Rozdeľte Irak: vytvorenie reprezentatívnej vlády je nemožné

Autor: Ladislav Garassy | 24.7.2014 o 10:30 | Karma článku: 2,79 | Prečítané:  533x

Američania nástojčivo žiadajú irackých politikov, predovšetkým irackého vládcu Núrí al-Malikího, aby vytvoril reprezentatívnu vládu zahrnujúcu všetky skupiny irackého obyvateľstva. Táto americká požiadavka však nielenže nerieši situáciu, ale je aj nebezpečná.

Vyriešiť politickú marginalizáciu Sunitov je nemožné

Núrí al-Malikí má pravdu v tom, že vytvorenie reprezentatívnej vlády zahrnujúcej všetky skupiny obyvateľstva by bolo „prevratom proti ústave“. Iracká ústava predpokladá politické vládnutie, a to je možné dosiahnuť takmer výlučne len väčšinovým koaličným vládnutím. Malikího úlohou je nájsť prostú parlamentnú väčšinu na základe výsledkov volieb v ktorých vyhral, nie vytvoriť všeobjímajúcu koalíciu všetkých politických síl.

Aj keby všeobjímajúcu koalíciu teraz vytvoril, Suniti by sa v budúcnosti zase cítili politicky marginalizovaní, keby sa Irak po prechodnom období všeobjímajúcich koalícií zase vrátil k väčšinovým koalíciám. Dôkazom toho je obdobie rokov 2010-14, keď všetky významnejšie sunitsko-arabské strany boli zastúpené v Malikího vláde a dodali dokonca viceprezidenta, predsedu parlamentu a podpredsedu vlády, ale napriek tomu boli Suniti marginalizovaní a bez reálneho politického vplyvu. Riešením by bolo len trvalé ukotvenie všeobjímajúcich koalícií v ústavnom systéme Iraku.

Jediným významnejším štátom sveta, ktorý po voľbách pravidelne vytvára všeobjímajúce vládne koalície, je Švajčiarsko so svojou špecifickou politickou kultúrou. V mnohých krajinách, kde sa dlhodobo vytvárali buď tzv. „veľké koalície“ alebo „dúhové koalície“, došlo po čase k prebujneniu korupcie a strate zmyslu akejkoľvek demokratickej opozície. Všeobjímajúce koalície sú hrobárom mnohostraníckeho systému a katalyzátorom rastu extrémistických politických síl, ktoré sľubujú jednoduché riešenia.

 

Štrukturálny problém Iraku

V Iraku je iný problém. Demokratický systém môže úspešne existovať len v národnom štáte. Príkladmi sú národné štáty Európy ako Francúzsko, Nemecko, Česko, Slovensko a podobne, alebo národné štáty Latinskej Ameriky ako Mexiko, Chile, Peru alebo Kostarika.

Okrem toho môže ešte dlhodobo pretrvávať pseudo-demokratický systém viacerých politických strán, známy ako etnokracia. Existuje v takých mnohonárodnostných štátoch, kde neexistujú demografické prekážky voči výmene etnicky založených strán pri moci, vrátane výmeny politikov rôznych národností. Príkladom sú štáty Afriky ako Zambia, Ghana, Malawi, Keňa a ďalšie.

Avšak Irak od januárových volieb 2005 prestal byť národným štátom a stal sa zlepencom troch autonómne fungujúcich politických scén – šiitsko-arabskej, sunitsko-arabskej a kurdskej. Väčšina významných politických strán je uzavretá vo svojom etnicko-regionálnom celku a nemá potenciál zbierať hlasy voličov mimo neho. Jasne to dokazuje ne-náboženská strana Wifaq expremiéra Ijáda Alláwího. Aj keď je sám arabský Šiita, jeho strana získala vo voľbách 2014 až 11 zo svojich 21 parlamentných kresiel v sunitských oblastiach a zvyšných 10 v hlavnom meste Bagdade. Ani táto najznámejšia sekulárna a protisektárska strana nebola schopná získať hlasy šiitských voličov inde než v liberálnejšom hlavnom meste.

Vzhľadom k demografickým pomerom, kde jeden z troch spomenutých autonómne fungujúcich politických celkov, arabskí Šiiti, tvoria takmer 55% všetkých obyvateľov Iraku, je zo štrukturálnych dôvodov vylúčená pravidelná výmena politických síl a politikov rôznych národností u vládneho kormidla. Irak v súčasnej podobe je tak odsúdený buď k menšinovej diktatúre, ako za Saddáma Husajna, alebo k tyranii väčšiny, ako za Núrí al-Malikího. Pre Irak v súčasnej podobe neexistuje perspektíva demokratického alebo kvázi-demokratického vládnutia.

Keď sa však pozrieme na jednotlivé tri politické scény osobitne, vidíme, že žiadna nie je ovládaná jedinou politickou silou a každá z nich samotne tvorí mnohostranícke spektrum.

 

Tri autonómne politické scény v Iraku – tri paralelné slobodné súťaže strán

Šiitsko-arabská politická scéna sa skladá z troch dominantných síl a niekoľkých menších. Súvislé prevažne šiitsko-arabské územie Iraku tvorí deväť provincií južného a stredného Iraku, spolu s hlavným mestom Bagdadom a južnou časťou provincie Dijala.

Na tomto území bolo v aprílových voľbách zvolených 199 poslancov parlamentu. Z toho získala Malikího koalícia Vláda práva (Dawlat al-Kánún) pod vedením strany Dawá 92 poslancov, Sadrova koalícia Slobodní s pridruženými stranami 34 poslancov a Hakimova koalícia Občania (Muwatin) pod vedením strany ISCI 29 poslancov. Menšie strany – Jakúbího strana Cnosť (Fadhíla) a Džaafarího strana Reforma (Isláh) získali po 6 mandátov, zatiaľ čo drobné šiitské strany 9 miest. Zvyšných 23 mandátov si rozdelili pan-iracké strany (14), sunitské strany (7) a národnostné menšiny (2).

Žiadna z trojice dominantných síl – Malíkího, Sadrova ani Hakímova koalícia netvoria trvalo väčšinu šiitsko-arabských poslancov. Toto dokazuje priložený obrázok.

Sunitsko-arabská politická scéna sa tiež skladá z troch parlamentných trendov, z ktorých žiaden suverénne nedominuje. Súvislé prevažne sunitsko-arabské územie tvorí provincia Anbár (a nová Fallúdža), provincia Saladin (bez novej provincie Túz), provincia Niniwe (bez nových provincií Niniwské pláne a Tal Afar a bez menšinových oblastí Akre a Sindžar), severná časť provincie Dijala a arabský juhozápad provincie Kirkúk.

V aprílových voľbách tu bolo zvolených 59 poslancov parlamentu. Z nich 19 bolo zvolených za koalíciu Spoločne (Muttahidún) skladajúcej sa z Nudžajfího sunitských nacionalistov a Moslimského bratstva, ďalších 19 za sunitské pan-iracké strany – Mutlakovu Irackú koalíciu (Irakíja) a Alláwího Vlasteneckú koalíciu (Wataníja). Ostávajúcich 18 poslancov reprezentuje malé lokálne a kmeňové sunitské strany, zatiaľ čo 3 poslanci reprezentujú Šiitov. Treba ešte dodať, že volieb sa nezúčastnili vplyvné povstalecké skupiny Muži radu Nakšbandíja pod vedením Izzat ad-Dúrího, viceprezidenta Saddáma Husajna, a džihádisti z Islamského štátu vedení Abú-Bakrom al-Baghdadím, samozvaným kalifom.

Aj tu je jasne vidieť, že žiadna politická sila nemá dlhodobý monopol medzi arabskými Sunitmi. Poukazuje na to nasledujúci obrázok.

Podobne je to aj s kurdskou politickou scénou. Na územiach obývaných Kurdmi, Turkomanmi, Asýrčanmi, Jezidmi a Šabakmi v provinciách Dohúk, Erbíl, Sulajmáníja, Kirkúk, v nových provinciách Niniwské pláne, Tal Afar a Túz, v menšinových častiach Akre a Sindžar provincie Niniwe a v menšinových častiach Chanakín a Kifri provincie Dijala bolo celkovo zvolených 70 poslancov parlamentu.

Z nich získala Barzáního Kurdistanská demokratická strana (KDP) a jej spojenci 25 kresiel, Talabáního Vlastenecký zväz Kurdistanu (PUK) a jeho spojenci 21 kresiel, zatiaľ čo Nawširwánovo hnutie Zmena (Gorrán) získalo 9 miest. Zvyšných 7 miest si rozdelili dve kurdské islamistické strany a 8 miest menšiny – Asýrčania, Turkomani, Jezidi a Šabakovia.

Zase je jasné, že žiadny politický prúd v Kurdistane nedominuje, ako dokazuje priložený obrázok.

Vyššie uvedené skutočnosti jasne ukazujú, že všetky tri časti Iraku – šiitská, sunitská i kurdská – by v prípade samostatnej existencie mohli fungovať ako štáty s vyváženou súťažou politických síl. Takéto národné štáty by boli predpokladom postupného (nie však nevyhnutného) vzniku demokratického politického systému.

 

Jednota Iraku je škodlivá – Irak treba rozdeliť

Ako ukázalo takmer deväťročné obdobie Malikího vlády, Irak ako celok nemôže fungovať demokraticky. Malikího šiitské zoskupenie Právny štát je natoľko dominantné, že si môže dovoliť pokračovať v dvojakej taktike. Na jednej strane, k niektorým rozhodnutiam využívať podporu svojich oficiálnych koaličných partnerov zo sunitských alebo kurdských strán. V prípade, že jej tieto strany nevyjdú v ústrety, má stále možnosť využiť kontra-koalíciu v podobe dohody troch dominantných šiitských strán. Takto môže stále vydierať buď jedných alebo druhých, rozoštvávať ich proti sebe navzájom, a pritom si ďalej upevňovať svoju osobnú diktatúru. Inak tomu nemôže byť ani po nahradení Malikího iným vodcom Iraku.

Z horeuvedených skutočností je jasné, že ak by sa rozdelil Irak na tri štáty – šiitský Irak, sunitskú Džezíru a kurdský Kurdistan – boli by tieto tri entity, na rozdiel od jednotného Iraku, schopné stabilne existovať a vytvoriť voľnú súťaž politických strán.

Samozrejme, čo sa týka sunitsko-arabského štátu, tento by bol životaschopný až po porážke extrémistických džihádistov. Sunitská časť Iraku bude musieť prejsť obdobím pacifikácie. Či už prebehne formou vojenskej intervencie susedných štátov, alebo vojenským režimom po vzore Alžírska z 90. rokov XX. storočia. Vzhľadom k rozkladu irackej armády na severe krajiny je však druhá varianta málo pravdepodobná.

Irak ako štát už dnes de-facto neexistuje. Vlády Turecka a Izraela už vyjadrili ochotu uznať nezávislosť Kurdistanu. Iracká armáda nie je schopná obsadiť sunitské oblasti na severe krajiny.

Je nad slnko jasné, že existencia irackých kresťanov nie je bezpečná inde než v nezávislom Kurdistane. Za týchto okolností je najvyšší čas prestať si vynucovať za každú cenu jednotu neexistujúceho štátu a sústrediť sa na budovanie troch nových štátov, ku ktorým Irak postupne od roku 1991 speje.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?