Storočie k arabskej národnej revolúcii: Od Osmanov k Arabskej jari

Autor: Ladislav Garassy | 7.3.2012 o 2:18 | (upravené 7.3.2012 o 2:41) Karma článku: 1,49 | Prečítané:  569x

Po rozpade Osmanskej ríše a premárnení šance na vznik jednotného arabského štátu pod vládou hášimovskej dynastie vzniklo medzi Perzským zálivom a Gibraltárskou úžinou množstvo nezávislých a polozávislých arabských štátov. Tie sa združili v Arabskej lige (1945) a ich vodcovia sa v 50. a 70. rokoch pod vplyvom násiristických a ba'athistických ideí panarabského socializmu niekoľkokrát neúspešne pokúšali o arabské zjednotenie zhora. Avšak až arabská národná revolúcia, ktorú odštartovali udalosti Arabskej jari, dáva predpoklady pre vznik arabského politického národa zdola.

Vlajky pokusov o arabské zjednotenie: Zjednotená arabská republika (hore), Liga arabských štátov (v strede), Arabská federácia (dole).Vlajky pokusov o arabské zjednotenie: Zjednotená arabská republika (hore), Liga arabských štátov (v strede), Arabská federácia (dole).

      Nasledujúce riadky obsahujú schematicky zjednodušené zhrnutie významných politických procesov, ktoré za posledných 90 rokov viedli k arabskému zjednoteniu, alebo mu, naopak, bránili, ako aj vzťahy medzi Arabmi a najvýznamnejšími nearabskými menšinami - Kurdmi, Berbermi, Bédžami, darfúrskymi, juhosudánskymi a juhomauretánskymi čiernymi Afričanmi. Treba si uvedomiť, že arabský svet obsahuje len časť moslimských štátov a nezahrnuje moslimské oblasti ako Turecko, Irán, Pakistan, Strednú Áziu, Indiu, Malajziu, Indonéziu či Subsaharskú Afriku (tzv. Čiernu Afriku južne od Sahary).

 

Šerif Husajn: Prvý pokus o arabský národný štát (1918)

      Na troskách rozpadajúcej sa Osmanskej ríše existovala v roku 1918 prvá šanca na vytvorenie arabského národného štátu v Mašriku (arabské územia východne od Egypta, opak Maghrebu) pod vedením hášimovskej dynastie v súlade so sériou dohôd z konca roku 1916 medzi vládcom Mekky šerifom Husajnom bin Alím a britským najvyšším poverencom pre Egypt sirom Henrym McMahonom.

      Konkurenčná britská administrácia v Indii však vyjednala v máji 1916 tajnú britsko-francúzsko-ruskú Sykes-Picotovu dohodu, ktorej dôsledkom bolo rozdelenie územia medzi štyri hášimovské minikráľovstvá - Hidžáz a Sýriu, neskôr Irak a Zajordánsko, až bolo nakoniec jadro potenciálneho arabského štátu - Mekka a jej región Hidžáz - v roku 1925 okupované Saudskou Arábiou. Saudská okupácia Mekky a Mediny mala ďalekosiahle následky, keďže srdce moslimského sveta sa dostalo pod vládu salafistických islamistov. V tomto období získali nezávislosť tri arabské monarchie: (severný) Jemen (1918), Egypt (1922) a Irak (1932).

 

Arabská liga a porážka od Izraela

      V marci 1945 založilo šesť arabských štátov - Egypt, Irak, Sýria, Zajordánsko, Libanon a Saudská Arábia - integračné zoskupenie Ligu arabských štátov, ku ktorej sa vzápätí pridal aj (severný) Jemen. Krátko na to získali Sýria a Zajordánsko úplnú nezávislosť (1946) ako ďalšie arabské štáty po Libanone (1943).

      Keďže v máji 1948 mal skončiť britský mandát v Palestíne, v novembri 1947 rozhodlo Valné zhromaždenie OSN o jej rozdelení na židovský a arabský štát. Arabskí vodcovia nechceli rozdelenie Palestíny a vznik židovského štátu. Rozhorela sa občianska vojna, ktorá po vyhlásení nezávislosti Izraela v máji 1948 prerástla do vojny Ligy proti Izraelu. Tá skončila porážkou Ligy a rozdelením Palestíny medzi Izrael, Egypt a Zajordánsko, ktoré sa pripojením Predjordánska (dnešného palestínskeho Západného brehu) stalo Jordánskom. Zatiaľ čo Cyrenajka, Tripolsko a Fezzán sa zjednotili v kráľovstve Líbya (1951), armáda v Egypte zvrhla monarchiu a nastolila republiku (1952).

 

Násir: Pokusy o arabské zjednotenie zhora

      S rozpadajúcim sa britským a francúzskym kolonializmom získali nezávislosť Maroko, Tunisko, Sudán (1956) a Mauretánia (1960), zatiaľ čo Iračania zvrhli monarchiu (1958). Krátko po tom, čo v novembri 1956 Eisenhowerova a Chruščovova vláda zasadili smrteľnú ranu britskému a francúzskemu kolonializmu a egyptský vodca Násir sa ocitol na vrchole moci, začali arabské vlády so sériou neúspešných pokusov o zjednotenie zhora.

      Pod hrozbou rastu komunistických strán vznikli vo februári 1958 dve konkurenčné súštátia - násirovská republikánska Zjednotená arabská republika / ZAR medzi Egyptom a Sýriou a hášimovská monarchistická Arabská federácia medzi Irakom a Jordánskom, ktorá sa však po polroku rozpadla po republikánskej „revolúcii" (vojenskom prevrate) v Iraku. Naopak, Násirova ZAR vytvorila konfederáciu s Jemenom (severným) - Spojené arabské štáty. Sýria a (severný) Jemen sa síce odtrhli v roku 1961, Egypt sa však vzdal dedičstva ZAR až v roku 1971 po Násirovej smrti.

 

60. roky: Arab proti Arabovi

      Šesťesiate roky sa niesli v znamení množstva krvavých epizód Studenej vojny: kurdsko-irackej vojny (1961-70), vojny v Sudáne medzi moslimskými Arabmi a prevažne pohanskými čiernymi Afričanmi (1955-72), severojemenskej vojny medzi šiitskou (zajditskou) monarchiou a prevažne sunitskými republikánmi (1962-70), juhojemenskej antikoloniálnej vojny (1963-67), vojny v Dhofare medzi sunitskými a komunistickými separatistami a ománskou ibaditskou monarchiou (1962-75), ktorá nadviazala na vojnu v Zelených horách (1954-60) medzi ibaditským imamátom Omán a probritským sultanátom Maskat, konfliktu medzi Moslimským bratstvom a panarabskými socialistami v Sýrii (1964), arabsko-izraelských vojen - Šesťdňovej (1967) a Jomkippurskej (1973), až po jordánsko-palestínsky Čierny september (1970). Po vojne s Francúzskom sa osamostatnilo Alžírsko (1962) a arabský svet zachvátili socialistické „revolúcie" (v skutočnosti vojenské prevraty) - panarabská socialistická v Iraku a Sýrii (1963), komunistická v Alžírsku (1965) a Južnom Jemene (1967) či beduínsko-socialistická v Líbyi (1969).

 

Kaddáfí: Ďalšie zjednocovanie zhora

      Ihneď po Násirovej smrti panarabskú iniciatívu prevzal novopečený líbyjský vodca Kaddáfí, ktorý stál za rôznymi obmenami Federácie arabských republík medzi Egyptom, Líbyou, Sudánom a Sýriou v rokoch 1972-77. Paralelne však vyjednal s Tuniskom nenaplnenú Arabskú islamskú republiku (1974).

 

Rozkol roku 1979: Islamská revolúcia, Camp David a povstanie v Mekke

      Koniec panarabským projektom zasadila trojnásobná geopolitická zmena v roku 1979. Víťazstvom islamskej revolúcie v Iráne v januári stratil Západ kľúčového spojenca v oblasti, zatiaľ čo marcovým podpisom egyptsko-izraelskej mierovej zmluvy z Camp David sa ním stal Egypt. Udalosti len dotvorilo náboženské otvorenie Saudskej Arábie po novembrovej porážke wahábitských povstalcov v Mekke.

      Kým Egypt sa po smrti Anwara Sadata a nástupe Husního Mubaraka k moci v októbri 1981 izoloval z tábora republikánskeho panarabského nacionalizmu a jeho členstvo v Arabskej lige bolo pozastavené, v septembri 1980 vypukla dlhá iránsko-iracká vojna, ktorá natrvalo znepriatelila dva bratské ba'athistické režimy, sunitský režim Saddáma Husajna v prevažne šiitskom Iraku a šiitský (alavitský) režim Háfiza Asada v prevažne sunitskej Sýrii. Masaker obyvateľstva mesta Hamá a prívržencov Moslimského bratstva v Sýrii (1982) a šiitské povstanie v Iraku (1980) len potvrdili rozpad panarabizmu.

      Zapojenie sa Sýrie do libanonskej občianskej vojny najprv proti drúzom a sunitom a neskôr proti kresťanom viedlo medzi maronitskými kresťanmi k obnoveniu fenického nacionalizmu, ktorý nepovažoval Libanoncov za súčasť Arabov. Ďalšou epizódou vnútroarabského konfliktu bola nepriama vojna medzi Marokom a Alžírskom v Západnej Sahare (1979-91), ktorej dôsledkom bolo vystúpenie Maroka z Organizácie africkej jednoty (1984; dnes Africká únia) a výstavba 2700 km dlhého múru okolo Marokom anektovanej Západnej Sahary (1980-87).

      Saudská monarchia, ktorá získala veľké sebavedomie ropnými šokmi v rokoch 1973 a 1979, vyvážila mocenský vplyv domácich wahábitov egyptskými, sýrskymi a inými arabskými exulantmi z Moslimského bratstva a stala sa tak hlavnou arabskou veľmocou prijateľnou aj pre obyvateľstvo moslimských štátov s protiwahábitskými náladami, ako Indonéziu, Pakistan, Turecko či mnohé arabské štáty, a jednou z hlavných mocností v afgánskom džiháde proti Sovietskemu zväzu. Po iránskej revolúcii sa objavila hrozba zjednotenia šiitsko-arabských území obklopujúcich na ropu bohatý Perzský záliv - od iránskeho Chúzestánu (bývalého Arabistánu) cez južný Irak, saudský región al-Ahsá, až po Bahrajn. Saudi preto združili satelitné emiráty, Kuvajt, Bahrajn, Katar, Spojené arabské emiráty a Omán, do Rady pre spoluprácu v Zálive (1981), ktorá sa v ďalších desaťročiach stala dejiskom hospodárskeho boomu reprezentovaného novopečenou arabskou metropolou Dubaj.

 

Oteplenie roku 1989

      K prechodnému otepleniu došlo na konci Studenej vojny a po ukončení iracko-iránskej vojny (1988), najmä však v roku 1989. Keď v novembri 1988 exilová Palestínska národná rada uznala štát Izrael a rezolúcie OSN o Palestíne, prijala riešenie dvoch štátov v Palestíne (arabského a židovského) a vyhlásila nezávislosť Palestíny, v decembri  palestínsky „prezident" Arafat vystúpil vo Valnom zhromaždení OSN a do začiatku roku 1989 uznalo palestínsky štát vyše 90 krajín.

      Vo februári podpísali vlády Maroka, Alžírska, Tuniska, Líbye a Mauretánie zmluvu o založení Únie arabského Maghrebu a v máji bolo obnovené členstvo Egypta v Arabskej lige. V máji 1990, päť mesiacov pred zjednotením Nemecka, sa zjednotil Jemen.

 

Vojna v Zálive a nové rozdelenie

      V dobe, keď bolo Alžírsko zamestnané prechodom k mnohostraníckemu systému a Libanonci naplno implementovali mierovú zmluvu z Taífu, vojská Saddáma Husajna 2. augusta nečakane obsadili Kuvajt, ktorý bol 8. augusta Irakom anektovaný. Následná americko-iracká Vojna v Zálive znovu rozdelila arabský svet, keď sa na stranu Kuvajtu pridala Saudská Arábia, Sýria a Egypt a Maroko, zatiaľ čo Líbya, Sudán, Mauretánia a Palestínčania sa pripojili na stranu Iraku.

      Izolácia Líbye v arabskom svete viedla Kaddáfího k prebehnutiu" od panarabizmu k panafrikanizmu a stal sa hlavným sponzorom budúcej Africkej únie. Počas bojov v Zálive prebehol na opačnom konci arabského sveta, v južnej Mauretánii, masaker príslušníkov černošských menšín, najmä Fulbov.

      Potom, čo armáda zrušila alžírske miestne voľby v januári 1991, keď hrozilo víťazstvo islamistov, vypukla 10-ročná občianska vojna medzi nacionalistami a džihádistami (trvala až do roku 2002). V roku 1990 tiež naplno prepuklo Kaddáfím podporované povstanie berberských Tuaregov v Nigeri a Mali (do 1995), ktorého výdobytkom bol vznik autonómneho regiónu Kidal v Mali.

      Po vyhnaní Iračanov z Kuvajtu vypuklo v marci povstanie irackých šiitov, ktorí štyri týždne kontrolovali južný a stredný Irak. Následne odštartovalo kurdské povstanie, ktoré už Saddámovi nikdy neumožnilo zjednotiť Irak.

      V septembri zavládlo v Západnej Sahare prímerie, avšak referendum o dekolonizácii plánované na rok 1992 sa dodnes neuskutočnilo. Na jar 1994 vyvolali juhojemenskí separatisti štvrřočnú vojnu za nezávislosť na Jemene a tiež vznikla palestínska autonómia na základe Dohôd z Oslo z predchádzajúceho leta.

 

Neoliberálne diktatúry

      Po rozpade bipolárneho sveta stratilo rozdelenie arabského sveta na ideologické tábory svoje opodstatnenie a jednotlivé režimy sa transformovali na neoliberálne personálne diktatúry vodcov ako Husní Mubarak (Egypt), Háfiz al-Asad (Sýria), Saddám Husajn (Irak), Muammar Kaddáfí (Líbya), Zin el-Abidin ben Ali (Tunisko), Omar Bašír a Hasan al-Turábí (Sudán), Ali Abdulláh Sáleh (Jemen), Liamin Zerual (Alžírsko), Muavija Sajidi Ahmad Taja (Mauretánia) a Jásir Arafat (Palestína). Títo vodcovia získali podobné postavenie ako králi Fahd (Saudská Arábia), Hasan II. (Maroko) a Husajn bin Talál (Jordánsko) a akékoľvek arabské zjednotenie sa stalo ilúziou.

      Republikánski vodcovia prevzali monarchistickú tradíciu, v niekoľkých štátoch sa pokúsili založiť si dynastie a pripraviť svojich synov na vládnutie po svojej smrti (Bašár al-Asad v Sýrii, Udaj Husajn v Iraku, Gamál Mubarak v Egypte, al-Sádí Kaddáfí v Líbyi, Ahmed Ali Abdulláh Sáleh v Jemene, Mohamed Sacher el-Materi v Tunisku).

      Naopak, Katar s extrémnymi zásobami ropy a zemného plynu, sa po palácovom prevrate (1995) začal liberalizovať. Založenie najprv panarabskej (1996), neskôr celosvetovej (2006) spravodajskej televízie al-Džazíra, umiestnenie predsunutého velenia Centrálneho velenia USA (USCentCom) v Dohá (2002), usporiadanie XV. Ázijských hier v Dohá (2006) a zisk usporiadateľstva majstrovstiev sveta vo futbale (2022) z neho urobili veľmoc arabského sveta.

 

Pod taktovkou al-Kajdy

      V rokoch 1992-96 hostil islamistický vojenský režim v Sudáne vodcu al-Kajdy Usámu bin Ládina. Neľahké šiitsko-sunitské vzťahy otrávila talibanská genocída šiitského obyvateľstva Afganistánu v rokoch 1998-2001 a saudskoarabská podpora masívnym konverziám zajditských šiitov k wahábizmu na severe Jemenu po roku 2004, ktorá viedla k zajditsko-šiitskému povstaniu hnutia Huthí kontrolujúceho dnes asi polovicu šiitských území v Jemene.

      Po porážke islamistov v Alžírsku a Talibanu v Afganistane (2001) sa postupne vytvorili dve známe teroristické skupiny: al-Kajda v Maghrebe (AQIM), ktorá operuje v pohraničí medzi Alžírskom, Mauretániou, Mali, Nigerom, Líbyou a Čadom, a al-Kajda na Arabskom polostrove (AQAP) operujúca v Jemene a v Saudskej Arábii.

      Po potlačení kabýlskej Čiernej jari (2001) nasledovalo uvoľnenie a berberský Tamazigt sa stal národným jazykom Alžírska, avšak medzi Kabylmi prevládlo hnutie za autonómiu.

 

Okupovaný Irak: etnokracia a vyňatie Kurdov z arabského národa

      Po americkej invázii do Iraku v roku 2003 padol režim Saddáma Husajna. Po počiatočnom šiitsko-kurdskom "terore" proti dovtedy vládnucej menšine sunitov sa Irak stal etnokraciou s politickou scénou organizovanou pozdĺž etnických a konfesionálnych línií. Nová ústava definuje Irak ako federáciu a jeho kurdské, asýrske a turkomanské územia sú vyňaté z Arabského národa.

 

Koniec projektu Sudán

      Moslimskí černosi v Darfúre, ktorých predtým sudánska vláda hojne využívala v bojoch proti pohanským a kresťanským černošským povstalcom z SPLA, zahájili vo februári 2003 povstanie. V lete sa však zmenilo v ich genocídu arabskými kočovníkmi, ktorí migrovali do ich oblastí v dôsledku katastrofálneho sucha. Po genocíde sa zrútila idea Sudánu ako moslimského štátu (sám bývalý islamistický vodca al-Turábí je černoch - Bédža) bez rozdielu rasy a Sudán sa stal arabským štátom.

      Černošská povstalecká armáda SPLA sa zriekla sna o nábožensky a rasovo slobodnom Sudáne a podpísala s vládou mierovú zmluvu, ktorá založila predpoklady na oddelenie Južného Sudánu v júli 2011. Nasledoval mier s Bédžami vo Východnom Sudáne (2006) a čiastočný v Darfúre (2007), avšak odchod SPLA na juh zasial semienko súčasnej vojny v ďalších černošských regiónoch, v Núbskych horách a v Modrom Níle.

 

Nástup Moslimského bratstva a Arabská jar

      Volebné víťazstvo Irackej islamskej strany v sunitskej časti Iraku v decembri 2005 a Hamásu v Palestíne v januári 2006 znamenalo prvé dve víťazstvá Moslimského bratstva v arabských parlamentných voľbách a zisk postov palestínskeho premiéra (Ismail Haníja) a irackého viceprezidenta (Tárik al-Hášimí).

      Útoky na koptských kresťanov v Egypte po Novom roku 2011 boli predohrou k epochálnej zmene, ktorá odštartovala v Tunisku a zapísala sa do histórie ako Arabská jar. Demokratickými zmenami v Maroku v júni 2011 sa nielen dostal dialekt Arabov Západnej Sahary Hassaníja pod štátnu ochranu, ale berberský Tamazigt sa stal popri arabčine štátnym jazykom. Významná rola nafúskych Berberov v zvrhnutí Kaddáfího prispela k ich uznaniu aj v Líbyi.

      Strany Moslimského bratstva zvíťazili v prvých slobodných voľbách v Tunisku (Hnutie obrody), v Maroku (Strana spravodlivosti a rozvoja) a v Egypte (Strana slobody a sprvodlivosti) a ich vodcovia sa stali premiérmi Tuniska (Hamadi Džebali), Maroka (Abdelilah Benkirane) a predsedom parlamentu Egypta (Saad al-Katatny). V septembri 2011 zahájilo Maroko a Jordánsko integráciu s Radou pre spoluprácu v Zálive.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.


Už ste čítali?