Tibet má právo na nezávislosť

Autor: Ladislav Garassy | 10.3.2016 o 7:33 | Karma článku: 5,69 | Prečítané:  1005x

Dnes je 57 rokov odo dňa, keď 10. marca 1959 vypuklo Tibetské národné povstanie proti čínskej okupácii. Dodnes je Tibeťanom upieraná nezávislosť a pokrytecky sa k tomu pripája aj naša vláda.

V októbri 1911 vypukla v Číne národná revolúcia, ktorá vo februári 1912 zvrhla Mandžuskú dynastiu, a Sun Jat Sen sa stal prezidentom republiky. Ríša Čching, existujúca takmer tri storočia, sa tak zmenila na čínsky národný štát. Tibeťania sa odmietli zúčastniť na budovaní čínskeho národného štátu a dalajláma vyhlásil vo februári 1913 nezávislosť. Tá pretrvala takmer štyri desaťročia, až do mája 1951, keď bola tibetská vláda pod vojenskou okupáciou donútená uznať nadvládu Číny v  Sedemnásťbodovej zmluve (čínska armáda však okupovala Tibet už v októbri 1950).

V roku 1956 vypuklo v tibetských provinciách Amdo a Kham povstanie proti zavádzaniu komunistického systému. Po jeho krvavom potlačení sa mala v tibetskom hlavnom meste Lhasa konať slávnostná vojenská prehliadka na výročie podpísania Sedemnásťbodovej zmluvy. Po rozšírení správy, že prehliadka má poslúžiť k odstráneniu dalajlámu, vypuklo 10. marca 1959 v Lhase povstanie. Po dvoch týždňoch bolo Číňanmi utopené v krvi, avšak partizánske jednotky v horách bojovali až do roku 1962. Dalajláma emigroval z Tibetu 17. marca do Indie, kde 28. apríla založil v Dharamsale tibetskú exilovú vládu.

 

Historický Tibet sa skladá z troch provincií: Ü-Tsang na západe, Amdo na severovýchode a Kham na juhovýchode. Tesne pred 1. svetovou vojnou ho britskí a čínski imperialisti rozdelili na Vonkajší Tibet a Vnútorný Tibet. Vonkajší Tibet tvorila provincia Ü-Tsang a západná polovica provincie Kham (známa ako Čamdo). Vnútorný Tibet zase provincia Amdo a východná polovica provincie Kham. Vonkajší Tibet si udržal nezávislosť, zatiaľ čo Vnútorný Tibet okupovala Čínska republika. Po okupácii celého Tibetu v roku 1951 a potlačení povstania v rokoch 1956-62 vytvorili čínski komunisti vo Vonkajšom Tibete v roku 1965 Autonómnu oblasť Xīzàng (Tibet). Vnútorný Tibet bol však anektovaný k rôznym čínskym provinciám: provincia Amdo sa stala čínskou provinciou Čching-chaj s tvrdou asimiláciou a kolonizáciou Tibeťanov, zatiaľ čo provincia Kham bola rozparcelovaná medzi čínsku provinciu Sečuan (autonómne kraje Aba/Ngapa od r.1955 a Garzê/Karze od r.1957 a autonómny okres Mùlǐ/Mili od r.1955) a ďalšie čínske provincie Jün-nan (autonómny kraj Díqìng/Dečen od r.1957) a Kan-su (autonómny kraj Gānnán/Kannan od r.1953).

Mimo čínskej okupácie zostali len malé južné regióny Tibetu: Bhután je dnes nezávislým štátom, Sikkim a Arunačal Pradéš sú indickými zväzovými štátmi, Ladakh (Malý Tibet) je súčasťou indického zväzového štátu Džammú a Kašmír a vo výhľade je jeho povýšenie na štát, Baltistan patrí do Severnej provincie Pakistanu, a niektoré menšie himalájske oblasti sú súčasťou Nepálu (po revolúcii v roku 2008 sa dokonca plánovalo vytvorenie zväzového štátu Šerpa) a indického štátu Himáčal Pradéš (kde sídli tibetská exilová vláda v Dharamsale).

Podobne dopadlo Mongolsko. Mongoli sa tiež odmietli podieľať na budovaní čínskeho národného štátu a v decembri 1911 vyhlásili nezávislosť. Čínski a ruskí imperialisti ho však v máji 1915 rozdelili na Vonkajšie Mongolsko a Vnútorné Mongolsko. Väčšina Vonkajšieho Mongolska si zachovala nezávislosť a v roku 1921, po zvrhnutí budhistickej teokratickej vlády, vytvorila boľševickú Mongolskú ľudovú republiku. Jeho severozápadná časť bola však v roku 1914 uvrhnutá pod ruský protektorát ako Tannu Urjanchaj a po ovládnutí boľševikmi v roku 1921 vytvorila Tuvinskú ľudovú republiku, ktorú Stalin v roku 1944 anektoval k Sovietskemu zväzu (dnes tvorí Republiku Tuva v rámci Ruska). Stalin v roku 1944 vážne uvažoval aj o anexii Mongolskej ľudovej republiky a jej spojení s Buriatsko-Mongolskou ASSR (dnes Republikou Burjatia v rámci Ruska). Vnútorné Mongolsko okupovala Čínska republika a po ovládnutí komunistami bola v roku 1947 vytvorená Autonómna oblasť Vnútorné Mongolsko. Počas Kultúrnej revolúcie bola väčšina Vnútorného Mongolska rozkúskovaná medzi päť čínskych provincií Chej-lung-ťiang, Ťi-lin, Liao-ning, Kan-su a Ning-sia, k znovuzjednoteniu došlo až v roku 1979 po smrti Mao-ce-tunga.

Ďalším územím okupovaným Čínou je Východný Turkestan. Skladá sa z dvoch častí – južného Kašgarska a severného Džungarska. Počas Ríše Čching tvorili protektoráty Južný Ťanšan (Ťanšan Nanlu) a Severný Ťanšan (Ťanšan Beilu). Kašgarsko bolo obývané moslimskými turkojazyčnými Ujgurmi. Džungarsko obývali budhistickí Džungari a moslimskí Kazachovia. Po tom, čo Číňania v polovici 18. storočia v rámci Džungarskej genocídy vykynožili asi 80% Džungarov, sa východné Džungarsko (okolie dnešného hlavného mesta Urumči) stalo takmer ľudoprázdnym a ríša začala územie kolonizovať Číňanmi a moslimskými Chuejmi a Ujgurmi. Západné Džungarsko (Sedmiriečie) sa zase stalo súčasťou Ruskej ríše a dnes patrí ku Kazachstanu (okolie bývalej metropoly Alma-Aty). Ujguri sa po páde Ríše Čching tiež odmietli podieľať na budovaní čínskeho národného štátu a v roku 1933 v Kašgarsku vyhlásili Zjednotenú islamskú republiku Východný Turkestan, ktorú však čínski imperialisti v roku 1934 obsadili. V roku 1944 zase kazašskí komunisti v severnom Džungarsku vyhlásili Východo-turkestanskú republiku pod Stalinovým protektorátom, ktorá vydržala do roku 1946 (od r.1954 je to Kazašský autonómny kraj Ili). Napokon v roku 1955 na území Kašgarska a Džungarska čínski komunisti vytvorili Ujgurskú autonómnu oblasť Sin-ťiang.

Osobitným prípadom je Taiwan. Za 104-ročnú existenciu čínskeho národného štátu bol súčasťou „jednej Číny“ len krátke 4 roky – v rokoch 1945-49. Pred rokom 1945 bol kolóniou Japonska. Od ovládnutia pevninskej Číny komunistami v roku 1949 a vytvorenia Čínskej ľudovej republiky bol Taiwan pod vládou Kuomintangu – nacionalistickej vlády Čínskej republiky. Ak je Taiwan po dobu 100 rokov mimo „jednej Číny“ a len 4 roky bol s Čínou v jednom štáte, tzv. „politika jednej Číny“ má pomerne malé opodstatnenie a ak by si obyvatelia Taiwanu priali nezávislosť, mali by na ňu nárok.

Takmer celý svet sa dnes skladá z národných štátov. Dokonca bývalé koloniálne ríše boli donútené vzdať sa svojich kolónií a stať sa národnými štátmi: Turecko a Rakúsko v roku 1918, Japonsko, Nemecko a Taliansko v roku 1945, Holandsko v roku 1949, Veľká Británia, Francúzsko a Belgicko po roku 1956, Španielsko a Portugalsko v roku 1975. Jedinými štátmi, ktorým sa meria dvojakým metrom, sú dve ríše: Čína a Rusko. Týmto štátom sa dodnes toleruje imperializmus. Toleruje sa im, že si ponechali svoje kolónie, že okupujú územia podmanených národov.

Podobne ako si Mongolsko uhájilo nezávislosť na Číne, majú právo na nezávislosť aj Tibet a Východný Turkestan. Ak slovenskí politici upierajú Tibetu nezávislosť, chovajú sa nanajvýš pokrytecky. Ak má podľa nich Čína právo na ovládanie Tibetu na základe jej stáročného práva z doby Ríše Čching (do roku 1911), mali by aj Rakúsko alebo Maďarsko právo na ovládanie Slovenska na základe ich práva z doby Habsburskej ríše (pred rokom 1918) a Uhorska. Spomeňme si na „tisícročnú nadvládu“. Alebo Nemecko by malo právo na ovládanie Česka na základe jeho „tisícročného“ práva z doby Svätej ríše rímskej národa nemeckého (pred rokom 1806), Nemeckého spolku (1815-66) alebo nacistickej Tretej ríše (1939-45). Je jasné, že právo Rakúska a Maďarska vládnuť Slovensku alebo právo Nemecka vládnuť Česku je absurdné. Podobne absurdné je odvodzovať právo Číny na vládu nad Tibetom z dôb, keď ešte neexistoval čínsky národný štát, ale mnohonárodnostná Ríša Čching.

Globalizátori a agenti veľkého biznisu považujú ľudí solidárnych s Tibetom za nežiadúcich. Pritom by mali sami mlčať. Globalizátori, ktorí svojím zaslepeným a jednostranným investovaním do Číny od 90. rokov 20. storočia spôsobili geopolitickú katastrofu pre Európu aj Áziu. Spôsobili útlm dovtedy solídne sa rozvíjajúcich ázijských tigrov – Thajska, Malajzie, Indonézie a Filipín, ako aj komunistického Vietnamu a Barmy. Vďaka nim sú dnes tieto štáty v područí čínskeho kapitálu a agresívnej mocenskej politiky. Títo agenti veľkého biznisu tvrdia, že nesmieme Čínu provokovať, lebo jej trh nám zaručuje obrovské možnosti odbytu. Pritom to boli oni, kto spôsobili zánik celých priemyselných odvetví v Európe a ich presun do Číny, a s tým súvisiace trvalé zrušenie miliónov pracovných miest, ktoré sa naplno prejavilo po svetovej hospodárskej kríze 2008-15. Pozrime sa na slovenské sklárstvo alebo český textilný a porcelánový priemysel. Pozrime sa na masy nezamestnaných v Španielsku, Francúzsku alebo Taliansku.

Keď už nemôžu poprieť tibetskú nezávislosť v rokoch 1913-51, používajú smiešny argument. Vraj Číňania priniesli Tibeťanom modernizáciu, lebo im tam vládol primitívny feudálny teokratický režim na čele s dalajlámom. Je to argumentácia podobná tej, ako keby Maďari dnes ovládali Slovensko a tvrdili by, že Slováci by bez Maďarov „nezliezli zo stromov“. Pozrime sa na modernú slovenskú spoločnosť, na vysoko vzdelaných slovenských technikov, lekárov, vedcov – títo dokazujú, že by bola podobná maďarská argumentácia totálne nezmyselná. Za súčasť tej čínskej modernizácie Tibetu zrejme považujú aj Maovu hrôzovládu za Veľkého skoku vpred (1958-62) a Kultúrnej revolúcie (1966-76), ktoré uvrhli celú Čínu späť do 19. storočia. Ak by sa pozreli do Nepálu, Bhutánu alebo severnej Indie, videli by, že by sa Tibeťania zmodernizovali aj sami, bez Číňanov.

Slovenskí politici, keď odsudzujú tibetský separatizmus, by mali pamätať na to, že nebyť západnej podpory pre Československo po 1. svetovej vojne, patrilo by dnes Slovensko do Maďarska alebo do Rakúska. Že by tu platilo „sýty hladnému neverí“ alebo „zabudol vôl, že teľaťom bol“? Dnešné vešanie tibetských zástav do okien domov v celej Európe nie je znakom akéhosi sentimentálneho dalajlámizmu, ako ho nálepkujú globalizátori a lobbisti veľkého biznisu. Je prejavom solidarity s toľko skúšaným tibetským národom. A mal by byť aj prejavom solidarity malého slovenského národa, ktorý získal slobodu ešte len pred 23 rokmi, s malým tibetským národom, ktorý stále na svoju slobodu čaká.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?