reklama

Škótske a katalánske referendum – nejde o žiadnu reťazovú reakciu

Mnohí sa obávajú, že by oddelenie Katalánska od Španielska, prípadne oddelenie Škótska od Veľkej Británie odštartovalo reťazovú reakciu v podobe zosilneného separatistického hnutia v rôznych častiach Európy, dokonca Európskej únie, čo by mohlo EÚ destabilizovať, dokonca ju úplne rozmetať. Treba povedať, že protagonisti tohoto argumentu nemajú veľký prehľad o súčasnej situácii v Európe.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Na území Európskej únie existuje len päť prípadov, kde by mohlo separatistické snaženie vyústiť v nezávislosť. Nejedná sa teda o nespočetné množstvo ani o hroziacu reťazovú reakciu, ale o veľmi obmedzený fenomén, ktorý sa často a vďačne zveličuje. Čím sa spomenutých päť prípadov vyznačuje?

V štyroch prípadoch ide o „zabudnuté“ procesy nacionálneho separatizmu, ktoré nevyužili posledné dve vlny národného separatizmu po roku 1917 a po roku 1989. Jedná sa o Škótsko v Spojenom kráľovstve, o Katalánsko a Baskicko v Španielskom kráľovstve a o Flámsko v Belgickom kráľovstve. V piatom prípade ide o Severný Cyprus.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V prípade Škótska, Katalánska, Baskicka i Flámska treba spomenúť, že štát, z ktorého by sa mali eventuélne oddeliť, bol až donedávna (alebo chcel byť) národným štátom – Británia v podstate od roku 1707, Belgicko od roku 1830 a Španielsko minimálne od roku 1814. Všetky tri národné štáty sa však po roku 1956 resp. 1989 radikálne zmenili a pretransformovali sa na mnohonárodné štáty. Preto dnešný nacionálny separatizmus nemožno považovať za žiadny tragický rozvod, je to len jedno z možných logických vyústení pretvorenia národného štátu na mnohonárodný.

Katalánsko a Baskicko: produkty neúspešného vytvárania politického národa

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Španielsko ostatných dvoch storočí by bolo možné z hľadiska národnej integrácie prirovnať k Uhorsku v XIX. storočí. Až do napoleonských vojen boli obidva štáty zaostalé a ich jednota spočívala na feudálnych princípoch. Úspech Veľkej francúzskej revolúcie a vytvorenie La Grande Nation inšpirovali politikov v obidvoch štátoch k snahe vytvoriť jednotný politický národ, do ktorého by integrovali obyvateľstvo celej monarchie.

Madrid ani Budapešť, metropoly s málo vyvinutou buržoáziou a občianskou spoločnosťou, však neboli dostatočne príťažlivé pre obyvateľov okrajových provincií. Navyše, snahy o vytvorenie politického národa prišli v nevhodnom období polovice XIX. storočia: keď sa Európou šírila vlna periférneho nacionalizmu a keď Paríž, Viedeň a Moskva pochopili, ako dobre sa tento nacionalizmus dá využívať v prospech ich vlastných veľmocenských ambícií.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa po páde diktátora Primo de Riveru v roku 1930 naskytla príležitosť, Katalánci a Baskovia ihneď začali bojovať za autonómiu a to isté sa zopakovalo v roku 1975, po smrti diktátora Francisca Franca. Katalánsko a Baskicko tak možno považovať za produkty neúspechu vytvárania španielskeho politického národa, podobne ako Chorvátsko a Slovensko sú produktmi neúspešného budovania uhorského politického národa.

Škótsko a Flámsko: kríza úspešného politického národa

Na druhej strane, Veľká Británia i Belgicko sa až do 60. rokov XX. storočia javili ako úspešné projekty politického národa a škótski i flámski nacionalisti sa pohybovali na okraji záujmu. Metropoly Londýn a Brusel patrili medzi hospodársky i kultúrne najrozvinutejšie metropoly sveta a boli strediskami koloniálnych mocností. XVIII. a XIX. storočiu dominovala svetová superveľmoc Veľká Británia a britská národná identita bola jadrom civilizačnej misie bieleho muža, značkou svetovej kvality a úspechu. Belgicko sa zase v roku 1830 oddelilo od Holandska ako katolícka protiváha tejto bývalej protestantskej svetovej veľmoci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prehraná Suezská kríza v roku 1956 znamenala definitívny koniec britskej koloniálnej identity. Podobný efekt mal krach ťažkého priemyslu v Ardénach v 60. rokoch na belgickú národnú identitu. Objavil sa nový fenomén flámskeho a škótskeho nacionalizmu, ktoré požadovali autonómne postavenie svojich provincií.

Už v roku 1979 sa uskutočnilo referendum o škótskej autonómii, ktoré však bolo aj napriek 53% súhlasu voličov neúspešné, lebo za autonómiu sa vyslovilo menej než požadovaných 40% všetkých voličov v Škótsku. V Belgicku sa v roku 1962 oficiálne vytvorila tzv. jazyková hranica, v roku 1970 jazykové spoločenstvá a v roku 1980 regióny. To viedlo až k zániku belgického politického národa v roku 1993 a britského politického národa v roku 1997.

Severný Cyprus: nezávislosť a rozpad ostrovnej identity

Štvrtým prípadom je Severocyperská turecká republika, ktorá zaberá severnú časť ostrova Cyprus. Ostrov získal v roku 1960 nezávislosť na Veľkej Británii. Pomer Grékov a Turkov bol v tej dobe 4:1. V roku 1974 prebehol vojenský prevrat v snahe pričleniť ostrov ku Grécku.

Turecko ako jeden z garantov nezávislosti Cyprusu podniklo inváziu a obsadilo sever ostrova, kde bola v roku 1983 vyhlásená nezávislá Severocyperská turecká republika s vlastnou vládou a parlamentom. Po prisťahovaní desaťtisícov ľudí z Turecka na severný Cyprus a vzhľadom k odlišnému demografickému správaniu cyperských Turkov a Grékov je dnes pomer Grékov a Turkov na ostrove približne 2,7:1.

Prípad Cyprusu je príznačný pre mnohé bývalé ostrovné kolónie s heterogénnym obyvateľstvom, snažiace sa zaviesť demokratický systém. Medzinárodné spoločenstvo presadzovalo počas Studenej vojny nezávislosť pre mnoho ostrovných kolónií. Politickí reprezentanti týchto kolónií boli až do momentu získania úplnej nezávislosti jednotní v boji proti koloniálnej mocnosti. Potom však začal boj o moc.

Cejlón získal v roku 1948 nezávislosť. Snaha úplne sa odpútať od hegemóna priniesla so sebou aj snahu o nahradenie úradnej angličtiny domácim jazykom. V roku 1956 bol prijatý status sinhálčiny ako jediného úradného jazyka a v roku 1972 Cejlón prestal byť britským domíniom a nová republika získala sinhálsky názov Srí Lanka. Politika sinhálskej dominancie viedla k tamilskému separatizmu a existencii de-facto nezávislého tamilského štátu v rokoch 1983-2009.

Vojnou medzi vnútrozemskými Merinami a pobrežnými „Côtiers“ prešiel v roku 2002 Madagaskar, kde v roku 1991 padla diktatúra. Po prvýkrát bol vo voľbách za prezidenta zvolený Merino a päť zo šiestich regiónov ostrova vyhlásilo nezávislú federáciu. Ostrov sa podarilo zjednotiť až po niekoľkomesačnej občianskej vojne.

Podobne prebiehala revolúcia na Zanzibare v roku 1964, kde Širázania (zanzibarskí černosi) reprezentovaní Africko-širázskou stranou prevzali dominanciu nad Indo-Arabmi reprezentovanými Zanzibarskou národnou stranou, ktorí dominovali Zanzibaru po získaní nezávislosti v roku 1961.

Na Mauríciu, ktorý získal nezávislosť v roku 1968, vypukli dva etnické konflikty v rokoch 1967 a 1999 medzi Indo-Maurícijcami (zahrnujúcimi indických hinduistov a moslimov pod vedením Strany práce) a Kresťano-Maurícijcami (skupinou združujúcou kresťanských Číňanov, Francúzov, Miešancov a černošských Kreolov vedených Maurícijským militantným hnutím).

Fidži získalo nezávislosť v roku 1980. V rokoch 1987 a 2000 vyústil etnický konflikt o dominanciu vo vojenské prevraty. Jedná sa o konflikt medzi Fidžijskými Melanézanmi – väčšinou metodistickými kresťanmi (zastupovala ich Aliančná strana) a Indo-Fidžijcami hinduistického a moslimského vyznania (zastupovanými blokom Národnej federálnej strany a Fidžijskej strany práce).

Príkladom nenásilného medzietnického boja o dominanciu nad novým ostrovným štátom je Trinidad a Tobago, ktorý získal nezávislosť v roku 1962. Vo voľbách tam neustále súperí Národné hnutie ľudu reprezentujúce Afro-Trinidaďanov so Zjednoteným národným kongresom zastupujúcim Indo-Trinidaďanov.

Na rozdiel od takmer všetkých spomenutých prípadov však za tureckou menšinou na Cypruse stojí mocnejší etnicky príbuzný „materský štát“ než za gréckou väčšinou. Tento „materský štát“ bol schopný oddeliť časť územia ostrova a podporiť tam de-facto nezávislý štát. Podobne podporovala India až do roku 2009 de-facto nezávislý Tamilský Ílam na ostrove Cejlón.

Súčasný politický vývoj

Veľká Británia vs. Škótsko (1.)

Veľká Británia prijala za vlády Tonnyho Blaira v roku 1998 dva ústavné zákony – Zákon o Škótsku a Zákon o vláde Walesu, čím sa po takmer 300 rokoch zmenila z národného štátu britského národa na mnohonárodný štát Angličanov, Škótov a Walesanov.

Škótska národná strana zvíťazila po prvýkrát vo voľbách v roku 2007 a jej šéf Alex Salmond vytvoril menšinovú vládu, až konečne v roku 2011 získala absolútnu väčšinu v škótskom parlamente a Salmond vytvoril jednofarebnú vládu.

Belgicko vs. Flámsko (2.)

Belgicko sa ústavou z roku 1993 zmenilo z národného štátu na federáciu skladajúcu sa z troch kultúrnych spoločenstiev – Holandského, Francúzskeho a Nemeckého (čl.2) a troch geografických regiónov – Flámska, Valónska a Bruselu (čl.3), ktorých kombináciou vznikli štyri ústavne definované jazykové územia (čl.4): holandské, francúzske, dvojjazyčné (Brusel) a nemecké. Už v roku 1980, teda ešte za unitárneho Belgicka, sa sever rozhodol zlúčiť legislatívy a exekutívy Flámskeho regiónu a Holandského kultúrneho spoločenstva do jedného parlamentu a vlády, čím sa Flámsko konštituovalo v rámci Belgicka ako štát v štáte.

Dve flámske nacionalistické strany získali v belgických federálnych voľbách v rokoch 2010 a 2014 a v regionálnych voľbách 2014 viac než 40% hlasov vo Flámsku. Strana Nová flámska aliancia sa stala hlavnou flámskou politickou silou: nacionalista Jan Peumans je predsedom flámskeho parlamentu už od roku 2009. Jeho kolega Geert Burgeois sa v roku 2014 ako prvý flámsky nacionalista stal predsedom flámskej vlády.

Španielsko vs. Baskicko (3.) a Katalánsko (4.)

Španielsko sa po smrti diktátora Franca transformovalo nielen na demokratický štát, ale aj na štát mnohonárodný. Po rozsiahlych diskusiách o ústave v roku 1978 sa španielsky parlament dohodol na definícii „národnosť“ pre okrajové národy Španielska. Štatúty autonómie (ústavy) definujú 8 z 19 dnešných autonómnych spoločenstiev (regiónov) ako národnosť: okrem Katalánska, Baskicka a Galície to je Andalúzia, Kanárske ostrovy a s katalánskou kultúrou úzko spojené regióny Valencia, Aragónsko a Baleárske ostrovy.

Avšak len v Katalánsku a Baskicku vznikli spektrá samostatných regionálnych politických strán a len ich politickí predstavitelia sa definovali ako národy. Baskický parlament v roku 2003 navrhol, aby sa Baskicko stalo „voľne pridruženým štátom“ Španielska a katalánsky parlament schválil v roku 2006 nový štatút autonómie, kde sa Katalánsko definovalo ako „národ“. Len tieto dva regióny Španielska sa začínajú správať ako štát v štáte.

Baskickí nacionalisti za 24 a pol roka od vzniku baskického parlamentu predsedali autonómnej vláde 21 rokov (okrem rokov 2009-12) a parlamentu 17 rokov (okrem rokov 2009-12 a 1987-90). Dokonca po dobu 18 rokov (1980-98) mali nacionalistické strany v parlamente trojpätinovú a 12 rokov (1980-84, 1986-94) dokonca až dvojtretinovú väčšinu. Roky 2009-12 znamenali pre nacionalistov „obdobie temna“, lebo ich podiel v parlamente klesol pod polovicu a vznikla tichá koalícia španielskych socialistov a ľudovcov proti baskickým nacionalistom. Potom však prišiel obrovský úspech vo voľbách v roku 2012, kde získali baskické nacionalistické strany znova takmer dvojtretinovú väčšinu v parlamente a Baskická národná strana mohla po 25 rokoch vytvoriť jednofarebnú menšinovú vládu.

Katalánska nacionalistická koalícia liberálov (CDC) a kresťanských demokratov (UDC), dohromady známa ako Konvergencia a jednota (CiU), vládla po 23 rokov (1980-2003) pod vedením premiéra Jordi Pujola. Katalánske nacionalistické strany mali po 27 rokov (1980-99, od 2006) trojpätinovú väčšinu v parlamente. Dokonca aj španielski socialisti v rokoch 2003-10 museli vládnuť v koalícii s ľavicovými a zelenými nacionalistami (ERC a ICV). Po roku 2012 sa napokon dostala k moci, po prvýkrát po 25 rokoch, nacionalistická koaličná vláda CiU s ERC, ktorá vedie Katalánsko k novembrovému referendu.

Cyprus vs. Severocyperská turecká republika (5.)

Snahy medzinárodného spoločenstva o zjednotenie ostrova sa zintenzívnili pred plánovaným vstupom Cyprusu do Európskej únie v roku 2004. Generálny tajomník OSN Kofi Annan navrhol svoj plán dvojčlennej federácie medzi gréckou a tureckou časťou ostrova, kde by sa podiel Grékov a Turkov na federálnych orgánoch pohyboval od 1:1 (horná komora parlamentu a ústavný súd), cez 2:1 (prezidentská rada) až po 2,7:1 (dolná komora parlamentu). Táto federácia mala následne vstúpiť do EÚ ako jeden štát.

Zatiaľ čo voliči v tureckej časti ostrova návrh podporili takmer dvojtretinovou väčšinou (65%), voliči v gréckej časti ho vyše trojštvrtinovou väčšinou (76%) odmietli. Do Európskej únie tak vstúpila len vláda Cyperskej republiky, de-iure reprezentujúca celý ostrov avšak de-facto len jeho grécku časť, kým na území Severocyperskej tureckej republiky sú predpisy EÚ pozastavené.

Otázka zjednotenia Cyprusu závisí do značnej miery od vôle Turecka vstúpiť do Európskej únie. Ak Turecko stratí záujem o vstup, prestane mať aj záujem približovať tureckú časť Cyprusu smerom k Cyperskej republike. Vzhľadom k dôležitej roli, ktorú Turecko v ostatnom desaťročí hrá na Blízkom Východe, značne ochladli ambície tureckých voličov i politikov do Únie vstupovať. Vôbec nie je nereálne obnovenie snahy o nezávislosť Severocyperskej tureckej republiky.

Ostatne Turecko dodnes neodvolalo svoje uznanie nezávislosti severného Cyprusu. Dokonca Organizácia islamskej spolupráce s celosvetovou pôsobnosťou i regionálna Organizácia hospodárskej spolupráce, združujúca štáty strednej Ázie vrátane Turecka a Iránu, zmenili po neúspešnom referende v roku 2004 svoju politiku a považujú „Turecký Cyperský štát“ za svoj pozorovateľský štát. Dokonca Parlamentné zhromaždenie Rady Európy uznalo pozorovateľský štatút zástupcov severocyperského parlamentu.

Aj takýto výsledok má určitý precedens. Na Nový rok 1976 získalo nezávislosť od Francúzska súostrovie Komory, pozostávajúce zo štyroch ostrovov. Podľa zmluvy s Francúzskom z roku 1973 malo o budúcnosti súostrovia rozhodnúť v roku 1974 jednotné referendum pre celé súostrovie. Avšak po tom, čo sa na ostrove Mayotte 63% voličov rozhodlo proti nezávislosti (na ostatných troch ostrovoch hlasovalo za nezávislosť 99,9% voličov), Francúzsko zmenilo svoj postoj a do zákona o nezávislosti Komor zahrnulo len ostatné tri ostrovy. Napriek rezolúciám Rady bezpečnosti a Valného zhromaždenia OSN usporiadalo Francúzsko vo februári 1976 na ostrove Mayotte ďalšie referendum, kde 99% voličov hlasovalo za zotrvanie s Francúzskom. Dokonca situácia zašla tak ďaleko, že voliči na Mayotte si v roku 2009 odhlasovali zmenu statusu zo zámorského autonómneho územia (collectivité d'outre-mer) na zámorský departement, čo na ostrove s 97% moslimskou väčšinou znamená aj zrušenie autonómneho zákonodarstva založeného na šaríji a podriadenie sa francúzskemu občianskemu zákonníku.

Záverom

Prípadné úspešné referendum o nezávislosti Katalánska nemôže, rovnako ako ani referendum o nezávislosti Škótska nemohlo, spustiť žiadnu lavínu národného separatizmu v Európskej únii, ani roztrhať Európsku úniu na kusy. Na území Európskej únie existuje len päť regiónov, ktoré majú potenciál stať sa nezávislými – okrem Škótska a Katalánska to je len Baskicko, Flámsko a turecký severný Cyprus.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu