Po porážke Islamského štátu: rozdelenie Sýrie a Iraku na okupačné zóny (1/3)

Autor: Ladislav Garassy | 8.12.2015 o 7:15 | Karma článku: 4,61 | Prečítané:  1182x

Na Sýriu a Irak už treba nazerať ako na jedno územie, ktorého budúcnosť nie je možné riešiť osobitne. Po porážke Islamského štátu treba zachovať to, čo v súčasnosti funguje a radikálne zreformovať to, čo nefunguje.

Spojené štáty boli v rokoch 2001-2014 v Iraku a Afganistane vedené vierou v univerzálnosť svojich myšlienok slobody a demokracie, preto vo svojom politickom riešení ignorovali geografiu – dôležitosť etnických skupín a kmeňov, horských masívov a povodí riek. Výsledkom je vznik Islamského štátu v sunitských častiach Mezopotámie, rozšírenie Talibanu na sever Afganistanu, migračná kríza v Európe a rozšírenie teroristických útokov na Západe i na Strednom Východe.

Doteraz sa za jednu z hlavných priorít považuje udržanie jednoty Iraku a Sýrie. Ich možný rozpad sa spomína ako hlavný destabilizačný faktor, ktorý sa pejoratívne nazýva termínom balkanizácia. Svetovým politikom nestačí dôkaz, že fungovanie celistvého Iraku a Sýrie viedlo k súčasnej katastrofe, a že to lepšie nemôže byť ani v budúcnosti. Je na čase pochopiť, že je to práve rozpad Sýrie a Iraku, čo povedú k stabilizácii regiónu. Ide o to, aby ten rozpad bol riadený, a nie anarchický, ako tomu bolo v prípade vzniku Islamského štátu a občianskych vojen v Iraku a Sýrii.

 

1. Nacionalizmus a dezintegrácia ako nutná podmienka demokracie a integrácie

Najprv si musíme uvedomiť, že niekdajšie štáty ako Sýria a Irak sú už prekonané a ich obnovenie v pôvodných hraniciach nemôže vyústiť vo fungujúce politické celky. Je dobré si túto premenu najprv vysvetliť paralelou z východnej Európy.

Po revolúciách roku 1989 sa vo východnej Európe vytvoril rozporuplný koktejl nacionalizmu a túžby po európskej integrácii. Vtedy mocenské boje v mnohonárodných federáciách ako Sovietsky zväz, Juhoslávia a Československo podporili vybičovanie nacionalizmu a bránili vzniku demokracie aj ich európskej integrácii. Štáty ako Slovensko, Srbsko alebo Chorvátsko ovládla dominantná politická strana, ktorej takmer jedinou agendou bola suverenita vlastnej národnej republiky voči federácii. Až rozbitie týchto federácií na jednonárodné politické celky umožnilo vytvorenie demokratických politických spektier a integráciu do Európskej únie. Tak vznikol pre mnohých málo zrozumiteľný paradox, že cesta k integrácii vedie nutne cez dezintegráciu.

Paradox je aj v tom, že nešlo o rozbitie celkov, ktoré by boli bývali umelé. Nie je pravdou, ako sa dnes často hovorí, že by Masarykovo Československo alebo Titova Juhoslávia boli neprirodzenými zlepencami, a že rozpory medzi Srbmi a Chorvátmi, alebo medzi Čechmi a Slovákmi boli odveké. Naopak, v dobe Verssailského medzinárodného systému, od jeho vzniku po roku 1918 až do jeho krízy po roku 1968 (s výnimkou šiestich nešťastných vojnových rokov), fungovali juhoslovanský, československý i sovietsky politický národ pomerne dobre a boli prirodzenými členmi rodiny európskych národných štátov. Krízu Verssaillského systému národných štátov vo východnej Európe prekryli komunistické diktatúry, ktoré sa ujali moci po roku 1945, a politický vývoj čiastočne zakonzervovali.

Pôvodné štátne útvary mali v podmienkach ekonomickej a bezpečnostnej izolovanosti v porovnaní s dnešnými národnými štátmi ako Slovensko, Chorvátsko alebo Litva mnohé bezpečnostné i ekonomické výhody. Väčší štát mal väčšiu armádu, ku ktorej si hneď tak nikto nedovoľoval, ako aj väčší trh, výhodnejší pre ich výrobky. S perspektívou integrácie do bezpečnostných štruktúr NATO a spoločného trhu EÚ však tieto výhody väčších štátov stratili svoj význam.

Naopak, omnoho dôležitejším sa stal prvok legitimity moci a politici ako Milošević, Tudjman, Mečiar, Kravčuk alebo Jeľcin využili prebudené národné povedomie ako prostriedok na podmínovanie jednoty mnohonárodných štátov. V situácii, keď chorvátska časť Juhoslávie stránila Nemcom a Rakúšanom, srbská časť Francúzom a Grékom, bosnianska zase Američanom a Turkom, bolo akékoľvek geopolitické smerovanie federácie nemysliteľné. Samotná existencia Juhoslávie, Sovietskeho zväzu a Československa sa stala prekážkou ich európskej integrácie. Integrácie boli schopné až ich následnícke štáty. Inými slovami, integrácia i vznik demokracie boli možné až po atomizácii na nové národné štáty.

Tu je možné nadviazať arabskými paralelami. Po Prvej svetovej vojne boli v Arabskom svete postupne vytvorené jednotlivé štáty na základe geometrických hraníc predstavujúcich sféry záujmov jednotlivých mocností, predovšetkým Británie a Francúzska. Pre protagonistov protikoloniálneho národno-oslobodzovacieho hnutia, nielen v Arabskom svete, bolo symptomatické, že predstavu vysnenej štátnosti vkladali práve do týchto koloniálnych hraníc. Po počiatočnej fáze národnej nezávislosti a politickej plurality však po roku 1956 postupne nastupovali diktatúry, ktoré akýkoľvek politický vývoj zakonzervovali.

Aj keď sa v rôznych obdobiach rôzni diktátori ako Násir, Kaddáfí alebo Saddám Husajn navonok snažili vytvoriť arabskú jednotu, jednalo sa len o arabskú vládu pod jedným diktátorom, nie o skutočnú spoločenskú a národnú jednotu. Diktátori ako Háfiz Asad, Husní Mubarak, al-Bašír, ben Alí alebo Sáleh naopak zdôrazňovali rozdiely medzi jednotlivými arabskými štátmi a naučili sa ich šikovne využívať vo svoj prospech. Ich diktatúry často degradovali na vládu menšinových kmeňovo-náboženských zoskupení, ktorých privilégiá vyvolali odpor zo strany ovládaných, predovšetkým náboženských skupín.

Pod povrchom tak dozrievali nové politické smery, ktoré už mali málo spoločného s politikou boja za nezávislosť arabských štátov zo 40. a 50. rokov. Po dlhom období vyostreného súperenia medzi šiitským a sunitským islamistickým režimom v Iráne a Saudskej Arábii (od roku 1979) a úspešnej vláde sunitských islamistov v Turecku (od roku 2002) nastal výbuch.

Výbuch sa po neúspešných experimentoch s federáciou v okupovanom Iraku (2005-12) naplno prejavil Arabskou jarou v roku 2011. Tá vyniesla na povrch sektárske rozpory v koncepcii ďalšieho smerovania národných štátov (Irak, Sýria, Jemen, Saudská Arábia, Bahrajn), spoločne s historicky prvou ľudovou vlnou podpory pre arabskú jednotu.

Arabská jednota medzi obyvateľstvom mnohých arabských štátov, spoločne so sektárskym rozorvaním spoločností v jednotlivých arabských štátoch, vytvorila rozporuplný koktejl. Ten pripomína koktejl nacionalizmu a túžby po demokracii a európskej integrácii, ktorý vznikol po revolúciách roku 1989 vo východnej Európe. Vnútroštátny boj o moc medzi sunitmi a šiitmi vytvára na Strednom Východe vzájomne si konkurujúce aliancie, ktoré rozbíjajú arabskú jednotu a samotnú Ligu arabských štátov. Umožňujú cudzím mocnostiam, aby manipulovali politikou jednotlivých štátov pre svoje ciele, miesto toho, aby sa arabské štáty rozvíjali samy v prospech svojich obyvateľov. Dokonca väzby šiitských Arabov v Iraku, Sýrii, Libanone a Jemene na nearabský Irán a väzby sunitských Arabov v Iraku, Sýrii a Palestíne na nearabské Turecko sú silnejšie než vzájomné väzby medzi arabskými štátmi. Inými slovami, samotná existencia štátov ako Sýria, Irak alebo Jemen sa stala prekážkou v arabskej integrácii. Arabskej jendoty budú schopné až nástupnícke štáty zbavené vnútorného sektárskeho boja.

Šírenie demokracie na Blízkom Východe je jedným z hlavných motívov Západu. Podobne ako vo východnej Európe, ani v Arabskom svete však v mnohonárodných štátoch nie je možný vznik demokratickej politickej súťaže, pretože dominantné politické sily sa organizujú po etnickej línii. Libanon je krásnym príkladom toho, ako demokracia degraduje na systém strán etnickej oligarchie. Kým sa krajiny ako Sýria, Irak alebo Jemen nerozdelia na štáty s dominantnými etnicko-náboženskými skupinami, nielenže nebude možné ani pomyslenie na demokraciu, ale neskončia ani etnické čistky a perzekúcia príslušníkov jednotlivých etnických skupín. Starý národný štát v koloniálnych hraniciach postupne medzi rokmi 1979 a 2011 zlyhal a bez nanovo definovaných národných štátov nie je možný iný vývoj, než oscilovanie medzi diktatúrou a anarchiou.

Na tomto mieste treba podotknúť, že na Strednom Východe nejde o akési stredoveké náboženské vojny. Naopak, jedná sa o fenomén vytvárania moderných politických národov, kde je príslušnosť k náboženskej skupine najdôležitejším faktorom politickej mobilizácie. Relevantné nie sú vieroučné rozdiely medzi sunitmi, šiitmi a kresťanmi, ale samotná príslušnosť k rôznym náboženským skupinám. Viac než desaťročie politického vývoja v Iraku (2003-14) ukázalo, že dokonca ani sekulárne politické strany nie sú schopné prekonávať sektárske rozhrania a spájať v sebe voličstvo rôznych vyznaní.

Zachovanie jednotného Iraku po zvrhnutí režimu Saddáma Husajna viedlo ku katastrofe: k diktatúre početnej väčšiny šiitských Arabov a k frustrácii dovtedy vládnucej strednej triedy sunitských Arabov, ktorá napokon podporila Islamský štát. Naopak, šiitská vláda Iraku sa stala vazalom Iránu. Nepomohlo ani to, že sa krajina podľa novej ústavy definovala ako federácia. Sedem desaťročí od začiatku dekolonizácie ukázalo, že ústavnoprávne formy územného usporiadania mnohonárodných štátov, akými sú federácia a autonómia, v rozvojových štátoch nefungujú. Snáď jedinou výnimkou je India. Vo federálnych mnohonárodných štátoch ako Pakistan, Nigéria či Barma, alebo v štátoch s autonómnymi regiónmi ako Irak a Sudán, stačil jeden vojenský prevrat a bolo po ústave, po federácii či autonómii, o ktorej sa vyjednávalo dlhé roky. Federácia a autonómia sú nestabilnými a neperspektívnymi formami riešenia usporiadania mnohonárodných štátov.

Katastrofou nie je len zachovanie jednotného Iraku. Udržanie jednotného Jemenu po páde diktátora Sáleha vyvolalo nadvládu početnej väčšiny sunitských Arabov na čele s prezidentom Hadím a vyprovokovalo dovtedy vládnucu strednú triedu zajditských (šiitských) Arabov k podpore extrémistického hnutia Húthí. To sa snažilo ovládnuť celú krajinu a premenilo sunitskú vládu Jemenu na vazala Saudskej Arábie. Zachovanie jednotnej Sýrie by bolo podobnou chybou, ktorá by posilnila rozpad spoločnosti na početnú väčšinu sunitských Arabov a doteraz vládnucu strednú triedu alawitských (šiitských) Arabov, ktorí budú perzekuovaní.

Okupačné a ochranné zóny na Blízkom Východe po porážke Islamského štátu. Čísla zodpovedajú kapitolám v článku. Kliknutím zväčšiť.Okupačné a ochranné zóny na Blízkom Východe po porážke Islamského štátu. Čísla zodpovedajú kapitolám v článku. Kliknutím zväčšiť. (Ladislav Garassy)

 

2. Sýria a Irak – potreba zahraničnej okupácie

Už v dobe odchodu vojsk USA z Iraku začal Málikího šiitský režim so šikanovaním sunitských Arabov: v decembri 2011 sa zbavil viceprezidenta Hašimího a v marci 2012 ministra financií Issawího. Násilné obsadenie jeho domu v decembri 2012 odštartovalo kampaň neposlušnosti medzi sunitskými Arabmi, ktorá sa z Fallúdže rozšírila na celý severný Irak. Po krvavom potlačení týchto protestov Malikího režimom došlo k nebývalej frustrácii sunitsko-arabského obyvateľstva Iraku. Od apríla 2013 sa sunitské kmeňové milície začali postupne pridávať na stranu Armády bojovníkov rádu Nakšbandí zloženej zo síl verných bývalému diktátorovi Saddámovi Husajnovi, ktorá sa spojila s Islamským štátom.

K podobnej frustrácii došlo medzi sunitsko-arabskými obyvateľmi Sýrie po tom, čo Obamova vláda podľahla v septembri 2013 nátlaku Putinovho Ruska a nepodporila sýrsku opozíciu. V dôsledku týchto dvoch udalostí väčšina sunitských kmeňov v beznádeji podporila extrémistov z Islamského štátu a alkajdistického Frontu an-Nusrá, ktorí jediní sľubovali sunitským arabom nejakú aspoň trochu dôstojnú budúcnosť.

Veľkú časť sunitsko-arabských území Sýrie a väčšinu sunitsko-arabských území Iraku dnes už ovláda buď Islamský štát alebo al-Kajda. Iné sýrske opozičné sily ako Slobodná sýrska armáda alebo Moslimské bratstvo boli marginalizované.

Extrémisti – Islamský štát a al-Kajda uspeli medzi sunitskými Arabmi Iraku a Sýrie podobne, ako Taliban medzi Paštúnmi v Afganistane v rokoch 1994-96 alebo Kaukazský emirát v roku 2007 medzi povstalcami v Čečensku. V situácii, keď majú obyvatelia voliť medzi úplnou beznádejou a extrémistami sľubujúcimi aspoň kvapku nádeje, volia si extrémistov.

Dnes je už ilúziou akékoľvek vycvičenie sýrskych alebo irackých opozičných síl, o ktorom donedávna hovorili Američania. Už vycvičili irackú armádu a jej osud na jar a v lete 2014 je všeobecne známy. Veľké časti sýrskych opozičných síl sa už dávno podriadili extrémistom. Suniti v Iraku a Sýrii, ktorí doteraz neemigrovali do Turecka alebo Európy, sú už skrz-naskrz prešpikovaní extrémistickými hnutiami a nie sú schopní vytvoriť nič podobné tomu, ako boli sunitské kmeňové milície Sahwáh postavené Američanmi v rokoch 2005-06. Ovládnutie severného Iraku irackou šiitskou armádou alebo ovládnutie Sýrie armádou Asadovho režimu by situáciu vrátilo tam, kde sa na jar 2014 vytvorili podmienky pre vznik Islamského štátu.

Možnosťou je dnes už len scenár podobný Alžírsku v 90. rokoch, keď armáda spacifikovala alžírsku spoločnosť prešpikovanú radikálnymi islamistami. Keďže ani sýrska, ani iracká armáda a vláda sa tejto úlohy nesmú zmocniť, lebo sú obidve šiitské, a vycvičenie sýrskych opozičných jednotiek alebo irackých kmeňových milícií je už dnes úplnou ilúziou, jedinou možnosťou je zahraničná vojenská okupácia sunitských území Iraku a Sýrie. Tá by sa podobala zahraničnej vojenskej okupácii Nemecka a Rakúska po II. svetovej vojne štyrmi mocnosťami – USA, Sovietskym zväzom, Veľkou Britániou a Francúzskom.

Politické riešenie v Iraku a Sýrii po porážke Islamského štátu by zahrnovalo dva režimy: zóny pod priamou správou okupačnej mocnosti – okupačné zóny, a zóny pod správou miestnej vlády, avšak pod protektorátom ochrannej mocnosti – ochranné zóny.

 

3. Mocnosti, ktoré majú byť z procesu vylúčené

Sýrsky režim Bašára Asada, aj keď pôvodne javil známky spolupráce s Islamským štátom, postupne stratil kontrolu nad veľkými časťami krajiny práve v prospech Islamského štátu a alkajdistického Frontu an-Nusrá. Riešenie sýrskeho konfliktu už nie je možné bez podmienky tureckého prezidenta Erdogana, že likvidácia Islamského štátu musí byť spojená aj s likvidáciou Asadovho režimu. Vzhľadom k pozícii Ruska v Sýrii je potrebné Asadovmu sektárskemu alawitskému režimu ponúknuť exit-stratégiu, aby ustúpil do tradične alawitských území stredomorského pobrežia (provincií Latakíja a Tartús), kde bude mať zaručené prežitie medzi vlastným obyvateľstvom.

Súperenie veľmocí – Spojených štátov amerických a Ruska priviedlo Blízky Východ na pokraj zrútenia. Najmä Spojené štáty neboli nikdy tak nepopulárne medzi arabským obyvateľstvom ako dnes. Preto prítomnosť USA a Ruska ako okupačných síl v Sýrii a Iraku je úplne vylúčená. Nutnosťou je prenechanie okupácie väčšiny Sýrie a Iraku lokálnym sunitským moslimským mocnostiam.

Spojené štáty tvrdia, že dnešného amerického bombardovania Sýrie a Iraku sa zúčastňuje medzinárodné spoločenstvo vrátane arabských štátov. V skutočnosti sa však akcie okrem USA a ich spojencov z NATO zúčastňujú len arabské režimy, ktoré sú väčšinou arabského obyvateľstva považované za skorumpované a ktoré potlačili akékoľvek snahy o vypuknutie Arabskej jari na svojom území. Preto Saudskú Arábiu, Spojené arabské emiráty alebo Jordánsko rozhodne nemožno považovať za zástupcov arabských štátov.

Saudská Arábia je zodpovedná za šírenie islamského extrémizmu – wahábizmu po celom arabskom a moslimskom svete. Je ideovým rodičom extrémistických hnutí al-Kajda a Islamský štát. Je zodpovedná za súčasnú vojenskú intervenciu a šírenie nestability v Jemene, za krvavé udusenie Arabskej jari v Bahrajne, za šikanovanie šiitskej menšiny na východe vlastného územia. Je zodpovedná za šírenie islamského extrémizmu do Bosny a Kosova, do Afganistanu a Pakistanu, do Čečenska a ostatných častí severného Kaukazu, do Uzbekistanu a ďalších štátov strednej Ázie a ruského Povolžia, do Indonézie a Filipín, do Egypta, Tuniska, Alžírska a Líbye, do Francúzska, Belgicka, Británie, Nemecka a ďalších častí Európy a všade tam, kam dnes siaha chápadlo tejto chobotnice. Preto sa Saudská Arábia v žiadnom prípade nemôže zúčastniť okupácie Sýrie a Iraku.

Izrael je považovaný prevažnou väčšinou Arabov za nepriateľa. Bez ohľadu na to, kto to začal a kto je za to vinný, z pohľadu Arabov stojí Izrael za niekoľkými židovsko-arabskými vojnami (1948, 1956, 1967, 1973), za vojenskou okupáciou Libanonu (1982), vojnami v južnom Libanone (1978 a 2006) a Gaze (2008 a 2014), ako aj za okupáciou Palestíny (území Západného brehu Jordánu a Pásma Gazy) a sýrskych Golanských výšin. Izraelská okupácia tretieho najsvätejšieho miesta moslimov v jeruzalemskom Starom meste je príčinou, prečo dnes neexistuje takmer žiadna moslimská krajina od ázijskej Indonézie po africký Senegal, ktorá by bola ochotná riešiť konflikt na Blízkom Východe racionálnym kompromisom. Akákoľvek účasť Izraela na riešení situácie v Sýrii a Iraku je preto vylúčená.

Líbya sa dnes zmieta v konflikte, v ktorom hrajú nemalú rolu mocenské avantúry menších štátov – Spojených arabských emirátov, Kataru a Sudánu. Mocenské avantúry Iraku za Saddáma Husajna na Blízkom Východe a Líbye za Muammara Kaddáfího v Afrike viedli tiež k tragickým následkom. Je potrebné vylúčiť, aby si v dnešnej situácii hroziacej výbuchom, menšie štáty uplatňovali svoje čiastkové politické priority. Preto sa okupačnými mocnosťami nemôžu stať menšie štáty – Jordánsko, Spojené arabské emiráty, Katar, Sudán, Alžírsko či Maroko.

 

4. Sunitské časti Iraku a Sýrie: turecká a egyptská okupačná zóna

Vojenská okupácia je úloha, ktorej sa musia zhostiť krajiny s postavením regionálnych mocností a s relatívne silnou armádou a stabilitou režimu. Jediné dve krajiny z regiónu, ktoré prichádzajú do úvahy ako okupačné mocnosti, sú Turecko a Egypt.

Rozdelenie sunitských provincií Sýrie a Iraku do okupačných zón Turecka a Egypta. Kliknutím zväčšiť.Rozdelenie sunitských provincií Sýrie a Iraku do okupačných zón Turecka a Egypta. Kliknutím zväčšiť. (Ladislav Garassy)

Turecký prezident Erdogan a egyptský vojenský diktátor Sísí stoja v udalostiach spojených s Arabskou jarou na opačných póloch politického spektra. Turecko bolo hlavným podporovateľom revolučných síl pod vedením Moslimského bratstva, zatiaľ čo dnešný egyptský režim je jedným z bášt kontrarevolúcie a návratu starých diktatúr. Avšak Turecko i Egypt sú regionálnymi mocnosťami a dokážu sa správať zodpovedne ako regionálne mocnosti. Obidve mocnosti majú solídne vzťahy s veľmocami – USA a Ruskom, s miestnou mocnosťou Izraelom a ich postavenie je viac-menej rešpektované arabskou verejnou mienkou.

Preto by sa mali sunitsko-arabské územia Iraku a Sýrie po porážke Islamského štátu a evakuácii Asadovho režimu na stredomorské pobrežie dostať pod okupačnú správu regionálnych moslimských mocností – Turecka a Egypta.

Turecku bola jarnými voľbami, a predovšetkým hlasmi kurdských voličov, zachránená demokracia a odvrátené nastolenie prezidentskej vlády Erdogana. Aj keď sa po jesenných voľbách Erdoganova vláda stabilizovala, prezidentskú diktatúru voliči opakovane odmietli. Spoločný záujem tureckých islamistov, ľavice a nacionalistov na úspechu tureckej okupácie časti Iraku a Sýrie však môže na čas zaručiť politickú stabilitu v krajine.

Egypte je stále hlavným politickým cieľom armády vykorenenie a likvidácia Moslimského bratstva. Tento hon na čarodejnice je sprevádzaný nebývalou vlnou teroru a honu na politických oponentov režimu. Preorientovanie egyptskej armády na vojenskú okupáciu časti Sýrie a Iraku by mohlo uľaviť egyptskému obyvateľstvu trpiacemu pod armádnym terorom.

Rozdelenie Sýrie a Iraku na okupačné zóny pod vládou režimov z opačných pólov spektra postojov k Arabskej jari by zaručilo, že by sa sunitská Sýria a Irak po odchode okupantov nestali diktatúrami. Egypt by vo svojej okupačnej zóne umožnil predovšetkým rozvoj sekulárnych a nacionalistických politických síl, zatiaľ čo Turecko by sa vo svojej okupačnej zóne pokúsilo o obnovenie Moslimského bratstva. Hlavnou úlohou obidvoch okupačných mocností by však bola likvidácia pozostatkov islamského extrémizmu a džihádizmu, či už pochádzajúceho z proveniencie al-Kajdy, Islamského štátu alebo wahábizmu a salafizmu propagovaného Saudskou Arábiou.

Sýrii možno za prevažne sunitské považovať deväť provincií: Rakka a Dajr az-Zór na východe, Aleppo a Idlib na severe, Hamá a Homs v strede, Damašek, Dará a Kunejtra na juhu štátu. V Iraku sa jedná o štyri staré a jednu novovytvorenú provinciu: Niniwe/Mósul na severe, Salahaddin a Dijalu na severovýchode a Anbár a novú Fallúdžu na severozápade krajiny. Dohromady sa jedná o 14 sunitsko-arabských provincií, ktoré je potrebné rozdeliť medzi okupačné mocnosti – Turecko a Egypt.

Logicky sa núka varianta rozdelenia na sedem provincií pod tureckou a sedem pod egyptskou okupáciou. Ďalej logicky by malo Turecko okupovať provincie na severe, zatiaľ čo Egypt na juhu sunitských častí Sýrie a Iraku. Na juhu sunitsko-arabských území leží hlavné mesto Sýrie – Damašek a západná časť hlavného mesta Iraku – Bagdadu. Na severe týchto území zase ležia dvojmiliónové metropoly, iracký Mósul a sýrske Aleppo. Turecká a egyptská okupačná zóna by si tak boli rovné i čo do počtu metropol na svojom území.

Turecká okupačná zóna na severe by tak logicky mala zahrnovať provincie Mósul/Niniwe, Salahaddin a Dijala v Iraku a štyri provincie na severe Sýrie – Aleppo, Rakka, Idlib a Hamá. Obsahovala by aj metropoly Mósul a Aleppo.

Egyptská okupačná zóna na juhu by obsahovala zvyšné dve provincie v Iraku – Anbár a Fallúdža, a päť provincií v Sýrii: Damašek, Dará, Homs, Dajr az-Zór a Kunejtru. Zahrnovala by aj metropoly Damašek a západný Bagdad.

Jednotlivé provinčné vlády by mali byť pod priamou vojenskou správou okupačnej armády. Slobodné voľby a požiadavka, aby o budúcnosti Sýrie a Iraku rozhodovali sami Sýrčania a Iračania, sú v súčasnosti nereálne a viedli by k ďalšiemu masovému utrpeniu. Ústredné vlády sunitskej časti Sýrie a sunitskej časti Iraku (Džazíry) by sa mali vytvoriť až po prechodnom, niekoľkoročnom období pacifikácie pod správou tureckej a egyptskej okupačnej správy.

Až po stabilizácii Sýrie a Iraku a po vytvorení ústrednej vlády Džazíry (sunitskej časti Iraku) a sunitskej Sýrie by bol možný odchod tureckých a egyptských okupačných jednotiek. Na týchto územiach by sa vytvorili dva sunitsko-arabské štáty: Sýrska arabská republika s hlavným mestom Damašek a Džazírska arabská republika s hlavným mestom Mósul.

Obyvatelia sýrskych oblastí Mezopotámie – provincií Rakka a Dajr az-Zór – by mali mať možnosť sa v referende vyjadriť, či chcú zostať súčasťou Sýrie, alebo sa spolu s ostatnými oblasťami sunitskej Mezopotámie dostať do Džazíry – sunitskej časti Iraku.

Sunitsko-arabskí utečenci z Iraku a Sýrie do Turecka, Jordánska, Libanonu a Európskej únie by dostali možnosť si vybrať, či majú záujem sa vrátiť do tureckej alebo do egyptskej okupačnej zóny Sýrie, resp. Iraku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?