Právo Krymských Tatárov na sebaurčenie

Autor: Ladislav Garassy | 1.4.2014 o 1:00 | Karma článku: 4,36 | Prečítané:  909x

Počas celého XX. storočia sa nás, malé európske národy, snažili rôzne mocnosti rozdeliť, rozhnevať medzi sebou a postaviť proti sebe - nech už to bol boľševický Sovietsky zväz, nacistické Nemecko, či neoliberálne Spojené štáty. Vďaka našej geopolitickej slepote sa im to darilo a mohli nás ovládať.

Možná autonómna republika Krymských TatárovMožná autonómna republika Krymských Tatárov

V máji bude desiate výročie toho, ako sa nám podarilo po prvýkrát v histórii zjednotiť sa v Európskej únii. Nemali by sme si naďalej nechať, aby nám cudzie mocnosti diktovali, nech je to už Rusko, Spojené štáty, Čína alebo Turecko. Pre nás, občanov Európskej únie, by mala byť orientácia jednoduchá. Tí, čo nás chcú naďalej ovládať, sú proti nám a mali by sa stretnúť s naším vzdorom. Tým, čo chcú byť s nami, by sme mali pomáhať.

 

Ochrana malého európskeho národa

Rusko sa dopúšťa agresie hneď proti dvom európskym národom: Ukrajincom a Krymským Tatárom. Proti Ukrajincom, ktorých revolúciu Rusko neuznáva, ktorých časť územia ruské jednotky okupujú a Rusko si ho pripojilo. Proti Krymským Tatárom, o ktorých osude chce Rusko rozhodovať „o nich bez nich" už druhýkrát po sedemdesiatich rokoch. Ukradnúť im domovinu, vziať im slobodu, zotročiť ich.

Nesmieme dovoliť, aby v žalári národov, akým novodobé Rusko je, bol zotročený ďalší európsky národ. Nemôžeme dovoliť, aby sa o osude Krymských Tatárov rozhodovalo zase bez nich, tak ako v roku 1944, keď ich Stalinov režim násilne pripravil o domovinu a vysťahoval do Uzbekistanu a príľahlých oblastí.

Krymská autonómna republika vznikla v roku 1921 ako autonómia pre titulárny národ Krymských Tatárov v rámci Ruska. Nebyť Krymských Tatárov, nebol by Krym nikdy autonómnou republikou. Krym je ich jediná domovina, a preto musia mať právo spolurozhodovať o svojej domovine.

 

Východiská pre Krymských Tatárov

Ak by Krym zostal súčasťou Ruska, čo je dnes pomerne reálne, naskytajú sa dve možnosti, ako Krymským Tatárom zabezpečiť, aby mohli rozhodovať o svojom osude.

Prvou možnosťou je, že by sa parlament Autonómnej republiky Krym rozšíril o druhú komoru, zloženú z volených zástupcov krymskotatárskeho národa - takým telesom je dnes Parlament Krymských Tatárov - Kurultaj. V dôležitých otázkach, týkajúcich sa zmien ústavy, postavenia Krymu a postavenia národnostných skupín, by mal platiť zákaz majorizácie - podobný, ako platil na ochranu Slovákov v Snemovni národov Federálneho zhromaždenia Československa v rokoch 1969-92. Inými slovami, v týchto dôležitých otázkach by obidve komory hlasovali zvlášť a k prijatiu zákona by zaň museli hlasovať obidve komory.

Skúsenosti s ústavnou zárukou práv malých národov v rozvojových krajinách vrátane Ruska sú však neblahé. Pod článkom uvádzam dva príklady toho, ako v ostatných desiatich rokoch Rusko zneužilo národnostnú autonómiu pre svoje vlastné účely. Tieto príklady by mali byť mementom, že žiadna dohoda medzi Ruskom a Krymskými Tatármi nemusí byť dodržaná, pretože ústavné dohody sa v rozvojovom svete jednoducho nedodržujú.

Druhou možnosťou je, aby bol Krym rozdelený na dve autonómne republiky - Autonómnu republiku Krym s dnešnou ruskou väčšinou a Krymskotatársku autonómnu republiku. Krymskí Rusi by sa tak zrejme definitívne stali súčasťou Ruska, avšak Krymskí Tatári, ktorí silne demonštrovali v prospech Ukrajiny, by si mohli ponechať autonómiu v rámci Ukrajiny. Bol by to model, ktorý by Rusku umožnil zachovať si tvár, avšak súčasne by sa neporušilo právo národa Krymských Tatárov na sebaurčenie.

Pre rozdelenie autonómnej republiky už existuje nedávny precedens v podobe rozdelenia Čečensko-Ingušska. Keď sa čečensko-ingušský parlament (Najvyšší soviet) v auguste 1991 prihlásil k moskovskému puču proti Gorbačovovi, revolúcia vedená protipučistickým Celonárodným kongresom čečenského národa (OKČN) a jeho predsedom Džocharom Dudajevom zmietla 6. septembra parlament z povrchu zemského. Predseda ruského parlamentu Ruslan Chasbulatov, sám Čečen, sprostredkoval 15. septembra dohodu, podľa ktorej sa dočasným parlamentom až do novembrových volieb stal Dočasný najvyšší soviet (VVS). Ten sa 1. októbra 1991 uzniesol o rozdelení republiky na Čečensko a Ingušsko. Napokon 4. júna 1992 schválil rozdelenie parlament Ruskej federácie a 29. decembra vstúpilo do platnosti.

 

Krymskotatárska autonómna republika

V rokoch 1930-44 sa na Kryme nachádzalo šesť krymskotatárskych autonómnych okresov: Bachčisaraj, Kujbyševo, Balaklava, Jalta, Alušta a Sudak. Nachádzali sa na juhu polostrova, najmä na pobreží Čierneho mora, južne od Krymských hôr. Po deportácii Krymských Tatárov sa však na južnom pobreží vybudovali veľké ruské letoviská. Preto nebolo možné, aby sa Krymskí Tatári po roku 1989, keď sa začali vracať z vyhnanstva, vrátili na toto južné pobrežie.

 

Obrázky (kliknutím zväčšiť): hore podiel Krymských Tatárov na obyvateľstve jednotlivých okresov v roku 1939; dole autonómne okresy Krymských Tatárov v rámci Krymskej autonómnej SSR v roku 1939.

Krym_Tatars_1939_500.png

Krym_AutonDistr_1938_500.png

Najvýznamnejšími oblasťami osídlenia Krymských Tatárov sa stali severné úbočia Krymských hôr - sedmica okresov: Bachčisaraj, Simferopoľ-vidiek, Bjelogorsk, Kirovskoje, Sovjetskij, Nižnegorskij a Lenino. Práve časť tohoto územia má najlepší potenciál stať sa miestom, kde by vznikla Krymskotatárska autonómna republika Ukrajiny.

 

Obrázky (kliknutím zväčšiť): hore typy okresov podľa národností v roku 2001; dole podiel Krymských Tatárov na obyvateľstve okresov Krymu v roku 2001.

Krym_EthnDistr_2001_500.pngKrym_Tatars_2001_500.png

Na území týchto siedmich okresov existuje pás obcí a miest s najvýznamnejším zastúpením krymskotatárskeho obyvateľstva. Aj keď by tento pás ležal v blízkosti hlavného mesta ruského Krymu - Simferopoľa - nebránil by tomu, aby bol Simferopoľ bez problémov prepojený so zvyškom Krymu.

Ak by sa ruská autonómia Krym stala natrvalo súčasťou Ruska, vnútrozemské územie Krymskotatárskej republiky by nebolo úplne izolované od zvyšku Ukrajiny - v oblasti mesta Lenino by malo prístup k Azovskému moru, na ktorého druhom brehu sa nachádza pevninská Ukrajina.

 

Obrázky (kliknutím zväčšiť): územie možnej Krymskotatárskej autonómnej republiky a podiel Krymských Tatárov na obyvateľstve okresov (hore) a na obyvateľstve obcí (v strede); detailný popis jednotlivých obcí (dole).

Krym_Tatars_auton_and_Krym_500.pngKrym_Tatars_auton_500.pngKrym_Tatars_mtn_2001_500.png

Na území navrhovanej Krymskotatárskej autonómnej republiky žilo v roku 2001 264-tisíc obyvateľov. Z nich tvorili Rusi 63% (166-tisíc) a Krymskí Tatári 26% (68-tisíc) obyvateľov.

V prípade, že by sa na navrhované územie Krymskotatárskej autonómnej republiky presťahovalo aj zvyšných 176 000 Krymských Tatárov z iných oblastí Krymu, žilo by tu 440-tisíc obyvateľov. Z nich by Rusi tvorili 38% (166-tisíc) a Krymskí Tatári 55% (243-tisíc). Aj v prípade presťahovania len polovice Krymských Tatárov z iných oblastí Krymu by na navrhovanom území žil približne rovnaký počet Krymských Tatárov a Rusov.

 

Obrázok: etnické zloženie územia možnej autonómnej republiky pre Krymských Tatárov v súčasnosti (hore) a v prípade prisídlenia ostatných Krymských Tatárov z iných území Krymu (dole).

Krym_Tatars_auton_ethnic_orig_500.pngKrym_Tatars_auton_ethnic_altern_500.PNG

 

Príklad 1: Ako Rusko zničilo národnostnú rovnováhu Dagestanu (2006)

Príkladom toho, ako Rusko zneužilo autonómiu malých národov vo svoj prospech, je Dagestan. V dôsledku ruského diktátu v roku 2006 sa z vyváženej mnohonárodnostnej autonómie stalo semenisko politického islamizmu a terorizmu na Kaukaze.

Dagestan je oficiálne jedinou mnohonárodnostnou autonómnou republikou Ruska, ktorú tvorí 14 ofciálnych štátotvorných národov. V rokoch 1995-2006 bývala najvyšším orgánom Dagestanu, akýmsi kolektívnym prezidentom, Štátna rada zložená z jedného zástupcu za každý zo 14 štátotvorných národov.

Parlament mal 121 členov, ktorí boli volení podľa národnostného kľúča - snahou bolo, aby počet poslancov v parlamente za každý zo 14 štátotvorných národov zodpovedal podielu tohoto národa na obyvateľstve Dagestanu.

Vo voľbách v rokoch 1995, 1999 a 2003 tak bolo za poslancov 14 štátotvorných národov zvolených 33-34 Avarov, 20 Dargov, 15-16 Kumykov, 14-15 Lezgov, 10 Rusov, 6 Lakov, 4-6 Azerbajdžancov, 4-5 Tabasaranov, 4 Čečeni, 2 Nogajovia, 1-2 Tátovia a po jednom Agulovi, Rutulovi a Cachurovi.

 

Obrázok (kliknutím zväčšiť): počet poslancov 14 štátotvorných národov Dagestanu pred likvidáciou národnostno-politickej rovnováhy. Štátotvorné národy možno rozdeliť do šiestich skupín: severní Dagestanci (Avari), strední Dagestanci (Dargovia, Lakovia), južní Dagestanci (Lezgovia, Tabasarani, Aguli, Rutuli, Cachuri), dagestanskí Tatári (Kumykovia, Nogajovia), Derbenťania (Azerbajdžanci, Tátovia), nedagestanské menšiny (Rusi/Kozáci, Čečeni).

Dagest_ethn_MP_1995-2006_500.png

Vo voľbách do parlamentu Dagestanu v rokoch 1995 a 1999 bol Dagestan rozdelený na národnostne homogénne oblasti, v ktorých bolo zriadených 69 jednomandátnych obvodov, a na národnostne zmiešané oblasti, kde bolo vytvorených 52 jednomandátových volebných obvodov podľa národnostných kvót. Ruský ústavný súd tomuto volebnému systému vytkol, že porušuje ústavný princíp rovnosti hlasov, lebo počty voličov v jednotlivých jednomandátových obvodoch sa od priemeru líšili viac, než bola uznávaná tolerancia.

Dagest_constituen_1995_500.png

Preto bol vo voľbách do parlamentu Dagestanu v roku 2003 použitý nový systém. V národnostne homogénnych oblastiach zriadili 61 jednomandátových obvododov, zatiaľ čo v národnostne zmiešaných oblastiach vytvorili 22 viacmandátových obvodov. Vo viacmandátovom obvode bol vždy jeden mandát „voľný" a ostatné podľa národnostných kvót. Pritom sa počítalo s tým, že ten „voľný" mandát získa zástupca dominantného etnika v tomto obvode, preto dominantné etnikum nemalo v danom obvode národnostnú kvótu.

Dagest_constituen_2003_500.png

Ústavný súd Ruska však tomuto systému zase vytkol, že je v rozpore s ruskou ústavou, ktorá vyžadovala, aby sa poslanci volili proporčným systémom politických strán, kde by celý Dagestan tvoril jeden volebný obvod (podobne ako na Slovensku). Preto sa vo voľbách 2007 volilo 72 a v roku 2012 sa volilo 90 poslancov na celoštátnych straníckych kandidátkach, čo úplne rozbilo jemne vyváženú národnostnú rovnováhu dagestanskej politiky. Ďalším klincom do rakvy národnostného zmieru bol Putinov nátlak, aby sa od roku 2006 miesto 14-člennej Štátnej rady zloženej zo zástupcov 14 štátotvorných národov volil jeden prezident republiky.

 

Príklad 2: Ako Rusko likviduje národnostné subjekty Ruskej federácie (2003-10)

Ďalším príkladom toho, ako Rusko potláča autonómiu malých národov, je likvidácia národnostných subjektov Ruskej federácie.

Prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin dňa 6. augusta 1990 počas svojej návšteve v Ufe, hlavnom meste Baškirskej ASSR, na adresu autonómnych republík a autonómnych oblastí vyhlásil: „Berte si toľko suverenity, koľko len dokážete stráviť." Dňa 9. augusta 1990 tak Karelská ASSR svojím vyhlásením suverenity odštartovala tzv. „Parádu suverenít".

Zákonom z 19. decembra 1990 sa päť autonómnych oblastí Ruska vyňalo z pôsobnosti krajov a povýšili sa na subjekty Ruskej federácie. Následne 3. júla 1991 povýšil ruský parlament štyri zo svojich piatich autonómnych oblastí - Karačajsko-Čerkeskú, Adygejskú, Altajskú a Chakaskú - na republiky a 21. apríla 1992 prijal aj príslušné doplnky ústavy, ktoré vstúpili do platnosti 21. mája.

Podľa zákona z 19. decembra 1990 dostalo aj 10 národnostných okruhov právo vystúpiť z krajov a stať sa subjektmi federácie. Využil to len Čukotský autonómny okruh a Rusko ho za subjekt federácie uznalo zákonom zo 17. júna 1992. Po súčasnom rozdelení Čečensko-Ingušska 4. júna 1992 sa tak počet autonómnych republík Ruska zvýšil zo 16 na 21 a počet subjektov Ruskej federácie zo 73 na 80 (ruskojazyčné subjekty tvorilo 46 oblastí, 9 krajov a 2 mestá; ďalšími boli Židovská (Birobidžanská) autonómna oblasť a Čukotský autonómny okruh).

Dňa 24. mája 1991 prijal ruský parlament doplnky ústavy, ktorými sa autonómne republiky (ASSR) zmenili na „sovietske socialistické republiky (SSR) ako súčasť Ruskej SFSR". V tzv. Novoogarjovskom procese o novej zväzovej zmluve, ktorá mala Sovietsky zväz nahradiť konfederáciou - Zväzom suverénnych štátov (SSG), sa počítalo s tým, že by sa všetky národnostné republiky Ruskej federácie (Tatárska, Baškirská, Karelská, Čečensko-Ingušská, atď.) stali suverénnymi štátmi mimo Ruska - členmi SSG. Augustový puč (18.-21. augusta 1991) však Parádu suverenít násilne ukončil a Bielovežskými dohodami z 8. decembra 1991 o rozpade Sovietskeho zväzu si Rusko privlastnilo všetky autonómne republiky.

Rozšírením Federálnej zmluvy Ruskej federácie z 31. marca 1992 aj na ostatných 9 „nesuverénnych" národnostných okruhov (mimo suverénneho Čukotského) sa vytvorila zase klasická federácia sovietskeho typu, keď týchto 9 okruhov bolo súčasne subjektmi kraja/oblasti, ako aj federácie. Federálna zmluva ešte stále umožňovala niektorým republikám (Čečensko, Tatarstan, Baškortostan) konfederálny vzťah k Rusku.

Jeľcinov puč medzi 21. septembrom a 4. októbrom 1993, spojený s rozohnaním a rozstrieľaním ruského parlamentu, zahájil proces likvidácie národnostných republík Ruskej federácie. Ústava Ruskej federácie z 12. decembra 1993 síce povýšila postavenie deviatich „nesuverénnych" autonómnych okruhov za subjekty federácie, čím sa počet subjektov Ruskej federácie ustálil na čísle 89. Na druhej strane však zlikvidoval konfederálne postavenie niektorých republík a republiky priamo podriadil federálnemu zákonodárstvu.

Nástupom Putina k moci sa urýchlil proces likvidácie národnostných autonómií v rámci Ruska. Dňa 13. mája 2000 vytvoril prezident Putin nad 89 subjektmi federácie 7 federálnych okruhov, vedených splnomocnencami prezidenta. Tým sa časť právomocí autonómnych republík a ďalších subjektov federácie dostala pod priamu kontrolu centra.

Dňa 1. januára 2004 vstúpil do platnosti federálny zákon „O všeobecných princípoch organizácie zákonodárnych a výkonných orgánoch štátnej moci subjektov Ruskej federácie", ktorý krajom/oblastiam vrátil prerozdeľovanie financií z federácie na 9 „nesuverénnych" autonómnych okruhov a dal im aj zákonodárne právomoci nad okruhmi.

V decembri 2004 Rusko zrušilo priame voľby gubernátorov a Putin získal právo navrhnúť do čela subjektov federácie svojich ľudí, ktorých následne regionálny parlament schválil. V decembri 2010 bolo ruským zákonom zakázané pomenovanie „prezident" v prípade hláv autonómnych republík.

Dňa 1. júna 2012 sa síce Rusko vrátilo k priamej voľbe gubernátorov, avšak 2. apríla 2013 Putin presadil doplnky, ktoré by v šiestich republikách Severokaukazského okruhu (vrátane Čečenska a Dagestanu) zabránili priamej voľbe prezidenta. Kremeľ má tak priamu kontrolu nielen nad vedením repulík, ale ich členstvom v hornej komore parlamentu Ruskej federácie si dokonca de-facto sám menuje ruský parlament.

Putin vo svojej práci nadväzuje na bývalého šéfa KGB a najvyššieho predstaviteľa Sovietskeho zväzu v rokoch 1982-84 Jurija Andropova, ktorý nechal akademikom Volskému a Velichovovi vypracovať projekt na likvidáciu národných republík ZSSR a ich nahradenie 29 alebo 41 územnými štátmi po vzore USA.

Medzi rokmi 2003 a 2010 nastáva bezprecedentná vlna likvidácie subjektov Ruskej federácie, ktoré existovali viac než sedem desaťročí:

Komi-Permjacký autonómny okruh, vytvorený 25. februára 1925, bol po referende 7. decembra 2003 zlikvidovaný k 1. decembru 2005 (po 80 rokoch existencie) a pripojený k Permskej oblasti, čím sa vytvoril Permský kraj.

Dolgansko-Nenecký Tajmýrsky autonómny okruh a Evenkovský autonómny okruh, vytvorené 10. decembra 1930, boli po referende zo 17. apríla 2005 zlikvidované k 1. januáru 2007 (po 76 rokoch existencie) a pripojené ku Krasnojarskému kraju.

Koriacky autonómny okruh, vytvorený 10. decembra 1930, bol po referende 23. októbra 2005 zlikvidovaný k 1. júlu 2007 (po 77 rokoch existencie) a pripojený ku Kamčatskej oblasti, čím sa vytvoril Kamčatský kraj.

Usť-Ordynský Buriatsky autonómny okruh a Aginský Buriatsky autonómny okruh, vytvorené 26. septembra 1937, boli po referendách zo 16. apríla 2006 a 11. marca 2007 zlikvidované k 1. januáru resp. 1. marcu 2008 (po 70 rokoch existencie) a pripojené k Irkutskej oblasti resp. Čitskej oblasti, ktorá sa zmenila na Zabajkalský kraj.

Nenecký autonómny okruh, vytvorený 15. júla 1929, sa mal napriek odporu jeho obyvateľov stať súčasťou Archangeľskej oblasti, čím sa mal vytvoriť Pomorský kraj. Dňa 1. januára 2008 si vedenie Archangeľskej oblasti na seba uzurpovalo právomoci okruhu, avšak jeho neschopnosť efektívne sa ich zmocniť viedla od roku 2009 k návratu status-quo. Snahy o referendum za suverenitu Neneckého okruhu boli tiež neúspešné.

Jamalsko-Nenecký autonómny okruh a Chantyjsko-Mansijský autonómny okruh Uhry, vytvorené 10. decembra 1930, podpísali v rokoch 2004 a 2013 zmluvu s Ťumeňskou oblasťou o spoločných zasadaniach ich zastupiteľstiev a ich likvidácia a vytvorenie Ťumeňského kraja je zrejme len otázkou času.

Dňa 10. januára 2010 bol z Južného federálneho okruhu oddelený Severokaukazský federálny okruh, ktorý zahrnuje ruskojazyčný Stavropoľský kraj a autonómne republiky Dagestan, Čečensko, Ingušsko, Osetsko-Alania, Kabardsko-Balkarsko a Karačajsko-Čerkesko. Po prvýkrát je na čele federálneho okruhu podpredseda vlády - Alexander Cloponin - a prvýkrát je jeho centrom mesto, ktoré nie je sídlom žiadneho subjektu federácie - Pjatigorsk. Niektorí politológovia tvrdia, že vytvorenie okruhu je experimentom na postupnú likvidáciu autonómnych republík v ňom - Čečenska, Dagestanu, Osetska a ďalších - a vytvorenie prvej ruskej gubernie na územnom princípe.

Obrázok (kliknutím zväčšiť): Zoznam existujúcich a zlikvidovaných autonómnych republík a iných národnostných subjektov Ruskej federácie.

Rusko_republiky_500.png

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?