reklama

Demokratická Afrika? (1)

Od začiatku jari prebehli v Subsaharskej Afrike v priebehu troch týždňov dva vojenské prevraty. Ten prvý, v Mali, sa konal 22. marca a ten druhý, v Guinei-Bissau, 12.apríla tohoto roku. Rok predtým francúzske helikoptéry ukončili občiansku vojnu v rozdelenom Pobreží Slonoviny. O Mali sa hovorí ako o jednej z najstabilnejších demokracií v Afrike za ostatné dve desaťročia. V spúste ďalších štátov sa postupne ujali moci noví autoritárski vodcovia. Čo sa však deje pod povrchom? Je to, o čom nám referujú médiá, ktoré si často všímajú len povrch, skutočne demokraciou? V nasledujúcich riadkoch sa na základe svojich osobných skúseností zo Zambie, Etiópie a Južného Sudánu a na základe množstva literatúry o iných štátoch pokúsim o zjednodušenie a zovšeobecnenie niektorých charakteristík afrických politických systémov, pochádzajúcich z dedičstva predkoloniálneho, koloniálneho i obdobia ranej nezávislosti a prejavujúcich sa v súčasnosti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)
Index slobody štátov Subsaharskej Afriky 2009: zelená - slobodné, žltá - prechodné, modrá - neslobodné. Na prednej strane: diktátor Meles Zenawi a etiópski voliči.
Index slobody štátov Subsaharskej Afriky 2009: zelená - slobodné, žltá - prechodné, modrá - neslobodné. Na prednej strane: diktátor Meles Zenawi a etiópski voliči. (zdroj: Freedom House. Na prednej strane: www.aminarts.com)

(Neo)Tradičné kmene a klientelistický systém

 V kontexte (neo)tradičných afrických systémov hrá nezastupiteľnú rolu, najmä mimo veľkých miest, kmeň. Nespočetnekrát vedci dokázali, že dnešné kmene nie sú tradičnými africkými štruktúrami, ale vyvinuli sa v súvislosti s intenzívnou európskou kolonizáciou vnútrozemia Afriky, prípadne s poslednou inváziou bantuských a kúšitských skupín po strednej, južnej a východnej Afrike a s expanziou moslimských, najmä fulbských, sultanátov v západnej Afrike. Tieto javy nastali až v XIX. storočí, preto veľká časť dnešných afrických kmeňových náčelníkov alebo tradičných kráľov či emírov nemôže doložiť svoju líniu ďalej než 150 rokov do minulosti. Najmä britská ríša so svojím obľúbeným systémom Indirect Rule bola najväčším „výrobcom" etník v celej histórii sveta. Preto označenie (neo)tradičné kmene. Čo je však dôležité, tieto kmene sa vďaka širokým právomociam najmä v oblasti vlastníctva pôdy (Afrika je dodnes prevažne agrárna) stali efektívnou silou miestnej moci.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ďalšou skutočnosťou je jednostranné zameranie priemyslu väčšiny afrických krajín na vývoz surovín (ako zambijská meď, ghanské kakao, juhosudánska ropa, atď.). Vývoz surovín tvorí významnejšiu časť príjmov štátnej pokladnice než príjmy z daní zamestnancov či podnikateľov. Hlavnou otázkou volieb tak nie je diskusia s voličmi o výške ich daní a súvislostiach medzi výškou vybraných daní a ich využitím na investície či spotrebu. Na jednej strane je tak politická trieda od svojho voličstva emancipovaná, nepotrebuje ho. Politici potrebujú od obyvateľov len byť zvolení, potom sa im už nezodpovedajú. Preto je typické, že politici smerujú odovzdanie takmer všetkých infraštrukturálnych projektov ku dňu volieb a veľmi úspešne si kupujú hlasy voličov deň pred voľbami za vrece obilia. Vplyv štátu a politikov na ekonomické toky je tak neporovnateľne väčší než u nás v Európe, a preto je existencia vrstvy nezávislých podnikateľov, úradníkov či manažérov iluzórna. Každý podnikateľ stojí a padá s úspechom svojho politického patróna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Na strane druhej, táto odtrhnutosť daní od investícií spôsobuje, že voliči pociťujú automatické „právo" na investície - na miestnu makadamku či asfaltku, na školu, nemocnicu, atď. Voliči volia len takých politikov, ktorí prinesú lokálne investície. Toto znemožňuje akékoľvek formovanie štátnej politiky, štátnej stratégie rozvoja. Vo „vládnych" okresoch sa proste cesty a školy postavia, v „opozičných" nie. Posadnutosť kvantitou („vo svojom volebnom obvode som vybudoval X nových škôl, Y nemocníc, atď.") je zárukou, že školy majú nedostatok učiteľov, nemocnice nedostatok lekárov a liekov. Takéto ekonomické prostredie vedie k dlhodobému zaostávaniu Afriky a je náchylnejšie riešiť problematiku rozvoja radšej metódou maoistických veľkých skokov než demokratickou metódou postupných krokov - pokusu a omylu. A ako vieme, veľké skoky vedú k veľkej národnej tragédii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Okrem spomenutých (neo)tradičných väzieb a na nich nadväzujúcej politickej stratégie existuje niekoľko štrukturálnych prvkov dnešných afrických politických systémov, ktoré priamo prispievajú k udržiavaniu regionálnej nestability vnútri štátov a k dedičnému sklonu týchto systémov k autoritárstvu.

Víťaz berie všetko - a rozdeľuje štát

 Jedným z nich je anglický volebný systém „víťaz berie všetko", čiže systém jednomandátových volebných obvodov, kde je k zvoleniu potrebný najväčší počet hlasov voličov, bez ohľadu na to, či víťazný kandidát získa nadpolovičnú väčšinu. Tento systém prispieva obrovskou mierou k etnicizácii politiky v mnohých rozvojových štátov od Indie až po Afriku. Na jednej strane je ideálny na volebné sľuby na lokálnu infraštruktúru, popísané vyššie, a tým rozbíja národnú politiku. Na druhej strane podmínováva miestnu politickú súťaž, lebo lokálny rozvoj je zásluhou úspešného celoštátneho poslanca, a nie najšikovnejšieho miestneho starostu či predsedu okresnej samosprávy. Tento systém je pritom pre svoju jednoduchosť veľmi častý aj v bývalých francúzskych či iných kolóniách.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Kmeňoví vodcovia majú eminentný záujem, aby sa tok investícií z centra do regiónu nezastavil, preto majú tendenciu podporovať vždy len jedného kandidáta. Navyše, kmeňoví vodcovia sú pomerne chudobní v porovnaní s vládnymi politikmi a vládnymi podnikateľmi - majú moc len nad rozdeľovaním pôdy ešte chudobnejším dedinčanom. Preto sú hladní po úplatkoch zo strany poslancov, a preto koalícia centrálnych poslancov a miestnych náčelníkov vytvára symbiózu moci nad pôdou a moci nad investíciami, ktorá len upevňuje fatálne spojenectvo kmeňa (etnika) a regiónu s určitou politickou stranou.

 Táto štruktúra sa ťahá od dedinských náčelníkov cez náčelníkov podkmeňov až po (neo)tradičných kráľov „národa", ktorých územia sa samozrejme zhodujú s koloniálnymi provinciami, v rámci ktorých kolonizátori ustanovili pseudoetnické kmeňové štruktúry. Zacementovaním tohoto systému vznikajú tradične „vládne" a tradične „opozičné" regióny, čiže regióny rozvoja a regióny úpadku s frustrovaným obyvateľstvom, ktoré má tendenciu nepociťovať priateľský vzťah ku štátu, pretože štát je reprezentovaný večne „vládnym" regiónom, večne „vládnym" etnikom. Pritom etnikum v politickom zmysle slova nie je to, čo vidíme zakreslené na rôznych etnických či jazykových mapách afrických štátov. Z tohto hľadiska je irelevantné tvrdenie, že štát XY sa skladá z vyše 100 etnických skupín a podobne. Z mocensko-politicko-ekonomického hľadiska to nie je pravda. Africké štáty sa delia len na niekoľko málo politických „proto-národov", napríklad jeden (Botswana), dva (Zimbabwe, Sierra Leone), tri (Angola, Pobrežie Slonoviny, Mozambik), štyri (Zambia, Ghana, Guinea), päť (Keňa), šesť (Etiópia), atď.

 Počas Studenej vojny sa tieto proto-národy upevnili tým, že keď sa vedenie štátu priklonilo na stranu jednej superveľmoci, druhá superveľmoc podporovala partizánov konkurenčného proto-národa. Napríklad v Angole tak existovali prosovietska MPLA národa Mbundov, proamerická UNITA Ovimbunduov a profrancúzska FNLA Kongov, v Etiópii zase prosovietsky Derg najmä Amharov a Guragov a proamerické TPLF Tigrejcov a EPLF Eritrejčanov.

 Najmä skončenie Studenej vojny však viedlo k vzniku systémov viacerých politických strán, ktoré sa vďaka vyššie popísaným klientelistickým väzbám začali organizovať na národnostnom princípe, pričom svoju legitimitu odvodzovali často od legend, mnohokrát nepravdivých, o „zlatom veku" národnooslobodzovacieho boja a prvých rokov nezávislosti, keď platilo spomínané studenovojnové pravidlo o podpore zo strany superveľmocí na etnickej báze. V prípade diktatúr vedie systém „víťaz berie všetko" dokonca k jednofarebným parlamentom, pretože byť „opozičným" regiónom či etnikom je hrozbou pre základnú obživu regiónu. Príkladom je Etiópia, kde po úspešných voľbách v roku 2005 prešli prevažne opozičné etniká (Oromovia, Hadijovia-Kambaatovia) poslušne na stranu vlády, lebo opozičným regiónom sa zastavil prítok financií a investícií z centra.

Etnické politické strany a etnokracia

 Z vyššie uvedeného vyplýva ďalší problém - etnická podstata politických strán. Vďaka nemu je možné tvrdiť, že politickým systémom afrických krajín s voľnou súťažou viacerých politických strán nie je demokracia, ale etnokracia. Príklad septembrových volieb v Zambii je ilustratívny. Strana MMD bývelého prezidenta Rupiyah Bandu získala takmer monopol vo východných regiónoch obývaných Njandžami, strana PF nového prezidenta Michaela Satu v severných regiónoch obývaných Bembami a strana UPND druhého vo voľbách, Hichilemu Hakaindeho, v južných regiónoch Tongov. Jediné z území štyroch politických proto-národov, v ktorom možno hovoriť o voľnej (demokratickej) súťaži politických strán, bol západný región obývaný Barotsami, a to len preto, že kvôli neustálemu prepukaniu nových vĺn polstoročie trvajúceho barotského separatizmu stále existovali neformálne reštrikcie pre organizovanie sa barotských politikov.

 Na prvý pohľad vyzerajú tieto strany ako celonárodné. Takmer nikdy sa v nich neobjaví názov regiónu ani etnika. Zákon zväčša explicitne zakazuje organizáciu strán na regionálnom či etnickom základe. Dokonca ich kandidáti, vrátane vedenia strán sú etncky „vyvážení". Avšak v (neo)tradičnej hre klanového klientelizmu a v dôsledku systému „víťaz berie všetko" sa do parlamentu takmer výlučne dostávajú súkmeňovci lídra strany, prípadne jej prezidentského kandidáta.

 Politické strany nie sú názorovými platformami ani záujmovými skupinami sociálnych vrstiev národa, ako to poznáme v Európe, ale mocenskými platformami politických proto-národov. Tento stav posilňuje aj kádrová politika strán. Základné organizácie a regionálne organizácie nevolia svojich delegátov na vyššie fóra ani sa ich členovia neuchádzajú o verejné funkcie na miestnej a regionálnej úrovni. Naopak, fungujú na báze centralizmu - šéf strany menuje za regionálnych bossov a kandidátov na guvernérov svojich priateľov, tí menujú okresných funkcionárov a kandidátov, a tak ďalej. Aktivisti strany sú potom osobne oddaní vodcovi strany, ktorý je jej symbolom, a za straníckych funkcionárov sú často kooptovaní úplne noví ľudia na príkaz zhora. Symptomatickým javom je, že ak odíde veľká časť vedenia strany po konflikte s vodcom, nimi založaná nová strana stráca podporu tradičného voličstva a voličov získava inde - v etniku lídra tejto odštiepeneckej skupiny.

Prezidentské systémy a sklon k autokracii

 Ďalším problémom je prezidentský systém. Veľká časť voličstva sa stotožňuje so straníckym prezidentským kandidátom. Prezidentskí kandidáti tak ešte viac spoločnosť polarizujú po etnickej línii, stojac na vrchole klanovo-klientelistickej pyramídy. Zvolený prezident si potom za svojich najbližších spolupracovníkov zase vyberá svojich súkmeňovcov. V prezidentskom systéme často nie je ani nutné, aby prezidentova strana mala väčšinu v parlamente, preto nie sú nutné koaličné vlády, kde by mohol byť kompromisný premiér príslušníkom iného etnika. Aj kde to však existuje (napr. v Keni alebo v Zimbabwe), dochádza potom k trvalej paralyzácii vlády kvôli etnickej rivalite medzi stranou prezidenta a stranou premiéra, až pokiaľ jeden z nich neporazí toho druhého. Prezidentský systém tak len posilňuje antagonizmus „vládnych" a „opozičných" etník.

 Vďaka sústredeniu obrovskej moci v rukách prezidenta, ktorý je zaviazaný svojim miestnym aparátčikom a náčelníkom, nemôže byť tento systém ani pri najlepšej vôli demokraciou. Naopak, ak moc, sústredená v rukách prezidenta, prekročí určité medze, prezident vytláča z politickej scény strany konkurenčných etník (viď napr.Paul Biya v Kamerune alebo José Eduardo dos Santos v Angole), ktorých príslušníci sú frustrovaní zo „zatvoreného kohútika" toku financií a investícií, a tak dezertujú k vláde. Toto pokračuje do okamihu, kým sa voliči z daného prezidenta neunavia, alebo kým nejde do politického dôchodku, prípadne nie je zvrhnutý. Africký politický systém tak osciluje medzi monopolom prezidentovej „king's party" (autoritárstvom), voľnou súťažou etnických strán (etnokraciou) a vládou kapitánov či plukovníkov (vojenskou diktatúrou). Mohlo by sa zdať prekvapujúce zistenie, že úroveň etnickej diskriminácie je často najnižšia v autoritárskych fázach vývoja - typickým príkladom z minulosti sú režimy Félixa Houphouët-Boignyho v Pobreží Slonoviny a Juliusa Nyerereho v Tanzánii. Naopak, to, čo my vnímame ako „demokratická" fáza, býva najčastejšie tyraniou jedného alebo niekoľko málo etník, prípadne medzietnickou studenou vojnou.

Anglické dedičstvo a jednoetnické vlády

 Dedičstvom britského kolonializmu je aj princíp, že členovia vlády sa môžu regrútovať len z poslancov parlamentu. Ak sú za poslancov prezidentovej strany zvolení takmer výlučne poslanci prezidentovho etnika, aj vláda sa stáva etnicky takmer jednofarebnou - ako napr. súčasná vláda Zambie.

Korumpovateľnosť kmeňových náčelníkov

 Ako už bolo spomenuté, kmeňoví a lokálni náčelníci majú moc len nad rozdeľovaním pôdy chudobným roľníkom, sú tak pomerne chudobní. Tým, že kmeňoví náčelníci nie sú automaticky členmi nejakej druhej komory parlamentu, aby tak kompenzovali svoju potrebu autority - moci i majetku, sú veľmi náchylní k úplatkom zo strany politikov etnických strán a tým sa kruh uzaviera.

Demokratické voľby v africkom prostredí

 Obdobie rokov 1960 až 1990 sa v Afrike nieslo v duchu viery v „krajšie zajtrajšky". Po roku 1990 sa však začalo ukazovať, že nožnice medzi Afrikou a zvyškom sveta sa otvárajú - že rozvojové štáty Ázie a Latinskej Ameriky dobiehajú bohatý Sever, zatiaľ čo Afrika ďalej zaostáva. Zahraničná rozvojová pomoc sa ani nepriblížila k svojim cieľom, recepty MMF fatálne zlyhali. Nepodarilo sa podstatne znížiť ani problém negramotnosti, ani výživy či zdravia, korupcia dosahuje nevídaných výšin. Obnovili sa staré občianske vojny v Angole, Sudáne a inde. V rôznych obdobiach sa úplne rozpadla štátna moc v obidvoch Kongách, v Angole, Rwande, Burundi, Sudáne, Libérii, Sierra Leone, Pobreží Slonoviny a Somálsku - posledne menovaný štát dodnes neexistuje. Nepodarila sa diverzifikácia ekonomík a väčšina štátov je naďalej závislá na vývoze jednej suroviny. A všeobecný pád diktatúr a demokratizácia po roku 1990 skončili prechodom k etnokracii namiesto demokracie, prípadne k autokratickým režimom.

 Demokratizácia sa zaslúžila o to, že dnes je vo všetkých afrických štátoch zavedené všeobecné a rovné volebné právo s tajným hlasom. Avšak dnes, keď sa ukazuje, že negramotná je a zostane veľká väčšina voličov, tento systém tiež veľkou mierou prispieva k zakonzervovaniu politiky založenej na klanovo-klientelistických väzbách. Tajnosť hlasu nie je možná v spoločnosti, kde je každý volič i člen volebnej komisie či zástupca politickej strany pod kontrolou miestnej verejnej mienky, kde väčšina voličov potrebuje kvôli negramotnosti či telesnému postihnutiu pomoc predsedu volebnej komisie alebo inej osoby, kde ľudia vrátane tých vzdelanejších veria v mágiu, kde za hlas pre tú nesprávnu stranu môže hroziť vyobcovanie zo spoločenstva. Rovné volebné právo v situácii, kde je väčšina voličov nielen nevzdelaná a nie je schopná uvažovať abstraktne - v kategóriách plánovania svojich zásob potravín, štvorročného volebného obdobia pre politikov a podobne - vedie ku kupovaniu voličov tesne pred voľbami alebo ku kupovaniu kmeňových a dedinských náčelníkov. Zvolení politici v takomto prostredí nemusia zastávať záujmy svojich voličov.

 Systém, ktorý vybojovali obyvatelia miest - inteligencia a podnikatelia, dostali dedinskí roľníci i mestskí robotníci v podstate „zadarmo". Vo voľbách, s ktorými sa po roku 1990 doslova „roztrhlo vrece" a ktoré sú organizované podľa štandardov OSN a medzinárodných „best practises", sa ukazuje, že na vidieku a medzi negramotnými robotníkmi sa tento systém „symetrickej demokracie" neujal. Je zrejmé, že pomalé a postupné rozširovanie volebného práva tak, ako prebiehalo v Európe predovšetkým medzi rokmi 1815 a 1945, bolo opodstatnené. Príslušné voličské skupiny museli dospieť k stavu, keď považovali za potrebné si svoje volebné právo vybojovať. Práve tento vývoj v Afrike chýba a všeobecný, rovný a tajný hlas blokuje vytvorenie akejkoľvek národnej politiky vpred. Možným riešením by mohla byť pre mnoho afrických štátov „asymetrická demokracia", kde by napríklad mestá zastupovali politici organizovaní v politických stranách na základe sociálno-ekonomických priorít a volení vo všeobecných a tajných voľbách. Na druhej strane, vidiek by zastupovali napríklad sami kmeňoví náčelníci, aby nedochádzalo ku kupovaniu voličov a výpredaju záujmov celých kmeňov. Obyvateľstvo kmeňového vidieka by si tak malo postupne samo vybojovať svoje volebné právo, a to zvlášť v rôznych regiónoch podľa stupňa politickej emancipácie a gramotnosti.

Príklad: Nigéria - prekonanie etnokracie?

 Nigéria je príkladom štátu, kde sa kombináciou niekoľkých mechanizmov podarilo saturovať politické snahy jednotlivých etník a dosiahnuť tak, že systém politických strán Štvrtej republiky sa stal pomerne málo závislým na etnikách. Až do polovice 70. rokov XX. storočia bola Nigéria federáciou na územnom princípe. Druhá republika (1979-83) však už fungovala v situácii, keď každý z 19 spolkových štátov predstavoval jedno alebo niekoľko etník - začalo vznikať niečo, čo generál Yakubu Gowon, vojenský diktátor a otec nigérijskej federácie na územnom princípe, určite nezamýšľal - etnická federácia.

 Dnes má Nigéria 36 štátov. Z nich 17 štátov reprezentuje veľké národy - po šesť Jorubov a Hausov a päť Igbov. Ďalších 12 štátov predstavujú stredné etniká - dva Kanuriov, po jednom Idžov, Edov, Ibibiov a Fulbov, jeden Tivov a Idomov, jeden Igalov a Ebirov, jeden Nupeov a Gwariov, jeden Urhobov a Igbov, jeden Idžov a Igbov a jeden Fulbov a Jorubov. Posledných 7 štátov je multietnických, pričom v šiestich z nich predstavujú významnú politickú silu Fulbovia a Hausovia.

 V hornej komore parlamentu, Senáte, reprezentovalo v Druhej republike každý štát päť senátorov, pričom takmer každý senátny obvod zodpovedal územiu jedného etnika v mnohonárodnostných štátoch a jedného klanu (v Nigérii „axis" - os) v jednonárodných štátoch. Vodcovia každého etnika tak získali naplnenie ambícií tým, že odporúčajú kandidátov na senátora za svoje etnikum či klan a zúčastňujú sa vyjednávania o rotácii postu guvernéra štátu medzi politikmi jednotlivých senátnych obvodov, čiže etník. V súčasnosti má Nigéria 36 štátov a každý má tri senátne obvody, čiže počet „politických etník" vzrástol za tri a pol desaťročia z 95 len na 108 - je teda pomerne stabilný.

 V Štvrtej republike (od roku 1998) sa zavŕšila ďalšia vlna naplňovania etnických ambícií, keď každé etnikum alebo klan v severnej a strednej časti federácie dostáva svojho štátom uznaného vodcu - moslimského emíra alebo kresťanského náčelníka s rozsiahlymi právomocami včetne spolurozhodovania o menovaní okresných prednostov alebo o kandidátoch na senátora či guvernéra.

 K súčasnej emancipácii menších etník i troch veľkých národov, Jorubov, Igbov a Hausov (čiže nejde o hru s nulovým súčtom, ako by sa zdalo), prispela aj reforma nad úrovňou spolkových štátov. V Tretej republike (1989-92) bol koloniálny systém troch makroregiónov nahradený systémom šiestich geopolitických regiónov. Tri predstavujú veľké národy - Juhozápad (Jorubovia), Juhovýchod (Igbovia) a Severozápad (Hausovia) - a tri predstavujú stredné a menšie etniká - Juho-Juh (Edovia, Urhobovia, Idžovia, Ibibiovia a ďalší), Stredozápad (Tivovia, Igalovia, Idomovia, Ebirovia, Nupeovia, Gwariovia a ďalší) a Severovýchod (Kanuriovia, Fulbovia, Džukunovia, Mumujovia, Mambilovia a ďalší).

 A ďalším faktorom podporujúcim naplnenie etnických ambícií vnútri Nigérie je perspektíva do budúcnosti. Nigéria nie je len vedúcim štátom Hospodárskeho spoločenstva štátov západnej Afriky (ECOWAS), ale aj jeho naprosto dominantnou mocnosťou, počtom obyvateľov prevyšujúcou súčet obyvateľov ostatných členov. Z tejto perspektívy je zrejmé, že elity dnešných spolkových štátov Nigérie majú veľmi optimistické vyhliadky do budúcnosti: v budúcej integrovanej Západnej Afrike môžu byť rovnoprávne s dnes nezávislými unitárnymi štátmi ako Niger, Mali, Guinea-Bissau a podobne. Tento externý faktor je však devízou, ktorú majú v celej Afrike len dominantné štáty regionálnych integračných zoskupení - okrem Nigérie to je Etiópia, Keňa a Južná Afrika.

 Vďaka popísaným inštitúciám reprezentujúcim rovnosť etník, najmä geopolitickým regiónom (autonómia veľkých národov), spolkovým štátom a dominancii Nigérie v ECOWAS (autonómia stredných etník), senátnym obvodom, rotácii guvernérov spolkových štátov a inštitútu náčelníkov a emírov (autonómia menších etník) sa dosiahol stav, keď systém politických strán nie je organizovaný úzko etnicky a Nigérii bezprostredne nehrozí rozpad založený na etnickom výbuchu. Tým sa Nigéria podstatne líši od ďalšej africkej etnickej federácie, Etiópie, ktorá pokračuje vo svojej inštitucionálnej destabilizácii v duchu leninskej národnostnej politiky, v nekonečnom vyčleňovaní nových a nových národností a ich autonómnych štátov, krajov, okresov a obvodov. Na rozdiel od Etiópie, ktorá je stabilná len vďaka proamerickej diktatúre ex-maoistických kádrov, Nigéria ukazuje, že ako etnická federácia dokáže byť pomerne stabilná aj v demokratickom prostredí.

 Počas prezidentských volieb v roku 2011 sa ale ukázal iný fenomén, a to širší, kresťansko-moslimský konflikt, ktorý sa na federálnej úrovni odohral poprvýkrát. Pod povrchom už tlel od roku 1999, odkedy postupne deväť spolkových štátov zaviedlo islamské právo šaríja na celom svojom území a ďalšie tri štáty na moslimských častiach svojich území. Rozpadu po náboženskej línii však bráni to, že jeden z troch veľkých národov, Jorubovia, i jeden stredný národ, Gwariovia, sú zmiešané - kresťansko-moslimské v pomere pol-na-pol.

Otrasy - sen sa rozplýva...

 Nech sa politický systém Afriky vyvinie akokoľvek, nemožno počítať s tým, že demokracia, ako ju poznáme z národných štátov Európy a Latinskej Ameriky, s politickými stranami zastupujúcimi záujmy sociálnych skupín, sa v blízkej dobe vyvinie aj v Subsaharskej Afrike. Na globálnej úrovni sa nachádzame v prechodnej fáze úpadku americkej hegemónie a dodnes nie je jasné, čo príde potom. V tejto prechodnej fáze však možno očakávať mnoho otrasov, vrátane rozpadu niektorých afrických štátov. Zdá sa, že politický sen otcov-zakladateľov afrických štátov zo šesťdesiatych rokov o moderných afrických národoch sa rozplýva.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu