reklama

Kontrarevolúcia valcuje Blízky Východ

Tri roky po prepuknutí Arabskej jari víťazia na Blízkom Východe sily kontrarevolúcie. Trojica vedúcich svetových mocností, USA, Rusko a Čína, obnovuje svoju nadvládu nad regiónom. Dvaja blízki spojenci USA (Saudská Arábia a Izrael), dvaja blízki spojenci Ruska (Izrael a Irán) a dvaja blízki spojenci Číny (Irán a Saudská Arábia) vytvorili triumvirát, ktorý uťahuje svoje oťaže nad obyvateľmi regiónu túžiacimi po slobode. Existencia Islamského štátu, ako aj brutálnych vojenských diktatúr v Sýrii a Egypte či situácia na pokraji občianskej vojny v Líbyi sú práve v záujme týchto troch krajín. Tieto tri krajiny sa stávajú kľúčovými spojencami USA v regióne. Turecko, ktoré zostalo osamoteným podporovateľom Arabskej jari, zase čelí domácemu rozkolu - je možné len špekulovať, ktorým silám tento rozkol vyhovuje.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)
Zápas sa nakláňa v prospech kontrarevolúcie
Zápas sa nakláňa v prospech kontrarevolúcie (zdroj: Ladislav Garassy)

Zase sa tu ukazuje škodlivosť americkej a ruskej politiky na Blízkom Východe. Američania a Rusi nebudujú vyvážené vzťahy v regióne, ale stavajú na niekoľko málo svojich tromfov, ktorým umožňujú vykonávať neprimeranú moc. Nadvláda každého z ich kľúčových spojencov v regióne Blízkeho Východu – Izraela, Saudskej Arábie a Iránu je nebezpečná.

Izrael si môže so svojimi arabskými susedmi robiť čo chce. Saudskej Arábii sa darí po moslimskom svete úspešne šíriť islamský fundamentalizmus, ktorý vo svojom konečnom dôsledku najviac ohrozuje našu európsku civilizáciu. Totalitný Irán zase podporujuje brutálny Asadov režim a fanatický libanonský Hizballáh.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Synergický efekt pre Izrael, Saudskú Arábiu a Irán

V čom spočíva synergický efekt medzi troma súčasnými kľúčovými spojencami USA v regióne – Izraelom, Saudskou Arábiou a Iránom?

Po prvé, iránska bezvýhradná podpora libanonskému Hizballáhu a prípadné obnovenie vplyvu na palestínske sunitské organizácie – Hamas a Islamský džihád – by pomohli izraelským jastrabom nepokryte pokračovať v okupácii susedných arabských území.

Po druhé, saudská podpora salafistom v sunitskej časti Jemenu (al-Kajda na Arabskom polostrove – AQAP), v sunitských častiach Sýrie a Iraku (t.j. nepriamo Islamskému štátu a Frontu an-Nusra) a ich prípadné rozšírenie do Libanonu posilňuje argumenty pre iránsku neokoloniálnu nadvládu nad Irakom, Sýriou, Libanonom a Jemenom, kde bude Irán považovaný za záchrancu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A po tretie, Izraelu sa prostredníctvom novej vojenskej diktatúry v Egypte, jeho spojencov v Líbyi a dočasným spojenectvom medzi Asadovým režimom a džihádistami z Islamského štátu darí likvidovať Moslimské bratstvo. To je vodou na mlyn Saudskej Arábii, pre ktorú bolo Moslimské bratstvo (a egyptsko-turecko-katarské spojenectvo) hlavným súperom, a môže tak nerušene pokračovať v šírení svojho wahábizmu, resp. salafizmu v celom moslimskom svete.

Aj toto sú dôvody, prečo iracká armáda nesmie znovuzjednotiť Irak a sýrska armáda nesmie znovuzjednotiť Sýriu. Dnes je viac než kedykoľvek predtým nutné rozdeliť Irak aj Sýriu na tri štáty. Irak na šiitský Irak, sunitskú Džezíru a kurdský Kurdistan, zatiaľ čo Sýriu na sunitskú Sýriu, alawitské Stredomorie a kurdský Kurdistan.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rozšírenie vplyvu Iránu: hrozba pre región i pre Iráncov samotných

Nemalé nebezpečenstvo tkvie v prílišnom rozšírení geopolitického vplyvu najnovšieho amerického spojenca na Blízkom Východe – Iránu. Iránci dnes kontrolujú šiitský režim v Iraku a Asadov režim v Sýrii i najsilnejšiu politickú stranu v Libanone – Hizballáh a najsilnejšiu stranu v Jemene – hnutie Huthí. Ak by iracká a sýrska armáda porazili islamský kalifát, iránsky režim ajatolláha Chameneího by ovládol pás územia od Afganistanu až po Stredozemné more a Irán by sa mohol stať najvplyvnejšou mocnosťou Blízkeho Východu.

Irán je totalitný režim v rozklade, ktorý po neúspešnej Zelenej revolúcii v roku 2009 prežíva svoju normalizáciu. Režim ajatolláha Chameneího stratil v roku 2009 podporu veľkej časti obyvateľstva. V snahe získať ju späť skúša rôzne experimenty – väčšinou s voľbou osoby iránskeho prezidenta, ktorého postavenie sa blíži postaveniu premiéra v poloprezidentskej republike, napríklad vo Francúzsku. Pre porovnanie, funkcia najvyššieho vodcu, v súčasnosti ajatolláha Chameneího, naopak stelesňuje skutočného svetského diktátora. Podľa ústavy mu prináležia tituly Ochranca práva (valí-e faghíh) a Vodca revolúcie (valí-e engheláb), aj keď ho médiá väčšinou nesprávne označujú iba za duchovného vodcu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po roku 2009 sa Chameneí pokúšal najprv o podporu svetskej vlády staronového prezidenta Ahmadínežáda, prvej nenáboženskej vlády od islamskej revolúcie v roku 1979. Ahmadínežádov pokus o zavedenie čiastočne fašistického režimu však u vodcu Chameneího neuspel, pretože krajinu priviedol do medzinárodnej izolácie, hlbokej ekonomickej krízy a strate dôvery obyvateľstva. Preto od roku 2013 experimentuje s „iránskym Medvedevom“ – prezidentom Rúháním.

Prirovnanie k Rusku a Medvedevovi je tu veľmi príhodné. Na rozdiel od ruskej KGB (FSB), ktorá v roku 2000 dosadila úspešného prezidenta tvrdej ruky Putina, Chameneího stávka na prezidenta Iránu, „tvrďasa“ Ahmadínežáda, úspešná nebola. Stagnujúca podpora iránskeho režimu medzi obyvateľstvom v roku 2013, na konci Ahmadínežádovej vlády, by sa skôr dala prirovnať k upadajúcej podpore Jeľcinovho režimu v 90. rokoch, ktorý sa vydal cestou gangsterského postkomunizmu.

Po ôsmich rokoch vlády tvrdej ruky potrebovali obidva režimy obnoviť si podporu obyvateľstva dosadením „prezidenta s ľudskou tvárou“. Zatiaľ čo ruská KGB dosadila v roku 2008 Dmitrija Medvedeva, iránsky vodca Chameneí podporil v roku 2013 Hassana Rúháního. Avšak s Rúháním neprišla zmena režimu, ako sa mnohí mohli naivne domnievať, ale iba zmena fasády. Chameneího režim si prostredníctvom týchto volieb obnovil svoju legitimitu.

Revolučná myšlienka Iránskej islamskej republiky bývalého vodcu Chomejního už takmer vyprchala a iránsky režim hľadá svoje nové postavenie vo svete. V osemdesiatych rokoch, keď bol vodcom imám Ruholláh Chomejní a prezidentom Alí Chameneí, Irán viedol nezodpovednú zahraničnú politiku pripomínajúcu trockistické idey šírenia celosvetovej revolúcie. Hegemóni tej doby, Spojené štáty a Sovietsky zväz, sa snažili tento nebezpečný režim zlikvidovať brutálnou vojenskou agresiou irackého diktátora Saddáma Husajna.

Na rozdiel od 80. rokov, v období prezidentov Rafsandžáního a Chátamího (1989-2005) Islamská republika dozrievala a pretransformovala sa na regionálnu veľmoc, ktorá sa snažila budovať politické a ekonomické vzťahy v celom regióne. Jedným zo symbolov završujúcich toto úspešné obdobie malo byť nielen vybudovanie jadrovej energetiky, ale aj vlastníctvo jadrových zbraní, ktoré by Irán postavili na roveň ďalších jadrových mocností v regióne – Izraela a Pakistanu.

V Iráne sa vyvinula sebavedomá a vzdelaná stredná trieda túžiaca po slobode, ktorá bola neskôr – počas Zelenej revolúcie v roku 2009 – schopná povstať za svoju slobodu. Spojené štáty a Čína však považovali iránske jadrové zbrane za riziko pre svoje záujmy v Perzskom zálive, preto Iránu nechceli povoliť ani jadrové zbrane, ani samostatnú civilnú jadrovú energetiku.

Z frustrácie z neschopnosti vlád Rafsandžáního a Chátamího presadiť Irán za plnoprávnu regionálnu mocnosť a obnoviť zahraničné obchodné vzťahy, ktoré by zlepšili ekonomickú situáciu obyvateľov, ťažil po roku 2005 nový prezident Ahmadínežád. Ten však svojou fašistickou rétorikou premenil krajinu na medzinárodného vydedenca.

Ako už bolo zmienené, veľmoci nechcú prijať Irán do klubu jadrových mocností, dokonca sa ani nestal členom exkluzívnej skupiny G-20. Ako protislužbu mu ponúkajú neokoloniálnu expanziu. Na rozdiel od údelu sebavedomej a zodpovednej regionálnej jadrovej mocnosti, neokoloniálna expanzia je stávkou omnoho nebezpečnejším smerom.

Neokolonializmus niektorých štátov „druhého sveta“ (ekonómami označovaných za „emerging economies“) je priamo prepojený s rastom ich expanzívneho nacionalizmu a bezvýhradnej podpory obyvateľstva svojim vládcom. Podobnú expanziu svojho neokolonializmu a upevnenie režimu zažilo nielen Rusko za prezidentovania Vladimíra Putina, ale tiež Čína v rokoch roku 1989-2002 za vlády tzv. Tretej generácie pod vedením prezidenta Ťiang Ce-min a premiéra Li Pcheng.

Úspech iránskeho neokolonializmu stojí a padá na kontrole susedného Iraku. Irak je kľúčom k neokoloniálnej nadvláde Iránu v páse územia od Indie po Stredozemné more zahrnujúcom Irak, Sýriu, Libanon a Gazu, s možným rozšírením na kultúrne príbuzné krajiny, pohybujúce sa na pokraji bezpečnostného vákua – Azerbajdžan, Turkmenistan, Afganistan a Tadžikistan. Ak Američania umožnia svojmu novému spojencovi, Iránu, prílišné rozšírenie svojho vplyvu a neokoloniálnu expanziu na Blízkom Východe, hrozí v Iráne presadenie podobného expanzívneho nacionalizmu, aký prevládol v Rusku a v určitej dobe aj v Číne.

Ak bude iránska neokoloniálna expanzia úspešná, môže sa Islamská republika postupne premeniť na expanzívnu nacionalistickú diktatúru po vzore Ruska, aj keď v spojenectve s USA a Izraelom. Niečo ako druhá Etiópia. V tom hrá „prezident s ľudskou tvárou“ Rúhání len rolu paravánu, podobne ako si ju zahral prezident Medvedev v Rusku. Hrozí degradácia slobody, ktorú si iránski obyvatelia za ostatných 25 rokov postupne vybojovali.

Ak si spomenieme na slobodnú diskusiu v Rusku rokov 1989-91 alebo v Číne v rokoch 1987-89, dnes to už vyzerá ako science fiction. Podobne môže v neďalekej budúcnosti vyzerať aj pohľad na obdobie slobodnej diskusie v Iráne rokov 2013-14. Bohužiaľ, aj takto vyzerá dnešné šírenie demokracie podľa amerického receptu.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu