Arabská národná revolúcia a otázka vojenskej intervencie členov EÚ

Autor: Ladislav Garassy | 20.8.2012 o 23:06 | (upravené 20.8.2012 o 23:27) Karma článku: 3,18 | Prečítané:  431x

V súvislosti s francúzsko-britskou vojenskou intervenciou v Líbyi sa v Európe znova objavili otázky z dôb intervencie v Kosove (1999), Afganistane (2001) a Iraku (2003). Mali by sme sa zúčastňovať intervencií? I za cenu porušovania medzinárodného práva? Teraz je tu zase občianska vojna v Sýrii a zase sa vedie diskusia o zahraničnej vojenskej intervencii.

Putin a Asad: Ako sa ešte viac skompromitovať v očiach mnohých Arabov?Putin a Asad: Ako sa ešte viac skompromitovať v očiach mnohých Arabov?www.foreignpolicy.com

Zahraničná pomoc nikdy nie je čierno-biela

     Vojenské intervencie, podobne ako činnosť humanitárnych organizácií, finančných inštitúcií typu MMF, rozvojová pomoc a priame dotácie do rozpočtov hostiteľských krajín sa podieľajú na intervencionistickej politike bohatého Severu voči chudobnému Juhu. Všetky tieto nástroje trpia vážnym nedostatkom, že ich poskytovatelia sa zriedkakedy pýtajú ich adresátov, o aké služby najviac stoja. Stávajú sa tak viac nástrojom domácej politiky bohatých štátov než skutočnou pomocou chudobným štátom.

     Toto riziko je snáď najväčšie u vojenských intervencií. V postoji k diktatúram je veľká časť európskej verejnosti stále poháňaná historickou zotrvačnosťou a nenávidí režimy, ktoré v minulosti spolupracovali s mocnosťou reprezentujúcou v Studenej vojne im nesympatický politický tábor. V prípade arabských štátov tak časť európskej pravicovej verejnosti nenávidela líbyjský Kaddáfího režim, zatiaľ čo časť tej ľavicovej egyptský režim Mubaraka.

 

Nie všetko, čo sa zdá nelogické, ním je

     Pri hlbšom pohľade vidíme, že v otázke podpory intervencie za účelom zvrhnutia režimu sa verejnosť delí naprieč spektrom pravica-ľavica. Ak neuvažujeme o zásadných odporcoch akéhokoľvek vojenského riešenia, rozdelí sa ľavica i pravica na dva tábory.

     Prívrženci spravodlivosti (radikáli v medzinárodnej politike) zastávajú názor, že každý nespravodlivý režim treba zvrhnúť - či už revolúciou alebo kľudne zvonka, ak na to miestne obyvateľstvo nestačí. Naopak prívrženci stability (konzervatívci v medzinárodnej politike) tvrdia, že s akýmkoľvek režimom treba spolupracovať, lebo jeho zvrhnutie je väčšou hrozbou než jeho existencia, pretože otvára možnosti anarchie, občianskej vojny alebo rozpadu štátu.

     Okrem toho v medzinárodnej politike ostatného storočia súperí tzv. idealistický prístup pridržiavajúci sa medzinárodného práva a medzinárodných inštitúcií s tzv. realistickým, vsádzajúcim na mocenské nástroje a veľmocenskú politiku.

     V prípade podpory vojenskej intervencie v Líbyi došlo ku kurióznej situácii, ktorá je však na základe vyššie popísaného rozdelenia logická. Stalo sa, že radikáli (napr. zelení) vytvorili s realistami (napr. liberálna pravica) koalíciu za intervenciu a napak konzervatívci (napr. konzervatívna pravica) s idealistami (napr. socialistická ľavica) koalíciu proti intervencii.

 

Vojenské intervencie a medzinárodné právo

     Je nesporné, že vojenské intervencie spôsobujú obrovské ľudské tragédie a stoja nezanedbateľné množstvo ľudských životov. Spory sa vedú o to, či je to vyvážené rozsahom tragédie, na ktorú intervencia reaguje, prípadne na tie, ktorým sa intervenciou predíde.

     Je tiež ťažké nájsť v histórii intervenciu, ktorej súlad s medzinárodným právom by bol nespochybniteľný. Avšak bývajú situácie, v ktorých sa veľmoci rozhodujú pre intervenciu bez ohľadu na medzinárodné právo. Ostatne, medzinárodné právo je len jedným z dvoch základných zdrojov legitimity v dnešných medzinárodných vzťahoch.

     Tým druhým sú národné a veľmocenské záujmy, ktorých vplyv rastie s upadajúcou mocenskou hegemóniou USA. S úpadkom americkej mocenskej hegemónie upadajú aj medzinárodné inštitúcie, ktoré táto hegemónia stvorila - OSN, MMF, OECD, WTO a ďalšie, zatiaľ čo sa vytvárajú inštitúcie alternatívne, ako BRICS (chystajúce sa za člena prijať Indonéziu), Šanghajská skupina, Africká únia a ďalšie.

     Najmä veľmoci konajú čoraz viac v rozpore s medzinárodným právom - Čína nedodržuje ľudské práva, pracovné právo a medzinárodné dohody o ochrane životného prostredia, Spojené štáty nedodržujú právo štátov na územnú zvrchovanosť a podnikajú čoraz častejšie vojenské intervencie, Európska únia bude musieť skôr či neskôr v rozpore s dohodami v rámci Svetovej obchodnej organizácie zaviesť vysoké clá na dovoz tovaru z Ázie. Podobne konajú aj menšie štáty - Severná Kórea nerešpektuje žiadne dohody a pokojne vydiera každého, Izrael ignoruje rezolúcie Rady bezpečnosti OSN. Svet sa geopoliticky pretvára, a preto treba rešpektovať, že aj národné záujmy sú výrazným zdrojom legitimity, nielen medzinárodné právo.

     Bezvýhradné dodržiavanie medzinárodného práva nebolo možné zabezpečiť nikdy v histórii. Zmienim však niekoľko kritérií, ktoré by sa mali pri intervencii dodržať, aby intervencia nespôsobila tragédie katastrofálnych rozerov.

 

(1) Intervencia a rešpektovanie vôle obyvateľstva

     Úspešné sociálne modely bývajú výsledkom dlhodobého domáceho sociálneho zápasu a evolučnej sociálnej reformy. Evolučne vyvinuté sociálne štáty západnej Európy boli práve preto omnoho úspešnejšie než Sovietmi vnútené komunistické režimy, lebo obyvateľstvo si samo presadilo svoje sociálne práva a nedostalo ich „z neba".

     Podobne je to s reformami volebných systémov - voliči zodpovednejšie narábajú s ťažko a pomaly vybojovaným volebným právom než s volebným právom darovaným, pretože ten predchádzajúci boj bol vedený za niečo, čo skutočne chcú. Štáty Európy, kde si obyvatelia vybojovali volebné právo postupne, sú bezpochyby omnoho demokratickejšie než štáty Afriky a Blízkeho Východu, kde im boli slobodné voľby včetne kvót na zastúpenie žien nadiktované zvonku.

     Situácia s vojenskými intervenciami je obdobná. Podstatné je, či obyvateľstvo ovládané režimom, o ktorého zvrhnutí sa uvažuje, (a) aktívne vystupuje proti režimu, alebo (b) tvorí pasívnu „mlčiacu väčšinu", inými slovami, či o tú zmenu aktívne stojí.

     K tej prvej situácii (aktívnej) sa radia šiitské a kurdské povstanie v Iraku v marci 1991, Šafránová revolúcia v Barme v septembri-októbri 2007 a Zelená revolúcia v Iráne v júni-júli 2009. V týchto prípadoch by obmedzená zahraničná intervencia zrejme pomohla veci, o ktorú aktívne stojí domáce obyvateľstvo.

     Druhú skupinu (mlčiacu) reprezentuje americká invázia do Iraku v marci 2003 a súčasná situácia v Iráne, v Bielorusku či na Kube. V týchto prípadoch by sa zahraničná intervencia veľmi ľahko skompromitovala, pretože „mlčiaca väčšina" by časom interventov obvinila z toho, že o zmenu režimu vlastne nikto nestál. Ostatne, v Iraku sa to aj stalo.

     Inými slovami, zahraničný zásah sa dá legitimizovať len v prípade, ak už domáce obyvateľstvo prinieslo určité obeti na oltár zmeny. Z tohoto pohľadu sa súčasné prípravy na vojenské napadnutie Iránu javia ako šialenstvo.

     Vzhľadom k etnickej povahe Talibanu (bolo to prevažne hnutie Paštúnov) je americká invázia do Afganistanu v septembri-októbri 2001 niekde medzi dvoma spomenutými prípadmi. Sever, ktorý povstal proti Talibanu, sa radí k prvej (aktívnej), zatiaľ čo paštúnsky juh, šťastný z mieru prineseného Talibanom, k druhej (mlčiacej) skupine. Ak v súčasnosti Američania jednajú o zapojení prevažne paštúnskeho hnutia Taliban do vlády, svedčí to o dvoch veciach. Na jednej strane tým potvrdzujú, že južní Paštúni o americkú intervenciu vôbec nestáli a obete, ktoré pod americkou okupáciou priniesli, boli zbytočné. Na druhej strane, že severní Tadžikovia, Uzbekovia a Hazari nedosiahli svojím povstaním proti Talibanu v minulosti nič, Američania ich zneužili a pod budúcou vládou rasistického a šovinistického Talibanu sa zase majú na čo tešiť. Podtrhnuté a sčítané - výsledkom takejto okupácie sú zbytočné obete na jednej a zrada na druhej strane.

     Povstanie v Líbyi vo februári-marci 2011 však možno jednoznačne priradiť k prvej skupine: povstanie proti režimu prebiehalo nielen v celých regiónoch Cyrenajka a Nafusa, ale aj vo veľkej časti Tripolska (Misuráta, Zawíja, Zuwara). Ak sa má niekde konať zahraničná vojenská intervencia, je to práve v týchto situáciách. Kritérium kritickej masy aktívnej domácej opozície by malo byť nutnou, ale nie postačujúcou podmienkou.

 

(2) Intervencia a geopolitická trauma

     Dôležitou skutočnosťou pri úvahách je, či intervencia môže priniesť zlepšenie geopolitickej situácie pre daný región, napríklad zánik status-quo, ktorý bol pre široké vrstvy obyvateľstva traumatizujúci. Takou situáciou bola arabsko-arabská studená vojna (medzi proamerickými a prosovietskymi režimami), podobne ako rozdelenosť Nemecka. Naopak, americká intervencia v Iraku a v Afganistane priniesla pravý opak - zintenzívnenie traumy z nenávisti medzi šiitmi a sunitmi, medzi Arabmi a Kurdmi, Asýrčanmi a Turkomanmi v Iraku, medzi Paštúnmi, Tadžikmi, Hazarami a Uzbekmi v Afganistane.

     Symbolickým ohraničením začiatku a konca americkej prítomnosti v Afganistane a neschopnosti vyriešiť medzietnickú traumu sú nasledujúce dve udalosti. Prvou je vražda vodcu Tadžikov, národného hrdinu Ahmada Šáha Masúda, al-Kajdou - priateľmi paštúnskeho Talibanu, a to dva dni pred 11. septembrom 2001. Druhou je vražda vodcu Tadžikov, bývalého prezidenta Burhanuddina Rabbáního, 10 rokov po 11. septembri zase paštúnskym Talibanom.

     Podobne, zavŕšením americkej prítomnosti v Iraku je stíhanie sunitského viceprezidenta Tarika al-Hašimího šiitským premiérom Núrí al-Malikím, ktorý si upevňuje svoj nový režim. Taktiež situácia kresťanských Chaldeo-Asýrčanov nebolo v Iraku nikdy horšia ako počas a po skončení americkej okupácie. Ani v Afganistane, ani v Iraku nedošlo k zlepšeniu geopolitickej situácie pre nikoho iného okrem okupantov.

     Z tohoto hľadiska bol vojenský zásah v Líbyi užitočný z niekoľkých dôvodov. Prepojil dve najdôležitejšie ohniská Arabskej jari - Tunisko a Egypt. Bez zvrhnutia Kaddáfího by ostali vzájomne izolované a celoarabský charakter revolúcie by vyprchal. Diktatúry v Jemene a Sýrii by získali motiváciu na brutálne potlačenie povstaní a stabilizovali by sa na ďalšie desaťročia.

     Kaddáfího politika panafrikanizmu a izolácie od arabského sveta po roku 2003 by pokračovala, čo by znamenalo naďalej fyzickú izoláciu Maroka a Alžírska od zvyšku arabského sveta a ďalšiu destabilizáciu vo všetkých štátoch Sahelu v dôsledku veľmocenskej politiky tohoto malého ropného pašaliku. Maroko a ďalšie arabské monarchie by tiež neboli nútené pokračovať v reformách.

     Bez zvrhnutia režimu v Líbyi by Izrael nemusel prehodnotiť svoju politiku konfrontácie a politický systém v Palestíne by zostal naďalej zablokovaný kvôli domácej popularite a zahraničnej neprijateľnosti Hamásu. Ďalej by sa v pasívnej arabskej verejnosti posilňovala nenávisť k Západu, ktorá by nemala šancu sa vyventilovať v politickej súťaži, spolupráci či konflikte so Západom. A nakoniec, Turecko by naďalej zostávalo geopoliticky „zaseknuté" medzi Európskou úniou a arabskými diktatúrami.

 

(3) Intervencia a etnická vyváženosť

     V neposlednom rade by sa malo brať do úvahy, či interventi nezasiahnu jednostranne na strane niektorej etnicko-politickej skupiny, a tým znevýhodnia postavenie inej.

     Napríklad americký zásah v Iraku v konečnom dôsledku značne znevýhodnil sunitských Arabov voči šiitským a vylúčil ich z moci v provinciách až do roku 2009. Podobne francúzsky zásah v Pobreží Slonoviny v roku 2011 jednostranne zvýhodnil Severanov, prevažne moslimských Gurov novozvoleného prezidenta Alassane Ouattaru a bývalého povstaleckého vodcu v občianskej vojne 2002-04 Guillauma Soro. Naopak, znevýhodnil Južanov - prevažne kresťanských Akanov zvrhnutého prezidenta Laurenta Gbagba. Tieto dve intervencie, aj keď sa zahalili demokratickou rétorikou, pripomínajú križiacke výpravy na strane jednej zo strán konfliktu.

     Vojenská intervencia v Líbyi bola z pohľadu vyššie zmienených kritérií oprávnená. Bola vkladom EÚ do budúcich vzťahov s Arabmi v snahe nahradiť nenávisť vzájomným rešpektom. Európska nečinnosť by bola podobnou ranou pre povesť Európanov v Líbyi ako lavírovanie Ruska v Sýrii pre povesť Rusov. Včasný odchod interventov z Líbye zabránil vzniku „únavy z okupácie", vyvolaním ktorej spôsobili Američania toľko škody v Iraku a Afganistane.

     V ďalšom texte sa pokúsim vyššie zmienené kritériá aplikovať na prípad Sýrie, ktorá v súčasnosti krváca v občianskej vojne.

 

(1) Sýria a vôľa obyvateľstva

     Ak sa na situáciu v Sýrii pozrieme z hľadiska prvého kritéria - či ide o aktívne vystúpenie más v podobe demonštrácií, občianskej neposlušnosti, dezercií či ozbrojeného odporu, dnes je už jasné, že sa jedná o protivládne vystúpenie širokých más obyvateľstva. Ak sa hovorí o povstaní obyvateľstva a o vládnom bombardovaní miest Aleppo, Hamá, Homs, Idlíb, Rastan, Dará, Dajr az-Zór a niektorých štvrtí Damašku, jedná sa v podstate o všetky najväčšie mestá takzvanej „vlastnej Sýrie".

     Jediné oblasti, ktoré sú takpovediac ticho, sú provládne Alawitsko (mestá Latakíja a Tartús na pobreží) a menšinové regióny, ktoré mali historicky zlú skúsenosť so sýrskym režimom - Kurdistan (mestá Hasaka a Kamišli) a Drúzsko (mesto Suwajda).

     Keďže v Sýrii ide o aktívne vystúpenie širokých más obyvateľstva, z tohoto hľadiska je zahraničná intervencia na jeho pomoc opodstatnená.

 

(2) Sýria a geopolitická trauma

     Pokiaľ ide o druhé kritérium - zmenu geopolitického statusu quo, ktorý je pre obyvateľstvo traumatizujúci, situácia v Sýrii toto kritérium spĺňa len za určitých podmienok. Politické zmeny v piatich arabských štátoch (Tunisko, Egypt, Maroko, Líbya a Jemen) sú už tak rozsiahle, že prípadný neúspech povstania v Sýrii arabskú revolúciu nepochová.

     Sýrske obyvateľstvo, najmä jeho sunitsko-arabská zložka, je už tak výrazne traumatizované, že by sa na to nedalo zabudnúť tak ľahko, ako na brutálne potlačenie opozičného hnutia v roku 1982. Režim rozsial vo vládnucej alawitskej menšine taký strach a v sunitskej väčšine takú nenávisť, že normalizácia režimu je takmer vylúčená a jeho pád je otázkou času. A sýrskemu režimu sa podarilo to, čo nedokázal ani Saddám Husajn počas prvej ani druhej vojny v Zálive - stratil akýchkoľvek spojencov v Arabskej lige.

     Intervencia USA či štátov EÚ sa nejaví ako možné riešenie. Americká okupácia spôsobila už obrovskú traumu v susednom Iraku. Svojou neschopnosťou napomôcť riešeniu vzťahov medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva sa skompromitovala. A s Američanmi sa skompromitovali aj ďalšie dve hlavné okupčné mocnosti - Británia a Poľsko.

     Naopak, dnešné Turecko má v arabskom svete obrovský kredit a politický vplyv. Vzhľadom k tomu, že vojenská sila Sýrie je neporovnateľne väčšia než Kaddáfího Líbye, dokonca asi väčšia než bývalého Saddámovho Iraku, priama intervencia, hoci aj druhej najväčšej armády NATO - tej tureckej, by trvala roky a výsledok by bol neistý.

     Ďaleko rozumnejším sa zdá podpora ďalšej dezercie dôstojníctva zo sýrskej armády a vysokých vládnych predstaviteľov na stranu opozičnej Slobodnej sýrskej armády. Tak by sa znížila bojaschopnosť armády. Na druhej strane je dôležité vyzbrojenie opozičnej armády ťažkou vojenskou technikou, na ktorom už v súčasnosti aktívne pracuje vláda Kataru. Je dôležité, aby sa vojna skončila čo najskôr. Naopak, ignorovanie situácie v Sýrii zo strany európskych štátov a predlžovanie vojny napomáha radikalizácii opozície, rozrastaniu členskej základne salafistov a džihádistov a presadzovaniu záujmov fundamentalistickej Saudskej Arábie - ostatne, už sa to názorne ukázalo v Aleppe.

     V okolí Idlíbu, v oblasti trojuholníka Harem - Ariha - Džisr aš-Šugur, ktorý je primknutý k tureckému „sandžaku Alexandretta" a je blízko oblasti Hamá-Rastan-Homs, v ktorej povstanie na začiatku vypuklo, by bolo možné na sýrskom území vytvoriť „bezpečnú zónu" s obmedzenou tureckou okupáciou.

     Tento trojuholník nie je príliš vklinený do územia Sýrie, preto môže byť vojensky udržateľný. Bezpečná zóna by mohla byť základňou pre oslobodzovacie operácie sýrskej opozičnej armády. Pokrýva takmer celú provinciu Idlíb, ktorá má 1,5 milióna obyvateľov - približne toľko ako celé provládne Alawitsko. Mestá Idlíb a Ariha patria medzi opozičné strediská, v ktorých sa obyvateľstvo aktívne postavilo proti režimu. Táto oblasť poskytuje rozsiahle ľudské zdroje pre nábor do Slobodnej sýrskej armády.

     Územie má aj ďalší strategický význam - nachádza sa v bezprostrednej blízkosti najdôležitejšej cestnej a železničnej tepny Sýrie spájajúcej jej dve najväčšie mestá Damašek a Halab (Aleppo). Útokom na 20 km vzdialené mestá Ma'arrat al-Numan a Saraqib je možné prerušiť diaľnicu Damašek-Halab a výpadom do 50 km vzdialených miest Abu Dhour a Sindžar aj hlavnú železničnú trať Damašek-Halab. Oblasť dvojmiliónového mesta Halab by sa tak ocitla v zovrení medzi Tureckom a sýrskou opozíciou.

     Je však kľúčové, aby turecká okupácia severu trvala len po dobu nevyhnutnú na oslobodenie vlastnej Sýrie od jednotiek režimu Asadovcov. Podobne, ako tomu bolo v Líbyi, pretože dlhodobá okupácia po vzore Iraku prináša len radikalizáciu obyvateľstva a ďalšie nešťastie.

 

(3) Sýria a etnická vyváženosť

     Z hľadiska tretieho kritéria - aby intervencia nezasiahla jednostranne v prospech jednej skupiny obyvateľstva - by bolo dôležité zaručiť, aby ako turecké jednotky, tak opozičná sýrska armáda nesmeli vkročiť do menšinových regiónov - Alawitska a Kurdistanu. Inak by sa sýrsky vývoj nevyhol traumatickej situácii, ktorá nastala v Iraku počas americkej okupácie.

     Kurdistan by mal byť oslobodený vlastnými silami Kurdov a kresťanských Chaldeo-Asýrčanov, ktoré by vyzbrojili štáty NATO z územia Iraku. Dnešný iracký Kurdistan disponuje dobre vycvičenými jednotkami Pešmergov a irackí Kurdi majú aj skúsenosti s veľmi dobrou spoluprácou s tureckou vládou. Mohli by preto pomôcť oslobodiť sýrsky Kurdistan spoločne s dobrovoľníckymi jednotkami sýrskych Kurdov (pod vedením Kurdskej národnej rady) a Chaldeo-Asýrčanov (zastrešených organizáciou Sýrski kresťania za demokraciu). Ostatne, tento kombinovaný spôsob zvrhnutia režimu je už dobre známy z Afganistanu (sever si vybojovali prevažne jednotky Tadžikov, Hazarov a Uzbekov kým juh najmä Američania) i z Iraku (Kurdistan obsadili kurdskí Pešmergovia a zvyšok územia Američania).

     Alawitsko je najcitlivejším regiónom Sýrie. Vďaka propagande režimu Asadovcov má veľká časť Alawitov strach z revanša zo strany sýrskych Sunitov a dá sa predpokladať, že veľká časť Alawitov stále stojí na strane režimu. Túto situáciu utužuje fakt, že sýrske povstalecké mestá sú terorizované alawitskými milíciami Šabíha, financovanými rodinou Asadovcov.

     Aby sa uľahčil prechod moci z rúk vlády Asadovcov do rúk povstaleckej opozície, jednotky sýrskeho režimu ani vláda by nemali byť pritlačené do kúta. Mali by mať možnosť stiahnuť sa do bezpečnej oblasti, ktorou by pre nich bolo Alawitsko. Tu by si pod ochranou Ruska, ktoré má v Alawitsku námornú základňu pri meste Tartús a asi 100 000 civilných a vojenských expertov v rôznych odvetviach, mohlo obyvateľstvo samo rozhodnúť, či chce pokračovať v režime alebo s ním skončiť. Rusku by to tiež umožnilo udržať si tvár, ako aj svoju základňu a určitý vplyv v regióne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?