Všetci sme dnes Ukrajincami

Autor: Ladislav Garassy | 29.11.2013 o 2:30 | (upravené 29.11.2013 o 2:41) Karma článku: 6,17 | Prečítané:  1169x

Všetci sme dnes Ukrajincami. Na Ukrajine sa práve teraz odohráva boj, ktorý je aj naším bojom. Bojom nás, Európanov, za našu konečnú emancipáciu od mimoeurópskych mocností - Spojených štátov a Ruska - ktoré si po roku 1945 Európu uzurpovali a nás si medzi sebou bratsky rozdelili. Ako občania Európskej únie (áno, to sme aj my!) by sme mali konečne ukázať tým technokratom a byrokratom sediacim v Bruseli, že na rozdiel od nich vidíme cez stromy aj les. Že nechceme, aby sa kvôli technickým detailom dolaďovanej zmluvy o pridružení Ukrajiny k Európskej únii či kvôli hádkam nad prepustením bývalej premiérky Júlie Tymošenko, prepásla historická šanca na vymedzenie hraníc samostatnej a nezávislej Európy. Že sme si vedomí toho, že vstup Ukrajiny do EÚ je neopakovateľnou strategickou voľbou, ktorá stojí za obete aj na strane Európskej únie.

 Europost.info; na titulnej strane: Stimme Russlands.

Mali by sme politikov v Bratislave i v Bruseli presviedčať, že Ukrajina by mala dostať pre svoje pridruženie a neskorší vstup do EÚ veľkorysé podmienky, omnoho veľkorysejšie než my sami a ďalšie, s nami vstupujúce štáty. Mali by sme dať Ukrajincom najavo, že v prípade ďalšieho sprostého nátlaku zo strany Moskvy, napríklad vypnutím ropných alebo plynových kohútikov v najstudenšom období roka, môžu rátať s konkrétnou pomocou, nielen so slovnou podporou zo strany Európskej únie.

Raz sme už túto šancu prepásli, a to po Oranžovej revolúcii pred Vianocami roku 2004. Nesmieme prepásť druhú šancu, pretože tretia sa už nemusí vyskytnúť.

 

Ukrajinská beznádej súčasnosti

Ukrajina je takmer päťdesiatmiliónový trh s obrovskými možnosťami rozvoja, ale súčasne štát, v ktorom štátna moc nefunguje už vyše dvoch desaťročí. Ukrajina sa už dve desaťročia nachádza vo fáze národnej revolúcie, keď sa bojuje o to, či sa Ukrajinci definujú ako štátotvorný národ a vytvoria svoj národný štát, alebo sa definujú ako obyvateľstvo niekoľkých gubernií na periférii Ruska a s Ruskom postupne splynú.

Momentálne rozhodujúce slovo v tejto otázke majú oligarchovia z Dnepropetrovsku a z Donecka, ktorí už dve desaťročia využívajú zabehnutú banditskú stratégiu vydierania Západu i Východu súčasne - po Západe požadujú vyššie finančné príspevky a po Východe nižšie ceny ropy a plynu. Aby ich stratégia zaznamenala úspech voči jedným, vyhrážajú sa im prechodom na druhú stranu a naopak. Štát pritom nechávajú balansovať na pokraji priepasti - výber daní je úbohý, štát je večne zadĺžený voči ruským dodávateľom surovín, nemá peniaze na výplatu štátnych zamestnancov ani na vrátenie DPH vlastným podnikateľom či zahraničným investorom. Západ i Východ však už majú dosť tejto banditskej hry a chcú po Ukrajine definitívne rozhodnutie - buď o pridružení sa k Európskej únii, alebo o vstupe do colnej únie s Ruskom.

Ukrajina nepotrebuje od Európskej únie symbolické peňažné dary. Len rozsiahla a systémová pomoc, akýsi nový Marshallov plán, môže Ukrajinu vytrhnúť zo súčasného stavu rozpadajúceho sa štátu a chátrajúcej ekonomiky ovládanej oligarchiou, ktorej ani v najmenšom nezáleží na budúcnosti svojej vlasti a jej obyvateľov.

 

Bez Ukrajiny Európska únia nie je kompletná

Postoj mienkotvorných politikov Európskej únie - predovšetkým nemeckých premiérov a francúzskych prezidentov - je voči Ukrajine ambivalentný, prezieravý až ignorantský. Snáď jedinou výnimkou sú poľskí premiéri, keďže poľskí politici si veľmi dobre uvedomujú svoje vedúce postavenie vo východnej Európe.

U politikov Európskej únie vo vzťahu k Ukrajine prevláda technicistné videnie harmonizácie právnych predpisov a prispôsobenia sa jednotnému trhu EÚ, chýba však výrazné vytýčenie geostrategickej vízie: Prečo by Ukrajina mala či nemala byť súčasťou Európskej únie? Prečo by jej súčasťou mali alebo nemali byť ďalšie štáty, predovšetkým Rusko, Turecko, Maroko a Izrael? Kde by mala mať nová Európska únia svoje maximálne hranice a aké územie by malo formovať identitu novej Európskej únie?

Dovolím si tvrdíť, že bez Ukrajiny Európska únia nie je kompletná. Po veľkom rozšírení v roku 2004 totiž Únia získala nový rozmer - východný. Predtým, od vstupu Španielov a Portugalcov v roku 1986 a Škandinávcov v roku 1994, bola EÚ bipolárna - kultúrne a civilizačne sa delila na Sever a Juh. Avšak po roku 2004 nastala úplne nová situácia - do EÚ vstúpilo dvanásť východoeurópskych štátov: Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, Rumunsko, Bulharsko a Cyprus.

Aj keď dnes predstavujú východoeurópske štáty (včetne Grécka) 13 z 28 členov Únie, t.j. takmer polovicu jej členov, ich hlas je minimálny. Sú považovaní len za skorumpovaných príživníkov rozkrádajúcich eurofondy a kaziacich európsky pracovný trh svojou lacnou pracovnou silou, nesolidárnych sebcov ničiacich európsku ekonomiku svojím daňovým dumpingom, ich politici väčšinou postrádajú akúkoľvek schopnosť myslieť ako predstavitelia Európy.

Žiarivým príkladom sú fiaská českého a maďarského predsedníctva v EÚ. Aby sa toto vnímanie zmenilo a mali sme väčší vplyv na smerovanie Európskej únie, európsky Východ potrebuje byť viac v centre diania. Poľsko ako hovorca európskeho Východu by malo nutne rozšíriť doteraz dvojčlenný, francúzsko-nemecký motor únie na trojicu Paríž-Berlín-Varšava. Obrovská Ukrajina s tesnými historickými, kultúrnymi a politickými väzbami na Poľsko by mala v tomto zohrať kľúčovú rolu.

 

Tri kultúrno-civilizačné okruhy Európskej únie

Podľa Zmluvy o Európskej únii v jej súčasnom znení sú definičnými črtami Európskej únie demokracia, ľudské práva, sloboda, solidarita, subsidiarita a ďalšie všeobecne definované prevažne západné hodnoty. Tieto však postrádajú špecifickosť pre Európsku úniu, pretože sa podľa nich snaží riadiť väčšina demokratických štátov sveta, predovšetkým národných štátov Latinskej a Severnej Ameriky, Austrálie, Japonska a ďalších. Pokúsim sa teraz podrobnejšie zadefinovať rámce novej európskej identity ako jednoty troch kultúrno-civilizačných okruhov - Severu, Juhu a Východu, kde Ukrajina je nevyhnutnou a podstatnou súčasťou tejto skladačky.

Sever EU predstavuje prevažne germánsku a protestantskú civilizačnú dimenziu EU, kde sa národné monarchie vyvíjali v súlade s národnými protestantskými cirkvami. Táto časť Európy sa demokratizovala postupne, po malých krokoch, a to v období 1848-1949. Na Severe sa nachádzajú tri významné póly: tradične do sveta, na kolónie zahľadený a kultúrne bohatý oranžský (britsko-holandský) tandem, na kontinent hľadiace priemyselné Nemecko a svojský škandinávsky tandem Dánsko-Švédsko, priekopník v úrovni vzdelania, sociálnom štáte a ľudských právach.

Juh Únie znamená románsku a katolícku civilizačnú dimenziu EÚ, kde vznikali sekulárne národné štáty v ostrej opozícii voči vládnucej katolíckej cirkvi. Táto časť Európy prežívala v rokoch 1918-89 neustálu krízu demokracie, časté striedanie slabých vlád, niekoľko diktatúr, a vyznačovala sa obrovským vplyvom komunistických strán. Na Juhu existujú tiež tri výrazné póly - tradične pokrokárske Francúzsko, vnútorne rozorvané Taliansko s vyspelým severom a zaostalým juhom, a ex-koloniálne Španielsko.

Východ EÚ predstavuje slovanskú a byzantskú (pravoslávno-gréckokatolícku) civilizačnú dimenziu EÚ, kde vznikali národné štáty oneskorene až po roku 1918, resp. po 1989, a to z bývalých mnohonárodnostných ríší - Osmanskej, Habsburskej a Romanovskej, neskôr z mnohonárodnostných komunistických federácií - sovietskej, juhoslovanskej a československej. Na Východe sa tiež nachádzajú tri dominantné póly. Je tu slovanské Poľsko s obrovskou skúsenosťou národných tragédií a následných povstaní z popola, ale aj s čerstvou skúsenosťou geopolitického vodcovstva ako jedna z troch vedúcich veľmocí v Iraku. Ďalej tu je dedič veľkolepej byzantskej a antickej kultúry, pravoslávne Grécko, s veľkým ekonomickým a kultúrnym vplyvom na celom Balkáne, a to aj navzdory súčasnej rozpočtovej kríze. Treťou mocnosťou Východu je prirodzene Ukrajina. Je to jediná slovanská a súčasne prevažne pravoslávna mocnosť v Európe a najväčší východoeurópsky štát, ak nepočítame eurázijské (teda mimoeurópske) Rusko.

Keď sa pozrieme na svetové merítko, Európska únia je spolok malých národných štátov, oslobodených spod priameho vplyvu najväčších predstaviteľov spomenutých troch kultúrno-civilizačných okruhov. Európsky Sever je teritóriom euro-germánskych a euro-protestantských národov, s vylúčením dvoch najväčších germánskych a protestantských národných štátov sveta - USA a Kanady. Podobne, európsky Juh je územím euro-románskych a euro-katolíckych národov s vylúčením dvoch najväčších románskych a katolíckych národných štátov sveta - Brazílie a Mexika. A analogicky, európsky Východ by sa mal stať teritóriom euro-slovanských a euro-pravoslávnych národov s vylúčením najväčšieho slovanského a pravoslávneho štátu sveta - Ruska. V tomto je rola Ukrajiny v spojenectve s Poľskom a Gréckom nezastupiteľná.

 

Prečo je Ukrajina taká potrebná pre rovnováhu a stabilitu v EÚ?

Ukrajina je podstatnou súčasťou novej severo-južno-východnej, tripolárnej identity Európskej únie, ktorá je nevyhnutná najmä pre emancipáciu frustrovaných a zakomplexovaných východoeurópskych členských štátov. Tak ako Severu dominuje trojica Nemecko/Škandinávia/Oranžsko a Juhu trojica Francúzsko/Taliansko/Španielsko, európsky Východ potrebuje prirodzené vodcovstvo trojice Poľsko/Ukrajina/Grécko.

Pozrime sa na váhu jednotlivých okruhov vyjadrenú počtom ich obyvateľov. Európsky Sever (Nemecko, Rakúsko, Luxembursko / Dánsko, Švédsko, Fínsko, Estónsko / Británia, Holandsko, Flámsko, Írsko) má približne 200 miliónov obyvateľov. Európsky Juh (Francúzsko, Valónsko / Taliansko, Malta / Španielsko, Portugalsko) má asi 175 miliónov obyvateľov. Európsky Východ bez Ukrajiny (Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, Litva, Lotyšsko / Grécko, Cyprus, Bulharsko, Rumunsko) má však púhych 120 miliónov obyvateľov a dokonca aj v prípade vstupu všetkých zvyšných balkánskych štátov (Srbska, Čiernej Hory, Bosny, Macedónska, Albánska, Kosova a Moldavska) by mal len asi 140 milónov. Až s Ukrajinou a celkovým počtom 190 miliónov obyvateľov by mala váhu rovnocennú so Severom a Juhom.

Historická skúsenosť nám hovorí, že politické celky skladajúce sa z dvoch častí nebývajú stabilné a vedú k vedúcej úlohe jednej zložky a neustálej frustrácii tej druhej. Spomeňme si na dvojčlenné federácie - Československo a Zjednotená arabská republika sa rozpadli na Česko a Slovensko resp. Egypt a Sýriu, zatiaľ čo Kamerun, Tanzánia a Etiópia sa zmenili na unitárne štáty, v ktorých autonómia Britského Kamerunu, Zanzibaru a Eritrey zanikla. Belgicko zase nedávno prežívalo dvojročnú vládnu krízu. Aj doterajší obraz dvojkrídlej, severo-južnej EÚ nás počas súčasnej hospodárskej krízy priviedol na pokraj jej rozpadu na "zodpovedný" Sever a "plytvajúci" Juh, pričom východoeurópske štáty sa v tomto bipolárnom obraze pochopiteľne nevedia nájsť. Práve vznik tripolárnej identity EÚ je pre jej stabilitu nevyhnutný a rola Ukrajiny pri jeho vzniku nezastupiteľná.

 

Prečo je Ukrajina v EÚ tak potrebná aj pre nás?

Za prvé, snáď nie je ani potrebné zdôrazňovať, ako sa v severo-južnom koncepte nemôže nájsť Slovensko ani Česko, ako im nevonia dvojčlenný, francúzsko-nemecký motor a ako by im prospela väčšia angažovanosť ich kľúčového Višegrádskeho spojenca, Poľska. Ani nehovoriac o prípadnom rozpade EÚ na Sever a Juh, keď by sa Česko znova ocitlo pod dominanciou Nemecka a Slovensko zase v nárazníkovom pásme medzi Nemeckom a Ruskom, ktoré by často striedalo svojho "majiteľa".

Silnejšie postavenie slovanského a katolíckeho Poľska, Slovákom kultúrne najbližšieho národného štátu, ako vodcu európskeho Východu by posilnilo pocit komfortu a bezpečia Slovenska v Únii. Silnejšia rola Poľska by vykompenzovala aj neustály strach Čechov z nemeckej dominancie. Avšak silnejšia rola Poľska nie je mysliteľná bez kľúčového poľsko-ukrajinského spojenectva. Inými slovami, východná Európa bez Ukrajiny nemá na to, aby bola rovnocenným partnerom pre Nemecko a Francúzsko.

Za druhé, balkánske národy, predovšetkým Bulhari a Rumuni, sa dostali pod prílišný ekonomický vplyv proruského Grécka a k východu málo citlivého Nemecka. Tento vplyv je potrebné vyvážiť vplyvom poľským. Rumunsko, Bulharsko a Grécko samy, bez pomoci Ukrajiny a Srbska, nie sú dostatočne jednotné ani dostatočne autentické na definovanie samostatného euro-pravoslávia, ktoré by eliminovalo rozkladný vplyv Ruska.

Srbsko zase nikdy nebude dostatočne loajálne k dvojčlennému, francúzsko-nemeckému motoru, ktorý sa podstatnou mierou podieľal na jeho bombardovaní. Mohlo by sa stať prvým štátom, ktorý v prípade sebemenšej krízy podľahne vábeniu Ruska a rady členov Európskej únie opustí. Je však blízkym spojencom Grécka a rola Grécka v Európe počas súčasnej hospodárskej krízy utrpela. Len poľsko-ukrajinsko-grécke spojenectvo vo vodcovstve európskeho Východu je dostatočnou zárukou spokojnosti Rumunska, Bulharska a Srbska v EÚ.

Za tretie, neslovanské a súčasne nepravoslávne národy Východu - Maďari, Albánci, Litovci a Lotyši - sa tiež necítia komfortne v bipolárnej, severo-južnej Európe. Maďari ležia schizofrénne niekde medzi Nemeckom a Talianskom, k Poľsku ich však viaže historické spojenectvo. Albáncov ťaží minulá talianska kolonizácia, Lotyšov zase nemecká. Až stabilnejšia rovnováha, ktorú prinesie tripolarita Sever-Juh-Východ, môže týmto národom poskytnúť dostatok bezpečia a rovnováhy vplyvov v rámci Európskej únie.

 

Výzva miesto záveru

Na tomto mieste ešte raz vyzývam všetkých, ktorým leží na srdci nezávislosť našej starej Európy, ktorí nechcú, aby znovu poklesla pod jarmo cudzích mocností - Američanov, Rusov, Arabov, Turkov či Číňanov. Vyjadrime Ukrajincom svoju solidaritu, aby vedeli, že sú našimi bratmi a sestrami, že ich boj je aj našim bojom. Aby vedeli, že v prípade vydierania Moskvy môžu s nami počítať. Aby vedeli, že v Európskej únii budú vítaní a nepostrádateľní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?