Krym v politických prúdoch histórie

Autor: Ladislav Garassy | 9.3.2014 o 1:45 | Karma článku: 9,02 | Prečítané:  1580x

O tom, ako bol Krym odovzdaný Ukrajine. O tom, kam patril Krym počas druhej Jari národov v rokoch 1917-22 a počas tretej Jari národov v rokoch 1990-92. O tom, ako o Krym súperili Rusi a Turci a ako boli pri tom Krymskí Tatári zneužívaní. A o tom, prečo je postavenie Sevastopoľa sporné.

Štázny znak Krymu.Štázny znak Krymu.Wikipedia

 

Krym v mocenskom vákuu a rusko-turecké súperenie

Krym bol až do druhej polovice XVIII. storočia tatárskym chanátom, ktorý bol vazalom Osmanskej ríše. Počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1768-74 vtrhla na Krym ruská armáda pod velením Vasilija Dolgorukova a porazila vojská krymského chána Selima III.. Hlavné mesto Bachčisaraj bolo rozvrátené a polostrov spustošený. Vojna skončila v roku 1774 mierovou zmluvou z Kučuk Kajnardži, podľa ktorej získal Krymský chanát pod vládou chána Sahiba II. Giraja nezávislosť od Osmanskej ríše.

Krym sa tak ocitol v mocenskom vákuu medzi Ruskom a Tureckom. Ako sa už stáva v malých štátoch, ktoré sa ocitnú v stredobode záujmu konkurujúcich si veľmocí, vytvorili sa na Kryme dva tábory - proturecký a proruský, a nastalo obdobie nestability a občianskych vojen.

Vypuklo proturecké povstanie, ktoré dosadilo za nového chána Devleta IV. Giraja. Po ruskej intervencii na jeseň 1776 sa chánom stal Šahin Giraj a ruské vojská sa usídlili na Kryme v Ak-Mečet, dnešnom Simferopole. Nový chán študoval v Solúne a v Benátkach a snažil sa štát zmodernizovať podľa európskeho vzoru - namiesto vlády šľachty a moslimského duchovenstva zavádzal byrokratickú správu. Keď sa snažil o reformu armády, vypuklo na jeseň 1777 ďalšie proturecké povstanie a Turci dosadili chána Selima III. Giraja.

Do občianskej vojny sa zapojila aj ruská armáda pod vedením Alexandra Suvorova a proturecké sily boli na jar 1778 porazené. Osmanská flotila sa pokúsila o výsadok začiatkom aj koncom leta, ale neuspela. Na jar 1779 podpísali Rusi a Turci mierovú zmluvu v Anajli-Kavak, ktorá potvrdzovala nezávislosť Krymu na Osmanskej ríši a Turci uznali chána Šahina Giraja. Tak sa Rusi v lete z polostrova stiahli.

Katarína II. získava definitívne Krym

Na jeseň 1781 vypuklo ďalšie proturecké povstanie pod vedením chánových bratov, Bahadyra a Arslana, ktoré v lete 1782 zvrhlo chána a za nového vládcu dosadilo Bahadyra II. Giraja. Ruská armáda zase zasiahla pod vedením Grigorija Poťomkina a Antona Baľmena a na trón sa vrátil Šahin Giraj. Nastalo obdobie msty a chanát upadol do anarchie. Katarína II. donútila vo februári 1783 chána k abdikácii a v apríli 1783 vydala cárovna Katarína II. dekrét, podľa ktorého sa Krym stal súčasťou Ruska.

V júni 1783 predstavitelia Krymských Tatárov prísahali vernosť Ruskej ríši a vo februári 1784 bola krymskotatárska šľachta kooptovaná medzi ruskú šľachtu. Vo februári bolo územie bývalého Krymského chanátu pripojené k Novoruskej gubernii Ruskej ríše ako Tavridská oblasť so sídlom v Simferopoli. Začiatkom roku 1784 bola založená námorná pevnosť Sevastopoľ a začala sa budovať Čiernomorská flotila. Mestá Sevastopoľ a Feodossija získali štatút otvorených miest, kam sa mohli prisídľovať ľudia i zo zahraničia.

Nová Rus

Poťomkin premenil Novú Rus (dnešnú južnú Ukrajinu medzi Odessou a Zaporožím) na krajinu neobmedzených možností. Stal sa de facto miestocárom Juhu a snažil sa zatieniť lesk a slávu „severnej metropoly" Peterburgu budovaním „južnej metropoly" Jekaterinoslavu na rieke Dnepri (dnešný Dnepropetrovsk), kde mal vyrásť chrám väčší než Bazilika sv. Petra v Ríme, ďalej univerzita, burza, divadlo, múzeá, paláce a parky.

V auguste 1787 sa Osmani pokúsili naposledy obsadiť krym a vypukla rusko-turecká vojna rokov 1787-91. Skončila mierovou zmluvou z Jašu, podľa ktorej Turci definitívne stratili v prospech Rusov celé severné Čiernomorie včetne Krymu, Novej Rusi, Kubáne (dnešný Stavropoľský kraj Ruska na severnom Kaukaze) a Rumunska.

V roku 1802 sa od Novoruskej gubernie odčlenila Tavridská gubernia, ktorá okrem polostrova Krym zahrnovala i územia dnešnej Zaporožskej a Chersonskej oblasti - Berďanský, Melitopoľský a Dneperský okres. Po Februárovej revolúcii v roku 1917 sa so vznikom Centrálnej rady Ukrajiny, autonómneho štátneho útvaru v rámci Ruska (marec-november 1917 - tzv. I. Univerzál), začala Tavridská gubernia rozpadať.

Jar národov a Krymská ľudová republika

Po boľševickom prevrate v Rusku v novembri 1917 vyhlásili Ukrajinci Ukrajinskú ľudovú republiku, ktorá sa viazala k Rusku na federatívnej báze (tzv. III. Univerzál). Univerzál definoval územie Ukrajiny, skladajúce sa z gubernií Kyjevskej, Černigovskej a Poltavskej (dnešná stredná Ukrajina), Volyňskej a Podoľskej (dnešná západná Ukrajina), Charkovskej (dnešná východná Ukrajina), Jekaterinoslavskej a Chersonskej (dnešná južná Ukrajina).

Za súčasť Ukrajiny boli vyhlásené aj pevninské okresy Tavridskej gubernie, zatiaľ čo Krymský polostrov nie. V apríli 1917 zasadol v Simferopole zjazd moslimov Krymu a vymenoval vládu Krymských Tatárov na čele s Džaferom Sejdametom a zvolil krymského náboženského vodcu - muftiho Nomana Čelebidžichana. Sejdametova vláda sa postupne do jesene stala vládou celého Krymu a po boľševickom prevrate v Rusku zasadol v decembri 1917 v Bachčisaraji parlament - Kurultaj Krymských Tatárov. Ten vyhlásil Krymskú ľudovú republiku, seba ustanovil parlamentom republiky a vymenoval novú vládu Nomana Čelebidžichana.

Boľševici nastupujú

V januári 1918 zvrhli republiku boľševickí robotníci zo Sevastopoľa a v marci vytvorili Sovietsku socialistickú republiku Tavrida. V decembri 1917 vznikla v Charkovskej gubernii (severovýchodná Ukrajina) boľševická vláda - Ukrajinská ľudová republika sovietov.

Preto pod vojenskou agresiou boľševického Ruska vyhlásila Ukrajinská centrálna rada v januári 1918 nezávislosť Ukrajinskej ľudovej republiky (IV. Univerzál). Boľševici však obsadili Kyjev, a tak ukrajinská vláda podpísala vo februári v Brest-Litovsku separátnu mierovú zmluvu s Nemeckom a jeho spojencami.

Na území Chersonskej gubernie (južná Ukrajina) vytvorili boľševici v januári Odesskú sovietsku republiku a na území Jekaterinoslavskej gubernie (juhovýchodná Ukrajina) zase vo februári Donecko-krivorožskú sovietsku republiku. Na ochranu pred boľševikmi boli na Ukrajinu povolané nemecké vojská, zatiaľ čo tri boľševické republiky sa v marci spojili do Ukrajinskej sovietskej republiky s hlavným mestom v Charkove.

Medzi mlynskými kameňmi: boľševici vs. nemeckí šovinisti

Leninova boľševická vláda podpísala v marci s Nemcami Brest-Litovský mier, v ktorom územie Ukrajiny a Poľska prenechala Nemcom. Nemci na konsolidáciu situácie zvrhli v apríli Ukrajinskú ľudovú republiku a vytvorili diktatúru - Hejtmanát. V jeho rámci vznikla na pevnine (bez Krymu) Tavridská gubernia so sídlom v Berďansku.

Ukrajinské vojská spoločne s nemeckými vtrhli v apríli aj na Krym a zvrhli boľševickú vládu. Na Kryme vznikla pod nemeckým protektorátom Krymská regionálna vláda generála Suľkjeviča, zastupujúca Rusov, Krymských Tatárov a Nemcov. Tá na jeseň jednala o zjednotení s Ukrajinskou ľudovou republikou, pričom Ukrajinci navrhovali Krymu autonómiu, zatiaľ čo Krym bol za federáciu.

Dva póly ruského šovinizmu: Bieli vs. Červení

Po skončení I. svetovej vojny a kapitulácii Nemecka padol v novembri aj Hejtmanát a na Ukrajine vzniklo Direktórium Ukrajinskej ľudovej republiky, zatiaľ čo Krymská regionálna vláda vydržala až do apríla 1919, pre zmenu za pomoci britských a francúzskych vojsk.

Boľševici do apríla zlikvidovali ukrajinské Direktórium, ktorého zvyšky sa pripojili k Poliakom bojujúcim proti Leninovmu Rusku. Na Kryme zvrhli Krymskú regionálnu vládu a vyhlásili Krymskú sovietsku socialistickú republiku. Spoločnými silami bielogvardejských Ozbrojených síl Južného Ruska vedených generálom Antonom Denikinom a ukrajinského Direktória sa v júni podarilo obsadiť okrem Krymu aj takmer celú Ukrajinu, avšak ruskí bielogvardejskí šovinisti neumožnili obnovenie ukrajinského štátu.

Začiatkom roku 1920 začal Denikin ustupovať pred boľševikmi, až sa jeho moc obmedzila len na územie bývalej Tavridskej gubernie - jej polostrovnej a pevninskej časti. V apríli 1920 boli bielogvardejci preorganizovaní do Ruskej armády pod vedením Piotra Wrangela a obnovili Tavridskú guberniu. Armáda generála Wrangela bola však v novembri porazená. Krymská časť gubernie sa stala súčasťou boľševickej Ruskej federatívnej sovietskej socialistickej republiky (Ruská SFSR), zatiaľ čo jej pevninská časť pripadla Ukrajinskej SSR.

Krymská autonómna SSR

18. októbra 1921 vznikla na polostrove Krymská autonómna SSR ako súčasť Ruskej SFSR. Krymská ASSR vznikla na začiatku ako dvojnárodný štát pre Krymských Tatárov a Rusov. Po skončení občianskej vojny v Rusku podpísala 29. decembra 1922 Ukrajinská SSR spolu s Ruskou SFSR Dohodu o založení Sovietskeho zväzu.

V roku 1926 sa začal napĺňať plán na vytvorenie Židovskej autonómnej oblasti. Po neúspechu v Azerbajdžane sa úsilie na vytvorenie židovskej autonómie obrátilo na Krym a paralelne vzikla v roku 1928 na rieke Amur ďalšia židovská autonómia. Plánovalo sa presídlenie 500-600 tisíc Židov na Krym.

Krymskí Tatári, ktorí boli sústredení predovšetkým v preľudnených oblastiach južne od Krymských hôr medzi Sevastopoľom a Feodossijou, chceli osídľovať aj severné časti Krymu. Avšak projekt židovskej autonómie im v tom zabránil. Dvaja Krymskí Tatári vo funkcii krymského premiéra, Veli Ibrahimov (1924-28) a Memet Izmail Kubajev (1928-31) boli za svoju kritiku vytvárania židovskej autonómie zo svojich funkcií odstránení.

Mnohonárodnostný Krym a autonómne okresy

30. októbra 1930 bola na Kryme zavedená administratívna reforma, v rámci ktorej vzniklo zo 16 okresov aj 8 národnostných autonómií. Pre Židov bol určený okres Frajdorf, Nemci dostali okres Büjük-Onlar, Ukrajinci Išuň (dnes Krasnoperekopsk), zatiaľ čo Krymskí Tatári okresy Bachčisaraj, Balaklava, Jalta, Alušta a Sudak. V roku 1935 ešte vznikli národnostné okresy Kujbyševský pre Krymských Tatárov, Larindorf pre Židov a Teľman pre Nemcov.

V roku 1936 ustalo presídľovanie Židov na Krym, keďže táto aktivita sa sústredila na Amur (Birobidžan) a do Palestíny. Podstatne poklesol počet Židov a Nemcov na Kryme, a tak boli židovské okresy zrušené už v roku 1937 a nemecké v roku 1938. V októbri 1941 obsadili Krym nemeckí nacisti a došlo k likvidácii židovského obyvateľstva. Nemecké vojská boli vyhnané v apríli 1944. Po návrate boľševickej moci sa prebehlo vysídlenie národnostných menšín zo strategických pohraničných regiónov, v rámci ktorého prestala existovať nemecká, bulharská, grécka a arménska menšina na Kryme.

Krymskotatárska tragédia

18. mája 1944 došlo k masovému vysídleniu Krymských Tatárov do Uzbekistanu a iných odľahlých častí Sovietskeho zväzu, ako uplatnenie kolektívnej viny za spoluprácu s Nemcami. Uvádza sa, že takmer polovica ich zomrela v dôsledku chorôb a podvýživy. Následne bola 25. júla 1946 zrušená Krymská ASSR a degradovaná na Krymskú oblasť.

Odovzdanie Krymu Ukrajine

Odovzdanie Krymu Ukrajine, ktoré prebehlo začiatkom roka 1954, bolo pomerne komplikované. Je mýtom, že sa jednalo o rozhodnutie Chruščova. Po prvé preto, že v tej dobe nebol sovietskym lídrom - Sovietsky zväz vtedy kolektívne viedli šiesti členovia Politbyra - Chruščov, Malenkov, Kaganovič, Molotov, Bulganin a Žukov. Sovietskym lídrom sa stal až v marci 1958. Po druhé preto, že sa jednalo o rozhodnutie celého sovietskeho parlamentu, ako aj predsedníctva parlamentu Ruskej SFSR.

25. januára schválilo Predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu pripravovaný krok sovietskeho parlamentu o odovzdaní Krymu Ukrajine. Následne 5. februára schválilo Prezídium Najvyššieho sovietu (parlamentu) Ruskej SFSR nariadenie o odovzdaní Krymu z Ruskej SFSR do Ukrajinskej SSR. Potom 19. februára 1954 schválilo Prezídium Najvyššieho sovietu Sovietskeho zväzu svoje nariadenie o odovzdaní Krymu z Ruskej SFSR do Ukrajinskej SSR. Toto dátum sa považuje za dátum prechodu Krymu k Ukrajine.

Nakoniec si však súdruhovia uvedomili, že ústavy nedávajú prezídiám najvyšších sovietov právomoc na zmeny hraníc - tú právomoc mali len parlamenty ako celky.  Preto 26. apríla 1954 prijal Najvyšší soviet (parlament) Sovietskeho zväzu zákon o odovzdaní Krymskej oblasti z Ruskej SFSR do Ukrajinskej SSR a urobil príslušné zmeny sovietskej ústavy.

Nová jar národov - Gorbačovov Zväz suverénnych štátov

V roku 1990 sa rozbehol proces prípravy novej zväzovej zmluvy, ktorá mala nahradiť stalinskú zmluvu z roku 1922 a založiť Sovietsky zväz na nových, demokratických základoch - už v podobe federácie 12 republík, zatiaľ čo s tromi pobaltskými štátmi sa už nepočítalo. Po tom, čo sa proces dostal koncom roka 1990 do slepej uličky, získal novú dynamiku pod názvom Novoogarjovský proces.

Nová koncepcia začala už počítať nielen s dvanástimi SSR, ale aj s vtedajšími osemnástimi ASSR. Nachičevanská a Adžarská ASSR o proces nemali záujem a chceli zostať v Azerbajdžane resp. v Gruzínsku, zatiaľ čo autonómnych oblastí sa proces netýkal. Počítalo sa so vznikom akejsi konfederácie týchto tridsiatich štátov pod názvom Zväz suverénnych štátov (SSG - nepliesť s jeľcinovským Spoločenstvom nezávislých štátov SNG).

V januári 1991 prebehlo na Kryme referendum o znovuustanovení Krymskej ASSR a v súlade s ním bola so súhlasom Ukrajinskej SSR vytvorená. Zapojila sa ako tridsiaty prvý člen do procesu SSG. Krym sa tak mohol legálne dostať mimo Ukrajinu.

Krym potvrdzuje, že je súčasťou Ukrajiny

Avšak v auguste 1991, dva dni pred podpísaním novej zväzovej zmluvy prišiel kágébácko-jeľcinovský prevrat proti nej. Prevrat nastal v troch fázach. Najprv predstavitelia KGB a armády zvrhli prezidenta Sovietskeho zväzu Gorbačova a nastolili vojenskú juntu. Po niekoľkých dňoch sa objavil prezident Ruskej SFSR Jeľcin a „hrdinne vystúpil na tank", čím fakticky prevzal moc v štáte.

V tretej fáze sa v decembri 1991 v Bielovežskom pralese zišli prezidenti Ruska a Ukrajiny Jeľcin a Kravčuk a predseda parlamentu Bieloruska Šuškevič a zrušili platnosť zväzovej zmluvy z roku 1922, čím Sovietsky zväz zanikol. Jeľcin tak pre Rusko zachránil 16 autonómnych republík. Dovŕšil prevrat, ktorým boli národy autonómnych republík ako Tatári, Čečeni, Abcházi, Oseti, Buriati, Jakuti a ďalší pozbavení perspektívy vlastnej štátnosti.

Krym sa však o vlastnú štátnosť obral ešte skôr. Podľa platných sovietskych zákonov mohli autonómne republiky a autonómne oblasti rozhodnúť o svojom vlastnom osude, ak nepodporili vystúpenie danej SSR zo zväzu. Urobili to však len Abcházsko, Južné Osetsko a Náhorný Karabach. Naopak, keď Ukrajina usporiadala referendum o nezávislosti len pár dní pred Bielovežskými dohodami, voliči na Kryme hlasovali v súlade s Ukrajinou, čím potvrdili, že nestoja o oddelenie od Ukrajiny. Odtiaľ pramení názor, že Krym dnes nemá právo na nezávislosť.

Sporný Sevastopoľ

29. októbra 1948 bolo nariadením Prezídia Najvyššieho sovietu Ruskej SFSR mesto Sevastopoľ vyčlenené z Krymskej oblasti ako samostatné mesto na celorepublikovej úrovni. Avšak táto zmena nebola dovŕšená príslušnou zmenou tzv. stalinskej ústavy Ruskej SFSR z roku 1937, ktorá ako administratívne jednotky Ruskej SFSR nepoznala mestá celorepublikového významu, ale len autonómne SSR, kraje, oblasti a autonómne oblasti. Sevastopoľ sa tak ocitol v akomsi mocenskom vákuu.

Mestá celorepublikového významu mali „dvojjediný" štatút - administratívne stáli mimo oblastí (ktoré boli subjektmi federácie), avšak súčasťou federácie boli práve prostredníctvom príslušných oblastí. Na jednej strane vládne nariadenia (napr. č.682 z 23.IX.1944, č.389 z 22.V.1947, atď.) považovali mestá celorepublikového významu (Moskva, Leningrad, neskôr Sevastopoľ) za samostatné jednotky stojace mimo príslušné oblasti, na druhej strane si voliči v týchto mestách naďalej volili svojich zástupcov do oblastných zastupiteľstiev a mestské školstvo, zdravotníctvo a polícia boli podriadené oblastným orgánom.

Pre sovietsky federálny teritoriálno-politický systém bola príznačná „dvojjedinosť" administratívnych jednotiek, keď napríklad autonómna oblasť patrila do kraja (ktorý bol subjektom Ruskej federácie) a súčasne bola sama subjektom tej istej Ruskej federácie. Na vyššej úrovni bola autonómna SSR (ASSR) súčasťou príslušnej zväzovej republiky (napr. Ruskej SFSR, ktorá bola ďalej subjektom Sovietskeho zväzu) a súčasne bola sama ASSR subjektom Sovietskeho zväzu.

Podobná bola situácia napr. v Juhoslávii, kde boli autonómne oblasti Vojvodina a Kosovo súčasťou Srbska (ktoré bolo subjektom Juhoslovanskej federácie) a súčasne boli samy subjektmi tej istej Juhoslovanskej federácie. Z tejto „dvojjedinosti" plynú dodnes nevyriešené kauzy nezávislosti Kosova, Abcházska, Náhorného Karabachu a Južného Osetska. Podobný „dvojjediný" systém uplatňuje dnes India vo vzťahu k autonómnym oblastiam na severovýchode Indie a blíži sa k nemu aj systém indiánskych rezervácií v USA.

V roku 1954 bola Krymská oblasť odovzdaná Ukrajine bez zmienky o Sevastopole, ktorý bol čiastočne mestom celorepublikového významu (t.j. štatút rovný štatútu Krymskej oblasti) a čiastočne súčasťou Krymskej oblasti. Na mapách Sovietskeho zväzu sa však odvtedy začal objavovať ako súčasť Ukrajinskej SSR.

12. apríla 1978 bola prijatá nová, tzv. brežnevovská ústava Ruskej SFSR, ktorá už kategóriu mesto celorepublikového významu poznala, avšak menuje len mestá Moskva a Leningrad. 20. apríla 1978 bola zase prijatá tzv. brežnevovská ústava Ukrajinskej SSR, ktorá menuje Sevastopoľ ako mesto celorepublikového významu Ukrajiny. Neexistuje však žiadny ukrajinský akt vyčlenenia Sevastopoľa z Krymskej oblasti - akosi sa predpokladalo, že už bol vyčlenený predtým.

Avšak nikto nikdy neodvolal nariadenie Prezídia Najvyššieho sovietu Ruskej SFSR z roku 1948 o vyčlenení Sevastopoľa z Krymskej oblasti a pri odovzdaní Krymu Ukrajine v roku 1954 sa Sevastopoľ nezmieňuje. Aby toho nebolo ešte málo, nová tzv. jeľcinovská ústava Ruskej federácie z roku 1993 nezmieňuje Sevastopoľ ako časť Ruskej federácie.

Štatút Sevastopoľa je teda dodnes nejasný, keďže príslušné právne opatrenia Sovietskeho zväzu si vzájomne odporovali. To je dôvodom, prečo niektoré ruské politické kruhy požadujú, aby bol Sevastopoľ súčasťou Ruska.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?