Opatrenia voči rozpínavosti Ruska

Autor: Ladislav Garassy | 2.4.2014 o 1:00 | Karma článku: 4,73 | Prečítané:  831x

Ak sa počínanie Ruska voči Ukrajincom a Krymským Tatárom nezmení, nemalo by to zostať bez odozvy. Podobne, ako sa dokázali v stredoveku malé švajčiarske kantóny zjednotiť proti obrovi - Svätej ríši rímskej národa nemeckého - a úspešne sa jej ubrániť, musíme sa aj my, malé národy v Európskej únii zjednotiť a ukázať obrom, že ich nebudeme rešpektovať a postavíme sa im, pokiaľ budú konať proti našim záujmom.

Ruský medveď ako Godzilla.Ruský medveď ako Godzilla.Elkin, The Moscow Times.

Médiá hovoria o hospodárskych sankciách voči Rusku - zastavení dovozu plynu z Ruska a jeho nahradení americkým bridlicovým plynom, o zablokovaní alebo zabavení kont ruských oligarchov, o neposkytnutí víz proponentom ruského režimu. Avšak to sú len drobnosti - Rusko musí pocítiť aj sankcie geopolitické. Rusko nie je len imperialistickým agresorom, ale je aj jedným z najväčších producentov politického islamizmu a islamského terorizmu na svete, ako uvádzam v poznámke pod článkom. Najprv však uvediem geopolitické sankcie, ktorých by sa malo Rusko obávať v prípade, že nezmení svoju revanšistickú politiku.

 

Po prvé - členstvo v NATO

Je potrebné, aby boli k členstvu v NATO prizvaní dva štáty Ruského „blízkeho pohraničia", ktoré podpísali asociačnú dohodu s Európskou úniou a ktoré sú v priamom ohrození od Ruska: Gruzínsko a Moldavsko. Ich členstvo v NATO by Rusku jasne ukázalo cenu za jeho expanzívnu politiku.

Gruzíni by mali svoju národnú bezpečnosť uprednostniť pred malichernými spormi o územia, ktoré im v skutočnosti nikdy nepatrili. Mali by uznať nezávislosť Abcházska a Južného Osetska, ktoré podľa sovietskych ústavných zákonov z roku 1990 aj tak právo na nezávislosť mali. Uznať ich za cenu, že sa dostanú čo najďalej zo sféry vplyvu Ruska a zapoja sa do euroatlantických štruktúr.

Na druhej strane, keďže samozvanú Podnesterskú moldavskú republiku neuznal v dobe jej vzniku ani Sovietsky zväz a jej nezávislosť nikdy neuznalo dokonca ani Rusko, Moldavanom by vstup do NATO pomohol urýchliť  konečné zjednotenie celého svojho územia.

 

Po druhé - chceš Krym? môžeš stratiť Čečensko alebo Kaliningrad

Je potrebné byť dôsledný v odpovedi, aby Rusko pocítilo, čoho sa dopúšťa. Malo by sa vyžadovať, aby Rusko dostálo svojim medzinárodným záväzkom a konečne naplnilo Moskovskú dohodu z 12. mája 1997 medzi ruským prezidentom Borisom Jeľcinom a čečenským prezidentom Aslanom Maschadovom, nazvanú „Dohoda o mieri a princípoch vzájomných vzťahov medzi Ruskou Federáciou a Čečenskou republikou Ičkerija".

Obrázok: Jeľcin a Maschadov 12. mája 1997 po podpise rusko-čečenskej dohody. Zdroj: Wikipedia

Maskhadov_Yeltsin.jpg

Jej prvý bod predpokladá „navždy sa zriecť použitia a hrozby použitia sily pri riešení akýchkoľvek sporných otázok". Druhý bod požaduje „stavať vzájomné vzťahy v súlade so všeobecne priznanými princípmi a normami medzinárodného práva". A napokon, tretí bod tvrdí, že táto „zmluva je základom pre uzavretie ďalších zmlúv a dohôd pre celé spektrum vzájomných vzťahov".

Inými slovami: Európska únia nemôže naďalej žmúriť oči nad faktom, že Rusko nedodržiava medzinárodnú zmluvu, ktorú samo podpísalo. Ak Rusko neuznáva Krym za súčasť Ukrajiny, nemôže byť ani Čečensko naďalej uznávané za súčasť Ruska.

Treba ešte pripomenúť, že ak Rusko nectí územnú celistvosť Ukrajiny a argumentuje „odvekou väzbou" Krymu s Ruskom, stáva sa problematickou aj ďalšia časť Ruska, Kaliningradská oblasť. Toto bývalé východné Prusko je pre nemeckú históriu tak významné, že len vďaka nemu získali braniborskí kurfisti v roku 1701 titul kráľov Pruska, len vďaka nemu získalo Prusko právo v roku 1871 zjednotiť Nemecko. Táto „odveká súčasť" Nemecka je dnes exklávou Ruska na území Európskej únie, ktorej spojenie s Ruskom je možné len vďaka blahosklonnosti Poľska a Litvy. Rusko by na to nemalo zabúdať.

 

Po tretie - naša energetická bezpečnosť

Treba úplne prehodnotiť náš vzťah k dovozu energetických surovín. Podobná hrozba, akú teraz zažívame od Ruska, je reálna aj od iných susedov Európy, aj keď sa nám dnes zdá, že sú našimi spojencami. Mám na mysli predovšetkým arabské ropné štáty a Turecko. Nie je však rozumné vybudovať si ani jednostrannú závislosť na USA - to tu už predsa raz bolo.

Treba investovať nemalé prostriedky do vývoja vlastných technológií ťažby bridlicového plynu. Naša nezávislosť je bez týchto technológií nemysliteľná. Prečo? Po prvé, nemôžeme dovoliť, aby z našich európskych zdrojov profitovali cudzie - americké ropné giganty. A po druhé, len my v Európe sme natoľko citliví k nášmu vlastnému životnému prostrediu, aby sme vyvinuli technológie, ktoré nám nezničia našu prírodu.

Potrebujeme nielen obnoviteľné energetické zdroje, ale aj bezpečné zdroje jadrového paliva a ďalší vývoj technológií zužitkovania jadrového odpadu. 20-percentnú závislosť EU na Rusku je potrebné znížiť, a naopak zvýšiť dovoz z krajín ako Niger, Namíbia a Uzbekistan. Len postupným uspokojením túžby Tuaregov po nezávislom štáte Azawád na území Mali je možné vytlačiť tuaregských rebelov z oblasti uránových ložísk v Nigeri a tiež zabrániť prechodu ložísk do Arabského sveta v prípade príklonu Tuaregov k Lige arabských štátov.

Podobne ako sa k nám dopravujú energetické suroviny z Líbye a Alžírska potrubiami pod Stredozemným morom, ktoré sú pod našou kontrolou, musíme dopravovať aj ropu a zemný plyn z oblasti Kaspického mora. Projekty plynovodov South Stream i Nabucco sú pre Európu nebezpečné, lebo vedú územiami mocností, ktoré nám nemusia byť vždy naklonené. Zatiaľ čo plynovod South Stream a ropovody Baku-Novorossijsk i Družba vedú cez územie Ruska, plynovod Nabucco i ropovod Baku-Ceyhan sú zase pod kontrolou Turecka. Ropovod Baku-Supsa zase vedie príliš blízko hraníc Južného Osetska, ktoré je ruským vazalom.

Obrázok (kliknutím zväčšiť): plánované plynovody Nabucco a South Stream majú priviesť zemný plyn z Kaspiku do EU cez cudzie mocnosti - Turecko a Rusko. Zdroj: Wikipedia

Nabucco_South_Stream_500.jpg

Európa potrebuje potrubia z oblasti Kaspiku (predovšetkým z Azerbajdžanu a Turkmenistanu), ktoré sú pod našou kontrolou. To je možné zabezpečiť jedine vedením cez územie stredného Gruzínska do ropného terminálu Supsa (čo najďalej od ruských spojencov Abcházska, Južného Osetska a Arménska, i od Turecka) a potom podmorským vedením pod Čiernym morom do rumunskej Constance (čo najďalej od hraníc Ruska i Turecka).

Ochrana takýchto potrubí vyžaduje, aby bolo Gruzínsko postupne integrované k Európskej únii. A tiež, aby sa Čierne more stalo pôsobiskom európskych vojenských lodí, predovšetkým Francúzska a Talianska, ktoré majú najväčšie vojnové loďstvo v rámci EÚ. Od toho sa odvíja vybudovanie troch francúzsko-talianskych námorných základní - v Rumunsku, Bulharsku a Gruzínsku.

Je naďalej neudržateľné, aby sme skladbu nášho energetického portfólia hodnotili geopolitickými kategóriami Studenej vojny: a) bývalý Sovietsky zväz, b) Afrika, c) Blízky Východ. Toto triedenie je z pohľadu dnešnej geopolitickej reality úplne zavádzajúce.

V kategórii „bývalý Sovietsky zväz" vôbec nie je jedno, nakoľko sme závislí na sfére vplyvu Ruska (t.j. na Rusku a Kazachstane) a nakoľko na sfére vplyvu Turecka a Iránu (t.j. na Azerbajdžane a Turkmenistane). Ak nás štve nestabilita na Blízkom Východe (t.j. v ropných monarchiách Perzského zálivu), chceme občas preniesť dôraz na Afriku (t.j. na ropné republiky Líbyu a Alžírsko). Arabská jar však ukázala, že Líbya a Alžírsko sú rovnako arabské ako Saudská Arábia, Kuvajt a Katar, preto tvoria jeden geopolitický celok a nestabilita v jednom štáte sa prenáša aj do ďalších. Naopak, Arabská jar ukázala, že Irán je len vonkajším hráčom arabského sveta, podobne ako Turecko.

Energetické portfólio ropy a plynu, ktoré by zabránilo jednostrannej závislosti na niektorej mocnosti, by malo tvoriť vyvážený pomer zo siedmich regiónov: Eurázijského zväzu (Rusko a Kazachstan), Arabského sveta (Saudská Arábia, Emiráty, Katar, Bahrajn, Kuvajt, Omán, Líbya, Alžírsko, Sudán), užšieho Blízkeho Východu (Irán, Azerbajdžan, Turkmenistan, Turecko), Čiernej Afriky (Nigéria, Gabun, Angola, Južný Sudán), Severnej Ameriky (USA, Kanada), Juhovýchodnej Ázie (Malajzia, Barma, Indonézia) a vlastných zdrojov v Európe (Británia, Holandsko, Nórsko).

Žiaden z týchto regiónov by nemal svojím podielom prevyšovať 20% spotreby v Európskej únii, ani 25% spotreby kľúčových členských štátov - predovšetkým Francúzska, Nemecka a Poľska. Je potrebné konečne vytvoriť v Európe funkčnú sieť potrubí, ktorá by v prípade ohrozenia dodávok dokázala ropu a plyn dodať z iných zdrojov - a to ako členským štátom EÚ, tak aj kandidátskym štátom na Balkáne.

 

Po štvrté - zastavenie veľmocenskej propagandy v športe

Nemenej dôležitá ako tvrdá sila (armáda, ekonomika) je v medzinárodnej politike aj mäkká sila - predovšetkým kultúrne vzory a propaganda. V dnešnom globalizovanom svete patria k najvýraznejším prejavom mäkkej sily športové súťaže - najmä olympijské hry a športové ligy. Na rozdiel od našich politikov, Martina Škrtela z FC Liverpool a Mareka Hamšíka z SSC Neapol pozná takmer každý Afričan. Podobne, Zdena Cháru z Bostonu Bruins a Mariána Hossu z Chicago Blackhawks pozná takmer každý Američan či Rus.

Zatiaľ čo vo futbale si vďaka zriadeniu prestížnej Ligy majstrov Európa nenechala vziať prím, v ľadovom hokeji sa stávame kolóniou cudzích mocností - Američanov (NHL) a Rusov (KHL). Pomocou hokejových líg sa nám nenápadne podsúvajú aj sympatie a nekritický obdiv k týmto ríšam. Európa však vždy bola a stále ešte je hokejovou veľmocou a nepotrebuje posluhovať nikomu zvonku. Švédska, česká, nemecká, švajčiarska a fínska liga patria medzi najkvalitnejšie na svete a ich vzájomná izolovanosť  európskemu športu neprospieva.

Po štyroch rozpačitých ročníkoch European Trophy sa ju konečne podarilo pretransformovať na Hokejovú ligu majstrov (CHL), ktorej sa zúčastnia mužstvá zo Švédska, Fínska, Česka, Nemecka, Švajčiarska a Rakúska. Ak sa však európska CHL má skutočne stať prejavom suverénneho európskeho hokeja a konkurovať NHL a KHL, musí spĺňať niekoľko predpokladov.

Obrázok (kliknutím zväčšiť): Zakladajúce tímy Hokejovej ligy majstrov (CHL) reprezentujúce švédsku, fínsku, českú, nemeckú, švajčiarsku a rakúsku ligu.

CHL_2014_teams_500.png

Liga nemôže prerásť všetky medze - ak má NHL 30 a KHL 28 tímov, európska liga ich nemôže mať 40 - to je neufinancovateľné. Nesmie prevážiť nenásytnosť - ak by sa do súťaže pripustili tímy z ruskej KHL, tak ako o to stojí Medzinárodná hokejová federácia, stala by sa zo súťaže fraška, kde by stále vyhrával tím z KHL. A napokon, európska CHL sa musí pretransformovať na permanentnú hokejovú ligu. Jej účastníci by mali hrať len túto ligu, a nie domáce súťaže.

Je načase, aby sme sa konečne my Európania emancipovali v hokeji i ďalších športoch, nevynímajúc spoločné usporiadanie veľkých športových podujatí. Poľsko-ukrajinské futbalové majstrovstvá Európy 2012, ale aj rakúsko-taliansko-slovinská kandidatúra na ZOH 2002 a 2006, a napokon aj zamýšľaná poľsko-slovenská kandidatúra na ZOH nech sú svetlým príkladom.

 

Po piate - nie americkým radarom, áno európskej armáde

Počas obnovenej hrozby zo strany Ruska sa zase v Európe objavil syndróm posluhovania cudzím mocným. Na jednej strane, časť verejnosti úplne paralyzovali obavy z hnevu a odplaty Ruska za jednoznačný postoj k Ukrajine. Na druhej strane, iná časť verejnosti je ochotná sa ihneď utiekať "pod mamičkinu sukňu" Spojených štátov - znova sa napríklad otvorili diskusie o americkom radare neďaleko Prahy.

Otázkou je, kedy si už konečne v Európe uvedomíme, že sme paraziti, ktorí sa priživujú na peňaženkách iných. Sme v NATO, ale svoje povinnosti si neplníme - do obrany investujeme omnoho menej, než sme sa zaviazali. Už takmer 70 rokov žije Európa na cudzí účet, keď jej bezpečnosť garantujú daňoví poplatníci v Spojených štátoch. Spojené štáty však nie sú žiadnym dobročinným spolkom, ale sú pomerne agresívnou ríšou, podobne ako Rusko a Čína. Nečudujme sa preto, ak Spojené štáty urobia dohody s Ruskom, Čínou, či inými mocnosťami ponad naše hlavy - dohody "o nás bez nás" a predajú nás niekomu inému proti našej vôli, keď to bude práve pre USA výhodné.

Spojené štáty majú predsa len obmedzený rozpočet a ich prvoradou prioritou je dnes Tichomorie, zatiaľ čo Európa sa dostáva na N-té miesto v poradí ich záujmov. Ak USA nebudú mať dostatok prostriedkov a vôle na "vydržiavanie" Európy, nebudú riskovať nestabilitu a vznik mocenského vákua v Európe. Radšej nás mierovou cestou odovzdajú inému patrónovi. Rusku? Číne? Turecku? Nemyslím si, že odpoveď "Uvidíme" je tá správna.

Dnešný ruský režim sa dal na cestu imperialistickej expanzie nápadne pripomínajúcej fašistické vzory spred takmer ôsmich desaťročí. V Európe sa objavili mnohí jeho prisluhovači a obdivovatelia, ako súčasný vysokopostavený politik v Maďarsku, bývalý veľmi významný politik v Česku, v Taliansku, v Nemecku a ďalší (ponechávam na fantázii čitateľa domyslieť si mená).

Táto situácia nám jasne ukázala, že pre nás v Európskej únii je jedinou voľbou urýchliť práce na vlastnej obrane a vlastnom vojenskom výskume. Ako povedal súčasný český prezident Zeman nedávno v Európskom parlamente, Európska únia musí mať svoju armádu.

Európska únia disponuje o 60% viac obyvateľmi ako USA, je dvaapolkrát ľudnatejšia než Brazília a triapolkrát ľudnatejšia než Rusko. Dokonca aj voči populačným obrom je konkurencieschopná - obyvateľstvo Indie je len 2,25-krát a obyvateľstvo Číny len 2,66-krát väčšie ako obyvateľstvo Európskej dvadsaťosmičky. Hrubý domáci produkt Európskej únie je rovnako veľký ako HDP Spojených štátov a je dvojnásobný oproti Číne a osemnásobný oproti Rusku, Brazílii a Indii. Niet jediného dôvodu, prečo by si Európska únia nemohla dovoliť vybudovať konkurencieschopnú armádu a vojenský výskum.

Len vlastná akcieschopná armáda nám zaručí, aby nás Rusko neohrozovalo vojensky, aby nás Spojené štáty nezaťahovali do svojich vojenských dobrodružstiev a aby nám Čína nediktovala svoje obchodné podmienky. A len vlastný vojenský výskum nám zaručí, aby nám Spojené štáty nemohli beztrestne špicľovať firemnú komunikáciu a získavať voči našim firmám konkurenčnú výhodu, a aby sme mali dostatok inovácií, ktorými by sme mohli konkurovať priemyselnej moci Číny a netrčať ako nezamestnaní na úradoch práce.

Obrázok: český prezident v Európskom parlamente zdôraznil potrebu európskej armády. Zdroj: ČTK/AP. Autor: Christian Lutz

Zeman_v_EP.JPG

 

Príklad: Rusko ako popredný producent islamizmu vo svete

Rusko patrí medzi najväčších producentov politického islamizmu na svete. Hrozí, že Rusko vyvolá podobnú islamistickú vlnu aj medzi Krymskými Tatármi.

V zárodku spravidla stojí snaha potlačiť túžbu národov po nezávislosti. Ako politickú protiváhu proti nacionalistom podporuje islamistov, ktorí pojmom národ pohŕdajú. Podobne ako Rusko vyvážilo nacionalizmus v Dagestane politickým islamizmom, urobilo to aj v Čečensku – nacionalizmus vedený Dudajevom a Maschadovom najprv vyvažovalo podporou islamistu Šamila Basajeva (známe sú jeho intenzívne kontakty s Jeľcinovou pravou rukou, oligarchom Berezovským), neskôr podporou Putinových bábok – otca a syna Kadyrovových, prezidentov zavádzajúcich v Čečensku islámske právo šaríja. Hovorí sa aj o kontaktoch medzi ruskou tajnou službou a posledným povstaleckým prezidentom Čečenskej republiky Ičkeria, Doku Umarovom, ktorý v októbri 2007 nahradil nacionalistickú vec čečenskej nezávislosti islamistickou vecou - Kaukazským emirátom.

Podobnými masovými producentmi islamizmu vo sveteIzrael (podpora islamistického Hamasu proti Arafatovmu nacionalistickému Fatahu koncom 80. rokov), Pakistan (podpora islamistov z Talibanu proti paštúnskym nacionalistom a separatistom z Awami National Party), Filipíny (podpora islamistickej skupiny Abú Sajjáfa proti separatistickému Frontu národného oslobodenia Morov), Indonézia (podpora zavedenia šaríje v autonómnej provincii Aceh namiesto požiadaviek separatistického Hnutia za slobodný Aceh), či Irak (ozbrojené potláčanie sunitských nacionalistov pod vedením Usámu al-Nudžajfího a hnutia Sahwá, čím sa do prevahy dostáva džihádistický Islamský štát v Iraku a Levante).

Patrí sem aj najbližší americký spojenec na Blízkom Východe Saudská Arábia (v Mali: podpora al-Kajdá v islamskom Maghrebe ako protiváhy k tuaregským separatistom z Národného hnutia za oslobodenie Azawádu; v Líbyi: podpora salafistov v Cyrenajke na vyváženie cyrenajských kmeňových separatistov), ale aj najbližší ruský spojenec v Afrike Eritrea (v Somálsku: podpora islamistov najprv zo Zväzu islamských súdov hlásiacich sa k Moslimskému bratstvu, neskôr podpora salafistického al-Šabábu proti Federálnej vláde Somálska).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?