reklama

Sýria - hračka v rukách veľmocí

Je neuveriteľné sledovať svetových lídrov, ako ich rozhorčilo použitie chemických zbraní na zavraždenie 300 až 1500 ľudí, zatiaľ čo nemali problém s ignorovaním smrti asi 100 000 ľudí, ktorí zomreli predtým...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Krvavá mapa Sýrie, na ktorej hrajú veľmoci svoju šachovú partiu.
Krvavá mapa Sýrie, na ktorej hrajú veľmoci svoju šachovú partiu. (zdroj: Tammam Azzam (http://www.swide.com/art-culture/art-installation))

Hierarchia ceny života

 Prosím čitateľa, aby mi odpustil, že v tomto článku vystúpim zo zabehaných koľají „politickej korektnosti" a použijem na mnohých miestach až cynické formulácie. Situácia okolo Sýrie mi však nedá inak. Pre začiatok si pomôžem citátom od egyptského politológa a môjho kamaráta Mohameda el-Dahšána, (http://eldahshan.com):

 >> Je neuveriteľné sledovať svetových lídrov, ako ich rozhorčilo použitie chemických zbraní na zavraždenie 300 až 1500 ľudí, zatiaľ čo nemali problém s ignorovaním smrti asi 100 000 ľudí, ktorí zomreli predtým. Je to takmer toľko ľudí, ako počet mŕtvych v Hirošime od atómovej bomby, a o polovicu viac, než počet obetí atómovej bomby v Nagasaki. Ale tých 100 000 ľudí zomrelo kvôli konvenčným zbraniam - to sa nepočíta. Je nemožné brať Obamu a jeho druhov vážne, keď je jasné, že ich cieľom pri intervencii v Sýrii nie je ukončenie občianskej vojny alebo obrana nevinných ľudí, ale „zachovanie si tváre" po možnom prekročení ich akýchsi „červených línií". <<

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 V priamom prenose vidíme vznik hierarchie ceny života - životy tých „vyvolených", čo zomreli od zbraní hromadného ničenia, sú cennejšie než životy ostatných padlých.

Riešenie pre voličov, nie pre obete

 Svetové veľmoci riešia v súvislosti so Sýriou úplne iné problémy, než sú problémy Sýrčanov samotných. A snažia sa presvedčiť verejnú mienku o svojej jedinej pravde. S vojenskou intervenciou v Sýrii sa narába presne tak, ako sa v ostatných desaťročiach narábalo s rozvojovou pomocou v chudobných štátoch, predovšetkým v Afrike. Zasvetene a zaujímavo o tom píše William Easterly, profesor ekonómie na New York University a bývalý analytik Svetovej banky pre oblasť rozvíjajúcich sa ekonomík, vo svojej knihe The White Man's Burden s výstižným podnadpisom „Prečo snahy Západu pomôcť Zvyšku (sveta) urobili tak veľa zlého a tak málo dobrého".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Pri posudzovaní viacerých možností pomoci uprednostnili bohaté štáty často tú pomoc, ktorá vyzerala v očiach voličov bohatého Severu lepšie, než tú, ktorá by viac pomohla ľuďom, ktorým bola určená. Napríklad čiastková pomoc ľuďom trpiacim na AIDS sa uprednostnila pred vyhubením hnačky, ktorá je najčastejšou príčinou úmrtia a ktorej liečenie je mnohonásobne lacnejšie a úspešnejšie, lebo otázka AIDS je v očiach voličov bohatých štátov viac „sexy" než obyčajná hnačka.

 Podobne je to s vojnou v Sýrii. Stotisíc obetí konvenčných zbraní a päť miliónov utečencov nie je pre amerických politikov dostatočne „sexy" ako dôvod k intervencii, tým je len použitie chemických zbraní. Na druhej strane, pre ruských politikov nie je zaujímavý osud Sýrčanov, ale len medzinárodné právo a stabilita. Inými slovami, postmoderné medzinárodné vzťahy rezignovali na politické dôvody a riešenia medzinárodných konfliktov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Zbabelí politici už nedokážu pomoc alebo intervenciu zdôvodniť tým, že si to politická situácia alebo záujmy krajiny vyžadujú. Naopak, schovávajú sa za hodnoty, ktorým rozumejú ich domáci voliči, ale ktoré situácii na mieste nemôžu nijako pomôcť: zbrane hromadného ničenia, medzinárodné právo, stabilita. Intelektuáli bohatého Severu potom vedú nekonečné diskusie o tom, či systematické vyhladzovanie Černochov v Darfúre bolo alebo nebolo genocídou. Či vojenská intervencia USA v Iraku bola alebo nebola v súlade s medzinárodným právom. Či Saddám Husajn mal alebo nemal jadrové zbrane. Či vojenské zvrhnutie civilnej vlády v Egypte bolo alebo nebolo vojenským prevratom. Či chemické zbrane použila v Sýrii vláda alebo opozícia... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Pripomína to frustrujúce a nekonečné ťahanice v amerických filmoch o súdnych procesoch, kde takmer jediným víťazom je právna kancelária víťaznej strany. Nasledujú parlamentné vyšetrovania o tom, či tam skutočne existovali jadrové (Irak) alebo chemické (Sýria) zbrane, diskreditácia klasických tajných služieb a ich nahradzovanie „kvalitnejšími", ktoré špehujú už úplne každého. Zatiaľ čo sú politici belošských štátov zaneprázdnení vyriaďovaním si účtov medzi sebou, krajina, kvôli ktorej to začalo, ďalej krváca.

USA a Rusko - upadajúca morálka dvoch upadajúcich veľmocí

 Dnešné dianie v Sýrii je nechutnou šachovou partiou niekoľkých svetových a regionálnych mocností. Dve upadajúce svetové veľmoci - Spojené štáty a Rusko - sa správajú podobne, ako Francúzsko v 50. až 70. rokoch v Afrike a Indočíne. Nemajú záujem na riešení problémov vo svete, snažia sa len rozsievať chaos.

 Američania majú plné ústa slobody a demokracie. V skutočnosti nahradili náboženskú diktatúru Talibánu v Afganistane Karzáího prezidentskou diktatúrou. V Iraku zase vystriedali kmeňovo-vojenskú diktatúru prezidenta Saddáma Husajna sektárskou diktatúrou premiéra Núrí Malikího. A výsledok? Absencia politického riešenia, len vytrénovanie armády, ktorá spoľahlivo poslúži na udržanie „osvietenej" diktatúry aj bez zahraničnej okupácie.

 O angažovanosti Ruska, ktoré sa tvári ako nevinnosť sama a má ústa plné medzinárodného práva, stability a nezasahovania do vnútorných záležitostí iných krajín, ani nemá zmysel hovoriť: roky vyzbrojuje sýrsky režim. Je spojencom s tými najkrutejšími diktatúrami vo svete - režimom Afewerkiho v Eritrei, al-Bašíra v Sudáne, Berdimuhamedova v Turkmenistane či al-Asada v Sýrii - a dodáva im zbrane, aby ich využívali proti vlastnému obyvateľstvu.

 Americká politika v Afganistane a Iraku sa snaží udržať pohromade štáty, ktorých raison d'être (zmysel bytia - štátotvorná myšlienka) už dávno vyprchal. Pritom operuje s pojmami, ktoré sú relevantné pre národné štáty u nás v Európe alebo Amerike, nie však pre rozvojový svet - celistvosť, nedeliteľnosť, nemennosť hraníc. Táto politika presadzovania hodnôt „bieleho muža" si len v Iraku vyžiadala smrť minimámle 100 000 ľudí.

 Američania očakávajú vybudovanie demokracie tam, kde pre to zďaleka nedospeli spoločenské podmienky. Rozvíjajú nereálne mediálne očakávania o vzniku demokracie v Egypte, Tunisku či Líbyi po Arabskej jari. Veria, že v okupovaných štátoch demokraciu vybudujú „osvietení lídri", akými sú Hamíd Karzáí v Afganistane, Ahmad al-Čalabí alebo Ijád Alláwí v Iraku. Predstierajú prekvapenie, že títo politici prehrávajú vo voľbách, akonáhle americký tlak na voličov trochu poľaví. Veľké bolenie hlavy im spôsobuje to, koho nasadia k moci v Sýrii.

 Americká politika postupuje tak, že na začiatku sľubuje silám, ktoré túžia po slobode, pomoc. Nakoniec však dochádza k destabilizácii nového poriadku, aby sa v regióne náhodou nevyvinul príliš silný štát, ktorý by ohrozoval americké alebo izraelské záujmy. Podobne sa chovala Veľká Británia v XIX. storočí, keď presadzovala doktrínu, že spojená vojenská sila jej dvoch najväčších oponentov nesmie dosiahnuť silu Británie.

 Spočiatku sa situácia skutočne vyvíja k očakávanému riešeniu. Keď by však mohlo dôjsť k prijateľnému riešeniu, objavuje sa rastúca podpora oponentom tohoto procesu. Ako príklad možno uviesť protivládne protesty na istanbulskom námestí Taksim v Turecku, systematické násilie voči Moslimskému bratstvu po vojenskom prevrate v Egypte, podpora sunitsko-arabským stranám v Iraku nepriateľským voči naplneniu federálnej ústavy. Miesto vyriešenia konfliktu tak znova nastupuje chaos.

 Pripomína to situáciu v Orwelovom románe 1984: niekde na vzdialenom kontinente údajne prebieha vleklá vojna. Ľudia doma ju necítia priamo na vlastnej koži, sú len nepriame indikácie - miznutie odvedencov a ich návrat v cínových rakvách. Pre vládne elity je však dôležité potvrdzovať si svoju legitimitu udržiavaním svojho obyvateľstvo v pocite, že všetko treba urobiť pre zdarný priebeh toho vzdialeného vojnového konfliktu.

 Ruská politika požaduje po vojenskej intervencii, aby bola legálna - v súlade s právom. Pritom je to z definície nezmysel. Akoby sme už zabudli, akú cenu si vyžiadalo čakanie na legálny zásah v Rwande v roku 1994 alebo v Darfúre o desaťročie neskôr. Pre stálych členov Rady bezpečnosti - USA, Čínu, Rusko, Britániu a Francúzsko - ktorí sa rozhodujúcou mierou podieľajú na vytváraní medzinárodného práva, sú to len čísla: 900 000 obetí v Rwande - čo to je?

 Rusko požaduje v regióne Blízkeho Východu stabilitu, aj keď tam prebieha a ešte roky prebiehať bude národná revolúcia - zase požiadavka z definície nezmyselná. Kto používa argumenty, že v Líbyi nastal chaos vďaka vojenskej intervencii, buď chaotickému procesu národnej revolúcie vôbec nerozumie, alebo presadzuje ďalšiu, skrytú agendu.

Záverom

 Všetci teraz oslavujú, že sa Rusku podaril husársky kúsok. Jeho vodcovia nahovorili predstaviteľov sýrskeho režimu, aby dal svoje chemické zbrane pod medzinárodnú kontrolu. Umožnilo tak Američanom zachovať si tvár a Sýriu uchránilo pred vojnou (otázkou je, ako potom nazveme to, čo sa v Sýrii deje ostatné dva roky). Zdá sa, že politická pamäť voliča je extrémne krátka. Biely muž už zabudol, že aj Bush starší v roku 1991 „uchránil" Irak pred vojnou - „oslobodil" Kuvajt a na Bagdad sa už neobrátil. Teda tak sa to interpretuje v médiách bieleho muža. V skutočnosti vzbudil očakávania šiitsko-arabského a kurdského obyvateľstva, ktoré povstali proti režimu Saddáma Husajna, a potom nechal povstanie utopiť v krvi. U ne-bieleho muža sa tomu hovorí podlá zrada. Nasledovalo desaťročie medzinárodnej kontroly zbraní hromadného ničenia (veľmi podobný príbeh, že?). Výsledkom hry na mačku a myš medzi medzinárodnými inšpektormi a irackým režimom boli kruté medzinárodné sankcie, tisíce obetí podvýživy, násilné sťahovanie obyvateľstva, ešte krutejší útlak zo strany režimu. Nakoniec miesto vojenskej podpory povstania v roku 1991, ktorú po USA požadovala väčšina obyvateľstva, dostali Iračania dobrodružnú vojnu Busha mladšieho z rokov 2003-2012, ktorú nikto v Iraku nechcel. Viac než pôsobivý scenár vývoja, ktorý naštartovalo Rusko „uchránením" Sýrie pred americkou intervenciou.

 A tak nám ostáva len s otvorenými ústami sledovať, ako sa Rusko a USA hádajú o tom, či chemické zbrane proti tým „cennejším" mŕtvym použil sýrsky režim alebo opoziční bojovníci. Či vôbec Sýria má zbrane hromadného ničenia alebo nie. Či je najnovšie riešenie triumfom Putina alebo neschopnosťou Obamu. Či je pre bieleho muža lepšie udržanie režimu alebo víťazstvo opozície. Zatiaľ sa občianska vojna bude zintenzívňovať. Budú umierať ďalšie desaťtisíce „menej cenných" mŕtvych. Hizballáh získa časť sýrskych chemických zbraní a vystaví tým obyvateľstvo Libanonu ďalšej vojne zo strany Izraela. Z Blízkeho Východu sa vysťahujú na Západ všetci kresťania. Ďalej bude rásť nenávisť medzi sunitmi a alawitmi. Umiernená opozícia stratí podporu obyvateľstva kvôli neschopnosti poraziť režim, až sa jedného krásneho dňa prebudíme a zistíme, že kedysi najbezpečnejší štát Blízkeho Východu sa zmenil na al-Kajdistan. Potom si budeme môcť pripiť na obrovský úspech vodcov Spojených štátov a Ruska.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  14x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu