Voľby v Iraku: Na akom území bude existovať iracký Kurdistan? (1)

Autor: Ladislav Garassy | 29.4.2014 o 2:00 | Karma článku: 6,30 | Prečítané:  456x

Tam, kde sa iracký Kurdistan postupne zvažuje do Mezopotámie - k vodám starobylého veľtoku Tigris, ležia územia veľmi bohaté na ropu. V tejto oblasti žili v minulosti Arabi, Kurdi, bok po boku s ďalšími národnosťami - Asýrčanmi, Turkomanmi, Jezidmi, Šabakmi, Fajliami a Kakajmi. V rokoch 1968 až 2003 tu iracká arabská vláda vykonávala masové etnické čistky s cieľom arabizovať ropné oblasti, ako aj pohraničie s nepriateľským Iránom a Tureckom. Celé dediny boli likvidované a miestni obyvatelia boli presúvaní do sídlisk boľševického typu a do koncentračných táborov a nesmeli sa zamestnať bez toho, aby sa prihládili k arabskej národnosti. Režim sem masove premiestňoval arabských Šiitov z chudobného juhu, usadzoval sem loajálne sunitsko-arabské kmene z nehostinných púštnych oblastí.

Arabi, Kurdi a Turkomani sa naťahujú o Kirkúk bohatý na ropuArabi, Kurdi a Turkomani sa naťahujú o Kirkúk bohatý na ropuwww.kaldaya.net

Azda najobludnejšou bola genocída Fajliov po roku 1982 a séria protikurdských vojenských operácií Anfal v rokoch 1986-89, keď dochádzalo aj k hromadnému vyvražďovaniu obyvateľov. Okrem všetkých spomenutých atrocít však Saddámov režim aj neustále manipuloval s administratívnymi hranicami, aby si tým arabizáciu uľahčil. Preto článok 140 irackej federálnej ústavy z roku 2005 požaduje nielen nápravu osobných krívd, ale aj nápravu zmanipulovaného územného členenia týchto území.

 

Čo hovoria články 140 a 58 irackej ústavy

Článok 140 irackej federálnej ústavy z roku 2005 požaduje, aby sa otázka sporných území vyriešila do 31. decembra 2007. Čo sa týka obsahu riešenia, odvoláva sa na článok 58 Prechodnej irackej ústavy z roku 2003. Ten menuje tri oblasti riešenia - dotknuté obyvateľstvo, administratívne hranice a sčítanie ľudu.

U násilne deportovaných obyvateľov (t.j. predovšetkým Kurdov, Turkomanov a Jezidov) požaduje v rozumnom časovom rámci ich návrat a návrat ich majetkov. U prisídlenia cudzieho obyvateľstva (t.j. arabských Šiitov a Sunitov) požaduje ich návrat do oblastí ich pôvodu. Má im byť pridelená pôda, ako aj finančná kompenzácia. U obyvateľov perzekuovaných v zamestnaní alebo tých, ktorí nesmeli byť prijatí do práce vôbec, požaduje vytvorenie nových pracovných príležitostí. A napokon pre obyvateľov, ktorí sa nesmeli hlásiť k svojej národnosti - ruší príslušné zákony.

V súvislosti so zmanipulovanými administratívnymi hranicami požaduje, aby Prezidentská rada navrhla spätné úpravy hraníc alebo aby navrhla nezávislého arbitra. Ak by to nebolo možné, výber nezávislého arbitra - nezávislej medzinárodne uznávanej osobnosti - deleguje generálnemu tajomníkovi OSN.

Konečné riešenie sporných území je viazané na ukončenie nápravy krívd popísaných vyššie (u dotknutého obyvateľstva a zmanipulovaných administratívnych hraníc). Pred konečným riešením požaduje vykonanie sčítania ľudu a následné rešpektovanie vôle obyvateľov dotknutých území.

Do dnešného dňa uplynulo už viac než šesť rokov od posledného termínu, do ktorého mal byť článok 140 naplnený, a stále je konečné riešenie v nedohľadne. V roku 2007 sa počítalo so sčítaním ľudu a následným referendom v takzvaných sporných oblastiach, avšak dodnes k ničomu takému nedošlo.

 

Kurdská nádej: voľby v januári 2005

V januári roku 2005 sa v Iraku konali nielen prvé mnohostranícke celoštátne voľby do prechodného parlamentu povereného spísaním definitívnej ústavy, ale aj voľby do provinčných zastupiteľstiev.

Bývalý režim, ktorý bol sunitsko-arabský, potláčal ostatné zložky obyvateľstva - ako arabských Šiitov, tak Kurdov, Turkomanov a ďalšie skupiny. Američanmi presadený zákaz účasti Baasistov (príslušníkov monopolnej strany režimu Saddáma Husajna) v politickom a hospodárskom živote krajiny pociťovala podstatná časť arabských Sunitov za veľkú krivdu, keďže práve režim strany Baas umožnil arabským Sunitom vytvoriť si silnú, vzdelanú a sekulárnu strednú vrstvu.

Navyše, Baasisti v sunitskej provincii Anbár spolu s al-Kajdou podporovanou zo Saudskej Arábie rozpútali proti americkým okupantom povstanie a Američania ho kruto potláčali, a to aj za pomoci polovojenských jednotiek arabských Šiitov.

Preto sa väčšina sekulárnych sunitsko-arabských politických strán rozhodla voľby bojkotovať a jediným silným hráčom bola islamistická Iracká islamská strana - politické krídlo Moslimského bratstva. Malá účasť sunitsko-arabských voličov zapríčinila, že na celoštátnej úrovni sa do parlamentu dostali len dve silné etnocentrické koalície: Zjednotená iracká aliancia - zoskupenie šiitských islamistických strán pod vedením proiránskej Najvyššej islamskej rady v Iraku (ISCI), a Demokratická vlastenecká aliancia Kurdistanu - koalícia dvoch vtedy monopolných kurdských strán Masúda Barzáního a Džalála Talabáního.

Keďže arabskí Šiiti i Kurdi boli počas Saddámovho režimu veľmi silne diskriminovaní, chceli sa uchrániť pred prípadným budúcim útlakom zo strany arabských Sunitov. Zvíťazila u nich myšlienka federálneho Iraku, kde by Kurdi i arabskí Šiiti disponovali jedným alebo niekoľkými štátmi v rámci federácie. Arabskí Suniti, ktorí v minulosti profitovali z vlády nad celým Irakom, boli za zachovanie unitárneho štátu. Avšak vďaka neúčasti sunitských strán v irackom parlamente sa šiitským a kurdským stranám podarilo presadiť do ústavy víziu federácie.

Kurdi považovali za nespravodlivé, že by ich štát Kurdistan mal dostať len územia za líniou prímeria so Saddámom z roku 1991, pretože veľká časť území, kde žili pred etnickými čistkami zahájenými v roku 1968, by sa tak ocitla mimo Kurdistanu. A šlo najmä o pás tesne pri línii prímeria, ktorý je mimoriadne bohatý na ropu. Preto do prechodnej ústavy v roku 2003 (čl.58) i do definitívnej ústavy v roku 2005 (čl.140) presadili rehabilitáciu tzv. sporných území.

Naviac, popri britskej okupačnej zóne v južnom, poľskej zóne v strednom a americkej zóne v severnom Iraku, zriadili spojenci aj štvrtú, kurdskú okupačnú zónu. Tá zahrnovala nielen územia Kurdistanu za líniou prímeria z roku 1991, ale aj spomenuté sporné územia. Kurdské jednotky Pešmergov tak obsadili oblasti spadajúce pod článok 140 a dostali šancu zaradiť tieto územia pod kurdskú správu.

Zisk Kurdov sa ešte maximalizoval v provinčných voľbách v januári 2005. Pri sunitsko-arabskom bojkote sa dostali k moci v štyroch z piatich sunitsko-arabských provincií. V Mósule získali 31 zo 41 kresiel a v Kirkúku 26 zo 41, a tak tam zostavili provinčnú vládu sami. V provincii Salahaddin boli najväčšou politickou silou a v provincii Dijala boli schopní vládnuť po boku víťazných šiitských strán. Na rozdiel od parlamentu, kde mohli sunitsko-arabské strany zložiť reparát už vo voľbách v decembri 2005, na provinčnej úrovni boli Kurdi pri moci plné štyri roky, až do volieb v roku 2009. Pešmergovia tak mohli naďalej ovládať celé sporné územia a naviac vládli aj arabskému veľkomestu Mósul.

Za týchto podmienok sa mohlo mnoho pôvodných kurdských obyvateľov do sporných území vracať, zatiaľ čo arabskí prisídlenci sa vracali do svojich pôvodných oblastí. Naplňovala sa tak prvá časť požiadaviek článkov 140 a 58. Bohužiaľ, prítomnosť Pešmergov a kurdskej administrácie v sporných územiach svedčila len Kurdom a Fajliom. Obyvatelia Ninivských plání - predovšetkým Asýrčania, Jezidi a Šabakovia - boli Kurdmi tvrdo diskriminovaní a ich väčšine dokonca nebolo v roku 2005 umožnené ani voliť.

 

Stroj sa zadrháva a termín sa nestihne: protifederalistická Dawá vedie vládu

Prvé zrnká piesku sa však do kurdského súkolia dostali už v máji 2005. Napriek tomu, že najsilnejšou stranou šiitskej islamistickej Zjednotenej irackej aliancie bola federalistická Najvyššia islamská rada v Iraku (ISCI), Američania dostali do pozície irackého premiéra vodcu druhej najsilnejšej strany v koalícii, unitaristickej Dawá, Ibrahima al-Džafarího.

Po nových parlamentných voľbách v decembri 2005 sa už vodcom víťaznej Zjednotenej irackej aliancie stal nový vodca Dawá a veľký odporca federalizácie, Núrí al-Malikí. Po neustálom odkladaní sčítania ľudu i referenda v sporných územiach sa stále viac ukazovalo, že termín daný článkom 140 irackej ústavy - 31. december 2007 - sa definitívne nestihne.

 

Sunitsko-arabská pomsta: provinčné voľby 2009

V roku 2009 sa napokon dostavila výrazná pomsta. V provinčných voľbách získali sunitsko-arabské strany v Mósule, Salahaddine i Dijale väčšinu a Kurdov už k provinčným vládam nepustili. Jedine v Kirkúku sa Kurdi udržali pri moci, pretože sa tam voľby nekonali v roku 2009 ani v roku 2013 - tamojšie provinčné zastupiteľstvo tak patrí určite medzi najdlhšie slúžiace na svete.

Po provinčných voľbách boli Pešmergovia vytlačení z časti sporných území, predovšetkým z území Fajliov v provincii Dijala (okres Chanakín), Turkomanov v provincii Salahaddin (okres Túz) a Asýrčanov, Turkomanov a Šabakov v provincii Mósul (okresy Bachdeda, Telkeppe a Tal Afar). Strana Athíla al-Nudžajfího, ktorá jasne zvíťazila v Mósule, dokonca postavila svoj program na silnej arabskej nacionalistickej a protikurdskej rétorike.

Zatiaľ čo na Turkomanov, Asýrčanov a Šabakov mala táto udalosť blahodárny vplyv, lebo sa zbavili kurdského útlaku, v prípade Fajliov bol efekt opačný. Z obvodov Mandali, Džalúla, Sa'adijja a Mukdadíja (Šaraban) sa postupne sťahovali preč a tie sa stávali arabskými. Jediným obvodom s fajlijskou väčšinou zostal obvod Chanakín.

Dôsledkom odchodu Pešmergov zo spomenutých oblastí je, že časť sporných území je pre Kurdov definitívne stratená. Jedná sa o asýrsko-šabaksko-jezidské okresy Bachdida a Telkeppe, turkomanské okresy Tal Afar a Túz a o fajlijské okresy Chanakín, Badra a Mandalí, s jedinou výnimkou obvodu Chanakín. V hre tak spomedzi sporných území zostáva už len provincia Kirkúk a jezidské okresy Sindžar a Šíchán.

V spore s Turkomanmi o dominanciu nad ropnou metropolou Kirkúkom ešte prichádza do úvahy rehabilitácia provincie Kirkúk v jej pôvodných hraniciach - s pripojením kurdistanských okresov Čamčamal, Kalar a Kifri, avšak už bez turkomanského okresu Túz.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?