reklama

Kosovo a naše predsudky

Pred týždňom uplynuli štyri roky od vyhlásenia nezávislosti Kosova dňa 17. februára 2008. Zo 193 členských štátov OSN uznalo Kosovo za štyri roky 88 členov, naposledy pred pár dňami Ghana a Haiti. Z 27 členských štátov Európskej únie ho zatiaľ neuznalo päť štátov: Grécko, Cyprus, Rumunsko, Španielsko a Slovensko. O tom, že súčasná forma Kosova je voči Srbom a Srbsku nespravodlivá a že súčasné podmienky neposkytujú stabilné riešenie pre srbskú a goranskú menšinu, som už písal pred týždňom, ako aj o možných spôsoboch zaistenia stabilného riešenia. Avšak tieto fakty neuberajú na váhe dôvodom, prečo by malo Slovensko uznať Kosovo ako nezávislý štát.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (44)
V Budve (na fotografii) nás hostili Čiernohorci, v Makarskej Chorváti, v Ulcinji (na titulnej strane) Albánci...
V Budve (na fotografii) nás hostili Čiernohorci, v Makarskej Chorváti, v Ulcinji (na titulnej strane) Albánci... 

V nasledujúcich článkoch by som rád uviedol argumenty vyvracajúce najčastejšie slovenské dôvody proti uznaniu Kosova. V tejto súvislosti som si dovolil občas parafrázovať slová bývalého podpredsedu slovenského parlamentu Petra Weissa [P.W.], ktorý pred štyrmi rokmi vo svojom zaujímavom a podnetnom článku v českom denníku Právo dňa 27. marca 2008 zhrnul osem dôvodov, prečo Slovensko nemôže uznať štátnu nezávislosť Kosova. Dôvod jeden: protekcia.

Juhoslovania, čiže Srbi...

V slovenskej argumentácii proti uznaniu nezávislosti Kosova sa často vyskytoval názor, že „Slovenská verejnosť a elity majú mnoho pozitívnych väzieb s Juhosláviou a Srbskom. S kosovskými Albáncami pozitívne styčné body neexistujú." [P.W.]

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak sa tvrdí, že Juhoslovania, čiže Srbi, stáli v kritických momentoch našej histórie (1938, 1948, 1968) na našej strane, je to výrazné zjednodušenie a zaprenie historických faktov. Juhoslovanmi, ktorí vtedy na našej strane stáli, boli nielen Srbi, ale aj Chorváti, Slovinci, Čiernohorci a Macedónci.

Boli to práve Slovinci pod vedením neskoršieho prezidenta Milana Kučana, ktorí 23. januára 1990 opustili zjazd Zväzu komunistov Juhoslávie, ako aj stranu samotnú, práve na protest proti brutalite juhoslovanskej armády v Kosove. Tej armády, ktorá hrubou silou potlačovala albánske davy protestujúce proti zrušeniu autonómie Kosova, o ktorom rozhodol srbský parlament 28. marca 1989 protiústavne, v rozpore s juhoslovanskou ústavou z roku 1974. Boli to Slovinci, ktorých tá istá juhoslovanská armáda napadla počas Desaťdennej vojny na prelome júna a júla 1991. A boli to práve Slovinci, ktorí uznali nezávislosť Kosova5. marca 2008, necelé tri týždne po jej deklarácii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Boli to Chorváti, ktorí boli nútení po dobu štyroch a pol roka (od marca 1991 do novembra 1995) bojovať za svoju národnú nezávislosť. Boli to Chorváti, ktorí mali zo svojho národného štátu stratiť nielen srbskou menšinou obývanú Krajinu, Západné Slavónsko, Východné Slavónsko, Baranju a Západný Srem (podľa plánu srbského monarchistu Vuka Draškovića), ale aj celú Dalmáciu a Slavóniu s významnými chorvátskymi mestami Osijek, Split, Dubrovnik a Zadar (v súlade s plánom srbského šovinistu Vojislava Šešelja). A boli to Chorváti, ktorí už 19. marca 2008, mesiac po kosovskej deklarácii o nezávislosti, Kosovo uznali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Boli to Čiernohorci, ktorí sa stali svedkami Miloševićovej „protibyrokratickej revolúcie" - puču v čiernohorskej komunistickej strane v roku 1988, ktorý priviedol k moci Momira Bulatovića a Mila Djukanovića a ktorý bol namierený na centralizáciu Juhoslávie v rozpore s ústavou z roku 1974. Boli to Čiernohorci, ktorí boli zneužití na medzinárodnú legalizáciu Miloševićovho režimu vznikom dvojčlennej Zväzovej republiky Juhoslávia v roku 1992. Boli to Čiernohorci, ktorých národnej cirkvi, Čiernohorskej pravoslávnej cirkvi, Srbi znemožnili vstup medzi kánonické pravoslávne cirkvi a ktorých prvého metropolitu Mihaila dali exkomunikovať Svätou synodou v Konštantinopole z radov svetovej pravoslávnej cirkvi. Boli to Čiernohorci, ktorí sa stali obeťou politických hrátok veľmocí, ktorí spolu so Srbskom znášali medzinárodné sankcie v rokoch 1992-96 kvôli vojnám v Bosne a v Chorvátsku a ktorým v rokoch 1999 až 2006 nebolo umožnené oddeliť sa od Srbska. A boli to Čiernohorci, ktorí už 9. októbra 2008, osem mesiacov po kosovskej deklarácii, uznali nezávislosť Kosova.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Boli to Macedónci, ktorých dňom národnej tragédie sa stal 10. august 1913, keď ich zradili bratské pravoslávne národy - Srbi, Grékci a Bulhari - ktorí si ich územie po porážke Osmanskej ríše rozdelili a nedostáli tak sľubu z marca 1912 o svojbytnosti Macedónska. Boli to Macedónci, ktorí trpeli pod genocídou Grékov a krutovládou Srbov. Boli to Macedónci, ktorí začiatkom XX. storočia väčšinou patrili k Bulharskému pravoslávnemu exarchátu, avšak po roku 1913 boli nútení vstúpiť do Srbskej, resp. Gréckej pravoslávnej cirkvi. Boli to Macedónci, ktorých národnú Macedónsku pravoslávnu cirkev odmietali Srbi povoliť od roku 1919 až do roku 1958. Boli to Macedónci, ktorých štát v rokoch 1991-95 všemožne šikanovalo Grécko, najbližší spojenec Srbska. A boli to Macedónci, ktorí tiež už 9. októbra 2008 uznali nezávislé Kosovo.

Neplatí teda, že Juhoslovania rovná sa Srbi. Avšak podobne, ako panslavisti (napr Danilovskij a Ťutčev) považovali Poliakov za „Judášov Slovanstva" len preto, že povstali proti cárizmu a za svoju národnú nezávislosť, považujú mnohí naši nacionalisti Slovincov, Chorvátov, Macedóncov a Čiernohorcov za zradcov, zatiaľ čo Srbov za jediných pravých Juhoslovanov. Pritom Slovákom sú historicky bližší katolícki Chorváti a Slovinci, ktorí so Slovákmi zdieľali štyri storočia v Habsburskej monarchii. Avšak v slovenskom nacionalistickom prostredí je dobrým zvykom kastovať, rozlišovať medzi „pravými Slovanmi", ako sú pravoslávni Rusi a Srbi a „cyrilometodskí" Slováci, a medzi „slovanskými odpadlíkmi", ako sú „protiruskí" Poliaci a Ukrajinci, „fašistickí" Chorváti a Bulhari a „východogermánski" Česi a Slovinci, o „islamistických" Bosniakoch ani nehovoriac. Koniec koncov, takáto selektívna interpretácia dejín a politiky je pre nacionalizmus typická.

Prejavuje sa tu aj syndróm „Zabudol vôl, že teľaťom bol", čiže egoistický separatizmus: akonáhle sme my získali svoju vlastnú nezávislosť, už nás nezaujímajú iní, ktorí by chceli to isté: ani Čiernohorci, ani Albánci, Čečeni, Abcházi, Kurdi, Kareni, Tuaregovia, Kašmírci či Tamangovia. Čo na tom, že trpia možno pod mnohonásobne väčším útlakom, než my v minulosti? Nemáme pre nich pekného mena - sú to zlí separatisti, banditi, teroristi, mafiáni, vyvrheli, pašeráci drog, priekupníci so zbraňami, nacionalistickí šialenci z XIX. storočia, tmári, brzdy všeľudského pokroku a neprajníci krajších zajtrajškov. Na zoznamy teroristických organizácií dávame povstalecké skupiny podobné slovenským povstalcom zo SNP. S teroristami sa nejedná! Čo vlastne chcú, nech nám dajú pokoj, my chceme sledovať svoje telenovely, reality show, superstar, mastiť počítačové gejmy a investovať do finančných derivátov. Títo ľudia do nášho sveta nepatria, tak nech sa idú pásť!

Kto nás vlastne hostil na Jadrane?

Ďalej sa tvrdí, že Juhoslovania našich dovolenkárov pri Jadrane hostili vždy s bratskou láskou a priateľstvom, a to aj za dôb najtvrdšieho komunistického režimu v Československu. Preto sme Srbom zaviazaní.

Vieme však, kto boli tí Juhoslovania? Spomeňme si, kam sa cestovalo do Juhoslávie k moru (za predpokladu, že sme dostali devízový prísľub). Ak to vezmeme od severu na juh, začneme Istriou: Slovinská riviéra (Koper, Izola, Piran, Portorož) - hostili nás tam Slovinci. Ďalej Umag, Poreč, Rovinj, Pula, Rabac - tam nás hostili Chorváti. Potom Kvarner: Kvarnerská riviéra (Opatija, Crikvenica), kvarnerské ostrovy (Krk, Cres, Rab, Lošinj a Pag) - zase len Chorváti. Severná Dalmácia? Zadarská riviéra (Zaton, Zadar, Biograd na Moru), severodalmátske ostrovy (Pašman a Dugi Otok) - prekvapivo, zase Chorváti. Stredná Dalmácia - Trogirská riviéra (Trogir, Kaštela), Split, Omišská riviéra (Omiš), Makarská riviéra (Baška Voda, Makarska, Tučepi, Podgora), stredodalmátske ostrovy (Brač, Hvar) - no predsa Chorváti! Južná Dalmácia? Dubrovnícka riviéra (Dubrovnik, Cavtat), juhodalmátske ostrovy (Korčula, Mljet, polostrov Pelješac). Chorváti! Boka Kotorská (Herceg Novi, Kotor, Tivat, Plavi Horizont), Budvanská riviéra (Budva, Bečići, Miločer, Sveti Stefan, Petrovac na Moru), Barská riviéra (Sutomore, Bar) - pre zmenu samý Čiernohorec! A na konci Ulcinjská riviéra (Ulcinj, Velika plaža, Mala plaža) - čuduj sa svete, Albánci!!!

Z celého ohromného bývalého juhoslovanského pobrežia je jediná časť, pár desiatok kilometrov dlhá, medzi Zadarskou a Makarskou riviérou známa ako Šibenická riviéra (Vodice, Šibenik, Murter, Žaborić), územím, kde nás mohli hostiť Srbi. Chudobní „Čechoslovački", ako nás Juhoslovania radi titulovali, aby tak zdôraznili našu odlišnosť od bohatých „Njemački", cestovali na juhoslovanské pobrežie najčastejšie autokarom alebo karavanom, nepohodlnými cestami cez Balaton a Záhreb (jedným z mála diaľničných úsekov bol vtedy 55-kilometrový úsek medzi Záhrebom a Karlovacom). Z južnej Dalmácie a Čiernej Hory sme ešte poznali letiská Čilipi pri Dubrovniku a Tivat pri Kotore. Jediné miesto vo vnútrozemí, kde sme sa mohli stretnúť so Srbmi, boli slávne Plitvické jazerá, súčasť neskoršej Srbskej Krajiny. Koľko percent našich turistov asi jazdilo cez srbské mestá Belehrad, Niš, Kragujevac, (Titovo) Užice?

Z uvedeného vyplýva, že tí Juhoslovania, čo nás pri mori hostili, boli na 95 percent Chorváti, Čiernohorci, Slovinci alebo Albánci, ale nie Srbi. V tomto prípade ide v našom vnímaní o bulvárne turistické zjednodušenie: Juhoslovan rovná sa Srb. Veď si spomeňme, ako nás v dobách spoločného štátu štvalo, keď ešte aj naši najbližší susedia, Maďari a Nemci, cestovali k nám - Čechom. O Američanoch ani nehovoriac! Ostatne, aj my sme sa radi jazdili rekreovať do Ruska! Čo na tom, že letovisko Jalta bolo na Ukrajine, Suchumi v Abcházsku, Batumi v Adžarsku, zatiaľ čo hora Elbrus v Kabardsko-Balkarsku, rezervácia Teberda v Karačajsko-Čerkesku, mesto Samarkand v Uzbecku, kozmodróm Bajkonur v Kazachstane a hora Pik Komunizma v Tadžicku! Naopak, letovisko Soči a kúpele Mineraľnyje Vody, Pjatigorsk a Kislovodsk boli skutočne v Rusku. Ako turistickí ignoranti sme si radi vypili vínko s Moldavcami, Gruzíncami či Arménmi, a pritom sa vytešovali, akí sú tí Rusi družní. Proste tak to v turistike chodí - títo „Srbi" nás oddane hostili na Jadrane.

Šiptari, najgluplji narod na svijetu...

A vráťme sa ešte raz k vete: „S kosovskými Albáncami pozitívne styčné body [v našej histórii] neexistujú." [P.W.]

Nepochybne to je pravda, ale používať takýto argument pri uznaní / neuznaní nezávislosti štátu je škandálne a hlúpe. Tento argument zaváňa panslavizmom XIX. storočia. Srbov uznávame, Albáncov nie. Rusov uznávame, Arménov a Estóncov však nie. Takýto postoj v zahraničnej politike štátu je neprípustný - tu nemôže existovať rodinkárstvo a kamarátšaft, ale jasná zahraničnopolitická stratégia.

Sme členmi Európskej únie, ktorá nie je ríšou pod nadvládou jedného národa, ako bol Sovietsky zväz, Tretia ríša či Habsburská monarchia, ale spolkom malých národov, ktoré sa spoločnými silami snažia byť veľké v konkurencii tých skutočne veľkých - Číňanov, Američanov, Indov, Rusov, Arabov... Z 27 členských národných štátov našej Európskej únie je päť slovanských, zatiaľ čo tu je sedem a pol germánskych, päť a pol románskych, tri ugrofínske, dva pobaltské, dva grécke, jeden keltský a jeden semitský. Z piatich slovanských členov EÚ uznali Kosovo Slovinci, Poliaci, Bulhari i Česi - len Slováci nie. Správať sa panslavisticky je neférové nielen voči našim spriateleným románskym, germánskym a iným národom v EÚ, ale i voči slovanským národom s negatívnou skúsenosťou s nadvládou iných slovanských národov: voči Poliakom, Slovincom, Chorvátom či Ukrajincom.

Predstavme si, čo by sa stalo, keby západné politické elity - francúzske, britské, talianske a americké, po Prvej svetovej vojne neboli mali „pozitívne styčné body" so Slovákmi. Ak by sa boli správali takto protekčne, mohli predsa Slovensko rozdeliť napríklad tak, že by Považie dali Čechom, Oravu, Liptov, Spiš a Šariš Poliakom, Zemplín a Podkarpatskú Rus Rumunom, južné Slovensko Maďarom a na Pohroní a Hornej Nitre by si zriadili britsko-francúzsky Banský protektorát. Mali by Slováci radosť z toho, že vďaka neexistencii „pozitívnych styčných bodov" s Angličanmi a Francúzmi by nikdy nevznikla Slovenská krajina (1928), autonómne Slovensko (1938 a 1944), členský štát federácie (1969), ani nezávislé Slovensko (1939 a 1993)? Ale asi by to Slovákom nevadilo, veď 28. október 1918, bez ktorého by dnes Slovensko ako národný štát neexistovalo, zase až tak veľa ľudí na Slovensku neoslavuje.

Nie všetky národy však mali také šťastie ako Slováci. Mocnosti Dohody po Prvej svetovej vojne nakoniec zradili mnohé národy, ktorým nasľubovali hory-doly: Ukrajinu, Arménsko, Kurdistan, Gruzínsko, Tibet, stredoázijský Turkestan, Horskú republiku Severného Kaukazu, tatársko-baškirský štát Idel-Ural, chaldeo-asýrsky štát Bet Nahrain, sýrske Alavitsko a drúzsky Džebel Drúz. Dekolonizátori po Druhej svetovej vojne tiež zradili Šanov, Kačinov a Kajahov, Kašmírcov, Acehanov, Barotseov, Nilotov v Južnom Sudáne, Igbov v Biafre, Lundov v Katange a Lubov v Kasaji, všetko legitímne štáty, ktoré vznikli, lebo neboli integrálnou súčasťou bývalých kolónií, avšak boli okupované brutálnou silou novovzniknutých nezávislých štátov. A po rozpade Sovietskeho zväzu prišla tretia vlna zrady: Čečeni, Abcházi, Oseti, Tatári, kosovskí Albánci, bosnianski Srbi.

Pri riešení problémov etnického separatizmu nie je možné protežovať, treba pochopiť politickú, historickú a demografickú realitu a dynamiku nacionalizmu.

Dodatok pre priaznivcov dominových efektov a reťazových reakcií

Nemajú pravdu tí, čo stále strašia dominovými efektami, reťazovými reakciami a nežiadúcimi precedensmi. Všimnime si, že po každom dejinnom zlome, či to boli roky 1918, 1947-60 alebo 1989-91, nedošlo k nekontrolovanému rastu počtu separatistických regiónov. Vždy sa jednalo len približne o tucet štátov, ktoré si svoju nezávislosť vybojovali a vzápätí ju stratili. O nezávislosť sa nikdy aktívne neprihlásili indickí Teluguovia ani Bihárci, ruskí Chakasi ani Kalmykovia, vojvodinskí Maďari ani nigérijskí Jorubovia, juhoafrickí Sothovia či keňskí Masajci.

Nezávislosť nie je hra, ktorú si rada zahrá každá etnická skupina v ktoromkoľvek historickom momente (a navyše, zďaleka nie každá etnická skupina, ktorú si zakreslíme na mape, je národ, ktorého predstavitelia a členovia stoja o národnú samostatnosť). Obava z reťazovej reakcie svedčí o neznalosti miestnych politických, sociálnych, ekonomických a historických pomerov, ktorá je tak typická pre dnešnú vyprahlú politiku. Bez tohoto pochopenia zostaneme žiť v zajatí falošných predstáv a budeme si stále myslieť, že nezávislé Kosovo rovná sa juhoslovenská iredenta. Prebuďme sa, Priština nie je Komárno!

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu