Arabskí Suniti pritvrdzujú: parlamentné voľby 2010 a smrť článku 140
Ďalšou ranou pre Kurdov boli parlamentné voľby v roku 2010. Bývalému premiérovi Dočasnej vlády z rokov 2003-05, sekulárnemu arabskému Šiitovi Ijádovi al-Alláwímu sa podarilo do svojej predvolebnej koalície získať všetky najvýznamnejšie sunitsko-arabské strany. Táto Alláwího koalícia voľby vyhrala. Aj keď sa Kurdi zaslúžili o to, aby sa Alláwímu nepodarilo zostaviť vládu, do opozície sa dostala len jeho strana. Naopak, predstavitelia sunitsko-arabských strán, ktoré kandidovali spolu s Alláwím v jeho koalícii, získali významné miesta vo vláde staronového premiéra al-Malikího: Sáleh al-Mutlaq sa stal podpredsedom vlády a Usama al-Nudžajfí predsedom parlamentu.
Odpor sunitsko-arabských politikov proti územnému rozširovaniu Kurdistanu tým získal ešte viac na politickej sile. Al-Mutlaq a al-Nudžajfí sa vyjadrili, že článok 140 považujú za mŕtvy - inými slovami, že so spornými územiami sa už nebude robiť nič a definitívne zostanú súčasťou arabskej časti Iraku. Plán irackého prezidenta Talabáního, popredného kurdského politika, z novembra 2011 o narovnaní krivdy aspoň v prípade provincie Kirkúk - t.j. o navrátení okresov Čamčamal, Kalar, Kifri a Túz a o provinčnom referende v otázke pripojenia ku Kurdistanu - veľmi tvrdo narazil u sunitsko-arabských politikov.
Sunitsko-arabskí politici prichystali protiúder. Provincie Salahaddin, Mósul a Dijala zahájili proces vzniku autonómnych štátov federácie na území svojich provincií. Tí istí sunitsko-arabskí politici, ktorí boli v roku 2005 zásadne proti federalizácii Iraku, začali v návale protikurdského nacionalizmu sami federalizovať Irak. Ak by boli vznikli autonómne štáty federácie z provincií Salahaddin, Mósul a Dijala (dovtedy bol jediným existujúcim autonómnym štátom federácie Kurdistan), otázka sporných území by bola definitívne vyriešená v neprospech Kurdov, pretože autonómne štáty by už nedovolili nikomu siahnuť na svoje územie.
Diktatúra premiéra al-Malikího
Tým, že článok 140 federálnej ústavy sa priamo odvoláva na článok 58 prechodnej ústavy a ten zakazoval definitívne riešenia na sporných územiach skôr, než sa naplnia rehabilitačné požiadavky tohoto článku, vláda premiéra al-Malikího vyhlásila snahy na vytvorenie štátov Mósul, Salahaddin a Dijala za protiústavné.
Medzitým sa vláda al-Malikího utužila a po skúsenostiach s Arabskou jarou začala nadobúdať prvky diktatúry. Súčasne s odchodom amerických vojsk z Iraku v decembri 2011 bol na sunitsko-arabského viceprezidenta Tárika al-Hášimího, ktorého Moslimské bratstvo prišlo po Arabskej jari k moci v Egypte, Tunisku a Maroku, vydaný zatykač. Unikol cez Kurdistan do zahraničia a v septembri 2012 bol v neprítomnosti odsúdený k trestu smrti.
Sunitsko-arabský odpor
Rozhorela sa vlna sunitsko-arabskej nespokojnosti s al-Malikího diktatúrou, ktorá vyvrcholila masovým protestným hnutím koncom roka 2013. Koalícia nacionalistickej strany predsedu parlamentu al-Nudžajfího a islamistických strán Moslimského bratstva začala požadovať vznik sunitského federálneho regiónu.
Po zatknutí sunitsko-arabského poslanca a popredného organizátora protestov Ahmeda al-Alwáního tesne pred Silvestrom 2013 vyvrcholila politická kríza. Drvivá väčšina poslancov za sunitsko-arabské strany pod vedením al-Nudžajfího a al-Mutlaqa rezignovala na svoje poslanecké mandáty. Keď sa premiér al-Malikí začal vyhrážať vojenským rozprášením demonštrácií v sunitsko-arabskej provincii al-Anbár, miestni kmeňoví vodcovia sa odhodlali k zúfalému činu odporu proti šiitskej diktatúre: do najdôležitejších miest provincie - Ramádí a Fallúdže - pozvali bojovníkov Islamského štátu v Iraku a Levante, irackej frenčízy siete al-Kajda. V januári 2014 nasledovali tvrdé boje medzi armádou a džihádistami.
Premiér al-Malikí ako vták Fénix
Pár mesiacov pred parlamentnými voľbami sa al-Malikí dostal do prekérnej situácie. Na jednej strane, k al-Nudžajfího sunitsko-arabským federalistom sa pridali aj al-Mutlaqovi unitaristi, čím sa všetky sunitsko-arabské sily spojili proti premiérovi. V tábore šiitsko-arabských strán je to podobné: druhá a tretia najsilnejšia šiitská strana, Sadristi a Najvyššia islamská rada (ISCI), po provinčných voľbách v roku 2013 spojili svoje sily a kde to len bolo možné, vytvorili provinčné vlády proti al-Malikího strane Dawá. Známa je napríklad protimalíkíjovská koalícia Sadristov a ISCI v Bagdade.
V tejto situácii sa vrátili do hry Kurdi. Kurdistanský prezident Masúd Barzání pricestoval na Nový rok do Bagdadu a podal al-Malikímu pomocnú ruku, výmenou za niekoľko ústupkov. Okrem iného sa jednalo o uznanie devätnástej irackej a štvrtej kurdistanskej provincie - Fallúdža. Samozrejme, hlavnou otázkou rokovania bol ústup Kurdistanu z medzinárodného obchodu s ropou a prechod tejto kompetencie na federálnu vládu Iraku, ktorý si iracká vláda nedokáže vymôcť bez súhlasu vedenia Kurdistanu. O tom ale tento článok nie je.
Nové provincie menšinám - druhá smrť článku 140?
Malikí si však veľmi rýchlo uvedomil, že spojenectvo s Kurdmi je teraz, chvíľu pred voľbami, zaručeným receptom, ako po voľbách stratiť kreslo premiéra. Jeho nový plán mal minimálne dvoch adresátov.
Jedným boli arabskí Suniti. Malikího snahou je ukázať im, aký tvrdý vie byť na Kurdov. Preto jeho vláda odhlasovala na sporných územiach vznik troch nových provincií - dvoch turkomanských a jednej asýrsko-jezidsko-šabakskej. Počítajúc s tým, že tieto menšinové provincie sa časom pretransformujú na autonómne štáty, tak zaručil, aby sa na veľkú časť sporných území Kurdistan už nerozšíril. Malikí predpokladá, že tak získa časť sunitsko-arabských strán späť do svojho tábora.
Obrázok: Turhan Abdullah Mufti (vpravo) z Irackého turkménskeho frontu je ministrom pre provinčné záležitosti a stojí za vytvorením nových provincií pre Turkomanov, Asýrčanov, Jezidov a Šabakov. Samozrejme, na úkor ambícií prezidenta Kurdistanu, Masúda Barzáního (vľavo).
Aby svoje odhodlanie ešte potvrdil, jeho vláda odhlasovala aj vznik štvrtej novej provincie. Absurdným uznesením sa rozhodla zo sunitsko-arabskej provincie Anbár odčleniť jej časť, ktorá o to nikdy nestála. Dva z ôsmich okresov - Fallúdža a sunitské predmestie Bagdadu Abú Ghraib - by mali vytvoriť novú provinciu Fallúdža. Snaží sa tak získať voličov tam, kde ešte ani nevychladli ohnivé stopy po jeho tankoch.
Druhým adresátom sú jeho konkurenčné strany, ktoré zastupujú arabských Šiitov: Sadristi a Najvyššia islamská rada (ISCI). Keďže veľká časť Turkomanov vyznáva šiitský islam, vytvorenie nových turkomanských provincií Túz a Tal Afar môže posilniť zisky turkomanských hlasov pre Sadristov a ISCI na úkor prevažne sunitského Irackého turkménskeho frontu. Môže to tak byť prvý krok v šiitskom dvorení medzi al-Malikího stranou Dawá a jej konkurentmi - Sadristami a ISCI.
Nádej pre Kurdov rovná sa sklamanie pre menšiny?
Zákon o provinciách z roku 2008 ani vo svojom pôvodnom znení, ani po novelizácii v roku 2013 neobsahuje mechanizmus, akým sa majú vytvárať nové provincie. Exekutívne rozhodnutie vlády tak môže byť dostačujúce, ale pre získanie väčšej legitimity sa môže vláda rozhodnúť požiadať o hlasovanie parlament. Takéto hlasovanie sa už určite nestihne do volieb, a tak záleží na rozložení síl v novom parlamente.
Môže sa stať, že v záujme vytvorenia stabilnej vládnej koalície po voľbách vláda ustúpi Kurdom a odvolá svoje rozhodnutie o vzniku niektorej z provincií v sporných územiach. Má však v rukáve minimálne dva tromfy. Za prvé, ak by sa Kurdi postavili proti vzniku nových provincií, nemusela by sa uznať ani novovzniknutá kurdistanská provincia Halabdža. Za druhé, ak by sa Kurdi „správali slušne", ako ústupok by im mohla vláda odhlasovať dlho požadovanú provinciu Chanakín na území Fajlijských Kurdov v provincii Dijala. A za tretie, vláda by mohla uznať novú kurdistanskú provinciu Akre, ktorá síce leží v uznaných hraniciach Kurdistanu, avšak oficiálne patrí k provincii Mósul pod sunitsko-arabskou dominanciou. Kurdi by sa tak mohli definitívne prestať obávať možného návratu sunitsko-arabského útlaku.
Ak by sa realizoval vznik všetkých nových provincií - Túz, Tal Afar i Ninivské pláne, sporné územia podliehajúce článku 140 irackej federálnej ústavy by sa zmenšili na provinciu Kirkúk a okres Sindžar, prípadne okres Chanakín. Poslanci za Jezidov však obratom požiadali vládu, aby aj jezidský okres Sindžar povýšila na provinciu. Spornou by tak zostala púha provincia Kirkúk.
Zvyšky článku 140 - sporná provincia Kirkúk
Článok 53 prechodnej ústavy z roku 2003 zakazuje, aby sa Kirkúk stal súčasťou akéhokoľvek regiónu. Významom tohto zákazu bolo, aby sa vyhovelo námietkam miestnych Turkomanov a Arabov a Kirkúk sa nestal súčasťou Kurdistanu. Federálna ústava z roku 2005 však už taký zákaz neobsahuje.
Dá sa predpokladať, že ak by sa k novopečenej turkomanskej provincii Túz pripojil turkomanský obvod Kara Tepe z provincie Dijala a z provincie Kirkúk prevažne turkomanské obvody Dakúk, Taza, Lejlán a Altun Kopri, mohli by sa Turkomani vzdať nárokov na Kirkúk samotný. Ostatne, po takmer desaťročí pod provinčnou vládou kurdských strán sa národnostné zloženie mesta zmenilo tak, že jeho turkomanská budúcnosť je nereálna.
Ak by sa vyšlo v ústrety aj arabskej strane a sunitsko-arabské časti provincie Kirkúk - okres Hawídža a obvod Rašád - by sa pripojili k niektorej susednej sunitsko-arabskej provincii, zostalo by z provincie Kirkúk len jej kurdské jadro. Jeho pričlenením ku Kurdistanu by sa konečne naplnila dávna túžba Kurdov.
Ostatne, čím sú Ninivské pláne, Túz alebo Tal Afar oproti Kirkúku! Tomuto veľkomestu plávajúcemu na mori ropy. Nie je divu, že návrh ústavy Kurdistanu z roku 2004 definoval Kirkúk, a nie Erbíl, za hlavné mesto Kurdistanu.
