reklama

S Mursím či bez neho – arabská národná revolúcia pokračuje

Arabská národná revolúcia pokračuje. Jej ďalšou epizódou je ústavný prevrat v Egypte v stredu 3. júla 2013 a hroziaca občianska vojna. Je zarážajúce, že aj v tejto situácii sa mnoho komentárov zameriava len na otázku, či sa týmto krokom egyptská demokracia upevní, alebo naopak je to jej koniec, prípadne či je tento krok smerom k stabilite, alebo naopak k nestabilite v Egypte. Mali by sme sa pýtať, či sú vôbec tieto otázky podstatné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Revolučný ľud miluje armádu - ďalšia epizóda revolúcie...
Revolučný ľud miluje armádu - ďalšia epizóda revolúcie... (zdroj: Latuff Cartoons: http://latuffcartoons.wordpress.com/)

 Egyptskou revolúciou 25. januára 2011 a porážkou Kaddáfího režimu v Líbyi koncom leta 2011 bol vypustený džin z fľaše v celom arabskom svete. Nastala politická mobilizácia más - tu asi platí, že arabský svet už nikdy nebude taký ako predtým.

 Obrat z minulého táždňa je len ďalšou etapou arabskej národnej revolúcie. Ďalší revolučný ľud zvrhol ďalší režim. Dynamika národnej revolúcie naznačuje, že vôbec nie je podstatné, či je súčasný revolučný ľud totožný s tým minulým a či je režim nastolený dnešným revolučným ľudom demokratickejší než ten zvrhnutý - často to býva naopak. Aj keď dnes v médiách prevažuje negatívna kritika zvrhnutého prezidenta Mursího, je dôležité zhrnúť nielen jeho prešľapy, ale aj jeho nesporné úspechy, predovšetkým v zahraničnej politike.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Slávny nástup Mursího k moci

 Prezident Mohamed Mursí sa zaslúžil o veľký prielom v zahraničnej politike Egypta a navrátil Egypt do stredobodu moslimského sveta. Tam, kde sa ako vodca arabského sveta nachádzal pred podpisom mierovej zmluvy s Izraelom v Camp Davide v roku 1979, alebo dokonca do roku 1956, keď bol egyptský diktátor Násir vodcom celosvetového Hnutia nezúčastnených spolu s indickým premiérom Néhrúom a diktátorom Juhoslávie Titom. Egypt sa stal znova vodcom arabského sveta a spolu s Tureckom i spoluvodcom moslimského sveta.

 Svoju prezidentskú kariéru zahájil Mursí raketovým nástupom. Už v predvečer svojej inaugurácie predniesol v piatok 29. júna 2012 svoj historický prejav pred revolučnými masami na káhirskom námestí Tahrír. V ňom deklaroval, že najvyšším zdrojom politickej moci a legitimity v Egypte - suverénom - je egyptský ľud a že politický systém Egypta môže byť odvodený jedine od vôle tohoto suveréna - ľudu. Tým sa nepriamo prihlásil k nacionalizmu a dištancoval sa od salafistov, ktorí všetku politickú moc a legitimitu odvodzujú od Boha a politický systém od svätej knihy Koránu a od islamského práva Šaríja.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Boli to pamätné slová „Ó odhodlaní ľudia revolúcie! Veľkolepý národ! Prišiel som k vám dnes, ku všetkým vynikajúcim ľuďom Egypta, pretože verím, že vy ste zdrojom moci a najvyššej legitimity. ... Tí, ktorí nehľadajú ochranu u vás, musia byť porazení, a tí, ktorí podporujú vašu vôľu, musia uspieť. A my chceme, aby náš národ uspel. ...

 Prišiel som k vám dnes, pretože verím, že vy ste zdrojom moci a legitimity, ktorý je nad všetkými. Nič, žiadna inštitúcia, nikto nemôže stáť nad touto vôľou. Národ je zdrojom všetkej moci a on je tým, ktorý vládne a rozhoduje. ... Žiadna moc nie je nad touto mocou. ... Udeľte ju, komukoľvek chcete a neudeľte ju komu nechcete - pod Božím vedením, celý egyptský ľud."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Prvých 6 týždňov jeho vlády sa odvíjalo vo veľmi intenzívnom konflikte medzi silami starého režimu, predstavovanými Najvyššou radou ozbrojených síl (vojenskou juntou vládnucou po odstúpení diktátora Husního Mubaraka) a Najvyšším ústavným súdom na jednej strane, a silami revolúcie na strane druhej. Šťastie mali striedavo jedni alebo druhí. 8. júla Mursí obnovil prvý slobodne zvolený parlament Egypta, ktorý bol pôvodne rozpustený Najvyšším ústavným súdom dva dni pred druhým kolom prezidentskej voľby. Najvyšší ústavný súd však vzápätí prezidentovo rozhodnutie zneplatnil.

 Až 12. augusta 2012 si upevnil svoju moc skrotením armády, keď sa mu podarilo odvolať z postu ministra obrany, vodcu Najvyššej rady ozbrojených síl a predchádzajúceho dočasného vodcu krajiny poľného maršala Mohameda Tantáwího (mimochodom, príslušníka núbijskej - černošskej menšiny), a z postu náčelníka štábu generála Samiho Anana. Tiež zrušil dodatky ústavy schválené vojenskou juntou a následne odvolal aj šéfa tajných služieb Murada Muwafitha. Je pravdepodobné, že v pozadí bola dohoda s armádou o beztrestnosti jej predstaviteľov, zachovaní jej podnikateľských aktivít a o vytýčení medzí prezidentovej moci. Začalo sa tak päťdesiat dní jeho vrcholných úspechov...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Medzinárodné úspechy Mursího a návrat Egypta medzi mocnosti

 Na 4. mimoriadnom summite Organizácie islamskej spolupráce (organizácie združujúcej všetky moslimské štáty sveta) dňa 15. augusta v saudskej Mekke vyhlásil plán na vzik tzv. Kvarteta - štvorice moslimských mocností, ktoré by mali rozhodným dielom prispieť k riešeniu situácie v občianskou vojnou zmietanej Sýrii. Kvartet sa mal skladať z Egypta, Turecka, Saudskej Arábie a Iránu a symbolicky sa mal stať nielen skupinou na riešenie konfliktu v Sýrii, ale aj neformálnym politickým lídrom moslimského sveta.

 V tejto skupine zjednotil dvoch doterajších lídrov moslimského sveta v rokoch 1979-2011, proamerickú sunitskú Saudskú Arábiu (hlavného patróna sýrskej opozície) a protiamerický šiitský Irán (hlavného patróna sýrskeho režimu). Ďalej najväčšiu moslimskú ekonomiku (spoločne s Indonéziou) a najrýchlejšie sa rozvíjajúcu demokratickú ekonomiku - Turecko, ktorého umiernená islamistická vláda v demokratických podmienkach sa stala inšpirátorom Arabskej jari i novej politickej filozofie Moslimského bratstva. A samozrejme Egypt, ktorý týmto pasoval do pozície vedúcej mocnosti Kvarteta, a tým aj moslimského sveta. Kvartet bol 10. septembra 2012 skutočne založený, avšak Saudská Arábia a Irán, hlavní aktéri v Sýrii, neskôr s postupným poklesom Mursího prestíže prestali spolupracovať.

 16. kongres Hnutia nezúčastnených organizoval Irán, ktorého prezident Ahmadínežád si od neho sľuboval návrat Iránu z izolácie priamo medzi vedúce mocnosti Tretieho sveta. Dočkal sa však výprasku práve od egyptského prezidenta Mursího. Na kongrese tohoto celosvetového hnutia proti bipolárnemu svetu z obdobia Studenej vojny, ktoré Egypt kedysi spoločne s Indiou a Juhosláviou viedol a ktorého ostatný kongres organizoval práve zvrhnutý Mursího predchodca Mubarak, predviedol Mursí Ahmadínežádovi, kto je pánom na Blízkom Východe. Na pôde súpera si Mursí dovolil Ahmadínežáda na poli zahraničnej politiky „vyškoliť" ako malého školáčika.

 A nakoniec spolu s tureckým premiérom Recepom Tayyipom Erdoganom a lídrom palestínskeho hnutia Hamas Chálidom Mišálom vytvorili 30. septembra 2012 na kongrese tureckej vládnucej strany AKP s veľkou slávou „trio úspešných", ktoré má viesť demokratizáciu na Blízkom Východe v réžii umiernených islamistických síl.

 K Palestíne a k zlepšeniu vzťahov s Izraelom sa viaže ešte niekoľko dejstiev z posledného odlesku Mursího medzinárodnej slávy. Návšteva katarského emíra Šejcha Hamada bin Chalífu al-Tháního, najvýznamnejšieho sponzora medzinárodného Moslimského bratstva, v Gaze 23. októbra. Vyjednanie mieru medzi Izraelom a Palestínčanmi v týždennej vojne 14.-21. novembra. Uznanie tzv. „Palestínskych území" - resp. „Západného brehu a Gazy" za Palestínsky štát ako nečlenský štát OSN 29. novembra. A napokon historická návšteva vodcu hnutia Hamás Chálida Mišála v Gaze 7.-8. decembra 2012 na oslave 25. výročia založenia hnutia - po 45 rokoch Mišálovho pobytu v exile.

 Mursího zahraničnopolitická ofenzíva, ktorá vystrelila k svojmu zenitu za necelých 50 dní medzi 15. augustom a 30. septembrom 2012, vyniesla Egypt na výslnie arabskej a moslimskej medzinárodnej politiky, odkiaľ sa v roku 1979 náhle vytratil. Ďalšie tri mesiace však znamenajú postupnú stagnáciu a začiatkom roku 2013 sa Egypt zase uzavrel do vlastných problémov.

Absolútna moc a zinscenovanie ústavy

 Jeseň priniesla eskaláciu domáceho boja o moc a stala sa začiatkom konca fenoménu Mursí. Prezident začal spoločnosť viac rozdeľovať než spájať. Hlavným ohniskom eskalácie sa stal boj o novú ústavu. Symtomatická a symbolická pre toto obdobie bola prezidentova neúčasť na uvedení nového koptského pápeža Tawadra II. dňa 18. novembra, i obliehanie prezidentského paláca demonštrantmi a Mursího útek z neho 4. decembra 2012.

 K peripetiám okolo ústavy treba pripomenúť, že prvý slobodne zvolený parlament Egypta zvolil dňa 26. marca 2012 stočlenné Ústavodárne zhromaždenie, ktoré malo novú ústavu pripraviť. Päťdesiat jeho členov bolo zvolených spomedzi poslancov na základe pomeru, v ktorom boli zastúpené politické sily v parlamente - tri štvrtiny „politických" ústavodarcov tak predstavovali islamisti - zástupcovia Moslimského bratstva a konzervatívnych salafistov. Ďalších 50 „nepolitických" ústavodarcov tvorili zástupcovia odborárov, sudcov a právnych expertov, armády, polície, verejne činné osobnosti a zástupcovia najprestížnejšej moslimskej univerzity sveta Al-Azhar a koptskej kresťanskej cirkvi. Celkove však tvorili islamisti až „väčšiu polovicu" stočlenného zboru, preto v ňom prevládla islamistická interpretácia budúcej ústavy a množstvo sekulárnych členov postupne odstúpilo, až ho 10. apríla súdy zrušili.

 Definitívne stočlenné Ústavodárne zhromaždenie vzniklo až na základe mimoparlamentnej dohody politických strán dňa 7. júna 2012, len týždeň pred rozpustením dolnej komory parlamentu. Podstatný rozdiel bol v tom, že „politickí" ústavodarci tvorili už len 39 miesto pôvodných 50 ústavodarcov a zástupcovia Moslimského bratstva a salafistov predstavovali už len tri pätiny miesto pôvodných troch štvrtín „politických" ústavodarcov.

 Po tom, čo návrh ústavy v polovici novembra skolaboval kvôli neschopnosti ústavodárcov dohodnúť sa, vydal Mursí 22. novembra dekrét, ktorým si pridelil takmer absolutistické právomoci a vyhlásil nemožnosť súdneho preskúmania svojich dekrétov. Ústavodárne zhromaždenie sa ocitlo pod silným tlakom prezidenta a jeho Moslimského bratstva. Nakoniec prezidentská moc zinscenovala v dňoch 29. až 30. novembra 2012, keď svet oslavoval novo uznanú palestínsku štátnosť, nepretržité 19-hodinové zasadnutie Ústavodárneho zhromaždenia za bojkotu liberálnych, ľavicových a kresťanských ústavodarcov. Na tomto zasadnutí zhromaždenie narýchlo odsúhlasilo ústavu v jej islamistickej podobe. Trochu to pripomína sovietske rozstrieľanie maďarskej revolúcie na jeseň 1956 v tieni Suezskej krízy.

 Tento za pochybných okolností dokončený text ústavy schválili voliči v referende 15. a 22. decembra len 64-percentnou väčšinou pri účasti púhych 33% voličov. Pre porovnanie, ústavnú reformu hneď po páde Mubaraka schválili voliči 19. marca 2011 väčšinou 77 percent. Proti konaniu referenda protestovalo mnoho sudcov, ktorí mali referendum zastrešovať. Reakciou na pochybné referendum o ešte pochybnejšej ústave bolo odstúpenie viceprezidenta Mahmúda Mekkiho, ktorý je tiež popredným sudcom.

 Je zaujímavé si ukázať, ako prudko klesla voličská účasť za posledný rok: v troch kolách parlamentných volieb (28. novembra 2011 až 11. januára 2012) sa účasť pohybovala medzi 59-65%. V dvoch kolách prezidentských volieb (23. mája až 17. júna 2012) bola účasť už len 46-52% voličov. V ústavnom referende (29.-30. novembra 2012) klesla účasť ešte hlbšie - na 33 percent.

Mursího zlyhanie

 Od prezidenta Mohameda Mursího ako člena Moslimského bratstva a demokraticky zvoleného prezidenta sa očakávali predovšetkým dve veci - reforma sociálneho systému a reforma ozbrojených síl - v obidvoch však zlyhal alebo ich ani nezačal.

 Moslimské bratstvo a jeho náboženské nadácie od svojich raných rokov poskytovali ľuďom sociálne služby ako vzdelávanie a poskytovanie elektriny a plynu na varenie. Mali v tom obrovské skúsenosti, a preto sa očakávalo, že vláda Moslimského bratstva zreformuje sociálny systém. Avšak verejné vzdelávanie je naďalej v úbohom stave, systém dotácií cien chleba a kuchynského plynu je na hrane kolapsu, výpadky elektriny sú častejšie ako v minulosti a smetie ešte viac zamoruje ulice egyptských miest.

 Očakávalo sa, že ako prezident - zjednotiteľ nájde Mursí spoločnú reč so sekulárnou opozíciou pri reforme ozbrojených zložiek. Po roku Mursího vlády však extrémisti naďalej beztrestne útočia na menšiny a bezpečnostné služby naďalej terorizujú obyvateľstvo, ako sa v plnej nahote ukázalo v streľbe do demonštrantov včera 8. júla.

 Prezident zlyhal aj v ekonomickej politike. Ceny potravín rýchlo stúpajú a s nimi aj inflácia, rastie nezamestnanosť, priemysel ďalej produkuje nekvalitné a nekonkurencieschopné výrobky, byrokracia naďalej pracuje pre svoje vlastné záujmy. Poľnohospodárstvu hrozí kolaps kvôli stavbe vodných nádrží na hornom toku Nílu v Etiópii a Ugande, avšak Egypt nepracuje na stavbe odsoľovacích zariadení, radšej sa potichu pripravuje na vojnu proti týmto štátom. Krajina prestala byť sebestačná v produkcii potravín a stúpa dovoz pšenice a kukurice zo zahraničia.

 Nie nepodstatným krokom k rozdeleniu spoločnosti bolo v júni vymenovanie Adela Mohameda al-Chajáta, člena Strany výstavby a rozvoja, za guvernéra mesta Luxor so štatútom provincie. Chajátova strana je politickým krídlom teroristickej skupiny Džamá'a al-Islamíja, ktoré je zodpovedné za zmasakrovanie 58 turistov v roku 1997 a za vraždu prezidenta Anwara Sadata v roku 1981.

Egypt naďalej v zajatí rentiérskej ekonomiky

 Mursí neprišiel so žiadnym podstatným plánom, ako dostať egyptské hospodárstvo z pasce rentiérskeho štátu. Egypt je naďalej v zajatí šestice rentiérskych činností - príjmov z plavby cez Suezský prieplav, z exportu zemného plynu, z turistického ruchu, z remitencií od Egypťanov pracujúcich v cudzine (predovšetkým v Perzskom zálive a v USA), z vývozu globalizovaných poľnohospodárskych komodít (ovocia, ryže a bavlny) a z dotácií štátneho rozpočtu od zahraničných darcov (najmä USA a krajín Perzského zálivu).

 Renty z prieplavu, plynu, turizmu i poľnohospodárskych komodít sú typickými činnosťami, ktoré v mnohých štátoch sveta prispievajú k ďalšej sociálnej polarizácii obyvateľstva - k rastu bohatstva bohatých a k ešte väčšej chudobe chudobných. Spôsobujú tiež emancipáciu politickej triedy od vlastných voličov, ktorých k vláde ani nepotrebujú, pretože nie sú závislí na ich daniach.

 Investície do týchto odvetví okrádajú egyptskú ekonomiku o investície do priemyselnej produkcie, pre ktorú by mal Egypt ideálne parametre. Predovšetkým prímorskú polohu blízko bohatej Európy s extrémne nízkymi prepravnými nákladmi, ako aj lacnú pracovnú silu v krajine s dávnymi kultúrnymi tradíciami. Nehovoriac o tom, že Európska únia nutne potrebuje nové industrializované krajiny, ktoré by ukončili jej nebezpečnú jednostrannú závislosť na priemyselnej produkcii Číny.

 Revolúcie často generujú obrovské vzopätie duševných síl obyvateľstva, ktoré môže naštartovať modernizáciu a rozvoj techniky v krajine. V neposlednom rade Egypt disponuje trhom s počtom spotrebiteľov pripomínajúcim Nemecko (90 miliónov ľudí v Egypte samotnom) a Európsku úniu (400 miliónov obyvateľov Ligy arabských štátov resp. GAFTA - Veľkej arabskej zóny voľného obchodu). Pritom sesterské arabské štáty v Perzskom zálive ovládajú takmer neobmedzené množstvo investičných prostriedkov.

Pád prvého slobodne zvoleného prezidenta - záchrana či koniec demokracie?

 Po tom, čo si prezident Mursí v novembri 2012 pridelil právomoci blížiace sa absolútnej moci, skupina opozičných politikov vedená bývalým disidentom a tretím v prezidentských voľbách 2012 Hamdínom Sabahí,bývalým šéfom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Mohamedom el-Baradej a bývalým generálnym tajomníkom Ligy arabských štátov Amrom Músá, založila proti hroziacej prezidentskej diktatúre Národný front pre záchranu revolúcie.

 Jeho členmi boli takmer všetky neislamistické strany (sekulárne nacionalistické, ľavicové a liberálne), ktoré sa vo voľbách dostali do parlamentu. Súčasťou koalície však bolo aj množstvo politikov starého režimu, preto mládežnícke organizácie niektorých členských politických strán hnutie odsúdili. Dištancovali sa od neho aj opoziční umiernení islamisti ako bývalý vodca Moslimského bratstva Abdel Monaim al-Futúh, ktorý z Bratstva vystúpil v roku 2011, a strana al-Wasat, ktorá sa od Bratstva oddelila v roku 1996.

 Koncom apríla 2013 vzniklo nezávislé aktivistické hnutie Tamarud („Povstanie"), ktoré iniciovalo petíciu za odvolanie prezidenta Mursího. Medzi hlavné argumenty v prospech jeho odvolania uvádzalo žalostný stav egyptskej ekonomiky, rastúcu kriminalitu a stále väčšie zasahovanie USA do egyptských záležitostí. Za dva mesiace nazbieralo údajne 22 miliónov podpisov, čo by zodpovedalo približne 43 percentám egyptských voličov.

 V stredu 26. júna iniciovalo hnutie Tamarud vznik Frontu 30. júna (prvé výročie Mursího inaugurácie), pod ktorým sa mu podarilo zjednotiť nielen revolučnú mládež, ale aj vedenie moslimskej univerzity Al-Azhar a kresťanskej Koptskej cirkvi, politikov sekulárneho Národného frontu za záchranu revolúcie, umiernených islamistov zo strany al-Wasat, a v neposlednom rade aj množstvo síl reprezentujúcich starý režim. Front organizoval od piatku 28. júna demonštrácie, ktoré v priebehu niekoľkých dní dosiahli ústavný prevrat za pomoci armády, zvrhnutie prezidenta Mursího a zrušenie platnosti jeho islamistickej ústavy.

Kádre starého režimu a armáda - cesta k demokracii?

 Práve niektorí predstavitelia „hlbokého štátu" - politici, dôstojníci, sudcovia a biznismeni, ktorí boli spojení s Mubarakovým vojenským režimom, kompromitovali celé opozičné hnutie proti prezidentovi Mursímu a ich účasť v jeho zvrhnutí evokuje mnoho obáv do budúcnosti. Treba spomenúť, že z tohoto prostredia pochádza aj dočasný prezident Adly Mansúr, ktorý sa len dva dni pred svojím vymenovaním za prezidenta stal predsedom Najvyššieho ústavného súdu a ešte nestihol ani zložiť prísahu do predsedníckej funkcie. Je možné, že práve tieto sily stáli za zastrelením vyše 50 podporovateľov Moslimského bratstva na demonštrácii v pondelok 8. júla 2013.

 Je pravdou, že prezident Mursí, miesto aby využil svoju volebnú legitimitu a spojil sa s opozíciou pri riešení podstatných problémov štátu, sa uchýlil smerom k diktatúre. V ústavnom prevrate si armáda dala za oficiálny cieľ „napraviť smerovanie revolúcie". Nakoľko realistické je však očakávať od armády obnovenie demokracie a od vznikajúcej úradníckej vlády vyriešenie ekonomických a sociálnych problémov Egypta?

 Armáda je podľa definície a vychádzajúc zo svojej organizačnej štruktúry všetko možné len nie demokratická inštitúcia. Naopak, vo svojom fungovaní je nevyhnutne autoritárska a hierarchická. Má jasne definovanú rolu - chrániť nezávislosť, bezpečnosť a stabilitu štátu - a nie presadzovať demokraciu. Ostatne, jej pohľad na demokraciu máme v pomerne živej pamäti: od násiristického totalitného režimu až po autoritársku diktatúru Husního Mubaraka, armáda mala vždy ústa plné demokracie. A ďalšou rolou armády je chrániť svoje podnikateľské aktivity: armáda je, podobne ako v ďalších moslimských štátoch - v Pakistane, Indonézii, Nigérii či v Turecku - štát v štáte.

 Problémy inflácie a cien potravín, zásobovania elektrinou a plynom, vzdelávania či medzinárodných vzťahov sú problémami výsostne politickými. Len politická reprezentácia môže mať legitimitu ich riešiť. Technokratická vláda môže riešiť niektoré problémy, avšak postráda politický boj o moc, za ktorým by stál boj jednotlivých spoločenských skupín o priority štátnej politiky. Preto nemôže mať legitimitu a ani motiváciu riešiť podstatné problémy spoločnosti. Návrat politického boja (v akejkoľvek forme) je tak v politicky mobilizovanej spoločnosti nevyhnutný.

Pragmatickí salafisti - čo od nich čakať?

 Podľa hesla „kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva" netreba zabudnúť na konzervatívnu islamistickú organizáciu Salafistická výzva, ktorá presadzuje fundamentalistický islam v interpretácii Saudskej Arábie a ktorá žiada oddelené kúpanie mužov a žien na egyptských plážach a zbúranie sfíng pri pyramídach. Je tretím pólom v spore medzi Moslimským bratstvom a Frontom 30. júna.

 Politické krídlo Salafistickej výzvy, strana Núr, získalo vo voľbách v zime 2011-12 druhé miesto a 25% voličských hlasov. K sporu sa stavia veľmi pragmaticky. Na jednej strane sa na poslednú chvíľu pridala k ústavnému prevratu proti prezidentovi Mursímu a jeho Moslimskému bratstvu. Na druhej strane si diktuje podmienky a každú chvíľu sa vyhráža prechodom na druhú stranu.

 Za určitých okolností sa môže salafistom tento neutrálny postoj vyplatiť. Ak by Moslimské bratstvo vyvolalo občiansku vojnu, stále nezreformované ozbrojené zložky vládnuce z pozadia by mohli Bratstvo organizačne rozprášiť, jeho predstaviteľov nechať naďalej vo väzení a zabrániť Bratstvu zúčastniť sa volieb. Salafisti, ktorí sú známi tiež vďaka svojej širokej sociálnej činnosti medzi obyvateľstvom (podobne ako Moslimské bratstvo), a navyše za nimi stojí najbližší spojenec USA v regióne - salafistická Saudská Arábia - by mohli prebrať značnú časť voličov Bratstva.

 Svojou rétorikou kritizujúcou neschopnposť štátu znížiť nezamestnanosť a ceny by kľudne mohli zvíťaziť v parlamentných voľbách a získať až 40% voličských hlasov. A radšej si ani nepredstavujme, čo by sa stalo, keby spolu s ich kandidátom postúpil do druhého kola prezidentskej voľby predstaviteľ starého režimu. To by mohla byť jakobínska diktatúra par excellence.

Je to len ďalšia epizóda

 Dynamika arabskej národnej revolúcie zmietla vládu Moslimského bratstva v Egypte. S Bratstvom spriaznené vlády v Tunisku, Maroku, Gaze a Turecku protestujú, vlády Saudskej Arábie, Iránu a Ruska jasajú, vlády Izraela a Kataru sa snažia pragmaticky prispôsobiť sa novej skutočnosti. Európske vlády sa naproti tomu prú o vhodnosť použitia slovíčka „prevrat". Je prekvapivé, v akom krátkom časovom okne vnímame dejiny súčasnosti.

 Nikto nemôže vedieť, akými ďalšími etapami ešte prejde táto národná revolúcia. Ak sa pozrieme na Veľkú francúzsku revolúciu v rokoch 1789-1815, priniesla konštitučnú monarchiu, puritánsku jakobínsku diktatúru, direktórium veľkokapitalistov i kvázi-antické systémy konzulátu a cisárstva. Vojnu občiansku, obrannú i zahraničnú expanziu. Je možné, že aj arabská národná revolúcia ešte prinesie niekoľko obratov o 180 stupňov - sekulárne, vojenské i puritánske pseudonáboženské diktatúry či viac demokratické štádiá nevynímajúc.

 Arabská národná revolúcia môže vygenerovať aj arabského Bonaparta a obrovský Egypt je na toto najlepšie predurčený. Preto by mala byť pokračujúca revolúcia v Egypte mementom pre krajiny na hornom toku Nílu. Etiópia by mala využiť prechodnú zahľadenosť Egypta do seba a konečne sa vydať na cestu pripojenia sa ku Keni, Ugande a Tanzánii v ich Východoafrickom spoločenstve. Hlavná prekážka už pominula - zakladateľ etiópskeho totalitného režimu Meles Zenawi je 11 mesiacov mŕtvy. Doba je krátka - nedá sa vedieť, čo prinesie ďalšia etapa pokračujúcej arabskej národnej revolúcie.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu