reklama

Šovinizmus, neoliberalizmus a multikulturalizmus – tri hrozby pre Európu

Súčasná Európska únia je pod nebývalým tlakom nielen zvonku, ale aj zvnútra. Vnútorný tlak predstavujú predovšetkým tri politické sily, ktoré nemožno zaradiť do tradičného trojpólového spektra Socialisti-Liberáli-Konzervatívci.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Možno ich ale zahrnúť pod súhrnné pomenovania Šovinisti, Neoliberáli a Multikulturalisti, pričom každá skupina má blízko k presadzovaniu záujmov jednej mimoeurópskej veľmoci na úkor Európskej únie.

Nebezpečenstvo týchto ideológií je v tom, že sa všetky zaštiťujú európskymi hodnotami, a pritom populisticky vytrhávajú z kontextu len jednu konkrétnu skupinu európskych hodnôt. Budia teda dojem, že reprezentujú to najlepšie, čo sa v Európe zrodilo, a pritom sa aktívne zúčastňujú na deštrukcii Európy a jej demokratických národov, ktorú dnes môžeme vidieť v priamom prenose.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Deštruktívne pôsobenie európskych šovinistov vidíme na pozadí súčasnej ruskej vojny za podmanenie Ukrajiny, pôsobenie neoliberálov na pozadí dlhoročnej ekonomickej krízy v eurozóne, pôsobenie multikulturalistov zase na súčasnej utečeneckej kríze v Európe.

1. Šovinisti a Rusko

Prvou silou sú šovinisti. Z tradičných európskych hodnôt vytrhávajú z kontextu predovšetkým kolektívne práva a koncepty národa a triedy.

nebezpeční tým, že do popredia dávajú sebecké záujmy skupiny – národa alebo triedy a neberú do úvahy, že sa skupina nachádza v určitom geografickom prostredí (susedia), v určitom ekonomickom prostredí (konkurencia) a v určitom hodnotovom prostredí (humanita). Títo susedia a konkurenti však majú tiež svoje záujmy, ktorých nerešpektovanie môže byť pre skupinu tragické, a humanita si vyžaduje určité správanie sa, ktorého nerešpektovanie sa môže v budúcnosti skupine od iných vrátiť. V ostatnom čase sa do popredia dostáva vystupovanie šovinistov voči utečencom, ktorých chcú napríklad „splyňovať“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyznačujú sa extrémnym nacionalizmom a nekritickou podporou záujmov Ruska. Je až pozoruhodné sledovať, ako došlo na pôde Európskeho parlamentu k „zaokrúhleniu“ pravo-ľavého spektra a vytvoreniu spojenectva medzi krajne pravicovými a krajne ľavicovými stranami. Krásne to ilustrovala účasť pozorovateľov na voľbách orgánov proruských separatistických regiónov na východnej Ukrajine.

Na pravom konci politického spektra tvoria chrbticu tohoto zoskupenia paneurópske strany Hnutie za Európu národov a slobôd a Európska aliancia slobody. Ich členmi alebo pozorovateľmi sú najmä francúzsky Národný front Marine le Pen, holandská Strana za slobodu Geerta Wildersa, talianska Liga Severu Umberta Bossiho, rakúska Strana slobodných Heinz-Christian Stracheho, belgický Flámsky záujem Toma van Griekena, litovské Právo a spravodlivosť Rolandasa Paksasa, Slovenská národná strana Andreja Danka, český Úsvit Tomio Okamuru, poľský Kongres novej pravice Michala Marusika alebo strana Veľké Rumunsko Vadima Tudora.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Umiernenejšie pozície zastávajú niektoré šovinistické strany Aliancie európskych konzervatívcov a reformistov, predovšetkým poľské Právo a spravodlivosť expr emiéra Jaroslawa Kaczyńského, Dánska ľudová strana Christiana Dahla, fínska Strana Fínov (bývalí Praví Fíni) Timo Soiniho a bulharský Vlastenecký front. Možno sem zaradiť aj niektoré panslavistické skupiny okolo českého exprezidenta Václava Klausa alebo slovenského expremiéra Jána Čarnogurského.

Naopak, extrémne pozície zastáva fašizoidná Aliancia európskych národných hnutí, kam patrí maďarské Hnutie za lepšie Maďarsko (Jobbik) Gábora Vonu, grécky Zlatý úsvit Nikolaosa Michaloliakosa, Národná demokratická strana Nemecka Franka Franza, bulharská Ataka Volena Siderova, Britská národná strana Adama Walkera a taliansky Trojfarebný plameň Attillio Carelliho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na ľavom konci spektra možno k šovinistom zaradiť paneurópske strany Stranu európskej ľavice a Iniciatívu komunistických a robotníckych strán. Ich myšlienkovým vzorom je Stalin v rokoch 1943-46: Sovietsky zväz ako predvoj svetovej proletárskej revolúcie nahradil Sovietskym zväzom ako vlasťou sovietskeho národa, zrušil Kominternu, Červenú armádu premenoval na Sovietsku armádu a heslo “Proletári všetkých krajín, spojte sa!” nahradil heslom “Za našu sovietsku vlasť!”. Dnešná extrémna ľavica to dotiahla ešte ďalej, až k národnému šovinizmu.

Patria sem predovšetkým klasické komunistické strany ako KS Čiech a Moravy Vojtěcha Filipa, KS Grécka Dimitrisa Kucumpasa, KS Španielska (Zjednotená ľavica) José Luis Centellu, Portugalská KS (Zjednotená demokratická koalícia) Jerónima de Sousu a Francúzska KS (Ľavicový front) Pierre Laurenta, talianska Strana komunistického znovuzrodenia (Iná Európa) Paola Ferrera.

V ostatnom období však prebrali iniciatívu radikálne alternatívne a postkomunistické strany ako grécka Koalícia radikálnej ľavice (Syriza) Alexisa Cyprasa, španielska strana Môžeme (Podemos) Pabla Iglesiasa, nemecká Ľavica (die Linke), cyperská Pokroková strana pracujúceho ľudu Androsa Kyprianua a portugalský Ľavý blok Catariny Martins.

Do budúcna sa dá predpokladať, že táto šovinistická internacionála bude rozkladať Európsku úniu a bude piatou kolónou Ruska. Dôsledkom ich činnosti bude vzájomná izolácia a nepriateľstvo susedných malých štátov, podobne ako sa to stalo medzi proto-fašistickými štátmi Európy v 30. rokoch XX. storočia, čo viedlo k ich ovládnutiu nacistickým Nemeckom a boľševickým Ruskom. Preto je ich činnosť veľkou hrozbou pre nezávislosť jednotlivých národných štátov v Európe.

2. Neoliberáli a Čína

Druhou silou sú neoliberáli. Z kontextu európskej histórie vytrhávajú hospodársku efektivitu, ktorá umožnila Európe ovládnuť svet a zahájiť priemyselnú revolúciu, a konkurencieschopnosť, ktorej nedostatok je podľa nich najzásadnejším problémom súčasnej Európy.

Sú nebezpeční tým, že im je ľahostajná ľudská sloboda a humanita, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou európskej kultúry vychádzajúcej z kresťanských a antických koreňov. Ku ktorej obyvatelia Európy dospeli tisícročným zápasom od bojov o investitúru, scholastických diskusií a benediktínskej a františkánskej reformy, cez zápasy renesancie a humanizmu a ekonomické reformy obdobia veľkých objavov, protestantskú reformáciu a barokovú katolícku obrodu, osvietenstvo, holandskú, anglickú a francúzsku národno-demokratickú a neskôr priemyselnú revolúciu, antikolonializmus a abolicionizmus, romantický raný nacionalizmus a kapitalizmus, odborové a sufražetské hnutie, až po vedecko-technickú revolúciu, európsku integráciu a zavádzanie znalostnej a zelenej ekonomiky. Človeka považujú v intenciách zvulgarizovanej marxistickej teórie alebo novodobého amerického otrokárstva len za výrobnú silu, ktorej cena musí byť čo najnižšia.

Vyznačujú sa nekritickým obdivom k ekonomickej a politickej efektivite diktatúr, požiadavkami na fungovanie štátu ako firmy a zdôrazňovaním úspechov Číny. Jedná sa často o populistické sily, ktoré vo svojej rétorike obviňujú demokraciu z pomalosti a neefektívnosti. Zanášajú politické spektrá jednotlivých štátov nečitateľnými a naoko neideologickými stranami, za ktorými stoja záujmy oligarchických skupín.

Občas sa hlásia k ľavici, stoja však za rušením pracovných miest v Európe a sťahovaním výroby do Číny. Voličstvo podplácajú prílivom lacných výrobkov z Číny, zakrývajúc tak rastúci nedostatok práce v Európe.

V Európskom parlamente môžu patriť k rôznym frakciám. Medzi Ľudovcami nájdeme napríklad staronovú Forza Italia (donedávna Ľud slobody) talianskeho expremiéra a miliardára Berlusconiho alebo stranu SDKÚ vlastnenú slovenskými finančnými skupinami, medzi Liberálmi hnutie ANO 2011 českého vicepremiéra a miliardára Babiša, medzi Socialistami zase stranu Smer vlastnenú slovenskými finančnými skupinami, ako aj maďarskú Demokratickú koalíciu expremiéra a miliardára Ferenca Gyurcsánya.

Euroskeptikom sa radí talianske Hnutie piatich hviezd komedianta Beppe Grillia, ku Konzervatívcom a reformistom zase Bulharsko bez cenzúry televíznej hviezdy Nikolaja Barekova. Ďalšími silami sú Team Stronach za Rakúsko miliardára Franka Stronacha a poľské Hnutie Kukiza rockovej hviezdy Pawla Kukiza. K tejto skupine nemá ďaleko český prezident Zeman.

Možno sem zaradiť aj množstvo manažérov nadnárodných firiem, ktorí už život svojich detí nespájajú s Európou a pripravujú ich na hegemóniu novej superveľmoci Číny.

Neoliberálna internacionála predstavuje do budúcnosti hrozbu odbúrania ľudskej slobody, dôstojnosti a spravodlivosti. Hrozbu postupnej demontáže demokracie a presadenie oligarchickej formy vlády v Európe, ako aj preorientovanie európskych krajín k službe záujmom Číny.

Vo svojej podstate sa jedná o ideológiujedinej pravdy“. Ľudia tohoto razenia nám už v 80. rokoch tvrdili, že štát je zlý hospodár, preto jediná možnosť je privatizovať strategické podniky ako banky, bane, atď. V prvej polovici 90. rokov nám priaznivci Washingtonského konsenzu tvrdili, že jediná možnosť je privatizovať verejné statky - vzdelanie, penzie, zdravotníctvo, dodávku vody a elektriny, deregulovať a prenášať váhu na nepriame dane. V druhej polovici 90. rokov nám priaznivci WTO po Uruguajskom kole GATT tvrdili, že jediná možnosť je liberalizovať medzinárodný obchod a globalizovať ekonomiku. Po roku 2008 nám priaznivci úspor tvrdili, že jediná cesta je škrtať. Neoliberálne myslenie je v podstate totalitné a okliešťuje priestor politiky (možnosť voľby) svojimi „jedinými” pravdami.

3. Multikulturalisti a USA

Treťou silou sú multikulturalisti. Z kontextu európskych hodnôt vytrhávajú predovšetkým práva menšín a európske tradície vychádzajúce z osvietenstva a odmietajúce národ a náboženstvo.

Sú nebezpečím v tom, že z hľadiska weberovského chápania dávajú prednosť etike postoja pred etikou zodpovednosti. Podporujú bezpodmienečné presadzovanie ľudských práv a práv menšín a nekonečnú humanitárnu pomoc bez ohľadu na spoločenské, politické a ekonomické dôsledky svojho konania. Svoje hodnoty považujú za všeľudské a neberú do úvahy, že sa vyvinuli na spoločenskom pozadí európskej kresťansko-antickej civilizácie a mnohé z ich konceptov sú iným kultúrnym okruhom cudzie. Ide o určité pokračovanie kiplingovského „white man’s burden“, určitej formy európskeho civilizačného imperializmu.

rozvojových krajinách bezpodmienečne presadzujú rovné volebné právo, tajné hlasovanie, kvóty na účasť žien v politike a práva sexuálnych menšín. Obyvateľstvo rozvojových krajín tak zo dňa na deň dostáva do vienka dary, ktoré si európske obyvateľstvo muselo vybojovať postupne v priebehu dvoch storočí v nezriedka násilných a úporných stretoch. Dôsledky však sú opačné, než zámery.

Napriek tomu, že rozvojové štáty vysoko prevyšujú vyspelé krajiny v zastúpení žien v politike (poznáme dokonca ženské hlavy vlád v Indii, Pakistane, Bangladéši, Indonézii alebo Filipínach), má to len nepatrný vplyv na postavenie žien v spoločnosti a v rodine, na ich právo na vzdelanie a ekonomické postavenie. Všeobecné voľby v Afrike vedú k nahradzovaniu aspoň náznakom demokratických štruktúr dediny a kmeňa mafiánskymi hospodársko-politickými štruktúrami ústiacimi v krvavé prezidentské diktatúry skrývajúce sa za potemkiniádu naoko slobodných volieb. Vonkajší tlak na ženské práva a práva sexuálnych menšín vedie v ostatnom období k renesancii konceptu tzv. africkej rodiny, čo nie je nič iné než oficiálne uznanie mnohoženstva. Keňa sa v tomto stala vzorom pre mnohé africké štáty. Rusko rozširuje svoje geopolitické možnosti tým, že sa stáva medzinárodným predvojom boja za ochranu tradičnej rodiny.

Snahou multikulturalistov je často pretvorenie Európskej únie na osvietenský centralizovaný štát, kde by národné štáty stratili politický zmysel. Za dôležitejšie než demokratické rozhodnutia zvolených orgánov Európskej únie, napríklad národných parlamentov, považujú presadzovanie nimi vytrhnutých všeľudských hodnôt exekutívnymi prostriedkami (napr. Európskou komisiou) alebo súdnou cestou (napr. Európskym súdnym dvorom).

Solidaritu v Európskej únii si predstavujú tak, že vybrané krajiny prijmú politické rozhodnutie, ktoré musia následne plniť všetci členovia (viď tlak nemeckej kancelárky Angely Merkel na kvóty na prerozdelenie imigrantov). Z ich presvedčenia o univerzálnosti nimi presadzovaných „západných“ hodnôt pramení neochota k ochrane vonkajších hraníc EÚ, čo počas utečeneckej krízy spôsobilo kolaps jedného zo základných výdobytkov EÚ – Schengenského systému otvorených hraníc. Ich tlak na všetky členské štáty prijať kvóty na utečencov sa podieľa na hrozbe rozbitia Európskej únie.

Mnohí neuznávajú Európu za samostatný geopolitický fenomén a zdôrazňujú, že Európska únia je súčasťou nedeliteľného Západu. Podporujú tesné spojenectvo s USA ako jedinú geopolitickú alternatívu, a to nielen v rámci NATO a OECD, ale aj presadením Transatlantického obchodného a investičného partnerstva (TTIP). Odmietajú budovanie samostatnej obrany EÚ, ktorú považujú za zradu NATO alebo jej zbytočné zdvojovanie.

Občas hovoria o priamej voľbe európskeho výkonného prezidenta, aj keď väčšina členských štátov EÚ má tradíciu premiéra voleného parlamentom. Ich politickí oponenti im často nadávajú do eurofederalistov, aj keď ich politické idey s federalizmom nemajú nič spoločné. Často hovoria aj o svetovom vládnutí – aby OSN nahradila politiku suverénnych štátov a aby vznikla celosvetová federácia.

Tvrdia, že Európska únia sa stane skutočne jednotnou, až keď dôjde k výraznej demografickej zmene v jej členských štátoch, aby boli európske národné tradície nahradené kozmopolitnou kultúrou s všeľudskými hodnotami. Preto výrazne podporujú imigráciu predovšetkým z moslimských regiónov Blízkeho Východu, severnej a západnej Afriky. Radi by v EÚ videli Turecko, Maroko, Tunisko, Izrael, Azerbajdžan a ďalšie krajiny.

Odmietajú asimiláciu prisťahovalcov do štátotvorných národov členských štátov EÚ. Naproti tomu vyznávajú ideológiu multikulturalizmu, podľa ktorej by v štátoch Európy mali vedľa seba žiť príslušníci pôvodných národov a prisťahovalecké skupiny s importovanými tradíciami. Prisťahovalci by mali mať vlastné národnostné školstvo vo vlastnom jazyku a nemuseli by ovládať jazyk a dejiny hostiaceho štátu, ani sa prispôsobovať jeho kultúre. Preto majú prisťahovalci právo na svoje vlastné rodinné právo (napr. šaríju) a vonkajšie znaky viažuce sa na ich náboženstvo (napr. nosenie hidžábu u žien a vylúčenie z telocviku u dievčat).

Problém multikulturalizmu je, že nevytvára liberálnu spoločnosť, v ktorej príslušníci mnohých kultúr vytvoria jednu kozmopolitnú mnohofarebnú kultúru, ako to predpokladali propagátori tejto ideológie. Naopak, vytvára niekoľko pomerne monolitných kultúr, ktoré žijú vedľa seba a nemiešajú sa, nekomunikujú spolu. Prečo Izrael vyhlasuje, že antisemitizmus vo Francúzsku rastie? Prečo by sa ortodoxný Žid vo svojom typickom oblečení bál prechádzať sa po Karl-Marx-Strasse v berlínskej štvrti Neukölln, len míľu od letiska Tempelhof, ktoré sa stalo podstatnou časťou berlínskej identity počas slávneho leteckého mostu v rokoch 1948-49? Je to presne preto, že namiesto vzniku kozmopolitnej mnohofarebnej kultúry vzniklo v Nemecku alebo Francúzsku niekoľko kultúr vedľa seba, z ktorých tá moslimská vytvorila svoje ghettá, často známe svojou netoleranciou k inakosti.

Často hovoria o Európe regiónov ako protiváhe Európy národných štátov. V minulosti požadovali povýšenie Európskeho výboru regiónov na jednu z komôr Európskeho parlamentu. Separatistické Katalánsko, Baskicko, Škótsko a Flámsko nepovažujú za vznikajúce národné štáty, ale za príklady emancipácie regiónov a vzor pre ďalšie regióny, nech už to je Burgundský región Francúzska, Saský štát Nemecka, Korutánsky štát Rakúska, Hornosliezske vojvodstvo Poľska, Csongrádska župa Maďarska, Olomoucký kraj Česka alebo hoci aj Prešovský kraj Slovenska.

Ich zástancovia sú rozšírení medzi rôznymi politickými smermi – liberálmi, socialistami i ľudovcami. Na základe nedávnej činnosti by do tejto skupiny bolo možné zaradiť nemeckú kancelárku a ľudovkyňu Angelu Merkel alebo rakúskeho kancelára a socialistu Wernera Faymanna, prípadne bývalého maďarského vicepremiéra a liberála Gábora Kunczeho.

Multikultúrna internacionála vyznáva hodnoty, ktoré vo svojom dôsledku vedú k odstráneniu demokracie v Európe, lebo:

Po prvé, centralizácia Európskej únie vedie k zníženiu váhy demokraticky zvolených parlamentov členských štátov, zatiaľ čo na únijnej úrovni majú stále prevahu nedemokratické orgány Rada EÚ, Európska komisia a Európsky súdny dvor nad demokraticky zvoleným Európskym parlamentom.

Po druhé, v rámci zóny voľného obchodu medzi EÚ a USA (TTIP) získajú nad demokratickými orgánmi prevahu arbitrážne súdy. V rámci zahraničnej politiky zase pri neexistencii spoločnej európskej armády ešte viac porastie vplyv zahraničnej politiky USA na úkor vplyvu zahraničnej politiky EÚ, prípadne jej členov.

Po tretie, multikultúrne spoločnosti fungujú v Čiernej Afrike a vývoj po roku 1990 tam ukázal, že miesto demokracií sa stali etnokraciami. Miesto celonárodnej demokratickej voľby smerovania krajiny tam existuje paralelne niekoľko systémov jednej strany, kde veľká časť členov jednotlivých etnických komunít volí povinne „svoju“ politickú stranu. Miesto toho, aby zvolené politické strany v parlamente presadzovali záujmy svojej sociálnej skupiny, zastupujú klientelistické siete svojho etnického spoločenstva. Dôsledkom tohoto systému je vznik „vládnych“ a „opozičných“ etnických spoločenstiev, čo vedie k odsúdeniu niektorých menšín na zaostávanie (výnimkou sú len obdobia vlády vojenských režimov dominovaných menšinovými etnikami).

Po štvrté, pád diktatúr v arabských štátoch, predovšetkým v Iraku, Jemene a Sýrii (a zavedenie etnokracie v Libanone) jasne ukázali, že tieto multikultúrne štáty nemajú šancu stať sa demokraciami, pretože politické strany sa delia predovšetkým pozdĺž etnicko-náboženských hraníc, a nie hospodársko-sociálnych záujmov jednotlivých vrstiev obyvateľstva. Navyše to podporuje sformovanie niekoľkých etnicko-hospodársko-politických rodinných klanov, ktoré si monopolizujú verejný priestor. V dobách pluralitného systému hrozí vláda demografickej väčšiny (Šiitov v Iraku, Sunitov v Sýrii a Jemene) a útlak demografickej menšiny (Sunitov v Iraku, Alawitov v Sýrii, Zajditov v Jemene). V dobách diktatúr zase naopak.

Po piate, vývoj od II. svetovej vojny ukázal, že neplatia teórie pokrokárov a priaznivcov prijatia Turecka do EU o postupnej sekularizcii veriaceho obyvateľstva. V 30. a 40. rokoch XX. storočia pomerne sekulárne spoločnosti v arabských štátoch sa začiatkom XXI. storočia zmenili na silne náboženské spoločnosti, kde sa zahaľovanie žien a nosenie brady u mužov, ako aj náboženské vojny medzi sunitmi a šiitmi stali normou.

Ešte viac to platí o diaspóre v Európe, kde sa vykorenení prisťahovalci v tretej generácii prikláňajú k jednotlivým smerom politického islamizmu – Moslimskému bratstvu, salafizmu a džihádizmu ešte viac než v krajinách ich pôvodu. Ideovým jadrom moslimského sveta nie je Európa, ale štvorica blízkovýchodných štátov: dva arabské štáty Egypt a Saudská Arábia a dva nearabské – Turecko a Irán. Z nich v súčasnosti jedine Irán prechádza čiastočnou sekularizáciou, avšak jeho vplyv je obmedzený dokonca i u šiitských moslimov, u ktorých akékoľvek známky sekularizácie chýbajú v Iraku, Jemene aj v Libanone.

Vývoj islamu v týchto štyroch blízkovýchodných krajinách bude naďalej ovplyvňovať postoje moslimov v Európe, a nie naopak. Závislosť postojov európskych moslimov na vývoji na Blízkom Východe sa ešte viac zosilnila rozšírením satelitných televízií, pri ktorom začala integrácia moslimských prisťahovalcov do hostiteľských spoločností strácať zmysel. Ďalším zosiľujúcim faktorom je segregácia na pracovnom trhu (existencia typicky prisťahovaleckých povolaní ako reštauratéri a vodiči v západoeurópskych mestách, poľnohpspodárski robotníci v Španielsku a Taliansku) a obytná segregácia (vznik prisťahovaleckých ghett a škôl s prevládajúcou prisťahovaleckou populáciou).

Európa nedokázala vyprodukovať výraznú moslimskú inštitúciu, ktorá by mohla oponovať špičkovým islamským univerzitám v Káhire (al-Azhar), Mekke alebo Nadžafe, a presadzovať sekulárnu spoločnosť v moslimskom svete. Práve naopak, moslimské predmestia Londýna, známe ako Londonistan, sa stali útočiskom radikálnych islamistov prenasledovaných vo svojich krajinách a intelektuálnym a mediálnym centrom celosvetového politického islamizmu.

Dokiaľ si jadrové štáty moslimského sveta – Egypt, Saudská Arábia, Turecko a Irán – neprejdú sekularizačnou revolúciou podobnou európskym obdobiam vzniku suverénneho štátu po Westfálskom mieri, osvietenského racionalizmu, romantického nacionalizmu a priemyselnej revolúcie, nie je možné očakávať víťazstvo demokracie ani v moslimskom svete, ani medzi moslimskými prisťahovalcami v Európe. Zatiaľ sa na túto cestu dalo len Turecko pred sto rokmi, a zlyhalo.

Preto vedie multikulturalizmus k deštrukcii európskej demokracie dvoma spôsobmi:

Po prvé, v multikultúrnej spoločnosti prevládnu etnické hranice nad ekonomicko-sociálnymi záujmami spoločenských skupín. Čo je najhoršie, demografický vývoj v Európe nevedie ani k multikultúrnym, ale k bikultúrnym spoločnostiam, kde budú o moc a bohatstvo súperiť dve dominantné etnické spoločenstvá: sekulárni domorodci vs. moslimskí prisťahovalci.

Príklady takýchto bikultúrnych spoločností dnes nájdeme v Guyane a Trinidade a Tobagu, kde proti sebe stoja etnicko-politické spoločenstvá Černochov (strany APNU resp. PNM) a Indov (strany PPC resp. UNC). Príkladmi multikultúrnych spoločností sú aj Surinam a Maurícius.

Po druhé, po dlhšom demografickom vývoji s rôznou pôrodnosťou týchto spoločenstiev sa môžu v novovzniknutej etnokracii stať „vládnym“ spoločenstvom moslimskí prisťahovalci a „opozičným“ spoločenstvom sekulárni domorodci. Keďže jadrové štáty moslimského sveta si neprešli vyššie popísanou sekularizačnou revolúciou,vláda moslimského spoločenstva v niektorom európskom štáte môže viesť k postupnému odbúraniu demokratických hodnôt, ako to dnes v priamom prenose vidíme v Turecku pod vládou strany AKP a prezidenta Erdogana.

Ako sa brániť šovinistom?

Obrana pred šovinistami vyžaduje hlbokú reformu Európskej únie. Na jednej strane, mnohé spoločné politiky EÚ a mnohé nariadenia a smernice by mali byť zrušené a tieto právomoci prenesené späť na členské štáty. Na druhej strane, najvýznamnejšie právomoci ako obrana, zahraničná politika a politická protiváha spoločnej meny (fiskálna únia) by mali byť na národnej úrovni obmedzené na minimum a prenesené na únijnú úroveň. Tým by sa zjednotil hlas Európskej únie voči hlavnému podporovateľovi šovinistov – Rusku. Kľúčová je tu demokratická kontrola týchto politík Európskym parlamentom a zlomenie monopolu Európskej komisie na legislatívnu iniciatívu.

obrane pred Ruskom je nevyhnutná konsolidácia sebavedomia a jednoty slovanských a pravoslávnych štátov východnej Európy, pretože len hodnotám tvrdej propagandy Rusko a rusofili rozumejú. Európska únia popri svojej severnej (germánsko-protestantskej) dimenzii a južnej (románsko-katolíckej) dimenzii musí uznať aj tretiu, východnú (slovansko-pravoslávnu) dimenziu a jej vyjadrením musí byť, že sa dôležitých schôdzok medzi hlavami Nemecka a Francúzska bude zúčastňovať aj hlava najvplyvnejšieho východného štátu – Poľska.

Je dôležité, aby sa koncepcii panslavizmu podporovanej Ruskom postavila konkurenčná koncepcia euroslavizmu – spojenectva menších slovanských národov Európy (Poliakov, Slovákov, Čechov, Slovincov, Srbov, Čiernohorcov, Chorvátov, Bosniakov, Bulharov, Macedóncov a Ukrajincov). Podobne, aby sa proti koncepcii pan-pravoslávia podporovaného Ruskom presadila konkurenčná koncepcia euro-pravoslávia – spojenectva menších pravoslávnych národov Európy (Grékov, Srbov, Čiernohorcov, Rumunov, Moldavanov, Bulharov, Macedóncov, Ukrajincov a Gruzínov). Musí sa posilniť úloha konštantinopolského ekumenického patriarchu – ak nepôjde rozšíriť jeho nezávislosť v rámci Turecka a jeho sídla v Istanbule, mal by sa jeho druhým sídlom stať grécky polostrov Athos, ktorý leží v Európskej únii.

Ako sa brániť neoliberálom?

Obrana pred neoliberálmi je v návrate mainstreamových politických prúdov – socialistov, liberálov a konzervatívcov – k jasne čitateľnej ideológii a k ešte jasnejšej politike. Čerstvým príkladom je vývoj v britskej Labouristickej strane, ktorá opúšťa Blairovu politiku Tretej cesty a voľbou Jeremyho Corbyna za lídra sa vracia k jasne čitateľnej sociálnodemokratickej politike. Technokratické „jediné pravdivé“ riešenia treba nahradiť riešeniami politickými – možnosťou voľby.

Populisti sa v Európe dostali do kurzu práve preto, že tradičné strany prestali byť čitateľné a rozdiely medzi programom ľavice a pravice sa zmenšili na minimum. Tento kurz bol opodstatnený približne do roku 2005, keď si ešte bohatý Západ užíval výhod globalizácie a sociálne rozdiely vnútri štátov sa zmenšovali. Približne od krízového roku 2009 sa dominantnými na Západe stávajú nevýhody globalizácie, ako rušenie výroby a pracovných miest navždy v dôsledku ich outsourcingu do Číny a rozsiahlej robotizácie.

Propagátori globalizácie tvrdili, že sa lacná a manuálne náročná výroba presunie na lacné pracovné trhy, zatiaľ čo Západ si ponechá sofistikovanú výrobu s vysokou pridanou hodnotou, ako aj výskum a vývoj. Toto skutočne platilo až do momentu, než špičkové americké univerzity a výskumné ústavy zaplavili študenti a vedci z Indie a Číny a čínsky kapitál začal skupovať západné firmy so sofistikovanou výrobou. Odvtedy sa sociálne rozdiely v Európe začali znova rýchlo prehlbovať a ideologická politika získava nový zmysel.

obrane pred Čínou sú dôležitým ekonomickým inštrumentom stimuly na návrat výroby do Európy (zo začiatku na lacné pracovné trhy na Balkáne a na Ukrajine, neskôr aj do západnej Európy) a zavádzanie určitých obchodných bariér na lacné výrobky z Číny. U výrob, ktoré by neboli v Európe za žiadnych okolností rentabilé, je potrebný ich postupný presun do ázijských krajín konkurujúcich Číne, predovšetkým do členských štátov združenia ASEAN – Vietnamu, Barmy, Indonézie, Filipín a Thajska.

Ako sa brániť multikulturalistom?

Obrana pred multikulturalistami spočíva v oddelení témy humanitárnej pomoci potrebným od témy imigrácie a integrácie imigrantov. Je našou ľudskou povinnosťou pomôcť utečencom z vojnových konfliktov a krvavých diktátorských režimov a časť z nich prichýliť na nevyhnutnú dobu. Avšak dôraz tejto pomoci musí spočívať v nastolení priaznivých podmienok pre život ľudí vo svojich domovinách a v dočasnosti ich pobytu v Európe len do doby, kým pominú dôvody azylu (napr. vojna v Sýrii a Iraku). Je potrebné oddeliť politický azyl od možnosti získať trvalý pobyt alebo občianstvo – azylanti by sa po pominutí dôvodov ich azylu mali vrátiť do vlasti.

Ďalšie opatrenia spočívajú v obmedzení imigrácie z moslimských štátov a v minimalizácii spájania rodín a „importu neviest“. V zavedení ekonomických stimulov na zníženie počtu detí v moslimských rodinách, asimilácii súčasných moslimských menšín do európskych národov, vrátane odbúrania segregácie na pracovnom trhu (tradične prisťahovalecké povolania) a priestorovej segregácie (prisťahovalecké ghettá) a školskej segregácie (zvážanie detí z rôznych kultúr školskými autobusmi).

Aby sa zabránilo vzniku bikultúrnej spoločnosti (domorodci vs. moslimovia), je potrebné v budúcnosti podporiť imigráciu ekonomicky znevýhodnených ľudí z krajín s prevažne nemoslimským obyvateľstvom – z juhovýchodnej Ázie (Vietnam, Filipíny), z južnej Ázie (utláčaní Nedotknuteľní z Indie), z Latinskej Ameriky (časť hispánsko-indiánskej populácie, ktorú odmietajú prijímať USA), z južnej a strednej Afriky (napr. Malawi, Zambia, Angola, Kongo). Výhodou je, že práve spomenuté krajiny predovšetkým južnej a strednej Afriky a juhovýchodnej Ázie čaká podľa odhadov OSN posledná vlna populačnej explózie, po jej utíšení v moslimskom svete. Naopak, na imigrantov z Ruska, Ukrajiny, Číny, Kórey a Japonska sa spoliehať nemôžeme, pretože sa dostali do ešte hlbšej populačnej depresie než Európa (naviac, pre ruské a čínske menšiny je charakteristická povýšenosť, obmedzená ochota asimilácie a sklon k presadzovaniu záujmov svojich veľmocí).

Ďalšou obranou je posilnenie federálneho charakteru Európskej únie založenej na národných štátoch. Napríklad nahradenie Rady EÚ s prevahou francúzsko-nemeckých hlasov federálnym senátom, kde by mal každý národný štát rovnoprávne zastúpenie (posilnil by sa tým hlas nielen východoeurópskych štátov, ale i Dánska a ďalších malých národných štátov). Obmedzenie právomoci Európskeho súdneho dvora plíživo rozširovať právomoci Únie a obmedzenie zdieľaných právomocí medzi Úniou a členskými štátmi na minimum.

V prípade úspešných separatistických referend, jednoznačná podpora členstva nových národných štátov (Katalánska, Baskicka, Škótska, Flámska) v Európskej únii, aby sa posilnila rola národných štátov a oslabila lobby regiónov. Keďže k hlavným odporcom multikulturalizmu sa radia štáty Visegrádskej štvorky a Rumunsko, je dôležité uznanie tretej, východnej dimenzie EÚ, k súčasnej severnej a južnej dimenzii a zapojenie Poľska do všetkých jednaní Nemecka a Francúzska o budúcnosti Európskej únie.

obrane pred USA je kľúčová dôsledná demokratická parlamentná kontrola (Európsky parlament a Európsky senát) nad zónou voľného obchodu medzi EÚ a USA (TTIP). Ďalej je to vybudovanie spoločnej európskej armády, minimálne z armád „Veľkej trojky“ Nemecka, Francúzska a Poľska a pôvodného jadra EHS – štátov Beneluxu. Dôležité je spoločné členstvo minimálne Nemecka, Francúzska a Poľska (prípadne celej EÚ) v NATO a nahradenie francúzskeho členstva v Rade bezpečnosti OSN spoločným členstvom EÚ (minimálne spoločným francúzsko-nemecko-poľským členstvom).

Ďalšim prvkom je udržanie Veľkej Británie mimo integračného jadra EÚ (Schengen, eurozóna, spoločná armáda), pretože oprávnené geopolitické záujmy Veľkej Británie fungujú smerom k EÚ ako piata kolóna USA. Nie je potrebné podporovať nové vyjednanie podmienok členstva Británie v EÚ, aby sa nezvýšila podpora zotrvania krajiny v Únii v prípadnom referende v roku 2016 alebo 2017. V prípade vystúpenia Británie z Únie treba podporovať členstvo separatistického Škótska v EÚ s jeho strategickou polohou a zásobami ropy a plynu, ako aj členstvo Írska i Škótska v Schengenskej zóne.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu