Je Arabská jar skutočnou príčinou utečeneckej krízy?

Autor: Ladislav Garassy | 17.9.2015 o 7:10 | Karma článku: 6,89 | Prečítané:  2059x

Ak sa majú nájsť riešenia súčasnej utečeneckej krízy, treba poukázať na ich príčiny, a nie ju populisticky zvaľovať na doposiaľ najväčšie vystúpenie Arabov za slobodu a na ich podporu od EÚ, ako to robí Putin a jeho prívrženci.

Populistickí politici na Slovensku a v Európe radi zdôrazňujú, že hlavnú vinu na súčasnej kríze nesú európske vlády, ktoré podporovali sled arabských revolúcií proti diktatúram v roku 2011 známy ako Arabská jar. Obviňujú tých, čo „rozbombardovali Líbyu“ alebo „pomohli rozpútať občiansku vojnu v Sýrii“.

Ak si porovnáme začiatok utečeneckej krízy – druhý polrok roku 2014, s termínom revolúcií v Tunisku, Egypte, Líbyi, Jemene a Sýrii – 2011, je jasné, že to nie je skutočná príčina súčasnej krízy. Populisti pripomínajú najmä zvrhnutie režimu Kaddáfího v Líbyi a vzniknutú anarchiu v krajine. Prečo je ale potom podiel imigrantov z Líbye na celkovom počte imigrantov do Európy tak mizivý? Príčiny totiž ležia inde.

So znalosťou zloženia imigrantov podľa krajiny pôvodu (viď predchádzajúci blog) je možné se teraz venovať príčinám tejto nebývalej vlny. Najskôr by sme sa mali pozrieť na načasovanie. Začiatok utečeneckej krízy možno skôr než k Arabskej jari napasovať k štyrom udalostiam v arabskomm svete.

Prvou udalosťou bol začiatok vojny šiitskej Málikího diktatúry proti sunitom v Iraku v decembri 2012, rok po odchode amerických okupantov z krajiny. Druhou bol vojenský prevrat v Egypte v júli 2013, ktorý zvrhol vládu Moslimského bratstva zvolenú v slobodných voľbách a priviedol k moci krutý kontrarevolučný vojenský režim maršála Sísího. Tretie bolo rozhodnutie Obamovej vlády zo septembra 2013 podľahnúť tlaku Putinovho Ruska a nepodporiť sýrsku opozíciu výmenou za likvidáciu chemických zbraní Asadovho režimu v Sýrii. A štvrtou udalosťou bol dvojnásobný vojenský prevrat generála Chalífu Haftara v Líbyi vo februári a v máji 2014 proti parlamentu dominovanému Moslimským bratstvom. Haftar zahájil operáciu Dôstojnosť, a tým súčasnú občiansku vojnu v Líbyi.

Zatiaľ čo prvá a tretia udalosť (Irak a Sýria) spôsobili vznik Islamského štátu, druhá a štvrtá udalosť spôsobili rozvrat spoločnosti v Egypte a Líbyi. Súhra všetkých štyroch udalostí, definujúcich nástup arabskej kontrarevolúcie, spôsobila ešte jednu vec.

Islamský štát, pôvodne iracká odnož al-Kajdy, bol čiastočne ovládnutý proponentmi bývalého irackého režimu Saddáma Husajna – milíciami Bojovníci rádu Nakšbandí, vedenými Saddámovým viceprezidentom Dúrím. Súčasne bol Islamský štát tolerovaný sýrskym režimom Bašára Asada (ten s výnimkou oblasti Palmyry s Islamským štátom nebojoval) a posilnený sunitskými bývalými príslušníkmi tohto režimu. A napokon bol Islamský štát rozšírený na Líbyu proponentmi bývalého líbyjského režimu Muammara Kaddáfího – IS v Líbyi pôsobí predovšetkým v oblasti Kaddáfího rodnej Syrty medzi kmeňmi Kadháfa a Magariha, ktoré tvorili základ jeho režimu.

Islamský štát dnes v sebe snúbi islamský fundamentalizmus fanatických džihádistov z bývalej al-Kajdy a brutalitu bývalých arabských diktatúr v Iraku, Líbyi a Sýrii, ktoré do jeho činov vnášajú neislamské prvky.

Sýrski a irackí utečenci do Európy sú tak hnaní útekom pred brutalitou a fanatizmom Islamského štátu. Na druhej strane, africkí imigranti využívajú možnosti, ktoré vytvoril spoločenský rozvrat v Egypte a Líbyi po kontrarevolučných vojenských prevratoch. Práve v Egypte a Líbyi sa nachádzajú organizátori migrácie cez púšť Saharu a ďalej cez Stredozemné more.

Vzhľadom k tomu, že hlavné strediská saharskej migračnej cesty zo západnej a strednej Afriky (Nigérijci, Gambijci, Konžania, atď.) na území Líbye – oázy Kufra na juhovýchode a Awbari na juhozápade, sú pod kontrolou černošských milícií etnika Tubu a arabských kmeňov Awlad Sulejmán (v Awbari) a Zuwayya (v Kufre) bojujúcich na strane Chalífu Haftara, je jasné, že za organizáciou migrácie stojí egyptský vojenský režim. Naviac, nílska cesta z východnej Afriky (Eritrejci, Somálci, Sudánci) je pod kontrolou trištvrtemiliónového kmeňa Awlad Alí sídliaceho v oázach západnej púšte Egypta na hranici s Líbyou, ktorý je tiež spojencom egyptského vojenského režimu.

Nie podpora arabských revolúcií v roku 2011, ale podpora alebo ľahostajnosť k arabským kontrarevolúciám okolo roku 2013 stojí za vypuknutím súčasnej migrantskej krízy v Európe.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?