Má Abcházsko nárok na nezávislosť? (2)

Autor: Ladislav Garassy | 20.12.2012 o 7:30 | (upravené 20.12.2012 o 7:51) Karma článku: 5,40 | Prečítané:  1030x

Vo včerajšom texte som poukázal na neľahký historický vývoj, ktorý prekonali národy Kaukazu, a najmä Abchazi, v období od Februárovej revolúcie 1917 po stalinskú ústavu v roku 1936. Dnes sa snažím naviazať poukázaním na vývoj po roku 1989 a diskutovať o tom, či má Abcházsko nárok na nezávislosť, resp. či má Gruzínsko nárok na existenciu v hraniciach bývalej Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky.

Prvý prezident Abcházska Vladislav Ardzinba (vpravo) a prvý predseda Kaukazskej konfederácie, Musa Šanib (vľavo).Prvý prezident Abcházska Vladislav Ardzinba (vpravo) a prvý predseda Kaukazskej konfederácie, Musa Šanib (vľavo).

     Gorbačovova Perestrojka bola snahou vniesť demokratické prvky vládnutia do ríše, po generácie udržiavanej násilím a mesianistickou ideológiou. Súčasťou tejto snahy bolo schválenie niekoľkých ústavných zákonov v rokoch 1990. Ich poslaním bolo pretvoriť žalár národov, zakotvený v stalinskej ústave z roku 1936 a brežnevskej z roku 1977, na demokratickú federáciu.

Dvojjediná autonómna republika: subjekt federácie a súčasne zväzovej republiky

     Brežnevská ústava na jednej strane definovala autonómnu republiku (ASSR) ako súčasť zväzovej republiky (SSR) [čl.82], na druhej strane jej umožňovala pri riešení problémov ASSR na úrovni federácie - Sovietskeho zväzu - obchádzať zväzovú republiku [čl.83]. Autonómna oblasť (AO) túto výsadu nemá [čl.86]. Ďalej, ústavu ASSR prijímala výlučne sama ASSR bez asistencie nadradenej SSR [čl.82 a 143], zatiaľ čo zákon o AO prijímala nadradená zväzová republika (SSR) [čl.86]. Treba poznamenať, že podľa stalinskej ústavy z roku 1936 ešte ústavu ASSR schvaľovala nadradená SSR [čl.60 b)].

     ASSR mali, podobne ako SSR, svoj parlament - Najvyšší soviet, ale AO ho nemali [čl.89 a 143]. ASSR, na rozdiel od AO, mohli prijímať svoje zákony [čl.143], mali svoju vládu - Radu ministrov [čl.144] a svoj Najvyšší súd [čl.151] (v stalinskej ústave ho ešte nemali [čl.102]). Tým sa vo svojom postavení podstatne líšili ASSR, napr. Abcházsko alebo Čečensko, od AO, napr. Južného Osetska alebo Náhorného Karabachu. Zatiaľ čo ASSR boli do značnej miery nielen subjektami zväzovej republiky (SSR), ale aj celej federácie, AO boli len subjektami zväzovej republiky. Jednou z mála výnimiek, dávajúcich AO tiež na úroveň subjektu federácie, bolo ich priame zastúpenie v senáte - Soviete národností: zväzová republika tam mala 32 senátorov, ASSR 11 a AO 5 senátorov [čl.110].

     V roku 1990 existovalo na území Sovietskeho zväzu 15 zväzových republík a 20 autonómnych republík - z toho 16 v Rusku, 2 v Gruzínsku a po jednej v Azerbajdžane a Uzbekistane. Ďalej bolo 8 autonómnych oblastí, z toho 5 v Rusku a po jednej v Gruzínsku, Azerbajdžane a Tadžikistane, a naviac 10 autonómnych okruhov v Rusku. Neskôr pribudlo 6 autonómnych republík: 5 v Rusku - boli povýšené 4 autonómne oblasti a Čečensko-Ingušsko rozdelené na dve, a jedna republika na Ukrajine. Treba dodať, že za republiky sa prehlásili aj autonómne oblasti Gruzínska a Azerbajdžanu (Južné Osetsko a Náhorný Karabach). Špeciálnym boľševickým výtvorom boli dvojčlenné republiky - Kabardsko-Balkarsko a Karačajsko-Čerkesko, ako aj mnohonárodnostný Dagestan.

Povýšenie statusu autonómnych republík

     Postavenie ASSR výrazne posilnil zákon č. 1457-I z 26.apríla 1990 „O rozdelení právomocí medzi ZSSR a subjektami federácie". Autonómne republiky jednoznačne definuje ako subjekty federácie a ustanovuje, že autonómne republiky sú súčasťou zväzových republík na základe dobrovoľného sebeurčenia národov [čl.1]. Ďalšie posilnenie postavenia ASSR priniesol zákon č. 1409-I z 3.apríla 1990 „O riešení vecí týkajúcich sa vystúpenia zväzovej republiky zo ZSSR". Hovorí, že vo zväzových republikách, v ktorých sú aj ASSR alebo AO, sa referendum o oddelení koná osobitne v každom subjekte. Národ tvoriaci ASSR alebo AO má právo sám rozhodnúť o zotrvaní v ZSSR alebo vo vystupujúcej republike a tiež o svojom štátoprávnom postavení [čl.3].

     Ďalším potvrdením, že ASSR sú subjekty federácie, boli zákon č. 9853-XI z 1. decembra 1990 "O zmenách a doplneniach Ústavy ZSSR" [A] a zákon "O voľbách národných poslancov" z 1. decembra 1990 [B]. Ako najvyšší zákonodarný a ústavodarný orgán vznikol Zjazd národných poslancov ZSSR. Skladal sa z 2250 poslancov. Jednu tretinu (750 poslancov) tvorili zástupcovia komunistickej strany, Komsomolu, profesných a spoločenských organizácií [A: čl.109, B: čl.18], tretinu poslanci zvolení na občianskom princípe v územných volebných obvodoch (dvojkolovým väčšinovým volebným systémom v obvodoch s približne rovnakým počtom obyvateľov) [A: čl.109, B: čl.16] a tretinu poslanci zvolení na národnostnom princípe v národno-územných obvodoch. Tiež implicitne považuje ASSR a AO za subjekty federácie, keď každá zväzová republika mimo území menších autonómií bola rozdelená na 32 volebných obvodov, každá ASSR na 11 a každá AO na 5 obvodov [A: čl.109, B: čl.17].

     Rovnoprávnosť ASSR so zväzovými republikami nakoniec implicitne zakotvil zákon č. 1861-I z 26. decembra 1990 "O zmenách a doplneniach Ústavy ZSSR", ktorý ustanovil Radu federácie ako orgán zložený z prezidenta ZSSR a prezidentov zväzových a autonómnych republík [čl.127/8]. Na rozdiel od nich, šéfovia AO mali len poradný hlas.

     Mimochodom, Zjazd národných poslancov zvolili občania 26. marca až 9. apríla 1989 a podľa mnohých tvrdení bol medzi májom 1989 a septembrom 1991 najdemokratickejším zákonodarným orgánom v celej histórii od vzniku Ruska až dodnes. Tragikomické je, že svoje poslanie zavŕšil hanebným obmedzením moci autonómnych republík v posledný deň svojej činnosti 5. septembra 1991 (viď nižšie).

Vojna referend

     V marci 1991 sa na Kaukaze konali dve dôležité referendá. To prvé, 17. marca, bolo celofederálne referendum o zachovaní Sovietskeho zväzu ako demokratickej federácie členských štátov. Druhým bolo 31. marca referendum o nezávislosti Gruzínska. Zatiaľ čo toho sovietskeho sa zúčastnili voliči Abcházska Južného Osetska a bojkotovali ho voliči vo zvyšku Gruzínska, v gruzínskom referende to bolo presne naopak.

     V celosovietskom referende sa vyslovilo 99% zúčastnených voličov Abcházska a 78% zúčastnených voličov Južného Osetska za zotrvanie v Sovietskom zväze. Naopak, v gruzínskom referende o nezávislosti sa 99% zúčastnených vyslovilo za vystúpenie zo Sovietskeho zväzu. Podľa zákona č.1457 z 26. apríla tak malo Gruzínsko nastúpiť proces k samostatnosti, zatiaľ čo Abcházsko a Južné Osetsko mali právo rozhodnúť sa nepokračovať s Gruzínskom na ceste k jeho nezávislosti.

     V súlade s týmto výsledkom sa abcházski a juhoosetskí predstavitelia naďalej zúčastňovali zasadaní najvyšších orgánov ZSSR včetne Rady federácie a rokovaní o novej zväzovej zmluve, zatiaľ čo Gruzíni tieto orgány po svojom vyhlásení nezávislosti 9. apríla 1991 ignorovali. Všetko sa však obrátilo augustovým pučom v Moskve - na jeseň sa už s autonómnymi republikami nikto nebavil.

     Treba poznamenať, že juhoosetskí voliči hlasovali 17. marca vo vojnových podmienkach, keďže gruzínska vláda zahájila už v januári vojnu proti Južnému Osetsku.

Gorbačovova nová zväzová zmluva a Zväz suverénnych štátov

     Duchu doby zodpovedá, že v roku 1989 sa začala pripravovať nová zväzová zmluva, ktorá mala nanovo definovať ústavné princípy spolužitia jednotlivých členských štátov federácie v súlade s demokratickými pravidlammi, a tým nahradiť Stalinovu zväzovú zmluvu z decembra 1922. Návrh bol hotový v máji 1990 a po zakomponovaní navrhovaných zmien bol predložený v novembri do sovietskeho parlamentu, kde skrachoval.

     Prezident ZSSR Gorbačov tak začal pripravovať nový dokument s predstaviteľmi zväzových republík, ktoré mienili zmluvu podpísať - tieto rokovania zahájené 23. apríla 1991 vstúpili do histórie pod názvom Novoogarjovský proces. Vžilo sa aj pomenovanie "formula 9+1", keďže okrem prezidenta ZSSR ich mienili podpísať prezidenti 9 zväzových republík. Tri pobaltské štáty, Gruzínsko, Arménsko a Moldavsko nemienili do nového súštátia vstúpiť.

     V dobe vyostrenej rivality medzi prezidentom ZSSR Gorbačovom a prezidentom Ruska Jeľcinom boli autonómne republiky využité v tomto mocenskom boji. Aj keď sa v roku 1990 rokovaní aktívne zúčastňovali, hrozilo, že z Novoogarjovského procesu budú vynechané. Preto podpísali 7. mája dohodu o spoločnom postupe a 12. mája sa s Gorbačovom a Jeľcinom dohodli na tom, že i ony budú signatármi novej zväzovej zmluvy. Dňa 23. júla bolo dojednané posledné znenie "Dohody o Zväze suverénnych štátov", ktoré malo 20. augusta podpísať 9 zväzových republík, 16 autonómnych republík Ruska a 4 autonómne republiky mimo Ruska (novou bola od 12. februára Krymská ASSR na Ukrajine, zatiaľ čo Adžarská ASSR v Gruzínsku zmluvu nemienila podpísať). Sovietsky zväz sa tak mal zmeniť na konfederáciu 29 štátov.

     Podpis novej zväzovej zmluvy mal naplniť očakávania autonómnych republík, že v súlade so zákonmi z apríla 1990 a so všeobecným trendom národnej emancipácie budú povýšené na roveň zväzových republík. Na Kaukaze sa to týkalo Čečenska-Ingušska, Dagestanu, Abcházska, (Severného) Osetska a Kabardsko-Balkarska. Naopak, netýkalo sa to Južného Osetska, Náhorného Karabachu, Karačajsko-Čerkeska a Adygejska, pretože boli len autonómnymi oblasťami.

     Treba ešte dodať, že nakoniec došlo ešte k dvom zmenám v počte autonómnych republík v Rusku. Podľa zákona č.1540-I z 3. júla 1991 a naň naväzujúcich zákonov 1535 až 1539 sa štyri z piatich AO (všetky okrem Židovskej AO) zmenili na ASSR Ruskej federácie. Na Kaukaze sa jednalo o Adygejskú a Karačajevsko-Čerkeskú ASSR.Stalo sa to síce ešte pred podpisom gorbačovovskej zväzovej zmluvy, ale tieto štyri ASSR nemali právo gorbačovovskú zmluvu podpísať. Vytvoril sa totiž dvojznačný právny status, keď podľa ústavy ZSSR boli autonómnymi oblasťami a súčasne podľa ústavy Ruska sa stali autonómnymi republikami, avšak vo výlučnej pôsobnosti Ruska. Nakoniec sa zákonom č.4071-I z 10. decembra 1992 kaukazská Čečensko-Ingušská ASSR rozdelila na dve časti, ale to už bolo po zániku Sovietskeho zväzu. Dnešný počet členských republík Ruska sa tak stabilizoval na čísle 21.

Augustový puč a koniec projektu Zväzu suverénnych štátov

     Deň pred plánovaným podpisom novej zväzovej zmluvy, 19. augusta 1991 vykonali špičky ministerstva vnútra a KGB za asistencie armády štátny prevrat, ktorý nadobro zmaril rokovania o novej zväzovej zmluve - nikdy sa už neobnovili. Mnohé časti Sovietskeho zväzu sa ocitli v mocenskom vákuu, väčšina zväzových republík vyhlásila nezávislosť a množstvo autonómnych republík vyhlásilo svoju štátnu suverenitu. Faktické bezvládie ukončili až rokovania medzi šéfmi Ruska, Ukrajiny a Bieloruska, ktoré 8. decembra 1991 vyústili do Bielovežských dohôd.

     Traja prezidenti tu obišli všetky ústavné ustanovenia: rozpustili Sovietsky zväz tak, že sa vrátili k pôvodnej zväzovej zmluve z decembra 1922 a prehlásili ju týmto za neplatnú. Podľa Bielovežskej dohody sa ZSSR rozdelil na 15 zväzových republík, pričom práva autonómnych republík boli odignorované.

     Dnes, po dvadsiatich rokoch, už existujú nie nepodložené tvrdenia, že Augustový puč bol zinscenovaný prezidentom Ruska Jeľcinom. Ten mohol za pomoci KGB a ministerstva vnútra navnadiť presvedčených zástancov zachovania jednotného Sovietskeho zväzu - viceprezidenta ZSSR Janajeva a predsedu parlamentu Lukjanova - aby svojou legitimizáciou puču zabránili podpisu zväzovej zmluvy a tým vzniku Zväzu suverénnych štátov.

     Pod zámienkou potreby zastavenia Perestrojky a odstavenia ruského prezidenta Jeľcina od moci, poslali pučisti k Bielemu domu, sídlu ruského prezidenta a parlamentu, tanky. Avšak ich veliaci generál Lebeď, hoci mal na to niekoľko príležitostí, nepodnikol žiadny pokus na zadržanie Jeľcina. Naopak, po smrti niekoľkých občanov zabitých kolesami tankov sa objavil hrdinský Jeľcin so svojím známym prejavom zo strechy tanku a stal sa pánom situácie. Veľmi nápadne to pripomína ďalší Jeľcinov teatrálny výstup podfarbený krvou ruských občanov - štátny prevrat v dňoch 21. septembra až 4. októbra 1993, keď ako prezident nechal rozstrieľať ruský parlament.

     Je možné, že zámerom Jeľcina bolo zabiť dve muchy jednou ranou. Po prvé, zbaviť sa svojho soka, sovietskeho prezidenta, a získať moc nad armádou a jadrovými zbraňami. Gorbačov po svojom návrate z domáceho väzenia na Kryme už nikdy nezískal skutočnú moc. Po druhé, zabrániť tomu, aby 16 autonómnych republík svojím podpisom zväzovej zmluvy prestalo byť súčasťou Ruska a Rusko tým stratilo postavenie mocnosti svetového významu. Ostatne, Bielovežská dohoda z 8. decembra 1991 rozpustila Sovietsky zväz presne tak, že práva autonómnych republík ignorovala.

     Ďalšou indíciou je bezprecedentné obmedzenie moci autonómnych republík zákonom "O orgánoch štátnej moci a riadenia ZSSR v prechodnom období" z 5. septembra 1991, ktorý hornú komoru sovietskeho parlamentu - Soviet republík - ustanovuje tak, že zatiaľ čo zväzové republiky doňho volia po 20 poslancov, autonómne republiky len po jednom [čl.1]. Klincom do rakvy suverenite autonómnych republík bola jeľcinovská Zväzová zmluva Ruskej federácie z 31. marca 1992, ktorá definitívne začlenila autonómne republiky do Ruska. Jedinou výnimkou boli Tatarstan a Čečensko, ktoré dostali prechodne status pridružených republík k Rusku, a Baškorstan, ktorý skončil kdesi na polceste.

Sporná legitimita Bielovežskej dohody o rozpustení Sovietskeho zväzu

     Bielovežským dohodám je nutné možno vytknúť niekoľko vecí, z ktorých vyplýva, že traja prezidenti konali nielen protiústavne, ale postrádali aj legitimitu, za ktorú sa sami schovávali - legitimitu zväzovej zmluvy z roku 1922.

     Po prvé, neboli uznášaniaschopní, tým pádom nemohli nič podpisovať. V roku 1922 totiž zväz vytvorili nie tri, ale štyri zmluvné strany - tou štvrtou bola Zakaukazská federácia. Jej priami právni následníci - minimálne Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan, podľa niektorých aj Abcházsko, sa mali v Bieloveži zúčastniť tiež. Ak by sa však použil argument, že všetky zakaukazské republiky už v decembri 1991 boli mimo ZSSR - vykonali úspešné referendá o nezávislosti a ich parlamenty deklarovali nezávislosť - nemala tam čo hľadať ani Ukrajina, ktorá už 24. augusta vyhlásila nezávislosť a voliči ju potvrdili týždeň pred Bielovežskou dohodou - 1. decembra 1991.

     Po druhé, ak traja prezidenti obišli celý sovietsky ústavný systém a vrátili sa priamo k zväzovej zmluve spred 69 rokov, po rozpustení ZSSR nemali získať nezávislosť tie štáty, ktoré boli v roku 1922 súčasťou Ruska: Kazachstan, Uzbekistan, Kyrgyzstan, Turkmenistan a Tadžikistan. Tie mali zostať spolu s Ruskom súčasťou "zvyškového" ZSSR a ich prípadné vystúpenie zo zväzu sa tak či tak malo uskutočniť na základe zákonov ZSSR.

     Bielovežská zmluva predpokladá, že následnícke štáty vzniknú v hraniciach zväzových štátov. Autonómne republiky tak boli okradnuté o svoju suverenitu, ktorú im načrtli sovietske zákony z apríla 1990 a ktorá sa mala naplniť ich podpisom novej zväzovej zmluvy. Tu treba hľadať korene dvoch vojen v Čečensku, dvoch vojen v Abcházsku a vojny v Južnom Osetsku.

Vojna v Abcházsku a Konfederácia národov severného Kaukazu

     Počas dvoch týždňov, medzi našimi Vianocami 1991 a pravoslávnymi Vianocami, podnikli veliteľ Gruzínskej národnej gardy Tengiz Kitovani, vodca polovojenských jednotiek „Mchedrioni" Džaba Joseliani a odvolaný premiér Tengiz Sigua štátny prevrat proti demokraticky zvolenému, ale krajne nacionalisticky orientovanému gruzínskemu prezidentovi Zviadovi Gamsachurdia, ktorý ušiel do Čečenska. Víťazný triumvirát, podporovaný Ruskom, vytvoril neústavnú Štátnu radu, do ktorej prizval v marci bývalého Gorbačovovho ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho a ustanovil ho predsedom.

     Sotva podpísal nový gruzínsky diktátor Ševarnadze mier zo Soči s Južným Osetskom (27. júna), vtrhli jeho jednotky 14. augusta do Abcházska. V tej dobe bola na svojom vrchole vplyvu Konfederácia horských národov Kaukazu, ktorú založili 4. novembra 1990 predstavitelia 16 kaukazských národov. Jej predsedom bol Musa Šanib(ov), vodca protikomunistickej opozície v Kabardino-Balkarskej ASSR, známy aj ako Garibaldi Severného Kaukazu - organizoval obranu Čečenska, Abcházska a protivládne hnutie vo svojej domovskej republike. Predsedom Kaukazského parlamentu bol minister obrany Čečenskej republiky-Ičkeria a neskôr predseda čečenského parlamentu Jusup Soslambekov. Ministrom obrany Severného Kaukazu bol kabardský plukovník protivzdušnej obrany Sultan Sosnalijev, ktorý sa neskôr stal dvakrát ministrom obrany Abcházska.

     Šanib a Sosnalijev zorganizovali dobrovoľnícke jednotky bratských národov severného Kaukazu, ktoré sa zúčastnili obrany Abcházska proti Gruzínsku. V nich sa preslávil náčelník generálneho štábu jednotiek Konfederácie Šamil Basajev. Ten bol už známy hrdinským bojom proti Arménom v Náhornom Karabachu. Neskôr, v januári 1998, sa stal de-facto predsedom vlády medzivojnového Čečenska. Bol najúspešnejším poľným veliteľom v obidvoch čečenských vojnách a rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o ukončenie prvej čečenskej vojny, keď so skupinou teroristov 14. júna 1995 obsadil nemocnicu v ruskom Buďonnovsku neďaleko Stavropoľa. Po vyvraždení jeho rodiny sa stal nechvalne známym vďaka násilnému šíreniu radikálneho wahábizmu.

Gruzínske problémy a abcházske víťazstvo

     Situácia Gruzínov sa skomplikovala v júli 1993, keď Megreli (gruzínskojazyčná etnická skupina na medzi žijúca Abcházskom a vlastným Gruzínskom, v oblasti mesta Zugdidi) zo svojho regiónu vytlačili predstaviteľov Ševarnadzeho režimu a pozvali domov svojho rodáka, exprezidenta Gamsachurdiu. Rozpútala sa gruzínska občianska vojna a gruzínske jednotky v Abcházsku sa ocitli odrezané od svojej vlasti. Vytvorila sa koalícia medzi vodcami Abcházska, Konfederácie, Čečenska a Megrelov - Vladislavom Ardzimbom, Musa Šanibom, Džocharom Dudajevom a Zviadom Gamsachurdiom. Krajný gruzínsky nacionalista Gamsachurdia dokonca pripustil vznik federácie troch rovnoprávnych štátov - Gruzínska, Čečenska a Abcházska. Naopak, Ševarnadzeho Rusi donútili k vstupu do ruského post-koloniálneho bloku - Spoločenstva nezávislých štátov.

     Rusko, ktoré zo začiatku vyzbrojovalo obidve strany konfliktu ľahkými i ťažkými zbraňami, sa postupne priklonilo na stranu Abcházska. Svojou podporou Abcházsku bol známy najmä predseda ruského parlamentu Ruslan Chasbulatov z Čečenska. V marci 1993, keď Gruzínci ovládali abcházske hlavné mesto Suchumi, sa bombardovania mesta aktívne zúčastnili aj lietadlá ruskej armády. Svojou striedavou podporou Abchazov, Ševarnadzeho a Gamsachurdiu v súlade s filozofiou „rozdeľuj a panuj" dosiahlo Rusko, čo chcelo: Abcházsko si pripútalo tesne k sebe a Gruzínsku vnútilo vstup do svojej post-koloniálnej organizácie. Súčasne sa Rusom podarilo dosadiť proruskú vládu v Kabardsku-Balkarsku, rozložiť Konfederáciu národov severného Kaukazu a pripraviť si tak predmostie pre vojnu proti Čečensku.

     Od konca júla do polovice septembra pretrvávalo prímerie. Potom však podnikli abcházske a konfederačné jednotky spolu s kozáckymi dobrovoľníkmi drvivý útok na Suchumi podporovaný ruským bombardovaním. Abchazi obsadili Suchumi 27. septembra. Po obsadení mesta zmasakrovali príslušníkov gruzínskej armády a vyhnali gruzínske obyvateľstvo. Gruzínsky diktátor len tesne unikol smrti. Následne abcházske a konfederačné vojská vytlačili gruzínsku armádu z celého Abcházska. Výnimkou bola horná časť údolia Kodori, tzv. Kodorská tiesňava, ktorú obývajú Svanovia, gruzínskojazyčná etnická skupina žijúca vo vysokohorskej Svanetii.

Genocída Gruzínov a zmeny v zložení obyvateľstva

     Abcházske jednotky systematicky vyhnali vyše 200 000 príslušníkov gruzínskej menšiny. Abcházsko opustilo 80% Gruzínov, dve tretiny Rusov, polovica Arménov a 90% Grékov. Abcházsko tak prišlo o 60% svojej populácie - jeho počet obyvateľov klesol z pol milióna na 200 tisíc. Zatiaľ čo podiel Abchazov sa po vojne prvýkrát od gruzínskej anexie v júni 1918 priblížil polovici - dosiahol 44% (pred vojnou to bolo len 18%), Arméni vytvorili väčšinu obyvateľov v troch z ôsmich okresov: Suchumi-vidiek, Gulripš a Gagra.

     V súčasnosti tvoria Abchazi polovicu obyvateľov, Arméni a Gruzíni (t.j. Megreli a Svanovia) po pätine a Rusi desatinu.  Rusi a Gruzíni sú prevažne príslušníkmi Ruskej, resp. Gruzínskej pravoslávnej cirkvi a Arméni sa väčšinou hlásia k Arménskej apoštolskej cirkvi. Abchazi sú rozdelení - asi polovica sa hlási k pravoslávnym, tretina k moslimom a šestina k abcházskym pohanským kultom. Podobne ako Ukrajinci, Macedónci a Čiernohorci, aj Abchazi sa snažia vybojovať si vlastnú autokefálnu cirkev, ktorá by bola nezávislá na Moskve i na Tbilisi. Túto líniu podporuje najmä „pravoslávny pápež" - konštantinopolský (istanbulský) ekumenický patriarcha Bartolomeus I., zatiaľ čo moskovský patriarcha Kiril sa stavia rozhodne na odpor.

Abcházska nezávislosť

     Výsledkom vojny bolo, že Gruzínsko definitívne stratilo Abcházsko. Vlády v Abcházsku sa ujal predseda parlamentu Vladislav Ardzimba, ktorý sa stal 26. novembra 1994 prvým abcházskym prezidentom. Občianska vojna v Gruzínsku sa skončila po smrti Gamsachurdiu 31. decembra 1993 a diktátor Ševarnadze sa stal 25. novembra 1995 riadne zvoleným prezidentom Gruzínska.

     Gruzínsko a Abcházsko uzavreli medzi sebou so sprostredkovaním Ruska, OSN a OBSE 4. apríla 1994 Moskovskú zmluvu. V texte sa okrem iného hovorí o budúcom obnovení právnych vzťahov medzi Gruzínskom a Abcházskom, z čoho abcházski politici vyvodzujú, že tieto dva štáty v momente podpisu zmluvy neboli medzi sebou v žiadnom právnom vzťahu - Abcházsko bolo teda nezávislé a svojím podpisom pod zmluvu to potvrdili aj predstavitelia OSN a OBSE.

     26. novembra 1994 prijali Abchazi ústavu, ktorá definovala krajinu ako nezávislý štát. Ústavu schválili voliči v referende 3. októbra 1999 pomerom 98% hlasov pri volebnej účasti 88%. Medzitým sa koncom mája 1998 v historickom regióne Samurzakani (okres Gali), obývanom gruzínskojazyčnými Megrelmi, rozpútala týždenná vojna. Gruzínska vláda zinscenovala povstanie Megrelov proti abcházskej vláde. Abcházske jednotky vyhnali z regiónu asi 40 000 Megrelov. Na rozdiel od gruzínskych prisťahovalcov do ostatných častí Abcházska, samurzakanských Megrelov a kodorských Svanov považujú Abchazi za svoje historické menšiny, preto bol Megrelom dovolený návrat.

Ruské „rozdeľuj a panuj" po X-tý krát

     Po úspešnom referende prijal abcházsky parlament 12. októbra 1999 deklaráciu o nezávislosti. Prezident Ardzinba si však postupne posilnil svoju moc natoľko, že hrozilo, aby sa nestal príliš nezávislým na Moskve. Po vzoru rozkolu v Konfederácii pred necelým desaťročím, zinscenovala Moskva rozkol v najvplyvnejšej abcházskej spoločenskej organizácii - zväze vojnových veteránov. Pred blížiacimi sa voľbami v roku 2004 bol 9. júna zavraždený jeden z vodcov veteránskej organizácie Amcachara, podnikateľ Garri Aiba. Spôsobilo to vládnu krízu - na protest odstúpil dlhoročný minister zahraničia, archeológ Sergej Šamba a niekoľko ďalších ministrov. Amcachara sa postavila proti vláde, zatiaľ čo druhá časť veteránov, organizovaných v združení Aruaa, zostala na strane vlády.

     Protivládni politici vytvorili po vzore Putinovho Jednotného Ruska stranu Jednotné Abcházsko, do čela ktorého sa postavili primátor Suchumi a dlhoročný agent ruského ministerstva pre mimoriadne situácie Nodar Chašba a bývalý basketbalový reprezentant, energetický oligarcha a abcházsky premiér z rokov 1997-99 Sergej Bagapš. Veteránov z hnutia Amcachara reprezentoval etnológ a bývalý líder parlamentu, afro-Abchaz Stanislav Lakoba a bývalý generálny prokurátor a expremiér z rokov 2001-02 Anri Džergenia. Pripojili sa tak k najstaršej opozičnej strane Ajtaira bývalého ministra zahraničných vecí Leonida Lakerbaiu a ministra vnútra z Abcházskej vojny, Alexandra Ankvaba.

     Naopak, provládni politici vytvorili Fórum jednoty abcházskeho ľudu, ktorého vedenia sa ujal Raul Chadžimba, generál ruskej KGB a súčasný premiér Abcházska. K nim sa pripojila komunistická strana a strana ruskej menšiny, zatiaľ čo Šambova Sociálnodemokratická strana zostala neutrálna.

     Ruská vláda i odstupujúci prezident otvorene podporovali Chadžimbu, avšak prezidentské voľby 3. októbra vyhralo duo Bagapš-Lakoba. Ankvab bol z volieb vylúčený a neutrálny Šamba skončil tretí. Volebná komisia váhala s vyhlásením výsledkov a prikláňala sa raz na jednu, raz na druhú stranu. Vypukli nepokoje a hrozil vznik občianskej vojny. Pod ruským sprostredkovaním nakoniec zorganizovali nové voľby na 12. januára 2005, v ktorých kandidoval Bagapš za prezidenta a Chadžimba za viceprezidenta. Jediným významným protikandidátom im bol „okradnutý" viceprezident Lakoba.

     Táto situácia veľmi vyhovovala Moskve: slabý prezident Bagapš kontrolovaný rivalom Chadžimbom, ktorého strana zostala v opozícii. Premiérom a vicepremiérom sa stali Bagapšovi nominanti Ankvab a Lakerbaia, ministrom zahraničia Chadžimbov nominant Šamba. Dlhoročný Ardzinbov viceprezident Valeri Aršba sa stal vedúcim kancelárie prezidenta a urazený Lakoba predsedom bezpečnostnej rady štátu.

     Chašbovo Fórum jednoty a Šambova sociálna demokracia sa spojili do opozičného Fóra národnej jednoty. Trojica strán Jednotné Abcházsko-Aitaira-Amcachara zvíťazila aj v prvých mnohostraníckych parlamentných voľbách v roku 2007 a obsadila 28 z 35 kresiel v parlamente. Opozíciu vytvorili Fórum národnej jednoty, Aruaa, komunisti a Rusi.

Rusko-gruzínska vojna v roku 2008 a ruské uznanie nezávislosti Abcházska

     Po tom, čo väčšina štátov Európskej únie uznala nezávislosť Kosova vo februári-marci 2008, začalo Rusko reálne uvažovať o uznaní nezávislosti Abcházska a Južného Osetska. V týždňovej vojne v Južnom Osetsku, 7.-16. augusta 2008, v ktorej bojovali medzi sebou Gruzínsko a Rusko, sa Abcházsko postavilo proti Gruzínom a na obranu Osetov. Abchazi poslali do Južného Osetska svojich dobrovoľníkov a s ruskou podporou dobylo Kodorskú tiesňavu, kde dovtedy sídlila progruzínska vláda Abcházska v exile. Abcházsko tak v auguste 2008 obnovilo suverenitu na celom svojom území. Rusko ako prvý členský štát OSN uznalo nezávislosť Abcházska a Južného Osetska 26. augusta 2008.

     Ruské uznanie však nebolo zadarmo. Abchazi museli pristúpiť na to, aby mohli Rusi v krajine voľne skupovať nehnuteľnosti a ovládať zahraničný obchod a energetiku štátu. V septembri ruské uznanie nasledovali proruské režimy v Nikarague a Venezuele a neskôr tri tichomorské súostrovia - Nauru, Vanuatu a Tuvalu. Abcházsko a Južné Osetsko však ako prvé nepriamo uznalo Arménsko tým, že už 17. novembra 2006 ich uznala bábková proarménska republika Náhorný Karabach.

     Pred prezidentskými voľbami v roku 2009 vystúpil viceprezident Chadžimba otvorene proti vláde a odstúpil zo svojej funkcie. Jeho Front národnej jednoty sa však nedokázal zhodnúť na rozdelení prezidentskej a viceprezidentskej funkcie medzi Chadžimbom a Zaurom Ardzinbom. Preto kandidovali zvlášť a duo Bagapš-Ankvab ich suverénne porazilo. Ako nový fenomén sa objavil mediálny magnát Beslan Butba, ktorý založil opozičnú Stranu ekonomického rozvoja a v prezidentskej voľbe skončil tesne za Chadžimbom a Ardzinbom. V máji roku 2011 zomrel prezident Bagapš a v predčasných prezidentských voľbách suverénne zvíťazil Alexander Ankvab. Opozícia sa zase nedohodla na spoločnom kandidátovi a Šamba i Chadžimba získali po 20% hlasov.

Záver 1: Hrozba etnických konfliktov sa minimalizovala

     Kaukaz je región s veľkým množstvom etnických konfliktov, ktoré sa prejavili vždy v dobe uvoľnenia dominancie regionálnych mocností - Ruska, Turecka a Iránu. Po kaukazskej Jari národov v rokoch 1917-21 nasledovala ďalšia v rokoch 1990-94. Na jednej strane, niekoľkým národom priniesla oslobodenie z cudzieho útlaku, na druhej strane však novovzniknuté štáty nikdy neboli tolerantné k svojim susedom či menšinám. Gruzíni sa vždy snažili kolonizovať Abchazov, Abchazi vyhnali Gruzínov, Čečeni zase ruských Kozákov.

     Po vyhnaní Čečenov, Ingušov, Karačajov a Balkarov ich miesta pohotovo zabrali Avari, Oseti, Čerkesi a Kabardovia. Moci v Dagestane sa ujala koalícia Avarov, Dargov a Lakov, ktorá systematicky kolonizuje nížinné územia Kumykov a Nogajov, zatiaľ čo Lezgov úplne periferizovala. Gruzíni nikdy nepovolili návrat vysídlených meschetských Turkov, Azerbajdžanci zase návrat Kurdov. Arméni vyčistili okupované územia okolo Náhorného Karabachu od Azerbajdžancov, Azerbajdžanci zase zo svojich miest vyhnali Arménov.

     Na Kaukaze sa nejedná o „konflikt civilizácií" v huntingtonovskom zmysle - koalície vznikajú naprieč náboženskými skupinami. Kresťanskí Gruzíni a moslimskí Azerbajdžanci, Turci a Čečeni na jednej strane sa spojili proti kresťanským Arménom a moslimským Iráncom na strane druhej (konflikty v Náhornom Karabachu, Džavacheti, plynovod Baku-Ceyhan). Kresťanskí Abchazi, Oseti a Arméni sa spojili s moslimskými Čečenmi, Kabardmi, Avarmi a Lezgami proti kresťanským Gruzínom a moslimským Azerbajdžancom (konflikty v Abcházsku, Južnom Osetsku, Zakataly, Južnom Lezginsku).

     Táto sto rokov trvajúca krvavá kúpeľ má však aj jedno pozitívne vyústenie, ak sa to vôbec dá tak nazvať. Z etnickej mozaiky, ktorá existovala na Kaukaze pred rokom 1917, sa po mnohočetných etnických čistkách vytvorili kompaktné národné územia, podobne ako je to na Balkáne. Dnes žije prevažná väčšina kaukazských národov na území svojho jasne definovaného národného štátu. To znižuje potenciál pre etnické konflikty v budúcnosti na minimum.

Záver 2: Abcházsko má nárok na nezávislosť

     Bez ohľadu na násilnosti, nie je možné upierať nezávislosť tým národným štátom, ktoré už dve desaťročia efektívne kontrolujú svoje územie a prevádzkujú na ňom svoju štátnu správu. Neobstojí argument OSN, že abcházsku nezávislosť nemožno uznať, lebo vznikla násilnou cestou. Násilia, a to nemalého, sa na Kaukaze dopúšťali všetci - Gruzíni, Arméni, Azerbajdžanci, Čečeni, Oseti, Abchazi a ďalší. Nie je to však dôvodom, prečo by Arménsko, Gruzínsko alebo Azerbajdžan nemali byť uznané.

     Rozpustenie Sovietskeho zväzu Bielovežskými dohodami nielenže protirečilo celému ústavnému systému demokratizujúceho sa ZSSR, ale postráda aj legitimitu. Jeľcin a ďalší lídri zväzových republík zneužili mocenské vákuum vytvorené Augustovým pučom v roku 1991 a strhli na seba všetku moc. Okradli tak autonómne republiky o ich suverenitu a perspektívu možnej nezávislosti, ktoré im zaručovali ústavné zákony z apríla a decembra 1990, referendum 17. marca 1991 a na 20. augusta 1991 pripravovaný podpis gorbačovovskej zväzovej zmluvy, ktorá mala vytvoriť Zväz suverénnych štátov - konfederáciu 29 členských štátov. Vyvrcholilo to dvoma nechutnými imperiálnymi vojnami v Čečensku s množstvom vojnových zločinov.

     Podľa federálneho zákona o rozdelení právomocí z apríla 1990 svedčia výsledky referend 17. a 31. marca 1991 o tom, že nezávislé Gruzínsko nemohlo legálne ani legitímne vzniknúť v hraniciach bývalej Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Uznanie Gruzínska tzv. medzinárodným spoločenstvom v hraniciach bývalej Gruzínskej SSR nemá právne opodstatnenie ani legitimitu.

     Abcházsko a Čečensko-Ingušsko boli autonómne republiky a v súlade so zákonmi z apríla a decembra 1990 i s pripravovanou zväzovou zmluvou majú Abchazi a Čečeni väčší nárok na nezávislosť než napr. Južné Osetsko a Náhorný Karabach. Ich právne postavenie bolo na jar 1991 dokonca vyššie, než postavenie Kosova v rámci Juhoslávie.

     Naviac, Abcházsko má medzi všetkými bývalými autonómnymi republikami ZSSR výsadné postavenie. Až do násilnej zmeny v roku 1931, vyvolanej neúspechom boľševickej kolektivizácie v Abcházsku, bolo Abcházsko nie autonómnou, ale zväzovou republikou. S Gruzínskom bolo len vo federálnom vzťahu podľa ich vzájomnej zväzovej zmluvy z decembra 1921. Ak sa teda Sovietsky zväz rozpustil na základe zrušenia sovietskej zväzovej zmluvy z decembra 1922, Abcházsko malo získať rovnoprávne postavenie s Gruzínskom. Vďaka tomuto postaveniu sa Abcházsko v nároku na nezávislosť nachádza o jedno poschodie nad Čečenskom, o dve poschodia nad Kosovom a o tri poschodia nad Južným Osetskom.

     Naopak, časté porovnávanie s Podnestrím vôbec neobstojí. Podnestrie v rozhodujúcom období 1990-91 ako autonómna republika ani ako iný autonómny subjekt neexistovalo, dokonca ani netvorilo jeden celistvý administratívny celok. Na jeho území síce existovala Moldavská ASSR, tá však zanikla pripojením Besarábie a vytvorením Moldavskej SSR po pakte Molotov-Ribbentrop. Rozpadom Sovietskeho zväzu teda Podnestrie nezískalo absolútne žiadny právny ani legitímny nárok na samostatnosť a jeho postavenie je možné riešiť výlučne len v rámci politických procesov Moldavska.

Záver 3: Ako predísť kocovine    

     Na záver musím dodať, že keby Gruzínsko neliplo na Abcházsku, mohlo sa už dávno stať členom NATO a byť tak chránené pred Ruskom. Gruzínsku v spojitosti s Abcházskom, podobne ako Srbsku v spojitosti s Kosovom, hrozí stav dlhodobej kocoviny odovzdávanej cez niekoľko generácií, podobne ako sa to stalo Maďarsku po Trianone v roku 1920 a pretrváva to dodnes. Táto kocovina sa vyznačuje absolútnou neschopnosťou spoločnosti pozerať sa do budúcnosti, neustálym vŕtaním sa v minulosti a celkovou zakomplexovanosťou z toho, ako spoločnosti uniká vývoj v okolitom svete. Výsedkom sú také do očí bijúce a pre národ ponižujúce situácie, ako to, že Slovensko už zaviedlo Euro a Maďarsko ho nedokáže zaviesť ani o 5 rokov. Čím skôr sa Gruzínsko so stratou Abcházska vyrovná, tým má väčšiu nádej vybudovať si úspešnú budúcnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?