Arabská národná revolúcia a fenomén Moslimského bratstva

Autor: Ladislav Garassy | 17.7.2012 o 2:29 | (upravené 17.7.2012 o 2:49) Karma článku: 5,96 | Prečítané:  792x

Moslimské bratstvo zvíťazilo v roku 2011 v slobodných voľbách v troch arabských štátoch: v Tunisku, Maroku i Egypte. Nedávno vyhral Muhammad Mursí v egyptských prezidentských voľbách 23. mája až 17. júna 2012. Ani v jednom z týchto prípadov však médiá ani prieskumy verejnej mienky Moslimským bratom nedávali až také jednoznačné šance a medzinárodná verejnosť sa zakaždým tvárila prekvapene. Svojím príspevkom sa snažím podchytiť niekoľko náznakov toho, „v čom je pes zakopaný".

Arabskí politickí lídri z Mosl.brat.: Benkírán (Mar), Sultání (Alž), Ghanúší a Džibálí (Tun), Sowán (Líb), Mursí a Katátní (Egy), Weld-Mansúr (Mau), Turábí (Sud), Kahtán (Jem), Abdulrahmán (Bah), Mansúr (Jor), Mešaal, Haníja a Hášimí (Pal), Tajfúr (Sýr).Arabskí politickí lídri z Mosl.brat.: Benkírán (Mar), Sultání (Alž), Ghanúší a Džibálí (Tun), Sowán (Líb), Mursí a Katátní (Egy), Weld-Mansúr (Mau), Turábí (Sud), Kahtán (Jem), Abdulrahmán (Bah), Mansúr (Jor), Mešaal, Haníja a Hášimí (Pal), Tajfúr (Sýr).en.wikipedia.org

Na fotke: Významní arabskí politickí lídri z Moslimského bratstva (zľava doprava)

Prvý rad

  • Abdelílah Benkírán (Maroko) - premiér a líder Strany spravodlivosti a rozvoja
  • Abú Džerra Sultání (Alžírsko) - bývalý minister a líder Spoločenského hnutia za mier
  • Rašíd al Ghanúší (Tunisko) - líder Hnutia obrody (Ennahda)
  • Hamádí al-Džibálí (Tunisko) - premiér za Hnutie obrody (Ennahda)

Druhý rad

  • Mohamed Sowán (Líbya) - líder Strany spravodlivosti a rozvoja
  • Mohamed Mursí (Egypt) - prezident republiky a bývalý predseda Strany slobody a spravodlivosti
  • Sa'ad Katátní (Egypt) - predseda rozpusteného parlamentu a bývalý generálny tajomník Strany slobody a spravodlivosti
  • Džemil Weld-Mansúr (Mauretánia) - bývalý minister a predseda Národného zhromaždenia pre reformu a rozvoj (Tawasol)

Tretí rad

  • Hasan al-Turábí (Sudán) - bývalý predseda parlamentu a líder Strany ľudový kongres (bývalý Národný islamský front)
  • Mohamed Kahtán (Jemen) - líder opozičnej koalície Strán spoločnej schôdze (JMP) a islamistickej strany Jemenské zhromaždenie za reformu (al-Isláh)
  • Salah Abdulrahmán (Bahrajn) - líder strany Islamský národný tribún (al-Menbar)
  • Hamzeh Mansúr (Jordánsko) - líder Islamského akčného frontu

Štvrtý rad

  • Chálid Meša'al (Palestína) - líder Hnutia islamského odporu (Hamas)
  • Isma'íl Haníja (Palestína) - bývalý premiér Palestíny a súčasný premiér Gazy za Hnutie islamského odporu (Hamas)
  • Tarík al-Hášimí (sunitská časť Iraku) - viceprezident republiky a bývalý líder Frontu irackej dohody (Tawafuq)
  • Mohamed Farúk Tajfúr (Sýria) - člen výkonného výboru Sýrskej národnej rady a zástupca generálneho tajomníka sýrskeho Moslimského bratstva

 

Volebné úspechy Moslimského bratstva

      V Tunisku zvíťazilo 23. októbra 2011 Hnutie obrody (Ennahda) a Hamádí al-Džibálí sa stal premiérom. V Maroku vyhrala 25. novembra 2011 Strana spravodlivosti a rozvoja a Abdelílah Benkírán sa stal premiérom. V Egypte vo voľbách od 28. novembra 2011 do 11. januára 2012 Strana slobody a spravodlivosti a Mohamed Mursí sa stal prezidentom, Sa'ád Katátní predsedom snemovne a Ahmed Fahmi predsedom senátu. Vo voľbách v Líbyi 7. júla 2012 síce skončila Strana spravodlivosti a rozvoja až na druhom mieste, ale zrejme bude v parlamente najväčšou stranou, lebo víťazná Aliancia národných síl sa skladá z 58 strán a 236 nevládnych organizácií.

     Neboli to však prvé úspechy Moslimského bratstva. Už v januári 2006 zvíťazilo v Palestíne (pod izraelskou okupáciou!) Hnutie islamského odporu (Hamas) a Ismaíl Haníja sa stal premiérom. A dokonca už v decembri 2005 v sunitskej časti Iraku (pod americkou okupáciou!) vyhral Front irackej dohody (Tawafuq) a Tarík al-Hášimí je dodnes viceprezidentom Iraku.

     Aj v neslobodných podmienkach sa stranám Moslimského bratstva darí pomerne dobre. V Sýrii aj napriek tomu, že formálnymi vodcami opozičnej Sýrskej národnej rady (SNC) sú Kurd Abdulbaset Sieda a kresťan a komunistický intelektuál George Sabra, 270 z 350 členov SNC sú členovia alebo sympatizanti Moslimského bratstva a de-facto lídrom SNC je Mohamed Farúk Tajfúr z Moslimského bratstva. V Jemene bolo Jemenské zhromaždenie za reformu (al-Isláh) od roku 1993 najväčšou opozičnou stranou a pravdepodobne vyhrá aj prvé slobodné voľby v roku 2014, a to aj po rozchode s rodinou al-Amhar, ktorá vedie šiitské kmene Hašíd. V dnešnej prechodnej jemenskej vláde dominuje jej polovici pozostávajúcej z bývalej opozície.

     V Alžírsku patrí od roku 1995 Spoločenské hnutie za mier (Hamas) medzi tri najväčšie strany a vo voľbách 10. mája 2012 to zopakovalo. Vďaka bojkotu šiitských strán v Bahrajne (šiiti tvoria väčšinu obyvateľov) bola v rokoch 2002-06 strana Islamský národný tribún (al-Menbar) najväčšou parlamentnou stranou štátu. V Jordánsku bol v rokoch 2003-07 Islamský akčný front najväčšou parlamentnou stranou.

     A koniec koncov, vládnuca vojenská junta Omara al-Bašíra v Sudáne bola pôvodne v roku 1989 založená na Národnom islamskom fronte a jeho líder Hasan al-Turábí bol v rokoch 1996-99 predsedom parlamentu. Junta sa však s Moslimským bratstvom v roku 1999 rozišla a al-Turábí dnes patrí medzi hlavných vodcov opozície.

     Je typickým paradoxom dnešnej doby, že za úspechom Moslimského bratstva stojí najmä ekonomika a civilizácia Západu.

 

Ako dobehnúť úspešný Západ?

     Na jednej strane, ekonomický úspech Západu v XIX. a XX. storočí a jeho hospodársko-politická prevaha nad zvyškom sveta vzbudzovali medzi Arabmi závisť. V priebehu XX. storočia vzniklo niekoľko myšlienkových prúdov, ktorých snahou bolo sa so západnou prevahou vyrovnať alebo zmieriť.

     Patrili medzi ne liberálno-sekulárne prúdy vidieckych veľkostatkárov, ktorým vyhovoval voľný obchod so svetom, ako aj nacionalistické a socialistické kruhy vo veľkomestách, snahou ktorých bolo chrániť vlastný trh voči zahraničiu. Liberáli si dokázali zabezpečiť podporu najmä más vidiečanov, zatiaľ čo nacionalistov a socialistov podporovali prevažne mestskí robotníci a inteligencia. Obidve skupiny ideológií ťažili z produktov západného myslenia a snažili sa dosiahnuť ekonomický rozvoj priblížením sa, svojím spôsobom, západnej civilizácii, kultúre, hodnotám.

 

Odpoveďou je islam

     Na druhej strane existovali politické prúdy, ktoré hľadali odpoveď na západnú výzvu v islame. Na rozdiel od moslimskej strednej Ázie či západnej Afriky, v arabských štátoch bol v XX. storočí vplyv tradičného islamu - súfijských mystických bratstiev - veľmi obmedzený, snáď okrem Chatmíje v Sudáne. V priebehu XIX. storočia však získalo vplyv niekoľko reformných hnutí presadzujúcich politický islamizmus. Okrem hnutí regionálneho významu, poväčšine blízkych nacionalistickým myšlienkam, akými boli Sanusíjovia v Cyrenajke (t.j. vo východnej Líbyi) a Mahdisti z hnutia Ansár v Sudáne, sa dostavila aj globálna, panislamistická výzva.

     Wahábistom v Nadžde (t.j. v strednej Saudskej Arábii) sa podarilo vytvoriť konzervatívne salafistické hnutie, ktoré sa rozšírilo do celého arabského sveta i do moslimských končín za jeho hranicami. Podobne sa darilo od 30. rokov XX. storočia aj modernistickému, pôvodne egyptskému Moslimskému bratstvu.

     Fundamentalistickí salafisti požadovali návrat k stredovekému islamu, čo sa prejavuje napr. v požiadavkách zníženia veku dospelosti dievčat, oddelenia mužov a žien na verejnosti či zákazu žien pracovať. Odmietali moderný svet a jeho technické výdobytky a spoločenské modely považovali za „bidah" (hriešne novoty) a „širk" (modlárstvo).

     Moslimskí bratia zase hlásali ideológiu modernizácie moslimského sveta prostredníctvom islamu. K dobehnutiu západného sveta považovali za žiadúce preberanie technických noviniek a národného konceptu, nie však liberálneho spoločenského modelu.

 

Export islamizmu a džihádisti

     Po potlačení povstania Wahábitov v Mekke v novembri 1979 ich kráľovská vláda odstavila od mocenského monopolu v Saudskej Arábii a vytvorila systém rovnováhy medzi Salafistami a Moslimskými bratmi, ktorý umožnil búrlivú modernizáciu krajiny. Po islamskej revolúcii v Iráne v januári 1979 a ostrakizácii Egypta kvôli mieru s Izraelom v marci 1979 sa Saudská Arábia stala jedinou mocnosťou Blízkeho Východu. Svoju mocenskú prevahu si zaisťovala predovšetkým exportom obidvoch ideológií - Salafizmu i Moslimského bratstva do celého arabského sveta, ako aj do Afganistanu, Pakistanu a ďalších moslimských regiónov.

     Tradiční Salafisti zakazovali svojim nasledovníkom trvale žiť v Dar al-Harb („Dom vojny" - výraz pre nemoslimský Svet - opakom je Dar al-Islam). Moslimskí bratia však považujú za Dar al-Islam aj územia, kde moslimovia síce nevládnu, nie sú však diskriminovaní - preto je Moslimské bratstvo asi najvplyvnejším moslimským prúdom v Európe. Počas afgánskeho Džihádu (svätej vojny) proti Sovietskemu zväzu sa medzi arabskými salafistami vytvorili skupiny Džihádistov, ktorí sa neskôr rozšírili aj v Čečensku, Uzbekistane, Bosne, Somálsku, Jemene, u Morov v južných Filipínach, u Tuaregov v severnom Mali a inde. Džihádisti prišli s novou ideou rozširovania islamského sveta krvou a mečom a stáli za rozšírením hnutia al-Kajdá po celom svete.

 

Islamisti sa presadzujú vďaka Západu

     Nacionalistickí arabskí diktátori spustili v 60. a 70. rokoch horúčkovitú industrializáciu a urbanizáciu, ktorá priviedla do predmestských chudinských štvrtí Káhiry, Kasablanky, Bagdadu, Damašku, Homsu, Gazy či Tunisu obrovské množstvo vidiečanov. Títo sa zrazu ocitli odtrhnutí od svojich koreňov a sklamaní z nenaplnených nádejí v mestách, kde rástla nezamestnanosť. Odcudzení a frustrovaní obyvatelia predmestí veľkomiest sa stali vítaným terčom pre agitáciu Moslimských bratov i Salafistov.

     Tento trend sa ešte posilnil, keď v 80. a 90. rokoch arabskí neoliberálni diktátori podnikali pod tlakom Medzinárodného menového fondu deregulačné reformy systémov vzdelávania, zdravotníctva a dôchodkov a poľnohospodárstvo orientovali na pestovanie proexportných plodín nenáročných na pracovnú silu. Starostlivosť o žiakov, pacientov a starcov, ako aj o nezamestnaných poľnohospodárov tak preberali od štátu náboženské charitatívne nadácie blízke Moslimským bratom a Salafistom.

     Bol to práve Západ a medzinárodné finančné inštitúcie, ktoré prispeli k rastu popularity Moslimských bratov v arabskom svete. Základom nesmiernej popularity Moslimského bratstva sú náboženské nadácie poskytujúce ľuďom funkcie sociálneho štátu, na ktoré pod náporom deregulácie rezignovali arabské neoliberálne štáty - školstvo, zdravotníctvo, dôchodkový systém a podporu nezamestnaných.

 

Turecká islamská demokracia ako vzor

     Ďalej je známe, že na arabských revolucionárov urobili veľký dojem ekonomické, demokratizačné a zahraničnopolitické úspechy vládnucej tureckej islamistickej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP). Turecko bolo v dobách sekulárnych vlád do roku 2002 rozvojovou krajinou na pomedzí civilizácií, ktorá žobrala o vstup do Európskej únie. Nezískalo si takmer žiadny zahraničnopolitický vplyv ani po rozpade Sovietskeho zväzu, a to ani v tureckojazyčných štátoch strednej Ázie, ani v moslimských regiónoch Kaukazu, ani v  arabských štátoch bývalej Osmanskej ríše.

     Po desiatich rokoch vlády AKP je Turecko najrýchlejšie rastúcou ekonomikou OECD, skupiny 34 najvyspelejších štátov sveta, a druhou najrýchlejšie rastúcou ekonomikou G-20, skupiny 20 najvýznamnejších mocností sveta. Stalo sa regionálnou mocnosťou, ktorá nielenže vytláča vplyv Ruska z Kaukazu, strednej Ázie, Balkánu, Iránu, Sýrie, Iraku či Líbye a vplyv USA z Perzského zálivu, ale stáva sa aj sebavedomým partnerom až súperom Izraela a USA v oblasti a získava si vplyv medzi balkánskymi členskými štátmi Európskej únie. Tureckí islamisti z AKP sa tak stali vzorom nielen pre priaznivcov Moslimského bratstva, ale aj pre arabských nacionalistov v Egypte, Líbyi, Jemene a Sýrii, dokonca aj pre nacionalistov v Iráne a Pakistane.

 

Triumfu napomohli aj volebné systémy

     Skúsenosti ukazujú, že dobre organizovanému Moslimskému bratstvu svedčia volebné systémy so zníženou proporcionalitou. V Tunisku sa 199 z 217 poslancov volilo proporčne, v 27 priemerne 7-miestnych volebných obvodoch. V Maroku sa 305 z 395 poslancov volilo proporčne - v 92 volebných obvodoch, ktoré boli priemerne trojmiestne. V Palestíne sa 60 zo 132 poslancov volilo proporcionálne v 16 priemerne trojmiestnych volebných obvodoch. V sunnitskej časti Iraku sa proporčne v roku 2005 volilo 55 poslancov v 5 obvodoch (11 miest na obvod) a v Alžírsku 462 poslancov v 48 obvodoch (10 miest na obvod). V Líbyi sa smeli politické strany zúčastniť len proporčnej voľby do 80 z 200 kresiel, a to v 20 priemerne štvormiestnych obvodoch (zaujímavosťou je, že proporčná voľba nepokrývala menšinové územia Berberov v oblasti nafúskych hôr a Tuaregov v okrese Ghat).

     V Egypte sa 166 poslancov volilo v dvojmiestnych väčšinových volebných obvodoch. Ďalších 332 poslancov sa volilo proporčne v 46 priemerne 7-miestnych volebných obvodoch. Pritom v obidvoch egyptských systémoch bola polovica kresiel rezervovaná pre robotníkov a roľníkov a polovica pre odborných pracovníkov. To ešte viac znevýhodňuje sekulárne strany, pretože často nemohli do proporčnej voľby nasadiť miestneho straníckeho šéfa, ale iba člena z radov robotníkov či roľníkov. Takíto poslanci môžu byť menej loajálni svojej strane a viac náchylní k prebehlíctvu do lepšie organizovaného Moslimského bratstva.

     Vďaka väčšinovým obvodom sa podiel poslancov Moslimského bratstva v egyptskej snemovni zvýšil z 38% na 47%, v palestínskej zo 44% na 56% a v alžírskej zo 6% na 11%. V štátoch, kde už voliči majú skúsenosti so systémom viacerých strán, však Moslimské bratstvo zo zníženej proporcionality až tak neťažilo: v Maroku sa znížená proporcionalita prejavila neutrálne (27% poslaneckých miest) a v Tunisku dokonca hrala proti Moslimskému bratstvu (získali 41% kresiel - v čistom proporcionálnom systéme by však boli získali 46%).

 

Je prvotný úspech Moslimského bratstva dlhodobým úspechom?

     Je možné, že v prvých slobodných voľbách volí mnoho voličov konzervatívne náboženské strany v obave z neistoty, avšak v ďalších voľbách nemusia uspieť. V slobodných voľbách roku 1990 na Slovensku takmer zvíťazilo konzervatívne KDH, avšak svoj volebný výkon už nikdy nezopakovalo. Podobne účinkovali maďarské MDF (1990) a poľská Katolícka volebná akcia (1991).

     Spomeňme si, že už v ďalších voľbách v Iraku roku 2010 sa Moslimské bratstvo stalo periférnou politickou silou. Takýto neúspech víťazov prvých slobodných volieb poznáme aj u nás v bývalom Česko-Slovensku: vo voľbách 1992, len 2 roky po revolúcii, získala slovenská ODÚ (nástupca VPN) 4,0 percent a české Občanské hnutí (nástupca Občianskeho fóra) 4,6 percent!

     Na druhej strane, strana AKP presvedčila tureckých voličov svojou úspešnou hospodároskou i zahraničnou politikou a presvedčivo zvíťazila po roku 2002 aj vo voľbách v rokoch 2007 a 2011.

     Súčasné arabské štáty však nie sú porovnateľné ani so štátmi východnej Európy v rokoch 1989-90, ani s Tureckom v roku 2002, pretože sa nachádzajú na začiatku dlhej národnej revolúcie. Moslimské bratstvo má pred sebou obrovské možnosti, ale aj obrovskú zodpovednosť. Arabské štáty čaká nielen nový koncept ústavnosti, ale aj vzájomné priblíženie a postupné zjednotenie právnych systémov, najmä občianskeho práva, ktoré je dnes v každom arabskom štáte inou zmesou anglosaského, napoleonského a islamského práva.

     Práve na tomto poli má Moslimské bratstvo ako zmes ideológie arabského nacionalizmu a moderného islamizmu historickú šancu definovať arabský politický národ. Je dôležité si všimnúť slová zvoleného egyptského prezidenta Mohameda Mursího k státisícovému davu na námestí Tahrír v Káhire v piatok 30. júna: „Vy ste jediným zdrojom legitimity. ... Žiadna moc nie je nad touto mocou, žiadna moc nie je nad vašou vôľou. ... Vy ste vlastníci tejto moci. ... Vy ste jediná úradná moc." Toto je deklarácia nacionalistu, veľmi vzdialeného od fundamentalistických salafistov.

     Moslimské bratstvo bude zrejme hlavnou silou pri príprave nových arabských ústav a na začiatku definície moderného arabského politického národa, ale nikto netuší, aké politické sily nastúpia v ďalších volebných obdobiach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?