Jemen sa zrútil: je posledným okom v reťazi arabskej kontrarevolúcie

Autor: Ladislav Garassy | 27.3.2015 o 16:00 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  1384x

Iránom riadená kontrarevolúcia v Jemene na prvý jarný deň prekročila Rubicon, keď vojenské jednotky šiitského hnutia Húthí obsadili najvýznamnejšie sunitské mesto Jemenu a druhé najľudnatejšie mesto krajiny – šesťstotisícový Taizz. Začiatkom februára vykonalo hnutie Húthí štátny prevrat a za hlavu štátu dosadilo tridsaťšesťročného Mohammeda Alí al-Húthího. Jemenská vláda prezidenta ‘Abd Rabáh Mansúr Hádího, ktorá vo februári ušla z dvaapolmiliónového hlavného mesta Saná do bývalého hlavného mesta Južného Jemenu – polmiliónového Adenu, cez víkend požiadala štáty združené v Rade spolupráce v (Perzskom) Zálive, aby podnikli vojenskú intervenciu a „nastolili zákonnú vládu“. Intervenciu vedie ďalšia kontrarevolučná mocnosť - Saudská Arábia.

Jemen vznikol v roku 1990 zjednotením dvoch arabských štátov – nacionalistického Severného Jemenu a komunistického Južného Jemenu. Celý bývalý Južný Jemen a pobrežné (západné) oblasti bývalého Severného Jemenu obýva arabské obyvateľstvo vyznávajúce sunitský islam. Vysočinu v strede a na východe bývalého Severného Jemenu zase obývajú arabské kmene vyznávajúce zajdizmus – vetvu šiitského islamu.

 

Severný Jemen

Severný Jemen bol pred Prvou svetovou vojnou pod vládou Osmanskej ríše: zatiaľ čo pobrežnú nížinu Tihamáh obývanú sunitmi ovládali Turci priamo, vnútrozemskú vysočinu nepriamo, prostredníctvom zajditských imámov (vodcov jemenskej vetvy šiitského islamu) dynastie al-Kásimí. Po vojne získali imámi nezávislosť a vytvorili teokratickú monarchiu, kde hlava (imám) zajditov bola súčasne aj svetským kráľom. Jemen ovládol aj susedné územia – prevažne sunitský Tihamáh a izmailitský (vetva šiitov) Nadžran. Avšak Saudská Arábia dobyla v roku 1934 Nadžran i severnú časť Tihamáh pre seba, čím Severný Jemen stratil tretinu svojho územia. V snahe fakticky ovládnuť sunitské časti štátu bolo v roku 1948 hlavné mesto prenesené zo šiitského Saná do sunitského Taizzu.

Kráľovstvo vstúpilo v roku 1958 do konfederácie „Zjednotené arabské štáty“ spolu s egyptsko-sýrskou Zjednotenou arabskou republikou pod vládou totalitného režimu Gamál Abdal Násira. Rok po odchode Jemenu z konfederácie vyvolal Násir v roku 1962 zvrhnutie monarchie a vyhlásenie Jemenskej arabskej republiky. Jej bábkový vojenský režim rozpútal s monarchistami krvavú občiansku vojnu trvajúcu až do roku 1970. Po ďalšom vojenskom prevrate v roku 1974 sa postupne prepracoval k moci Alí Abdulláh Sáleh, ktorý v roku 1990 zjednotil obidva štáty.

 

Južný Jemen

Južný Jemen tvorili vyše dve desiatky malých sunitských emirátov, ktoré sa v XIX. storočí dostali pod nepriamu vládu Británie (podobne ako Spojené arabské emiráty). Británia súperila s Francúzskom o kontrolu prielivu Báb al-Mandeb spájajúceho Červené more s Indickým oceánom (resp. oddeľujúceho Arabský polostrov od Afriky): Francúzi ovládli jeho africký breh – Džibutí, Briti zase breh arabský – Aden. V roku 1962 pod hrozbou penetrácie násirizmu Briti umožnili, aby emiráty vytvorili polonezávislú Federáciu Južnej Arábie. V roku 1967 však Briti odovzdali moc republikánskym rebelom a vznikla Juhojemenská ľudová republika. Po víťazstve komunistov vznikla v roku 1970 Jemenská ľudovodemokratická republika.

Občianska vojna v roku 1986 medzi prezidentom Alí Násir Muhammadom a jeho predchodcom Abd al-Fattáh Ismaílom a ukončenie sovietskej podpory režimu rozložili moc v štáte. V roku 1990 tak došlo k rýchlemu zjednoteniu so Severným Jemenom. V zjednotenom Jemene sa však delili o moc dve bývalé diktátorské strany: severný Všeobecný ľudový kongres (GPC) a južná Jemenská socialistická strana (YSP). Zástupcovia Ismaílovho krídla YSP, ktorí zvíťazili v občianskej vojne roku 1986, získali vysoké funkcie v zjednotenej krajine: generálny tajomník YSP Alí Sálim al-Bídh sa stal viceprezidentom a juhojemenský prezident Hajdar Abú Bakr al-Attás zase premiérom nového Jemenu.

Skutočná moc sa však sústredila v rukách prezidenta Alího Abdulláh Sáleha, preto v roku 1994 juhojemenskí komunisti z YSP vyhlásili nezávislú Jemenskú demokratickú republiku – al-Bídh sa stal prezidentom a al-Attás premiérom. Zástupcovia Muhammadovho krídla YSP, porazeného v roku 1986, sa však postavili na stranu prezidenta Sáleha – minister obrany ‘Abd Rabáh Mansúr Hádí v následnej dvojmesačnej občianskej vojne zvíťazil a stal sa viceprezidentom Jemenu a členom vládnej strany Všeobecný ľudový kongres.

 

Zjednotený Jemen: náboženstvá a kmene

Čo sa týka náboženského vyznania, v zjednotenom Jemene tvoria sunitskí moslimovia nepatrnú väčšinu 56% obyvateľov, zatiaľ čo šiiti 44%. Avšak v pôvodnom Severnom Jemene, ktorý bol jadrom dnešného zjednoteného štátu, boli pomery opačné: šiiti tvorili jasnú trojpätinovú väčšinu. Aj jemenský diktátor z rokov 1978-2012 Sáleh je zajditský šiita.

Obyvatelia Jemenu boli ešte v polovici XX. storočia organizovaní prevažne v kmeňoch. Severojemenskému kráľovstvu sa podarilo sunitské kmeňové konfederácie rozložiť a dnes sú suniti organizovaní len v malých samostatných kmeňoch. Naopak, väčšina zajditských (šiitských) kmeňov stále patrí do jednej z troch kmeňových konfederácií – Hašíd, Bakíl a Madhidž.

 

Zajditská kmeňová konfederácia Hašíd

Konfederácia Hašíd mala od roku 1978 hlavný podiel na moci v Jemene – jej príslušníkom bol prezident Sáleh a jej vodca (šejk) Abdalláh Ibn Husajn al-Ahmar bol až do svojej smrti (2007) predsedom parlamentu. Zatiaľ čo vládnu stranu Všeobecný ľudový kongres ovládal prezident Sáleh, šiitské krídlo druhej najväčšej strany Isláh viedol al-Ahmar. Strana Isláh sa skladá z troch komponentov: sunitského Moslimského bratstva pod vedením Mohameda al-Kahtána a Mohammeda Abdulláha Jadúmího zastupujúceho mestských technokratov, sunitského bloku salafisticko-wahábistických učencov a náboženských škôl vedeného Abdul Madžíd al-Zindáním a zo šiitskej kmeňovej konfederácie Hašíd pod vedením rodiny šejkov al-Ahmar.

Počas Arabskej jari bol Isláh jednou z hlavných síl revolúcie proti prezidentovi Sálehovi. Rodina al-Ahmar ako spojenec Moslimského bratstva tak stratila podporu kontrarevolučnej Saudskej Arábie, preto sa konfederácia Hašíd stala pomerne ľahkým sústom pre hnutie Húthí. Húthíovia označili stranu Isláh za agenta al-Kajdy (keďže wahábisti tvoria jedno z troch krídiel Isláhu) a vodcov konfederácie Hašíd za kolaborantov s teroristami.

 

Zajditská kmeňová konfederácia Bakíl

Konfederácia Bakíl nemala za prezidenta Sáleha výraznejší podiel na moci. Po zjednotení Jemenu začali Saudi v provinciách Sa’da a Džauf na hraniciach so Saudskou Arábiou zakladať mešity a náboženské školy, ktoré mali podporovať konverziu šiitských zajditov k sunitskému wahábizmu. Reakciou na to u kmeňov konfederácie Bakíl v provincii Sa’da bol po Vojne v Zálive (1991) vznik skupín Veriacej mládeže, ktoré podporoval iránsky režim a libanonské hnutie Hizballáh. Po začiatku vojny v Iraku (2003) organizovali protesty proti proamerickej vláde prezidenta Sáleha a po zavraždení ich vodcu Husajna al-Húthího (2004) zahájili protivládne povstanie – odtiaľ názov partizánskeho hnutia Húthí.

Až do Arabskej jari bolo povstanie Húthíov obmedzené len na severnú provinciu Sa’da a prezident Sáleh proti nim zorganizoval kmeňové milície konfederácie Hašíd, čím sa povstanie zmenilo na kmeňovú vojnu. Arabská jar politicky rozdelila konfederáciu Hašíd na prívržencov Sálehovho Všeobecného ľudového kongresu a al-Amharovej strany Isláh, čím sa oslabila jej súdržnosť. Do polovice roku 2012 tak hnutie Húthí ovládlo susedné provincie obývané konfederáciou Bakíl – Džauf na východe a Hadždžáh na západe.

 

Šachy exprezidenta Sáleha a úspechy Húthíov

Medzitým bol diktátor Sáleh odstavený od moci, novým prezidentom sa stal sunita Hadí a vodcovia zajditskej konfederácie Hašíd spolupracovali v rámci teraz už dominantnej strany Isláh so sunitskými islamistami. Húthíom sa podarilo presvedčiť obyvateľstvo, že ich boj je bojom zajditov proti novému sunitskému režimu. Niektoré elitné časti ozbrojených síl si však zachovali loajalitu k exprezidentovi Sálehovi, ktorý sa pokúša o návrat k moci, a preto si získal aj loajalitu mnohých kmeňov konfederácie Hašíd.

Vďaka rozkladu jednoty Hašídov sa Húthíom v júli 2014 podarilo dosiahnuť zásadný úspech – ovládnuť provinciu Amrán, hlavnú bázu konfederácie Hašíd. Tým bola pre Húthíov otvorená cesta na hlavné mesto Saná, kam dorazili v septembri. Na jeseň obsadili aj ďalšie šiitské oblasti: provinciu Dhamár južne od Saná, al-Mahwít a Rajmáh západne od hlavného mesta, ako aj mestá Rada v provincii Bajdá a Jarim v provincii Ibb. Nakoniec v januári 2015 ovládli celé hlavné mesto vrátane prezidentského paláca. Pod kontrolu hnutia Húthí sa tak dostali všetky šiitské oblasti Jemenu.

 

Húthíovia prekonávajú svoje možnosti – začiatok konca

Kým Húthíovia obsadzovali prevažne šiitské oblasti, stretávali sa s pomerne malým odporom a veľká časť obyvateľstva k nim dokonca pociťovala sympatie. Na jeseň však začali hrať nebezpečnú hru, ku ktorej ich trejme vyprovokovala šiitská veľmoc Irán a ich nový spojenec, bývalý jemenský diktátor Sáleh. V polovici októbra obsadili druhé najväčšie sunitské mesto, polmilónovú Hudajdá, čo im umožnilo otvoriť druhý najvýznamnejší prístav Jemenu dodávkam zbraní, munície a ľudských zdrojov z Iránu a od libanonského hnutia Hizballáh.

Po úplnom ovládnutí hlavného mesta Saná vykonali  6. februára štátny prevrat – zvrhli prezidenta Hadího, rozpustili parlament a za hlavu štátu dosadili Mohammed Alí al-Húthího, bratanca vodcu hnutia. Prezident Hadí ušiel do hlavného jemenského prístavu a bývalého juhojemenského hlavného mesta Adenu, kde vytvoril novú vládu. V polovici februára Húthíovia poriadne stúpli Hadího vláde v Adene na kurie oko, keď sa snažili ovládnuť na ropu bohatú provinciu Márib – poslednú šiitskú provinciu mimo ich kontroly, ktorej dominuje kmeňová konfederácia Madhidž.

Definitívnym faulom bolo obsadenie najväčšieho sunitského mesta Taizz na prvý jarný deň. Vtedy požiadala Hadího vláda v Adene Saudskú Arábiu a jej spojencov o vojenskú intervenciu. Keď už v polovici tohoto týždňa vstúpili do provincie Lahídž, poslednej pred bránami exilového hlavného mesta Adenu, zahájili Saudská Arábia, Spojené Arabské Emiráty, Katar a ich spojenci vojenskú intervenciu na strane Hadího vlády.

 

Rozloženie síl a zahraničná intervencia

Dnes je v Jemene šesť výrazných politických síl, ktoré bojujú o moc. Na šiitskej strane sú dve: hnutie Húthí s milíciami Ansarullah a vládou pučistického prezidenta Mohammeda al-Húthího, a ďalej Republikánske gardy a ďalšie špeciálne sily armády na čele s bývalým diktátorom Sálehom a šiitskou časťou strany Všeobecný ľudový kongres.

Na sunitskej strane je strana Isláh združujúca Moslimské bratstvo a salafistov a vedená bývalým premiérom Arabskej jari Mohammedom Sálemom Básindawáhom, ďalej vláda prezidenta Hadího opierajúca sa o sunitskú časť Všeobecného ľudového kongresu a bývalé krídlo Jemenskej socialistickej strany porazené v občianskej vojne roku 1986, potom juhojemenské separatistické hnutie Hirák pôvodne tvorené víťazným krídlom Jemenskej socialistickej strany z roku 1986 na čele s al-Bídhom a al-Attásom, a napokon al-Kajda na Arabskom polostrove.

Jemenská kríza sa vyvinula do sektárskeho rozdelenia, kde na jednej strane barikády stoja šiitské sily – Húthíovia a Sáleh, zatiaľ čo na druhej strane sunitské sily – Hadího vláda a strana Isláh, s tým, že Hadí má blízko aj k juhojemenským separatistom a Isláh zase k al-Kajde.

 

Širšia geopolitická situácia

Šiitské hnutie Húthí sa po štátnom prevrate vo februári vydalo na podobnú cestu ako šiitské vlády v Sýrii a Iraku – násilne obsadiť aj sunitské územia a zahrnúť ich pod proiránsku diktatúru.

Naopak, kontrarevolučná vojenská intervencia Saudskej Arábie a jej sunitských spojencov proti novej šiitskej moci v Jemene je analogická vojenskej intervencii tých istých spojencov proti povstaniu šiitskej väčšiny v Bahrajne v roku 2011. Podobné zloženie má aj koalícia bombardujúca pozície Islamského štátu po boku USA.

Dnes, v období arabskej kontrarevolúcie, sa v regióne vyprofilovali tri kontrarevolučné mocnosti – Izrael, Saudská Arábia a Irán, ktoré si región delia medzi sebou, niekedy vo vzájomnej zhode (Islamský štát), inokedy zase nechutnými vojnami v zastúpení (Líbya, Jemen).

Všetky tri sa stali blízkym spojencom Putinovho režimu v Rusku a všetky tri zneužívajú katastrofálnu zahraničnú politiku amerického prezidenta Obamu vo svoj prospech. Naopak, hlavný protgonista Arabskej jari, Turecko, sa dostalo v arabskom svete do izolácie a jeho jediným spojencom zostala vláda irackého Kurdistanu.

Tento týždeň zahájená intervencia v Jemene sa však od predchádzajúcich v niečom podstatne líši. Zatiaľ čo v Líbyi intervenujú proizraelské sily na čele s Egyptom a Spojenými arabskými emirátami na jednej strane občianskej vojny a proturecké sily na čele s Katarom a Sudánom na strane druhej, vo vojenskej intervencii v Jemene došlo k zjednoteniu prosaudského tábora (Saudská Arábia, Kuvajt), proizraelského (Egypt, Spojené arabské emiráty) i protureckého tábora (Katar, Moslimské bratstvo) proti „spoločnému nepriateľovi“ – proiránskemu táboru (Irán, Irak, Sýria, Hizballáh, Húthíovia).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?