dve primárne zlomové línie na hraniciach blokov a obidve majú charakter medziregionálnej bariéry, podobne ako línia, ktorá oddelila pobaltské štáty od Ruska. Jedná sa teda o hranice geopolitickej príťažlivosti štyroch vysoko civilizovaných integračných jadier na pobreží, akými sú os Etiópia-Keňa, os Egypt-Tunisko-Maroko, ďalej Nigéria a Južná Afrika.

Konžská zlomová línia

 Prvá primárna zlomová línia sa ťahá naprieč Demokratickou republikou Kongo, ktorej jednotlivé časti sú priťahované k blokom SADC (konžskojazyčné a lubskojazyčné regióny na juhu), EAC (swahilskojazyčné regióny na východe) a ECOWAS (lingalskojazyčný región na severozápade). Dokonca najbohatší región východného Konga, Katanga, leží priamo na zlomovej línii. Podobne ako sa na Osmanskú ríšu používalo koncom XIX. storočia označenie „chorý muž Európy", platí toto dnes pre východné Kongo. Na území tohoto nemohúceho obra sa odohrávali Prvá a Druhá konžská vojna (1996-97 resp. 1998-2003), občas dohromady označované za Prvú panafrickú vojnu, kde si na jeho území presadzovali svoje záujmy partizánske armády podporované mnohými štátmi strednej, južnej a východnej Afriky, predovšetkým však Ugandy, Rwandy, Burundi, Angoly, Namíbie, Zambie, Zimbabwe, Eritrey, Čadu, Etiópie a Sudánu. Preto sa tento druhý najľudnatejší štát Afriky, beznádejne zaseknutý vo vnútrozemí a bez prístupu k svetovému obchodu, nemôže stať jadrom piatej, stredoafrickej integrácie. Dokonca Rwanda a Burundi, bývalé satelity Konga, „umŕtvili" Hospodárske spoločenstvo štátov Veľkých jazier (CEPGL) dominované Kongom a vstúpili do východoafrickej EAC. Angola a Zambia, ďalší stredoafrickí susedia východného Konga, sa integrujú v juhoafrickej SADC.

 Dobrou správou však je, že existuje len jeden ďalší štát Afriky okrem východného Konga, ktorý leží významným spôsobom na tejto línii. Tým je západné Kongo s politicky dominantným súperením medzi jeho severným - lingalskojazyčným - blokom a zvyškom krajiny, čo je hranica medzi ECOWAS a SADC. Azandská menšina na JV Stredoafrickej republiky nikdy nebola tak politicky ani regionálne významná, aby začala s relevantným separatistickým hnutím za účelom spojenia sa so súkmeňovcami v Južnom Sudáne a na severovýchode Konga pod ugandským vplyvom. V opačnom garde to platí o Fertitoch v juhosudánskom štáte Západný Bahr el-Ghazal. Makuovia a Makondovia na severe Mozambiku zase nikdy nevytvorili ani len vlastný politický pól a boli dominovaní politickými stranami RENAMO (Makuovia) a FRELIMO (Makondovia). Inými slovami, jedinými štátmi na tejto zlomovej línii, ktorých separatistické hnutia môžu byť živené regionálnymi geopolitickými silami, sú východné a západné Kongo.

Sahelská zlomová línia

 Druhá, ešte významnejšia primárna zlomová línia s ešte silnejším geopolitickým napätím, sa ťahá naprieč kontinentom medzi Saharou a Sahelom a oddeľuje arabskú integráciu GAFTA od oblastí vplyvu západoafrickej ECOWAS a východoafrickej EAC. Jej medziregionálnu podstatu posilňuje vnímaná rasová hranica (objektívna hranica neexistuje - v skutočnosti sa jedná o kontinuum) medzi arabsko-berberským svetom na severe a čiernou Afrikou na juhu, ktorá vedie k silnému pocitu nedôvery medzi aktérmi vnútri štátov Sahelu. Ďalším významným faktorom je aj sťahovanie saharských nomádov na juh do území usadených etník, a to pod vplyvom sucha kvôli globálnemu otepľovaniu - ostatne, toto bol jeden z hlavných dôvodov genocídy v Darfúre v roku 2003. Toto napätie na zlomovej línii bude v najbližšej budúcnosti spôsobovať veľké problémy v chudobných čtátoch Sahelu. Zlom prebieha cez Mauretániu, Mali, Niger, Čad a (severný) Sudán.

 Južný Sudán sa od Sudánu už oddelil v júli 2011 na základe zmluvy z roku 2005. Mauretánia vystúpila v roku 2000 z ECOWAS. V rokoch 1985 až 1996 prebiehalo striedavo v Nigeri a v Mali povstanie Tuaregov a v rokoch 2007-09 sa obnovilo. Podľa údajov televízie al-Džazíra sa po porážke Kaddáfího v roku 2011 z Líbye vrátilo domov do Mali a Nigeru asi po 200-tisíc Tuaregov a do Čadu asi 100-tisíc Tubuov, prevažne námezdných robotníkov, ale nachádzali sa medzi nimi aj stovky bojovníkov z Kaddáfího polovojenských jednotiek. V Darfúre prebieha už desaťročie separatistická vojna černošského obyvateľstva proti arabskému Chartúmu a obnovila sa aj v sudánskych spolkových štátoch Južný Kordofán a Modrý Níl. V januári roku 2012 sa v rámci reštrukturalizácie prevažne černošského Darfúru z troch na päť spolkových štátov Sudánu vyčlenil arabský štát Východný Darfúr. Pretrvávanie etnickej tyranie Idrissa Débyho a jeho moslimských Tubuov (kmeňa Zaghawa) v Čade by mohlo obnoviť separatistické ambície kresťanského juhu, kde bol pred tridsiatimi rokmi vyhlásený nezávislý štát Logone-Šari. V živej pamäti je masaker černochov, najmä Fulbov, v Mauretánii začiatkom roku 1991. Dá sa predpokladať, že posilnenie arabského národného sebavedomia v dôsledku Arabskej jari povedie k ešte výraznejšiemu zhoršeniu arabsko-černošských vzťahov v Mauretánii. Po roku 2000 sa aj výrazne vyostril konflikt o kontrolu nad vodami rieky Nílu medzi Egyptom a Sudánom na jednej a Etiópiou, Ugandou a Južným Sudánom na druhej strane. Práve do tejto série zapadá vyhlásenie nezávislosti Azawádu, štátu Tuaregov na severovýchode Mali.

 Na tejto zlomovej línii je aj niekoľko nejasností. Jednou je, že arabská spoločnosť Mauretánie i tuaregská spoločnosť v Mali a v Nigeri sú kastové. Pomerne veľkú časť obyvateľov Mauretánie tvoria „čierni Arabi" Haratin, potomkovia bývalých otrokov. Podobne existuje významná kasta „čiernych Tuaregov" Bellat. Obidve skupiny sú síce integrované do arabskej resp. tuaregskej spoločnosti, ale určité riziko etnickej emancipácie tu hrozí. Koniec koncov, etnická emancipácia kást je dobre známa z Rwandy a Burundi (Tutsiovia a Hutuovia) i z Indie (napr. Dalitovia, Džátovia, atď.).

 Druhou nejasnosťou je pozícia černošského etnika Tubuov, ktorí sa skladajú z kmeňov Daza, Teda a Zaghawa. Na jednej strane sú blízkymi príbuznými s Kanurmi, ktorí patria medzi najvýznamnejšie národy Nigérie. Zaghawovia sú jedným z troch najvýznamnejších černošských etník Darfúru (spolu s Furmi a Masalitmi) a boli významnou obeťou sudánskeho plánu na vyhladenie černošského obyvateľstva Darfúru v roku 2003, vykonaného v súlade s predstavou arabského Životného priestoru, sformulovaného vodcom sudánskeho Moslimského bratstva Hassanom al-Turábím. Na druhej strane však tvorili Tubuovia významnú súčasť Kaddáfího politickej stratégie dominancie v Čade a Darfúre ako piata kolóna v týchto štátoch. Potenciálne smerovanie Tubuov k západoafrickému ECOWAS či k arabskej GAFTA v súčasnosti nie je jasné.

Sekundárne zlomové línie

 Treba ešte zmieniť dve sekundárne zlomové línie. Prvú, tiahnucu sa západnou Afrikou od západu na východ a oddeľujúcu severné, moslimské časti štátov od južných, kresťanských. Vedie naprieč Pobrežím Slonoviny, Ghanou, Togom, Beninom, Nigériou a Kamerunom a čiastočne aj Senegalom, Sierrou Leone a Libériou. Druhú, oddeľujúcu kresťanské západné regióny od východných moslimských a pretínajúcu Eritreu, Etiópiu, Keňu, Tanzániu a Mozambik. Tieto línie však nemajú medziregionálny charakter a často oddeľujú príbuzné etniká, dokonca prebiehajú naprieč veľkými národmi ako Jorubami v Nigérii, Amharmi a Oromami v Etiópii, Mendami v Sierra Leone. Nedávna občianska vojna v Pobreží Slonoviny ukázala, že aj sekundárne zlomové línie majú potenciál na krvavý rozpad štátov.

 Dá sa predpokladať, že africké regionálne integrácie SADC, ECOWAS a EAC môžu mať v blízkej budúcnosti podobný psychologický efekt na svoje periférne členské štáty, aký mala eurázijská regionálna integrácia menom Európske spoločenstvá v 90. rokoch na svojich postkomunistických susedov v bývalom Československu, Juhoslávii a v európskej časti Sovietskeho zväzu. Vytvorila totiž ilúziu bezpečnosti, v ktorej prestalo byť nutné udržať väčšie štátne celky a existencia malých štátov ako Slovinsko, Slovensko a Estónsko začala byť vnímaná ako bezpečná. Ak sa podarí udržať jednotu dominantných regionálnych mocností - Nigérie, Kene a Etiópie - mohli by mať konflikty na sekundárnych zlomových líniách a prípadný rozpad štátov ako Pobrežia Slonoviny podobný vplyv na regionálnu stabilitu ako mal rozpad Československa na tú európsku, teda takmer nulový.

Nezávislý Azawád a dominový efekt

 Médiá a ich analytici priniesli spústu informácií o tom, aké neblahé účinky by mal vznik nezávislého Azawádu na regionálnu stabilitu. Je tu obava z reťazovej reakcie ďalších separatistických aktov a rozpadov štátov. Ďalšou obavou je pôsobenie radikálnych islamistov na jeho území. A v neposlednom rade je tu mnohonárodnostný charakter tohoto samozvaného štátu.

 Potenciál reťazovej reakcie je možné dostatočne vyvrátiť. Historické fakty z období najväčších geopolitických zmien v Európe v rokoch 1918-22 a 1990-94 ukazujú, že nedošlo k reťazovej reakcii a počet rozpadnutých štátov nikdy nepresiahol tri, resp. počet novovzniknutých nezávislých štátov nikdy výrazne neprekročil tucet. Aj keď takmer každý africký štát je tripolárnou či bipolárnou etnokraciou, ako som popísal v mojom predchádzajúcom článku Demokratická Afrika (3), veľká väčšina z nich neleží na primárnej ani sekundárnej zlomovej línii, preto neexistuje dostatočný geopolitický potenciál na ich rozpad. Nie je teda pravdou, že Afrike, plnej geometrických koloniálnych hraníc, hrozí rozpad štátov v masovom meradle.

 Pokiaľ ide konkrétne o Tuaregov, ich separatistický potenciál okrem Mali existuje len v Nigeri, kde tvoria spolu s Tubuami obyvateľstvo kraja Agadez. Zatiaľ čo v Mali a v Nigeri tvoria nezanedbateľných približne 15 percent obyvateľov, v Alžírsku a v Líbyi tvoria nepatrné jednotky percent obyvateľov. Naviac sú, podobne ako iní Berberi, kultúrne súčasťou arabského sveta. Preto nie je dôvod obávať sa scenáru tzv. Veľkého Azawádu, ktorý by zjednotil Tuaregov všetkých krajín.

 Ako už bolo spomenuté, na primárnych zlomových líniách leží len päť štátov Sahelu (Mauretánia, Mali, Niger, Čad a severný Sudán) a dva štáty Konžskej panvy (východné a západné Kongo). U týchto štátov môže ich rozpad spôsobiť odstránenie obrovského geopolitického napätia. Príklad súčasnej vojny medzi Sudánom a Južným Sudánom ukazuje, že tam nedošlo k úplnému odstráneniu geopolitického napätia, keďže tzv. medzinárodné spoločenstvo zradilo černošské obyvateľstvo štátov Južný Kordofán a Modrý Níl a nenaplnilo záväzky dohodnuté v Komplexnej mierovej dohode (CPA) z roku 2005, ktoré dávali možnosť obyvateľstvu týchto dvoch štátov vyjadriť sa o svojej budúcnosti.

Nezávislý Azawád ako raj teroristov a islamistov

 Je pravdou, že Azawád, podobne ako ďalšie územia, ktoré nemajú centrálne vlády pod kontrolou, je rajom mnohých antisystémových a teroristických organizácií, vrátane organizácie al-Kajda v islamskom Maghrebe (AQIM). Je pochopiteľné, že všetky polovojenské a iné organizácie sú pre separatistov počas ich boja za nezávislosť výhodné, pretože im poskytujú financie, zbrane, ľudskú silu i kontakty na rôznych podporovateľov po celom svete. Spomeňme si na pôsobenie islamských džihádistov v Bosne a Čečensku. Avšak predlžovaním stavu, keď separatisti nemajú istotu nezávislosti, sa predlžuje aj pobyt teroristov na ich území so všetkými neblahými dôsledkami, pretože separatisti ich prítomnosť potrebujú pre svoj boj. A keďže títo extrémisti podporujú separatistov, majú aj obrovské sympatie medzi miestnym obyvateľstvom.

 Sú dokonca známe prípady, keď tajné služby štátov, ktoré čelili separatistom, si samy vytvorili islamistické organizácie, aby sa stali protiváhou nacionalisticky orientovaných separatistov. Takto prispel Izrael k vzniku Hamasu na Palestínskych územiach i Pakistan k vzniku Talibanu na svojich územiach s paštúnskym obyvateľstvom príbuzným Afgáncom. Indonézania zaviedli v separatistickom Acehu islamské právo šaríja ako protiváhu separatistom a podobne sa zachoval Putinov režim v Čečensku. Správanie sa Ijáda ag Ghalyho, vodcu tuaregskej islamistickej skupiny Ansar Dine, v minulosti nasvedčuje tomu, že tuaregskí islamisti môžu tiež byť výtvorom tajných služieb Mali za účelom vyvážiť vplyv separatistov. Štáty, ktoré takto vytvárajú islamistické organizácie, si pestujú hada na prsiach. V prípade úspechu separatistov by stratili len periférnu časť svojho územia, úspechom islamistov však riskujú, že islamisti si začnú vytvárať svoju členskú základňu aj v ostatných častiach štátu s dlhodobým cieľom získať moc v celom štáte. Ilustratívny je príklad Pakistanu.

 Naopak, ak separatisti definitívne získajú svoju nezávislosť, budú sa snažiť na svojom území monopolizovať svoju moc a zbaviť sa bývalých spolubojovníkov, ktorí by im mohli byť konkurenciou. Preto má aj teroristická AQIM i islamistická Ansar Dine omnoho menšie šance do budúcna v nezávislom Azawáde, než v pretrvávajúcom stave separatistického snaženia na severe Mali.

 V Subsaharskej Afrike je tradične veľmi citeľný arabský imperializmus. V poslednom období to bolo najmä Kaddáfího manipulovanie Africkou úniou. Tuaregovia v Mali a Nigeri a Tubuovia v Čade, Darfúre a Nigeri boli piatou kolónou arabskej imperiálnej politiky v štátoch Sahelu. Odtrhnutím Tuaregov od Mali tak paradoxne môže dôjsť k oslabeniu vplyvu Alžírska, Líbye a ďalších arabských štátov v Mali i v západnej Afrike ako celku a k posilneniu vplyvu Nigérie a integrácie ECOWAS.

Nezávislý Azawád a mnohonárodnostné obyvateľstvo

 To, že územie Azawádu je mnohonárodnostné, je nesporné. Podľa sčítania etnických skupín v roku 1950 vo vtedy ešte francúzskej kolónii Francúzsky Sudán (na rozdiel od tzv. Anglo-Egyptského Sudánu - dnešného nezávislého Sudánu) tvorila obyvateľstvo dnešného Azawádu asi tretina Tuaregov, tretina Songhajov a šestina Fulbov. Zvyšná šestina obyvateľov boli Arabi a etniká typické pre vlastné Mali a pre Burkinu Faso.

 Ako uvázam vo svojich predchádzajúcich článkoch Demokratická Afrika (1) a (3), etnokracia a jej póly - politické proto-národy - nie sú jednotlivými etnikami, ale amalgámami príbuzných etník. Polarizácia Mali vo voľbách 2002 medzi Amadou Tourém (vlastné Mali) a Soumaila Cissém (dnešný Azawád) a voličská podpora Cissého na území dnešného Azawádu ukázali, že Tuaregovia tvoria politický pól etnokracie v Mali spoločne so Songhajmi.

 Pri budovaní národa stačí národne emancipovaná menšina obyvateľstva, ktorá dokáže zvyšku národa vnútiť svoju predstavu o národe. Podobne, ako pri akciovej spoločnosti stačí menšina vlastniaca kontrolný balík k ovládaniu celej spoločnosti. Volebná aritmetika štátov s britským volebným systémom „víťaz berie všetko" hovorí, že k získaniu 51% kresiel v parlamente stačí získať asi tretinu voličských hlasov v každom víťaznom volebnom obvode. Teoreticky teda asi šestina voličov (51% krát tretina) stačí k ovládaniu celého politického systému. Znamená to, že aj keď Tuaregovia tvoria len asi tretinu obyvateľov Azawádu, nebráni to tomu, aby sa Azawád stal štátom tuaregským.

Záver

 Naprieč Afrikou prebiehajú primárne zlomové línie medzi územiami vplyvu jednotlivých integračných zoskupení, posilnené v Saheli rasovými rozdielmi medzi Arabským svetom a Subsaharskou Afrikou. Tieto línie spôsobujú, že vnútorná etnokratická polarizácia je posilnená vonkajším geopolitickým napätím a tieto štáty sú náchylnejšie k rozpadu než iné. Ich rozpad však paradoxne môže prispieť k posilneniu týchto integračných zoskupení. Naopak, štáty, ktoré neležia na geopolitických zlomových líniách, nie sú náchylné k rozpadu, a to ani napriek vnútornému napätiu vyvolanému etnokratickou polarizáciou.

 Mnohonárodnostný charakter Azawádu nevylučuje jeho transformáciu v národný štát. Neexistujú dôvody, aby sa vznikom nezávislého Azawádu odštartoval rozsiahly dominový efekt rozpadu štátov v Afrike. Jeho vznik môže paradoxne prispieť k likvidácii al-Kajdy v islamskom Maghrebe (AQIM) a k zníženiu vplyvu arabského imperializmu v Subsaharskej Afrike.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu