reklama

Je sýrsky režim sektársky?

V súvislosti s občianskou vojnou v Sýrii sa často hovorí, že proti sebe stoja dve náboženské skupiny - alawitská vláda a sunitská opozícia. V tejto súvislosti sa situácia prirovnáva k sektársky rozdelenému Bahrajnu, prípadne Saudskej Arábii. Jedná sa však o veľké zjednodušenie - zatiaľ čo v sekulárnej Sýrii je náboženská príslušnosť inštrumentom k budovaniu mocenskej základne politických skupín, v Saudskej Arábii je predmetom politického boja samotná ideológia jednotlivých náboženských skupín. Režimy často zakrývajú svoju sektársku povahu tým, že v ich ústavných orgánoch postrádajúcich skutočnú politickú moc sú rovnomerne zastúpení zástupcovia všetkých zložiek spoločnosti. Pri posudzovaní prípadnej sektárskej alebo etnickej povahy režimu je preto nevyhnutné vychádzať z toho, ako režim funguje - kde sa konajú zásadné politické a personálne rozhodnutia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Vnútorný kruh sýrskeho vodcu. Hore zľava: Maher al-Asad, Asíf Šawkát (zabitý 18.VII.), Háfiz Machlúf (vážne zranený 18.VII.). Dole zľava: Ali Mamlúk, Hišam Ichtijár (zabitý 18.VII.), obchodník Rami Machlúf.
Vnútorný kruh sýrskeho vodcu. Hore zľava: Maher al-Asad, Asíf Šawkát (zabitý 18.VII.), Háfiz Machlúf (vážne zranený 18.VII.). Dole zľava: Ali Mamlúk, Hišam Ichtijár (zabitý 18.VII.), obchodník Rami Machlúf. (zdroj: Google Images)

 Jadrom tohoto textu je kapitola 2 - sektárska charakteristika najdôležitejších mocenských orgánov Sýrie. V kapitole 1 mu predchádza niekoľko príkladov sektárskej či etnickej povahy režimov v rozvojovom svete. V záverečnej kapitole 3 sa snažím vysvetliť rozdiel medzi ideologicko-náboženským stretom a náboženstvom ako nástrojom na budovanie mocenských klientelistických sietí.

1. Príklady zo sveta

Etnické režimy v rozvojových štátoch

 Vo veľkej časti rozvojových štátov sú orgány zakotvené ústavou, ako je parlament a vláda, len demokratickou fasádou nedemokratického charakteru režimu. Vo viacerých mnohostraníckych režimoch Subsaharskej Afriky, ale i v tamojších systémoch jednej strany, je etnické zloženie kabinetu priamym dôsledkom mocenských pomerov vo víťaznej strane, preto možno na jeho základe usudzovať o etnickej povahe režimu. Napríklad súčasný režim v Zambii je výrazne etnicky založený - veľká väčšina ministrov i poslancov vládnej strany sú Bembovia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Stáva sa, že zmenou osoby prezidenta a vodcu strany sa úplne prebudujú klientelistické siete strany a tá sa zmení zo strany jedného etnika na stranu iného etnika. V Zambii bola okolo roku 1990 vládna strana UNIP pod vedením prezidenta Kennetha Kaundu výrazne stranou Njandžov, zatiaľ čo opozičná MMD pod vedením budúceho prezidenta Fredericka Chilubu bola prevažne stranou Bembov. Pod vládou prezidenta Rupiah Bandu okolo roku 2010 sa však stala MMD stranou Njandžov a Bembovia sa sústredili v novej strane PF Michaela Satu, dnešného prezidenta.

Etnická kamufláž

 Známe sú aj rôzne druhy kamufláže v snahe rozšíriť vplyv strany na územia iných etník. Ako som už spomenul, zambijská vládna strana PF je prevažne stranou národa Bembov, avšak jej predsedkyňa Inonge Wina (ktorú osobne poznám) je z národa Barotsov, u ktorých má strana malý vplyv. Notoricky známy je ďalší prípad etnickej kamufláže - katolícky Chaldeo-Asýrčan Táriq Azíz, bývalý vicepremiér a minister zahraničných vecí Saddámovho sunitského režimu v Iraku. Z našich končín je známy prípad Maďara Vojtecha Tuku, premiéra slovenského nacionalistického režimu počas Druhej svetovej vojny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V Ghane sa od prvých mnohostraníckych volieb v roku 1992 vytvoril etnizovaný politický systém, kde obrovská väčšina Ašantov (západ) volila Novú vlasteneckú stranu (NPP) a obrovská väčšina Eweov z bývalého Britského Toga (východ) volila Národný demokratický kongres (NDC). Ne-ašantskí Akanovia (juh) a moslimské obyvateľstvo (sever) volili vyrovnane obidve strany.

 Postupne však z politiky odišli ich hlavní protagonisti, Ašant - John Kufuor a Ewe - Jerry Rawlings. Obidve strany chceli rozšíriť svoju voličskú základňu aj do iných regiónov. Tak sa stalo, že vo voľbách v roku 2008 stáli proti sebe kandidáti NDC (John Atta Mills za prezidenta a John Dramani Mahama za viceprezidenta) a NPP (Nana Akufo-Addo za prezidenta a Mahamudu Bawumia za viceprezidenta), z ktorých ani jeden nebol Ašant ani Ewe - všetci štyria zastupovali tie zvyšné dva regióny - juh a sever. Obidvaja prezidentskí kandidáti boli južní Akanovia a obidvaja viceprezidentskí boli z moslimského severu (aj keď Mahama sa stal kresťanom).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Toto však nemalo takmer žiadny vplyv na volebné správanie voličov. U Ašantov zase s veľkou väčšinou zvíťazila NPP a u Eweov NDC, zatiaľ čo na juhu a na severe sa hlasy rozdelili medzi obidve strany. Dokonca obidvaja prezidentskí kandidáti prehrali vo vlastnej provincii. Strany majú tak pevne vybudovanú svoju zetnizovanú klientelistickú sieť, že ani fasáda prezidentského a viceprezidentského kandidáta, ktorí zjavne netvoria špičku klientelistických pyramíd svojich strán, nezmenila volebné správanie sa voličov.


Etnická fasáda totalitných federácií a Sýria

 V totalitných systémoch, akými boli komunistické režimy východnej Európy, ale čiastočne aj dnešné režimy v Etiópii, Eritrei a ďalších štátoch, je často dôležité etnické zloženie politbyra štátostrany. V totalitných federáciách, ako je súčasná Etiópia alebo bývalý Sovietsky zväz či Barma pred rokom 1988, prvé zdanie klame - vedúci tajomníci štátostrany v členských štátoch federácie vytvárajú mnohoetnickú fasádu režimu, zatiaľ čo skutočnú etnickú povahu režimu často vyjadrujú ich zástupcovia, ktorí kontrolujú situáciu v periférnej provincii. Tak býval napríklad prvým tajomníkom v Kazachstane Kazach, v Kirgizsku Kirgiz, zatiaľ čo ich zástupcovia boli často Rusi alebo príslušníci „slovanských národov" - Ukrajinci alebo Bielorusi. Dnes je zase niekoľko zástupcov regionálnych tajomníkov etiópskej štátostrany EPRDF z vládnuceho etnika Tigrajov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Baathistické režimy však sú/boli vojenskými režimami s fasádou štátostrany a štátnej ideológie. Na prvý pohľad by sa zdalo, že sýrsky režim sa podobá československému komunistickému režimu, ktorý vystavuje svoju mnohostranícku povahu v podobe Národného frontu tvoreného štátostranou, ktorú doplňuje suita malých, bezvýznamných strán, skutočné mocenské pomery sú však odlišné.

2. Sektársko-etnická moc v Sýrii

Vnútorný kruh sýrskeho režimu Asadovcov

 V skutočnosti vznikajú politické a personálne rozhodnutia režimu Asadovcov v Sýrii v tzv. vnútornom kruhu, ktorý tvoria ľudia s priamym prístupom k vodcovi a spĺňajúci niekoľko kritérií. Okrem rodinných väzieb a okrem príslušnosti k štátostrane sú veľmi dôležitými kritériami etnická príslušnosť (a to ku kmeňu vodcu, jeho matky alebo manželky, ako aj všeobecne príslušnosť k náboženskej skupine Alawitov) a priateľsko-kolegiálne väzby s vodcom (za Háfiza al-Asada príslušnosť k letectvu, za Bašára al-Asada napr. k Republikánskej garde).

 Vnútorný kruh režimu je omnoho dôležitejší než kabinet alebo vedenie štátostrany, preto aj o etnickej povahe režimu možno hovoriť práve na základe posudzovania tohoto kruhu, a nie ústavných (parlament, vláda) alebo ideologických inštitúcií (strana). Mocenské inštitúcie režimu nie sú hierarchicky organizované, ale sú priamo, často aj neformálne, podriadené vodcovi. Medzi najvplyvnejšie osobnosti sýrskeho režimu tradične patria šéfovia bezpečnostných služieb, elitných vojenských zložiek a čiastočne strany Baath. Tieto osoby medzi jednotlivými postami rôzne migrujú, aby si nemohli vybudovať mocenskú základňu konkurujúcu vodcovi a aby sa medzi sebou vzájomne vyvažovali.

 Päť hlavných bezpečnostných služieb tvorí vojenská rozviedka, letecká rozviedka (s letectvom má málo spoločného), politická bezpečnosť, všeobecné spravodajstvo (a v jeho rámci kontrarozviedka) a Úrad národnej bezpečnosti strany Baath. Hlavné elitné vojenské zložky - obdoba rímskych Praetoriánov - sú Špeciálne sily, Republikánska garda, Štvrtá obrnená divízia (bývalé nezávislé Roty obrany), Bojové roty (549. protitankový pluk), Tretia obrnená divízia, Prvá obrnená divízia, a raketové vojsko a protiletecká obrana.

Obr.: Vodca Bašár al-Asad s vojenským vedením - vpredu minister obrany Dawúd Radžiha (vpravo - zabitý 18.VII.) a náčelník generálneho štábu Fahd Džasem al-Faríž (vľavo). Zdroj: independent.ie

Prezident a viceprezidenti - fasáda a skutočný vplyv

 Na vrchole mocenskej pyramídy stojí prezident, ktorý je vodcom režimu. Prezidentom Sýrie je v asadovskom režime Alawita - najprv Háfiz al-Asad (1971-2000), teraz Bašár al-Asad (od roku 2000). V skutočnom ústavnom systéme by bola dôležitá funkcia viceprezidenta, avšak viceprezidenti asadovského režimu sú len prostriedkom na vzájomné vyvažovanie medzi silovými zložkami, štátostranou a štátnou byrokraciou. Inými slovami, viceprezidenta nemožno považovať za človeka číslo dva v mocenskej štruktúre režimu.

 Funkcia viceprezidenta je tradične sunitskou fasádou, náznakom symbolického "vyváženia" alawitského prezidenta. Preto ju tradične zastávajú Suniti - viceprezidentom pre zahraničie a politiku boli bývalí dlhoroční ministri zahraničia Abd al-Halím Chaddám (1984-2006) a Farúk al-Šará (od roku 2006), zatiaľ čo viceprezodentom pre vnútro a stranu bol stranícky boss Zuhajr Mušáriqa (1984-2006) a sestra bývalého vodcu sýrskeho Moslimského bratstva z prominentnej damašskej rodiny, Nadžáh al-Attár (po roku 2006). Z nich len Chaddám, ktorého manželka patrí k Alawitom, patril do vnútorného kruhu režimu.

 Naopak, špeciálne funkcie zastávali viceprezident pre bezpečnosť, vodcov brat a bývalý vodca Rôt obrany gen. Rifa'at al-Asad (1984-98) a veľmi vplyvný pomocný viceprezident pre bezpečnosť, bývalý šéf kontrarozviedky gen. Mohamed Násif Chejrbek (po roku 2006), obidvaja Alawiti, ako aj pomocný viceprezident gen. Hasan Turkmání (2009-12), ktorý je Turek.

Strana Baath a vládny kabinet

 Podobná pseudo-vyvážená situácia je v štátostrane Baath (Obroda, oficiálne Socialistická strana arabskej obrody), ktorej generálnym tajomníkom a vodcom s absolútnou mocou je Alawita, prezident Bašár al-Asad, resp. pred rokom 2000 jeho otec Háfiz al-Asad. Ich zástupcovia vo funkcii pomocníka generálneho tajomníka boli tradične Suniti - Abdalláh al-Ahmar v celoarabskom národnom výbore strany (1971-2005), Zuhajr Mušáriqa (1975-85), Sulejman Qaddáh (1985-2005) a Muhamad Sajíd Bachtiján (po roku 2005) v sýrskom regionálnom výbore strany.

 Ďalšou ústavnou fasádou asadovského režimu je premiér a jeho vládny kabinet. Funkcie premiéra a ministra zahraničia zastávajú tiež Suniti - napr. premiéri Abd ar-Ra'uf al-Kasm (1980-87), Mahmúd Zuabí (1987-2000), Muhamad Nadži al-Otari (2003-11), Rijád Faríd Hidžáb (2012) alebo Omar Ibrahim Ghalawandži (2012) a ministri zahraničných vecí Abd al-Halím Chaddám (1970-1984) a Farúk al-Šará (1984-2006). Výnimkou na poste šéfa diplomacie je melkitský kresťan Walíd al-Mualem (2006-12), ani on však nie je Alawita.

 Mocensky významnejšou než funkcia premiéra je funkcia ministra obrany, ktorú zastávali tiež tradične vodcovi blízki ne-Alawiti: Suniti gen. Mustafa Tlás (1972-2004) a gen. Fahd Džásím el-Frejdž (od roku 2012), Turkoman (arabský Turek) gen. Hasan Turkmání (2004-09) a melkitský kresťan gen. Dawúd Radžiha (2011-12). Jedinou výnimkou bol Alawita gen. Ali Habíb Mahmúd (2009-11). Z nich bol súčasťou úzkeho vedenia štátu, zástupcom vrchného vojenského veliteľa Háfiza al-Asada, len generál Tlás, ktorý mal ale alawitskú matku.

Tajné služby a tieňoví alawitskí velitelia

 Podobne ako u spomenutých prvých tajomníkov komunistických strán a ich zástupcov v členských štátoch Sovietskeho zväzu alebo Etiópie, aj v silových zložkách sýrskeho režimu je časté, že v pozadí za náčelníkom z väčšinovej sunitskej skupiny stojí dôležitejší, tieňový veliteľ z vládnucej skupiny Alawitov. Náčelníkmi generálneho štábu armády tak bývali typicky ne-Alawiti, zatiaľ čo ich zástupcami a veliteľmi vojenskej rozviedky Alawiti. Podobne je to medzi veliteľmi všeobecného spravodajstva a ich zástupcami - veliteľmi kontrarozviedky, ako aj medzi náčelníkmi letectva a veliteľmi leteckej rozviedky.

Obr.: Štruktúra hlavných mocenských zložiek sýrskeho režimu v roku 2011. Zdroj: Reconpresseusa, National Council of Syria, Foreign Affairs

 Náčelníkmi generálneho štábu tak spravidla bývajú príslušníci ne-alawitských menšín - kurdský gen. Hikmat Šihábí (1974-98), turkomanský gen. Hasan Turkmání (2002-04), melkitský kresťan gen. Dawúd Radžiha (2009-11) a beduín Fahd Džasem al-Faríž (od roku 2011). Generálny štáb bol však väčšinou pod alawitskou kontrolou: jeho náčelník gen. Ali Aslán (1998-2002) bol predtým dlhoročným zástupcom náčelníka generálneho štábu (1979-98) a ďalším náčelníkom bol Ali Habíb Mahmúd (2004-09), zatiaľ čo gen. Asíf Šawkát bol zástupcom náčelníka (2009-11). Veliteľmi vojenskej rozviedky boli naopak tradične Alawiti: gen. Ali Dúbá (1973-2000), gen. Hassan Chalíl (2000-05), gen. Asíf Šawkát (2005-09), gen. Abdel Fatáh Qudsíjeh (2009-12).

 Náčelníkmi Všeobecného spravodajstva boli tradične ne-Alawiti - Suniti gen. Fuád Absí (1983-87), gen. Madžíd Saíd (1987-94) a gen. Bašír an-Nadždžar (1994-98), ďalej Izmailita gen. Ali Húrí (1998-2001), Šiita gen. Hišam Ichtijár (2001-05) a gen. Ali Mamlúk (2005-12), ktorého sunitský či alawitský pôvod je sporný. Výnimkou boli Alawiti gen. Mahmúd Šaqá (1998) a gen. Mohamed Díb Zajtún (od 2012). Veliteľmi kontrarozviedky však boli Alawiti: gen. Muhammad Nasíf Chejrbek (do roku 1999), gen. Bahdžat Sulajmán (1999-2005), gen. Fuád Nasíf Chejrbek (od roku 2005) a plk. Háfiz Machlúf (od roku 2011).

 Náčelníkmi letectva boli prevažne Suniti - generáli Nádží Džamíl (1971-78), Subhi Haddád (1978-87), Ali Maláhafdží (1987-94) či gen. Isam Hallaq (dnes), výnimkou je Alawita gen. Muhammad al-Chúli (1994-99). Veliteľmi rozviedky letectva boli však Alawiti: gen. Muhammad al-Chúli (1963-87), gen. Ibrahím Huwajdža (1987-2002), gen. Abdel Fatáh Qudsíjeh (2005-2009) a gen. Džamil Hassan (od roku 2009).

 Veliteľmi Politickej bezpečnosti boli tiež typicky Alawiti: gen. Adnan Badr al-Hasan (1987-2002), gen. Ghazi Kanaan (2002-04), gen. Muhamad Mansúra (2005-09) a gen. Mohamed Díb Zajtún (2009-12). Len v posledných mesiacoch sa ním stal Sunita gen. Rustom Ghazali (2012).

 Jedinou spravodajskou službou pod tradične sunitským vedením je Úrad národnej bezpečnosti strany Baath. S výnimkou Alawitu gen. Muhammada al-Chúliho (1978-87) ho viedli ne-Alawiti: Suniti gen. Nádží Džamíl (1970-78), Abd ar-Ra'uf al-Kasm (od roku 1987), Muhamad Sajíd Bachtiján (do roku 2005), v poslednom čase Šiita gen. Hišam Ichtijár (2005-12) a gen. Ali Mamlúk (2012) s nejasným, sunitsko-alawitským pozadím.

Praetoriáni

 Významnou ozbrojenou zložkou v prvej fáze režimu Asadovcov boli Roty obrany, ktoré viedol brat Háfiza al-Asada, alawitský gen. Rifa'at al-Asad. Po jeho neúspešnom pokuse o prevrat proti bratovi v roku 1984 boli včlenené do armády ako 569. obrnený pluk vedený Alawitom gen. Hikmatom Ibrahímom, neskôr boli pretransformované na Štvrtú obrnenú divíziu a dnes ju vedie Alawita, brat Bašára al-Asada, gen. Maher al-Asad.

 Republikánsku gardu, nezávislú jednotku na úrovni obrnenej divízie, vedú tiež tradične Alawiti - gen. Adnán Machlúf (1979-95), gen. Ali Mahmúd Hassan (po roku 1995), gen. Maher al-Asad (po roku 2005). Veliteľmi brigád v Republikánskej garde boli pôvodný kandidát na vodcu a starší brat dnešného prezidenta Basil al-Asad (zomrel v roku 1994), dnešný prezident Bašár al-Asad i ich priateľ a syn dlhoročného ministra obrany, Sunita Manaf Tlás.

 Špeciálne jednotky, ktoré boli oporou režimu pri potlačení povstania v Hamá (1982) a pri potlačení pučistov okolo vodcovho brata Rifa'ata (1984), viedli tiež alawitskí velitelia: gen. Ali Hajdar (1968-94), gen. Ali Habíb Mahmúd (1994-2004) a gen. Džuma al-Ahmad (súčasnosť).

 Bojové roty, známe aj ako 549. protitankový pluk, vedie vyše dvoch desaťročí alawitský gen. Adnán al-Asad. Významnými veliteľmi Tretej obrnenej divízie boli Alawiti gen. Šafíq Fajjád (1978-94) a gen. Hikmat Idrís (po roku 1994), zatiaľ čo dlhoročným veliteľom Prvej obrnenej divízie bol Alawita gen. Ibrahím as Sáfí (1978-94).

 A napokon, náčelníkom Prezidentskej bezpečnosti je Alawita gen. Zu al-Himma Šáliš, ktorý je obviňovaný z podopory a financovania alawitských polovojenských jednotiek Šabíha, podobne ako aj vodcovi strýkovia Rifa'at al-Asad a Namir al-Asad, bratanci Mundhír al-Asad, Fawáz al-Asad a Nizar al-Asad a synovec Karam al-Asad.

Obr.: Štruktúra hlavných mocenských zložiek sýrskeho režimu a velitelia, voči ktorým zaviedla Európska únia sankcie. Zdroj: Reconpresseusa, National Council of Syria

 Treba poznamenať, že Alawiti, ktorí boli a sú najbližšie sýrskemu vodcovi, zďaleka nie sú len členovia vodcovej rodiny alebo kmeňa. Napríklad mnohí z najbližších generálov Háfiza al-Asada boli Alawiti bez príbuzenských alebo klanových väzieb na vodcu: gen. Ali Hajdar, gen. Muhammad al-Chúli, gen. Ali Dúbá, gen. Ibrahím Huwajdža, gen. Ibrahím as Sáfí, atď.

Prečo slabne podpora sunitov sekulárnemu režimu Asadovcov

 Režim Asadovcov vznikol na základe ideológií arabského nacionalizmu a ľavicového socializmu. Svojou podstatou bol k náboženskej príslušnosti obyvateľstva neutrálny. Budiť zdanie tejto neutrality sa režimu autenticky darilo približne do roku 1982, odvtedy však začal strácať podporu väčšinového sunitského obyvateľstva k nemu. Asadovský režim spravil niekoľko hrubých prešľapov, ktorými znedôveryhodnil celú svoju ideológiu a postupne sa skompromitoval pred vlastným obyvateľstvom:

  • V občianskej vojne v Libanone zasiahol vroku 1976 na strane maronitských kresťanov a neskôr po roku 1982 na strane šiitského hnutia Hizballáh proti sunitským Arabom,

  • V iránsko-irackej vojne vrokoch 1980 až 1988 podporil iránsky šiitský režim proti svojmu bratskému baathistickému a arabskému režimu vIraku a Sýria sa stala hlavným spojencom šiitského Iránu na Blízkom Východe proti sunitským štátom,

  • V roku 1982 sa dopustil masakru vmeste Hamá, centre povstania sunitského Moslimského bratstva, ktoré sa neskôr, po prvej palestínskej Intifáde, stalo medzi sunitskými Arabmi nesmierne populárne,

  • V roku 1991 podporil salafistickú Saudskú Arábiu vo vojne proti bratskému baathistickému režimu v Iraku a dopustil, aby na svätú pôdu Mekky a Mediny vstúpili vojská neveriacich (Američanov).

  • V rokoch 1985-2000 Háfiz al-Asad neusporiadal ani jeden zjazd strany Baath. Vôbec sa nezaujímal o socializmus či arabské zjednotenie, zaujímal sa len o svoje mocenské a ekonomické záujmy. Masovou urbanizáciou prispel k skrytej nezamestnanosti v predmestiach veľkých miest a tým k radikalízácii obyvateľstva.

  • Zmieril sa s veľmocami a dovolil, aby sa na území Sýrie presadzovali imperialistické a ekonomické záujmy USA, Ruska a Izraela.

3. Náboženstvo ako nástroj vs. náboženstvo ako ideológia

Etnizácia za pomoci náboženstva

 Delenie obyvateťstva podľa náboženských línií a etnizácia politiky sú dve rôzne veci, ktoré sa na prvý pohľad zdajú podobné. Ako si čitateľ určite všimol, v texte nehovorím o „sunitoch", ale o „Sunitoch", a nie o „alawitoch", ale o „Alawitoch". Inými slovami, nie o ľuďoch vyznávajúcich sunitskú alebo alawitskú verziu islamu, ale o skupinovej identite, ktorá sa týka Arabov sunitského alebo alawitského vyznania v Sýrii. Sunitskí Kurdi ani sunitskí Turkomani do nej nepatria, podobne ako Arabi, ktorí sú melkitskí kresťania či moslimovia izmailitského alebo šiitského smerovania.

 Etnizácia politiky je úplne bežným a cyklickým javom v politickom vývoji rozvojových štátov - písal som o ňom v sérii textov „Demokratická Afrika?". Etnizácia nemusí mať nič spoločného s tým, ako ľudia vidia národy z vonkajšej perspektívy - napríklad že my vidíme všetkých Sýrčanov ako Arabov alebo všetkých Somálcov ako jeden národ. Etnizácia je prejav skupinovej politickej identity, a to nie vo vzduchoprázdne, ale vo vzťahu ku konkrétnemu štátu. Pomocnými parametrami etnizácie môžu byť akékoľvek vonkajšie znaky, na základe ktorých možno vytvárať klientelistické väzby a politické aliancie. Práve náboženstvo, jazyk, rasa a kultúra sú veľmi vhodnými obalmi, do ktorých tzv. „etnickí podnikatelia" zabalia svoj mocenský projekt, lebo sú veľmi jednoducho zrozumiteľné pre bežných obyvateľov, ktorí majú byť získaní do klientelistických sietí.

 V arabskom svete je výhodou, že náboženské skupiny sú často výrazne regionálne vymedzené - to tiež prispieva k etnizácii politiky i samotných režimov. Vôbec nejde o to, ako sa prívrženci toho ktorého náboženstva stavajú k iným náboženským skupinám alebo k svetským politickým režimom. Ide o to, že ľudia, ktorí vytvárajú svoje nové mocenské siete (etnickí podnikatelia), vedú medzi obyvateľstvom "etnickú emancipáciu", ktorej vonkajším prejavom je konkrétne v Sýrii napätie medzi náboženskými skupinami.

Etnicko-sektársky režim nie je teokracia

 Etnizácia politiky v Sýrii, Iraku, Libanone či Jemene, kde je náboženská príslušnosť len vhodným inštrumentom, sa veľmi líši od režimov, ktoré sú náboženské svojou podstatou. Napríklad Saudská Arábia je v podstate teokratický režim, ktorý je prvoplánovo definovaný nábožensky. Na rozdiel od Sýrie, v Saudskej Arábii nemá wahábitsko-šiitský rozpor prvotne klientelisticko-politickú (zetnizovanú) povahu, ale sa jedná o ideologický monopol wahábizmu na jednej strane a o ideologickú diskrimináciu šiitského islamu na strane druhej. O etnizáciu náboženských rozdielov sa tam môže začať jednať až v momente, ak sa začnú významne politicky aktivizovať regionálne náboženské skupiny práve zdôrazňovaním svojho rozdielu voči vláde - šiitskí Arabi (Šiiti) vo východnom regióne al-Ahsá, izmailitskí Arabi (Izmailiti) v južnom regióne Nadžran, alebo zajditskí Arabi (Zajditi) v juhozápadnom regióne Asír. Nábožensky sa definuje aj sunitský režim v Bahrajne, ktorý diskriminuje svoju šiitskú opozíciu.

 V Sýrii, Iraku a Jemene etnizácia politiky nevyplýva z existencie náboženských rozdielov. Je to naopak - náboženské rozdiely sú len nástrojom pre etnických podnikateľov - Alawitov a Sunitov v Sýrii, Sunitov a Šiitov v Iraku, Zajditov a Sunitov v Jemene. Inými slovami, k etnizácii politiky a k etnickej povahe režimov nedochádza v dôsledku teokratickej alebo totalitnej koncepcie štátu, ale v dôsledku (do určitej miery) slobodnej politickej súťaže v rozvojových štátoch.

 Na jednej strane, v Sýrii, Iraku a Jemene využívajú mocenské skupiny na svoju podporu sektárske nálepky, ale ideologicky sú tieto režimy neutrálne - sekulárne. Náboženstvo teda nemá prvoplánový ideologický, ale druhotný, mocenský význam. Nejde tu o náboženské dogmy, ale o ľudí, ktorí vďaka náboženstvu pociťujú skupinovú príslušnosť. Na druhej strane, v Saudskej Arábii je to sektárska skupina uplatňujúca ideologický monopol, ktorá sa zaštiťuje štátnou mocou a náboženské menšiny diskriminuje na ideologickom základe.

 Preto prvý prípad pripomína etnizáciu parlamentov starého Rakúsko-Uhorska alebo dnešnej Indie, prípadne etnokraciu v dnešnom Libanone či v Subsaharskej Afrike, zatiaľ čo druhý prípad pripomína ideologické strety medzi vládou a opozíciou v totalitných režimoch. Náboženstvo tu má v prvom rade ideologický význam a sú to náboženské dogmy, o ktoré sa tu hrá.

Ladislav Garassy

Ladislav Garassy

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Som zanietený občan, ktorému záleží na tom, ako budú žiť naše deti. Inak, politický geograf telom a dušou a priaznivec politickej strany evropani.czTwitter: @LGarassy Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu