Voľby v Iraku: kto je kto za ostatných 10 rokov?

Autor: Ladislav Garassy | 30.4.2014 o 3:30 | Karma článku: 3,01 | Prečítané:  496x

Dnes sa konajú v Iraku štvrté parlamentné voľby od pádu režimu Saddáma Husajna a prvé od ukončenia americkej okupácie. K dnešnému dňu majú Iračania za sebou troje parlamentné voľby (v januári a decembri 2005 a v roku 2010) a troje regionálne voľby (v rokoch 2005, 2009 a 2013). Je to vhodná chvíľa zrekapitulovať si, ako sa za ostatných 10 rokov vyvinula politická scéna tejto krajiny - ktoré sú najvýznamnejšie politické prúdy a ktorí sú najvplyvnejší politici krajiny.

Kurdská policajtka hlasuje vo voľbách.Kurdská policajtka hlasuje vo voľbách.Sinan Salaheddin, The Associated Press, http://www.cp24.com

Je dôležité si uvedomiť, že pred vypuknutím Arabskej jari v januári 2011 patril Irak k tým piatim arabským štátom (spolu s Libanonom, Palestínou, Alžírskom a Marokom), v ktorých existovala aká-taká súťaž politických strán, zatiaľ čo v ostatných 14 arabských štátoch boli diktatúry alebo boli opozičné strany len trpené.

Politické spektrum Iraku sa skladá v podstate zo štyroch autonómnych politických systémov organizovaných po etnických líniách. Jedná sa o systémy Kurdov, arabských Šiitov, arabských Sunitov a menšinových národov.

Čo sa týka menšinových národov, treba doplniť, že väčšina politických strán Asýrčanov (Chaldejcov), Jezidov a Šabakov je úzko prepojená s kurdským politickým systémom. Politické strany Fajliov (šiitských Kurdov) a šiitských Turkomanov sú zase prepojené s politickým systémom arabských Šiitov, zatiaľ čo sunitskí Turkomani sa zvyčajne do týchto systémov nezapájajú.

 

Šiitsko-arabské strany

Politický systém arabských Šiitov tvorilo množstvo strán náboženských i sekulárnych. Najvýznamnejšie náboženské strany vytvárali prúdy podľa toho, ktorý veľký ajatolláh ich najviac ovplyvnil: Sadristi (veľkí ajatolláhovia Mohamed Bakír al-Sadr a Mohamed Mohamed Sádeq al-Sadr), Hakimisti (ajatolláhovia Mohamed Baqir al-Hakím a Abdul Azíz al-Hakím) a Chújisti (veľkí ajatolláhovia Abú al-Qasim al-Chújí a čiastočne Alí al-Husajní al-Sístání).

Obrázok - dvaja najvýraznejší šiitsko-arabskí politici Iraku. Zľava: expremiér Ijád al-Alláwí (strana Wifáq) a súčasný premiér Núrí al-Malikí (strana Dawá).

Maliki_Allawi_500.png

Hakimistov predstavuje najmä bývalá exulantská Islamská najvyššia rada v Iraku (ISCI) a jej bývalé milície - dnes strana Badr. Stranu ISCI vedie sajed Ammar al-Hakím, syn ajatolláha Abdul Azíza al-Hakima - rotujúceho prezidenta Iraku v decembri 2003, a Alí Abdul-Mahdí al-Muntafikí, viceprezident Iraku v rokoch 2005-11. Stranu Badr zase vedie bývalý iránsky agent a dnes minister dopravy Hadí al-Amirí. Do tohto tábora patrí aj „rodinná" formácia Zoskupenie pre budúcnosť Iraku vedená klerikom Mohamedom Bahr al-Ulúmom, vodcom šiitskej exilovej opozície po povstaní proti Saddámovi v roku 1991, prvým rotujúcim prezidentom Iraku v júli 2003 a znova v marci 2004, a jeho synom, ministrom Ibrahimom al-Ulúmom. Hakimisti sa väčšinou zastávajú trojčlennej irackej federácie na etnickom princípe, kde by šiitsko-arabský federálny región tvorilo všetkých 9 prevažne šiitských provincií stredného a južného Iraku. Počas Saddámovho režimu boli predĺženou rukou Iránu a počas americkej okupácie boli hlavným spojencom Kurdov proti sunitsko-arabským stranám. Pred provinčnými voľbami v roku 2013 a federálnymi v roku 2014 sa strana Badr rozišla s ISCI a prešla do tábora moci - premiéra al-Malikího. Koalícia Muwatin (Občania) pod vedením Hakimovej ISCI kandiduje vo voľbách pod číslom 273, zatiaľ čo strana Badr je na kandidátke Malikího Právneho štátu s číslom 277.

Hlavné sadristické strany sú radikálne a militantné Sadristické hnutie (Ahrar) a umiernená Islamská ctnosť (Fadhíla). Hnutie Ahrar vedie sajíd Muqtadá al-Sadr, syn veľkého ajatolláha M. M. Sádeqa al-Sadra. Dôležitými predstaviteľmi strany sú podpredseda parlamentu Kusaj Abdul Waháb Suhail a nový guvernér Bagdadu Ali Mohsin al-Tamími. Stranu Fadhíla zase vedie veľký ajatolláh Mohamed al-Jaqúbí - druhý najvplyvnejší žijúci šiitský náboženský vodca po Alí al-Sístáním, a minister spravodlivosti Hassan al-Šammarí. Sadristi sa vyznačujú silným odporom proti americkej okupácii a proti sunitskej al-Kajde a podporujú federalizáciu Iraku na územnom, nie etnickom princípe, prípadne unitárny Irak. Známa je spoločná snaha Fadhíly a Ahraru na vytvorenie jedného z federálnych regiónov z ropných provincií Basra, Dhikár (Nasiríja) a Majsán (Amara) v rokoch 2004-06. Pred provinčnými voľbami v roku 2013 a federálnymi v roku 2014 sa strana Fadhíla rozišla so Sadristami a prešla do tábora moci - premiéra al-Malikího. Vo voľbách 2014 kandiduje Sadrov Ahrar pod číslom 214 a Fadhíla pod číslom 219. Vo voľbách kandiduje pod číslom 218 aj nová strana al-Sadiqún, ktorá sa vytvorila z radikálnych šiitských milícií Asajíb Ahl al-Haq, známych aj ako Chazalího sieť, odštiepených od Sadrovej Mahdího armády.

Obrázok: lídri najvýznamnejších šiitsko-arabských strán. Horný rad zľava: Ibrahím al-Džafarí (strana Isláh), Muqtadá al-Sadr (hnutie Ahrar), sajed Ammar al-Hakím (strana ISCI). Dolný rad zľava: Hadí al-Amirí (strana Badr), veľký ajatolláh Mohamed al-Jaqúbí (strana Fadhíla), Ahmad Čalabí (Iracký národný kongres) a Mohamed Bahr al-Ulúm (Zoskupenie pre budúcnosť Iraku).

Shia_politicians_500.png

Chújistov predstavovala najmä bývalá emigrantská strana Islamská výzva (Dawá) a strana domácich disidentov proti Saddámovmu režimu, Islamská výzva-Iracká organizácia (Dawá-Irak). Stranu Dawá viedli najprv expremiér Iraku z rokov 2005-06, viceprezident z rokov 2004-05 a rotujúci prezident v auguste 2003 Ibrahím al-Džafarí a zavraždený rotujúci prezident z mája 2004 Ezzedín Salím. Od roku 2006 ju vedie dnešný premiér Núrí al-Malikí. Stranu Dawá-Irak vedie Hašim al-Musawí a iracký viceprezident od roku 2011 Chodajir al-Chozají. Patrí sem aj formácia „Nezávislí", ktorej vodcom je známy jadrový fyzik a bývalý disident Husajn al-Šahristání - podpredseda parlamentu v roku 2005, vicepremiér od roku 2010 a dlhoročný minister ropného priemyslu. Dvojica strán Dawá sa zastáva unitárneho Iraku a snaží sa zmariť vznik akéhokoľvek federálneho regiónu mimo Kurdistanu. Niektorí ich predstavitelia v provinciách však viedli snaženie za transformáciu provincií Basra, Wásit (Kút) a Bábil (Hilla) na samostatné federálne mini-regióny. Od šiitského povstania proti Saddámovi v roku 1991 sú kľúčovým spojencom Američanov na irackej politickej scéne. Po tom, čo sa dostal do nepriazne okupačných síl, sa od strany Dawá oddelil jej bývalý vodca a expremiér Ibrahím al-Džafarí a vytvoril vlastnú stranu Národné reformné hnutie (Isláh), s ktorou prešiel na „druhú stranu" - k táboru Hakimistov a Sadristov. Pred provinčnými voľbami v roku 2013 sa však Isláh spolu so sadristickou Fadhílou a hakimistickou stranou Badr znovu priklonili k táboru Dawá. Prominentným členom Isláhu je minister národnej bezpečnosti Fáleh al-Fajád. V terajších voľbách kandiduje Malikího koalícia Právny štát (strany Dawá, Dawá-Irak, Badr) pod číslom 277, zatiaľ čo Džafarího hnutie Isláh ako číslo 205.

Štvrtým šiitským prúdom boli sekulárne strany. Predovšetkým Iracká národná dohoda (Wifaq) pod vedením Ijáda al-Alláwího - expremiéra z rokov 2004-05 a rotujúceho prezidenta Iraku v októbri 2003, a ministra komunikácií Mohameda Taufíqa al-Alláwího. Medzi ne patrí Iracký národný kongres bývalého „amerického koňa" Ahmada Čalabího - rotujúceho prezidenta Iraku v septembri 2003 a vicepremiéra v rokoch 2005-06, Iracká komunistická strana, ktorú vedie Hamíd Madžíd Músa a ďalšie. Alláwího strana Wifaq je vplyvná predovšetkým v Bagdade, avšak v ostatnom volebnom období sa od nej oddelili formácie Biela Irakíja pod vedením ministra pre kmeňové záležitosti Džamála al-Batícha a politického veterána Hassana al-Aláwího a tiež Slobodná Irakíja a Mladosť Iraku, ktoré neboli spokojné s nedôslednou opozičnou politikou Ijáda Alláwího a jeho spojencov na sunitskej strane. Šiitské sekulárne strany vstupovali často do koalícií so sunitskými stranami a bol pre ne typický odpor k federalizácii Iraku. Allawího Wifaq kandiduje vo voľbách v rámci hnutia Watanijja pod číslom 239, zatiaľ čo Biela Irakíja kandiduje ako číslo 288 a Čalabího Iracký národný kongres je na kandidátke Hakimovej ISCI pod číslom 273.

 

Sunitsko-arabské strany

Podobne ako na šiitskej strane, aj sunitsko-arabské spektrum Iraku tvorili tri hlavné prúdy.

Historicky najúspešnejším pólom boli umiernení islamisti, predovšetkým Moslimské bratstvo a jeho politické krídlo - Iracká islamská strana (IIP). Jej súčasnými vodcami sú poslanec Osama Taufiq al-Tikrítí a predseda irackého parlamentu v rokoch 2009-10 Ajád al-Samarraí. Avšak v minulosti ju viedol Táriq al-Hášimí - viceprezident Iraku v rokoch 2006-12 a dnes najvýznamnejší disident al-Malikího režimu, Rafi al-Isssáwí - vicepremiér v rokoch 2008-10 a minister financií v rokoch 2010-12, Mohsen Abdel Hamíd - rotujúci prezident Iraku z februára 2004 (ktorý je kurdského pôvodu) a Hadžim al-Hassání - jediný minister za IIP v rokoch 2003-04 a predseda parlamentu v rokoch 2005-06. Medzi jej prominentných členov patria aj guvernéri provincie Anbár - Ahmed Chaláf Dhejábí od roku 2013 a Ma'amún al-Alwání v rokoch 2005-09, a guvernér provincie Salahaddin v rokoch 2009-13 Mutašar al-Aliwí. IIP so svojími spojencami, Irackou ľudovou radou (IPC) a Radou irackého národného dialógu (INDC), tvorili v rokoch 2004-09 koalíciu Iracký front zhody (Tawafuq). IPC vedie Adnan al-Dulajmí spolu s vicepremiérom v rokoch 2006-07 Salamom Zaubajím a s guvernérom provincie Salahaddin, Ahmedom al-Džubúrím. Vodcami INDC zase boli šejch Chalaf al-Ulajjan, bývalý baathista a vicepremiér od roku 2010 Sáleh al-Mutlaq a salafista Mahmúd al-Mašhadáni, predseda parlamentu v rokoch 2006-08.

Koalícia vystúpila z irackej vlády na protest proti americkému masakru vo Fallúdži koncom roku 2004, avšak jej minister Hadžim al-Hassání vo vláde zostal a pred voľbami v januári 2005 spoluzakladal kmeňové hnutie Iračania (Iraqijún). Koalícia sa v roku 2005 zasadila za federálnu ústavu Iraku, v ktorom by arabskí Suniti vytvorili svoj federálny región. Na protest proti tomu opustil stranu INDC Sáleh al-Mutlaq a pred federálnymi voľbami v decembri 2005 vytvoril nacionalistickú stranu Iracký front národného dialógu (Hiwar). V roku 2008 sa IIP spolu s kurdskými stranami a so šiitskou ISCI pokúsili o prevrat vo vládnej koalícii a o odstránenie premiéra al-Malikího. Súčasným odvolaním predsedu parlamentu al-Mašhadániho došlo k rozpadu koalície Tawafuq. Pred provinčnými voľbami v roku 2009 sa od IIP oddelili strany Obnova (Tadždíd) vedená irackým viceprezidentom Táriqom al-Hášimím a ministrom vedy Abdul Karímom al-Samarraím a Zhromaždenie národnej budúcnosti vedené vicepremiérom Rafi al-Isssáwím. Obidve strany sa pridali do tábora sekulárnych sunitských strán.

Druhým pólom sú pan-irackí nacionalisti - zástancovia unitárneho a sekulárneho Iraku. Patria sem strany Iracký front národného dialógu (Hiwar), Národné hnutie za rozvoj a reformu (Hal), Iračania (Iraqijún) a Aliancia nezávislých demokratov (AID). Hiwar vedie bývalý baathista a iracký vicepremiér od roku 2010 Sáleh al-Mutlaq. Hal zase vedie Džamál al-Karbolí, vojenský lekár a medzinárodný funkcionár Červeného polmesiaca, a minister priemyslu Ahmad Náser al-Karbolí. Vodcami Iraqijún sú Ghazi al-Jawar, iracký prezident v rokoch 2004-05, viceprezident v rokoch 2005-06 a posledný rotujúci prezident koncom mája 2004, a Hadžim al-Hassání, predseda parlamentu v rokoch 2005-06. Alianciu nezávislých demokratov vedie bývalý minister zahraničných vecí a predstaviteľ Iraku v OSN v 60. rokoch, rotujúci prezident Iraku z januára 2004, násirista Adnan Pačačí. Mutlaqov Hiwar a Karbolího Hal vytvorili predvolebný blok Arabijja pod číslom 255.

Tretím pólom sú sunitskí nacionalisti - zástancovia sunitského federálneho regiónu v sekulárnom Iraku. Ich hlavnou silou je koalícia Spoločne (Mutahedún), ktorú tvorí predovšetkým strana al-Hadba a hnutie Iracké prebudenie (Sahwa). Stranu al-Hadba vedú mósulský guvernér od roku 2009 Athíl al-Nudžajfí a jeho brat, predseda irackého parlamentu od roku 2010, Usáma al-Nudžajfí. Hnutie Sahwa vedie šejch Ahmed Abú Ríša a jeho významným predstaviteľom bol Kásim al-Fahadáwí, guvernér provincie Anbár v rokoch 2009-13, ktorý sa však pridal k arabským nacionalistom, a súčasný minister obrany Sa'adún ad-Dulajmí. Hnutie je potomkom Rád záchrany provincie Anbár, kmeňových milícií, ktoré bojovali v rokoch 2006-07 po boku Američanov proti al-Kajde. Pred provinčnými voľbami v roku 2009 sa od neho odštiepili Rada záchrany Anbáru-Koalícia irackých kmeňov vedená Hamídom al-Haísom a Národný front za záchranu Anbáru-Národný front za záchranu Iraku pod vedením šejcha Aliho Hatema Ali Sulejmána. Tieto hnutia poskytli vo federálnych voľbách 2010 dymovú clonu multietnickosti opozičnej šiitskej ISCI, resp. vládnej šiitskej Dawá. Blok Mutahedún tvorený Nudžajfího stranou al-Hadba a Ríšovým hnutím Sahwa spolu s Irackou islamskou stranou kandiduje vo voľbách pod číslom 259.

Obrázok: lídri najvýznamnejších sunitsko-arabských strán. Horný rad zľava: Usáma al-Nudžajfí (strana Hadba), Sáleh al-Mutlaq (hnutie Hiwar), Džamál al-Karbolí (strana Hal). Dolný rad zľava: Táriq al-Hášimí (strana Tadždíd a ex-IIP), Ghazi al-Jawar (strana Iraqijún), Rafi al-Issáwí (Zhromaždenie národnej budúcnosti a ex-IIP) a Adnan Pačačí (Aliancia nezávislých demokratov).

Sunni_politicians_500.png

Za štvrtý sunitsko-arabský pól by bolo možné označiť povstalcov, ktorí nie sú ochotní zapojiť sa do politického procesu. Na rozdiel od Moslimského bratstva, ktorého politické krídlo sa volieb zúčastňuje, v tomto prípade ide o iných zástupcov politického islamizmu: o súfistické bratstvo Naqšbandíja a o džihádistické krídlo Salafistov. Naqšbandíjski súfisti sa tešili priazni Saddámovho režimu a ich povstaleckú organizáciu Armáda mužov rádu Naqšbandíja vedú bývalí predstavitelia Saddámovej strany Baath, predovšetkým Saddámov viceprezident Izzat Ibrahim al-Dúrí. Najväčšiu podporu majú v Saddámovej rodnej provincii Salahaddin, v povodí rieky Tigris. Salafistických džihádistov zase zastrešuje organizácia Islamský štát v Iraku a Levante, ktorá je autorizovaným zástupcom al-Kajdy v Iraku a vedie ju Abú Bakr al-Baghdadí. Najviac sa presadzujú v povodí rieky Eufrat a v príľahlých púšťach - v západnej púšti na hranici so Sýriou a v Džezíre medzi dvoma veľtokmi.

 

Kurdské strany

Kurdi, na rozdiel od semitských Arabov, hovoria indoeurópskymi jazykmi, ktoré sú príbuzné iránskej przštine. Kým sunitskí Arabi v Mezopotámii (Irak a Sýria) sa riadia predovšetkým školou moslimského práva (madhhab) Hanafí, medzi Kurdmi je rozšírená Šafíjska škola. Zatiaľ čo v arabskom islame sa v XX. storočí presadili najmä puritánske interpretácie náboženstva ako Moslimské bratstvo a Salafisti, u kurdských moslimov stále prevládajú tradičné, súfistické bratstvá ako Kadiríja a Nakšbandíja. Kurdské politické spektrum je možné rozdeliť na tri póly: strany tradičné, reformné a islamistické.

Najdôležitejšie strany v irackom Kurdistane sú založené na tradičných kmeňových a súfistických väzbách. Demokratická strana Kurdistanu (KDP) je založená na kurdských kmeňoch severozápadnej polovice irackého Kurdistanu - regiónu Badinán, ktorý zahrnuje dnešné provincie Dahúk, Erbíl a kurdskú časť Mósulu. Hovorí sa tam jazykom kurmandží (alebo badinání), podobne ako v Turecku a v Sýrii. Kodifikovaná forma tohto jazyka je písaná v latinke. Príslušníci kmeňa Barzán vodcu strany Masúda Barzáního patrili k vodcom (šejkom) súfistického bratstva Nakšbandíja. Vlastenecký zväz Kurdistanu (PUK) zase vychádza z kmeňov juhovýchodnej polovice irackého Kurdistanu - regiónu Során tvoreného dnešnými provinciami Sulajmáníja, Kirkúk a kurdskou časťou Dijaly. Hovorí sa tu jazykom kurdí (alebo sorání), podobne ako vo väčšine iránskeho Kurdistanu. Tento jazyk sa píše perzským písmom vychádzajúcim z arabského. Kmeň Talabán vodcu strany Džalála Talabáního zastáva vedúce postavenie v súfistickom bratstve Kadiríja. Zatiaľ čo Irán historicky podporoval KDP, PUK bol podporovaný režimom v Sýrii.

V roku 1991, po ukončení Vojny v Zálive, sa Saddámov režim stiahol asi z polovice irackého Kurdistanu a vznikla Regionálna vláda Kurdistanu. V roku 1996 sa však rozpadla a až do vzniku irackej ústavy v roku 2005 tu existovali dva štáty pod vedením štátostrany: KDP-Kurdistan v Badináne a PUK-Kurdistan v Soráne. Aj keď sa vo vzťahu k Západu KDP snaží vystupovať ako konzervatívna a PUK ako sociálnodemokratická strana a sú členmi príslušných medzinárodných straníckych zoskupení, v skutočnosti sú ich nosnými štruktúrami súfistické bratstvá Kadiríja (PUK) a Nakšbandíja (KDP). Pre potrebu irackých federálnych volieb tvoria tieto strany koalíciu Kurdistanský zoznam.

Vodca KDP Masúd Barzání je synom legendárneho Mustafu Barzáního, ministra obrany Republiky Kurdistan - kurdského štátu pod sovietskou kontrolou na území Iránu v rokoch 1946-47, a vodcu vznikajúcej kurdskej autonómie v Iraku v rokoch 1970-74. Masúd Barzání je od roku 2005 prezidentom Kurdistanu. Predtým bol v apríli 2004 rotujúcim prezidentom Iraku a v rokoch 1993-2005 prezidentom KDP-Kurdistanu. Okrem neho patria k najvýznamnejším politikom Rouž Šawajs - iracký viceprezident v rokoch 2004-05 a vicepremiér v rokoch 2005-06 a od roku 2009 a premiér KDP-Kurdistanu v rokoch 1996-99, ďalej Nečirvan Idrís Barzání, premiér Kurdistanu v rokoch 2006-09 a od roku 2012 a premiér KDP-Kurdistanu v rokoch 1999-2005, Hošjar Zebarí - iracký minister zahraničných vecí od roku 2003 dodnes, Áref Tajfúr - podpredseda irackého parlamentu od roku 2005 dodnes, a Durajd Kašmúla - guvernér provincie Mósul v rokoch 2004-09.

Vodca PUK Džalál Talabání je prezidentom Iraku od roku 2006. Predtým bol v novembri 2003 rotujúcim prezidentom Iraku a v rokoch 1993-2005 prezidentom PUK-Kurdistanu. Ďalšími významnými politikmi sú Barham Salih - premiér Kurdistanu v rokoch 2006-09, vicepremiér Iraku v rokoch 2004-05 a 2006-09 a premiér PUK-Kurdistanu v rokoch 2001-04, ďalej Kosrat Rasúl Ali - viceprezident Kurdistanu od roku 2005 a premiér PUK-Kurdistanu v rokoch 1993-2001, a Omer Fattah Hussain - vicepremiér Kurdistanu v rokoch 2006-09 a premiér PUK-Kurdistanu v rokoch 2004-05.

Obrázok - lídri hlavnách kurdských politických strán. Hore zľava: iracký prezident Džalál Talabání (Vlastenecký zväz Kurdistanu) a kurdistanský prezident Masúd Barzání (Kurdistanská demokratická strana). Dole zľava: Neuširwán Mustafa (hnutie Gorrán), Mohamed Faradž (Islamský zväz Kurdistanu) a šejch Ali Bapír (Islamská skupina Kurdistanu).

Kurd_politicians_500.png

Hlavné postavenie medzi reformistickými stranami zastáva Hnutie za zmenu (Gorrán). Vodca Neuširwán Mustafa pochádza z nekmeňového mestského prostredia a jeho starý otec bol ministrom financií Kurdského kráľovstva (1922-24) v službách kráľa Mahmúda Barzandžího. Po troch desaťročiach v pozícii zástupcu šéfa PUK a 16 rokoch velenia kurdským Pešmergom (neoficiálna kurdská armáda) sa rozhodol v roku 2009 založiť opozičnú stranu na občianskom princípe. Bohužiaľ, táto strana získava hlasy takmer výlučne len v regióne kontrolovanom PUK, čím sa KDP stala bezkonkurenčne najsilnejšou kurdskou stranou. Medzi malé ľavicové strany patrí Kurdistanská socialistická demokratická strana vedená Muhamadom Džahi Mahmúdom a Kurdistanská robotnícka strana vedená Balén Mahmúdom - prvá v KDP-Kurdistane a druhá v PUK-Kurdistane. Drobnú komunistickú stranu vedie Kamal Šakír.

Hlavnou stranou kurdských islamistov je Islamský zväz Kurdistanu (Jegkirtu), ktorý je miestnou odnožou Moslimského bratstva a vedie ho Mohamed Faradž. V oblasti Halabdže - mesta, v ktorom Saddámov režim v posledných dňoch iracko-iránskej vojny chemickými zbraňami zmasakroval takmer 5000 obyvateľov, pôsobia salafistické strany Islamské hnutie Kurdistanu (Bizutnawaí) a džihádistická Islamská skupina Kurdistanu (Komala). Bizutnawaí vedie mulláh Ali Abd al-Azíz Halabdží a odštiepeneckú Komalu zase šejch Ali Bapír.

 

Strany menšinových národov

Najvýznamnejšie menšinové národy Iraku je možné rozdeliť do troch skupín. Na jednej strane sú príslušníci etník príbuzných sunitským Kurdom a hovoriaci indoeurópskymi jazykmi: šiitskí Fajliovia a Šabakovia, a Jezidi s vlastným starodávnym náboženstvom. Druhú skupinu tvoria tureckojazyční Turkomani rozdelení medzi sunitské a šiitské frakcie. K Turkomanom sa hlásia aj kurdskojazyční Kakajovia s vlastným náboženstvom vychádzajúcim zo zoroastrizmu. Tretiu skupinu tvoria Asýrčania, označovaní aj ako Chaldeo-Asýrčania, ktorí hovoria semitskou aramejčinou a vyznávajú štyri orientálne kresťanské náboženstvá.

Prvú skupinu tvoria Fajliovia, Jezidi a Šabakovia.

Politickými reprezentantmi Fajliov sú strany Islamské zhromaždenie irackých Fajliov pod vedením Mukdáda al-Bagdadího a Islamský zväz Fajlijských Kurdov Thájira al-Fajlího. Obidve sa zúčastňujú politickej súťaže po boku strán arabských Šiitov. Ich zástupkyňa Suhajla Abed Džaafar bola ministerkou pre utečencov v al-Džafarího Prechodnej vláde (2005-06) a Abdul Samad Rahman Sultán túto funkciu zastával v prvej al-Malikího vláde (2006-10). Vo vláde Kurdistanu v rokoch 2006-09 reprezentovali Fajliov Hajdar Šech Ali ako minister telekomunikácií a Madhat Mandalawy ako minister pre provinčné záležitosti.

Najvplyvnejšiou politickou stranou Jezidov je Jezidské hnutie za reformu a pokrok vedené Amínom Farhanom Džedžo. Vo vláde Kurdistanu sedeli v rokoch 2006-09 Jezidovia Dachil Sajed Kásim  a Mahmúd Eido ako ministri pre provinčné záležitosti. V rokoch 2009-12 zastupoval Jezidov kurdistanský minister poľnohospodárstva Džamil Slejman Hajder.

Šabakov predstavuje najmä Šabakské demokratické zhromaždenie, ktoré vedie Hunaina al-Kaddo.

Hlavné politické sily reprezentujúce irackých Turkomanov sú sunitský Iracký turkménsky front a šiitský Islamský zväz irackých Turkomanov.

Sunitský Iracký turkménsky front vedie Sadettin Ergeč. Jeho zástupca Rašád Mandan Omar bol v Alláwího Dočasnej vláde (2003-05) ministrom vedy a techniky. Sondul Čapúk bola členkou Irackej Dočasnej vládnej rady (2003-05). Turhan Abdullah Mufti je ministrom pre provinčné záležitosti v druhej al-Malikího vláde (2010-14).

Šiitský Islamský zväz irackých Turkomanov vedie Abbás al-Bajatí. Jeho podpredseda Džasim Mohammed Džafer bol ministrom stavebníctva v irackej al-Džafarího Prechodnej vláde (2005-06) a je ministrom mládeže a športu v prvej i druhej al-Malikího vláde (2006-14).

Obrázok: lídri hlavných politických strán Turkomanov, Fajliov, Jezidov a Šabakov. Hore zľava: Mukdád al-Bagdadí a Thájir al-Fajlí (Fajliovia). V strede zľava: Amín Farhan Džedžo (Jezidi) a Hunain al-Kaddo (Šabakovia). Dole zľava: Sadettin Ergeč (sunitskí Turkomani) a Abbás al-Bajatí (šiitskí Turkomani).

Minority_politicians_mosaic_500.png

Nezávislí politici Widad Churšid Osman a Abdul Latif Bandar Oglu zastávali v rokoch 2006-09 posty ministrov obchodu a priemyslu, resp. pre provinčné záležitosti v Kurdistane. V dnešnej kurdistanskej vláde je ministrom obchodu a priemyslu Sinan Abdulchalk Ahmed Čelebi.

Politickými reprezentantmi Chaldeo-Asýrčanov v Iraku sú predovšetkým Asýrske demokratické hnutie, Chaldejsko-Syriacko-Asýrska ľudová rada a Asýrska vlastenecká strana. Aj keď v minulosti bola tá prvá výrazne protikurdská, od roku 2011 sa všetky tri strany prikláňajú k spolupráci s Kurdistanom ako jedinej možnosti, ako Asýrčanov ochrániť pred sunitsko-arabským extrémizmom a džihádistami z al-Kajdy.

Šéf Asýrskeho demokratického hnutia Jonadam Jusef Kanna bol v rokoch 2003-05 členom Irackej Dočasnej vládnej rady. V al-Alláwího Dočasnej vláde Iraku pôsobil najprv Behnam Zia Bulis ako minister dopravy (2003-04) a potom bola Paskal Išo Warda ministerkou pre utečencov (2004-05). V al-Džafarího Prechodnej vláde v rokoch 2005-06 bola zase Basimah Jusúf Butrus ministerkou vedy a techniky. Wedždan Michail Salim bol ministrom ľudských práv v prvej al-Malikího vláde v rokoch 2006-10 a Sargon Lazon Sliwah je ministrom životného prostredia v druhej al-Malikího vláde v rokoch 2010-14. Sarkis Aghajan Mamendo bol kurdistanským ministrom financií v rokoch 1999-2008 a vicepremiérom Barzáního kurdskej vlády v rokoch 2004-06.

Vodca Asýrskej vlasteneckej strany Nimrud Bajto bol ministrom cestovného ruchu Kurdistanu v rokoch 2006-09. Chaldejsko-Syriacko-Asýrsku ľudovú radu vedie Fahmi Jusif, zatiaľ čo k strane blízky politik a člen Kurdistanskej demokratickej strany Fawzi al Haríri bol zase ministrom priemyslu v prvej al-Malikího vláde v rokoch 2006-10.

Z nestraníckych osobností bol Jonan Markus Hanna v rokoch 1999-2006 ministrom priemyslu a energetiky Kurdistanu a Jusif Hanna Jusif ministrom pre regionálne záležitosti. George Jusif Mansúr bol ministrom pre občiansku spoločnosť Kurdistanu v rokoch 2006-09, zatiaľ čo Anwar Džabali Sabo bol v rokoch 2009-11 ministrom dopravy Kurdistanu a Džonson Sijaúš nahradil od roku 2011.

Obrázok - lídri hlavných politických strán Asýrčanov. Vľavo: Junadam Kanna, šéf Asýrskeho demokratického hnutia. Vpravo: Fahmi Jusif, šéf Chaldejsko-Syriacko-Asýrskej ľudovej strany.

Minority_politicians_mosaic_Assyr_500.png

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?