Tragédia UNESCO na Sahare

Autor: Ladislav Garassy | 4.7.2012 o 2:28 | (upravené 4.7.2012 o 2:37) Karma článku: 6,55 | Prečítané:  1121x

Takzvané medzinárodné spoločenstvo sa dočkalo toho, čo si zaslúžilo. Jedno z najvýznamnejších miest kultúrneho dedičstva UNESCO je na kolenách. Jednotky islamistického hnutia Ansar Dine, ktoré za pomoci teroristickej internacionály vykonalo v samozvanom štáte Azawád vojenský prevrat, zdemolovali väčšinu mauzóleí moslimských svätcov. Timbuktu sa tak zaradilo k afgánskemu Bamjánu, kde hnutie Taliban zlikvidovalo známe sochy Buddhu, a k bosnianskemu Mostaru, kde bojujúce strany vyhodili do vzduchu stredoveký most cez rieku Neretvu.

Hore: mešity v Timbuktu. Dole vľavo: salafisti demolujú hrobku svätca. Dole vpravo: tzv. Technicals - tradičný bojový prostriedok (Toyota a guľomet).Hore: mešity v Timbuktu. Dole vľavo: salafisti demolujú hrobku svätca. Dole vpravo: tzv. Technicals - tradičný bojový prostriedok (Toyota a guľomet).Google Images

     Medzinárodná diplomacia, zahrnujúca štáty Západoafrického hospodárskeho spoločenstva (ECOWAS), Európskej únie, Ligy arabských štátov, Africkej únie a OSN sa natoľko snažila zachraňovať mŕtvolu - Republiku Mali v jej podobe do 6. apríla tohoto roku, až došlo k súčasnej tragédii celosvetového významu v Timbuktu. Bojovníci hnutia Ansar Dine najprv zničili hrobku vládcu Songhajskej ríše Askia Mohammada I. v Gao, následne hrobky  mnohých z 333 súfijských svätcov pochovaných v Timbuktu, medzi nimi hrobku Sidiho Mahmouda ben Amar, mauzóleá Sidiho el Mokhtar a Alfa Moyu, všetko významné pamiatky UNESCO.

     Na tomto mieste sa musím čitateľovi ospravedlniť za používanie francúzskeho prepisu arabských, tuaregských a songhajských mien (napr. „ch" = š, „ou" = u, „y" = j, atď.) - z hľadiska konzistentnosti to považujem za užitočnejšie než slovenský prepis.

     Po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Azawádu pod vedením tuaregského Národného hnutia za oslobodenie Azawádu (MNLA) dňa 6. apríla 2012 sa pred tzv. medzinárodným spoločenstvom objavila jedinečná šanca, ako vymazať z povrchu zemského severoafrické džihádistické hnutie al-Kajda v islamskom Maghrebe (AQIM), ktoré operuje od Mauretánie na západe až po Líbyu a Čad na východe. Po uznaní nezávislosti Azawádu bolo možné pomôcť tuaregským nacionalistom z MNLA, aby sa obrátili proti svojim arabským spojencom z AQIM, ktorí im pohohli poraziť armádu Mali, a aby AQIM z Azawádu vyhnali alebo zlikvidovali. Vláda medzinárodne uznaného Azawádu mohla požiadať o pomoc francúzske či americké špeciálne jednotky, ktoré by proti AQIM bojovali.

 

Politický úspech MNLA a jeho fatálna chyba

     V prvých päťdesiatich dňoch od vyhlásenia nezávislosti dosiahla MNLA dva veľké vnútropolitické úspechy. 25.-27. apríla sa v dočasnom hlavnom meste Gao (definitívnym hlavným mestom sa malo stať po vyčistení od AQIM mesto Timbuktu) zišli vodcovia tuaregských i netuaregských kmeňov obývajúcich Azawád a dohodli sa na spoločnej platforme štátu Azawád, nezávislého na Mali. 26. mája dosiahli tuaregskí nacionalisti z MNLA dohodu s tuaregskými islamistami z Ansar Dine o spoločnej kompromisnej platforme islamského štátu Azawád - MNLA bola pôvodne proti zavedeniu moslimského práva šaríja a Ansar Dine proti nezávislému Azawádu. Dosiahla sa tak určitá vnútorná stabilizácia nového štátu.

     MNLA dosiahla aj určité zahraničné úspechy. Jej delegácia s vplyvným malijským politikom Ibrahimom ag Mohamed Assaleh vyjednávala v Ouagadougou s regionálnou organizáciou ECOWAS za  sprostredkovania prezidenta Burkiny Faso Blaise Compaorého. Guinejský prezident Alpha Condé vyhlásil, že prípadná intervencia armád ECOWAS by nebola namierená proti MNLA, ale proti islamistom.

     Tzv. medzinárodné spoločenstvo však svoju jedinečnú šancu prepáslo. V zotrvačnosti z Bushovej Vojny proti terorizmu trpí stihomamom proti islamistom. V snahe zapáčiť sa zahraničiu odmietaním spolupráce s islamistami, MNLA spravila najväčšiu politickú chybu a 1. júna odstúpila od dohody s Ansar Dine. Tým umožnila vznik pevnej koalície medzi tuaregskými islamistami z Ansar Dine a islamistickou internacionálou (AQIM, MUJAO). Do štyroch týždňov sa dostavil výsledok - v Bitke o Gao 26.-27. júna jednotky MUJAO vytlačili sily MNLA z hlavného mesta a vážne poranili prezidenta Azawádu Bilála ag Acherifa. Predtým, 25. júna, ovládli ozbrojenci Ansar Dine mesto Kidal a 28. júna sily AQIM vytlačili MNLA aj z Timbuktu.

 

Džihádistická internacionála

     Al-Kajda v islamskom Maghrebe (AQIM) je regionálnou pobočkou al-Kajdy pre severnú Afriku. Väčšinu jej vodcov tvoria alžírski Arabi, ktorí viedli v rokoch 1992-2006 vojnu proti armáde Alžírska pod menom Salafistická skupina pre kázanie a boj (GSPC). Na rozdiel od Ozbrojenej islamskej skupiny (GIA), ktorá viedla nekompromisný teror aj proti individuálnym zamestnancom alžírskeho štátu - úradníkom i učiteľom - GSPC sa zameriavala najmä na armádne ciele. V januári 2007 schválil Usáma bin Ladin jej zlúčenie s al-Kajdou pod menom AQIM.

     Aby si získali podporu Tuaregov, vytvorili eskadru al-Ansar, ktorú vedie Tuareg Abu Abd al-Karim al-Tariqi. Jednotky AQIM spolu s MNLA 1. apríla 2012 vyhnali vojská Mali z Timbuktu a mesto dobyli. Jeden z náčelníkov AQIM, Yahya Abu el Hammam, sa stal guvernérom provincie. Následne, 28. júna sily AQIM vyhnali MNLA z mesta.

     AQIM zhromažďuje v oblasti Timbuktu bojovníkov z rôznych arabských štátov, Afganistanu a Somálska. AQIM je extrémne bohatá vďaka získavaniu výkupného za západných turistov v alžírskej Sahare, finančným príspevkom jej priaznivcov z Európy a emirátov Perzského zálivu, ako aj z pašovania drog a zbraní medzi štátmi Sahary. Preto má šancu získať omnoho lepšiu výzbroj než tuaregskí separatisti.

     Hnutie (Božskej) jednoty za džihád v Západnej Afrike (MUJAO) vzniklo v lete 2011 ako odštiepenecká skupina z AQIM. Jeho vodcovia sú Arabi hovoriaci nárečím Hassaníja (Arabi Mauretánie, Západnej Sahary a severného Mali), ktorí boli nespokojní s vodcovstvom alžírskych Arabov - predovšetkým Mauretánec Hamada Ould Mohamed Kheirou a malijský arabsko-tuaregský miešanec Sultan Ould Badi. Ich cieľom je rozšírenie operácií al-Kajdy do „černošskej" západnej Afriky, preto sa vo svojich vyhláseniach odvolávajú na fulbských panovníkov šíriacich džihád v XIX. storočí od Senegalu po Kamerun a svoje vyhlásenia publikujú aj v hauštine, jazyku moslimov v Nigérii a Nigeri.

     Jednotky MUJAO spolu s MNLA 31. marca 2012 dobyli mesto Gao od armády Mali. MUJAO bolo úspešné v nábore medzi miestnymi černochmi a 25. júna mnoho Fulbov a Songhajov demonštrovalo proti MNLA pod vlajkami MUJAO. Nakoniec 27. júna bojovníci MUJAO vyhnali MNLA z mesta. MUJAO nadviazalo úzke vzťahy so známou severonigérijskou teroristickou skupinou Boko Haram (Ľudia verní šíreniu učenia Proroka a džihádu) a jeho bojovníci sa objavujú v oblasti Gao.

 

Milície riečnych etník proti Tuaregom

     Obyvatelia Azawádu - kočovní Tuaregovia a hassaníjski Arabi i usadení Songhajovia a Fulbovia - bývajú často medzi sebou solidárni v odpore k centrálnej vláde v Bamaku, hlavnom meste Mali. V doteraz jediných skutočne rovných prezidentských voľbách v roku 2002 volila songhajského kandidáta Soumaïla Cissého väčšina obyvateľov Azawádu a najväčšie víťazstvo dosiahol v čisto tuaregskej provincii Kidal.

     Počas druhého tuaregského povstania (2007-09) však malijská vláda vytvorila songhajské polovojenské jednotky Ganda Koy (Páni zeme - vodcovia imám Muhammad n'Tissa Maiga a plukovník Abdoulaye Maiga), ktoré terorizovali Tuaregov. Neskôr vznikli milície Ganda Isa (Synovia zeme) pod vedením songhajského politika Seydou Cissého a fulbského seržanta Amadou Diallo. Najvýznamnejší tuaregský dôstojník v armáde Mali, plukovník Elhadji Gamou, vytvoril milície klanu Imghad. V súvislosti s tretím povstaním Tuaregov (2012) sa milície Ganda Koy, Ganda Isa a Imghadovia spojili proti separatistom do Frontu oslobodenia severného Mali (FLNM).

     Arabi v Timbuktu založili Národný front za oslobodenie Azawádu (FNLA), ktorý vedie Mohamed Lamide Sidad. Arabi kmeňa Bérabiche majú vlastné milície pod velením plukovníka Muhammada Ould Meidou, zatiaľ čo Arabi kmeňov Kounta a Telemsi ich nasledovali. Songhajovia v Timbuktu založili Hnutie odporu vlastencov za oslobodenie Timbuktu (MPRLT), veliteľom je Hamidou Maïga. Politici pod vedením expremiéra Mali (2004-07), Songhaja Ousmane Issoufi Maïgu, založili v meste Gao Koalíciu ľudu zo severného Mali.

 

Rozdeľuj a panuj: islamisti ako prostriedok boja vlády proti separatistom

     Vláda Mali, ale aj vlády okolitých štátov, v snahe zbaviť sa nebezpečenstva nacionalistického separatizmu, podporovali medzi Tuaregmi vznik konkurenčného hnutia, založeného na konkurenčnej ideológii - politickom islamizme. Iyad ag Ghaly, ktorý bol od 90. rokov kľúčovým veliteľom tuaregských partizánov, sa niekoľkokrát zachoval pragmaticky a svojím podpisom Zmluvy z Tamanrasset (1991) počas prvého povstania Tuaregov a Zmlúv z Alžiru (2006 a 2008) počas druhého povstania podľa niektorých zradil záujmy Tuaregov. Je podozrievaný, že pracuje pre tajné služby Mali a že svoje salafistické hnutie Ansar Dine (Ochrancovia viery) založil práve s ich pomocou. Vďaka jeho aktivitám sa od 8. júna rozhorela medzi klanmi Tuaregov občianska vojna.

     Pre vysvetlenie treba dodať, že salafizmus je skupina reformných hnutí v islame, ktoré presadzujú čistý islam bez kultúrnych prímesí a historickej tradície a vznik celosvetového islámskeho kalifátu. Začiatkom XIX. storočia sa salafizmus uchytil v Saudskej Arábii vďaka reformnému hnutiu Wahábitov. Po porážke povstania Wahábitov v Mekke a po začiatku Svätej vojny proti Sovietskemu zväzu v Afganistane (obidve v roku 1979) sa začali myšlienky salafizmu šíriť do celého sveta.

 

Salafisti a modloslužobníctvo

     Salafisti odmietajú nielen pôvodne západné ideológie ako liberalizmus, nacionalizmus či socializmus, ale aj tradičné verzie islamu v podobe súfistických bratstiev (taríka). Vo svojom radikálnom odmietaní súfijských svätcov ako prostredníkov medzi veriacimi a Bohom pripomínajú prvotných radikálnych puritánov a kalvínov v XVI. storočí v Európe, ktorí podobne radikálne odmietali katolíckych svätých. Pod vplyvom al-Kajdy Usámu bin Ladina vznikla militantná verzia salafizmu - džihádizmus, ktorého cieľom je šírenie moslimskej viery násilím.

     V ideológii salafistov znamená zbúranie sôch Buddhu v Afganistane i zbúranie mauzóleí svätcov v Timbuktu boj proti modloslužobníctvu, keďže budhizmus i moslimský súfizmus považujú za „pomýlené" modlárstva. Súčasne sa však jedná aj o boj proti nacionalizmu, pretože aj národ považujú za modloslužobníctvo. Zbúranie sôch Buddhu v Bamjáne znamenalo aj poníženie národnej hrdosti Hazarov, ktorí sú síce šiitskí moslimovia, ale bamjánsky monument bol ich národným symbolom. Podobne je cieľom zničenia mauzóleí v Timbuktu aj poníženie národnej hrdosti Tuaregov a Songhajov, snaha ukázať im, že sa majú podvoliť jednotnému „národu" veriacich moslimov.

 

Islamisti ako protiváha k separatistom - príklady zo sveta

     Stratégia boja štátu proti separatizmu podporou islamistov nie je v prípade spolupráce Ansar Dine s tajnými službami jedinečná - je veľmi dobre známa z niekoľkých predchádzajúcich prípadov.

     V snahe o potlačenie Arafatových nacionalistov, ktorí sa usilovali o vyhlásenie samostatného arabského štátu na území Palestíny, sa počas prvého palestínskeho povstania (Prvej Intifády) v rokoch 1987-93 izraelské tajné služby zaslúžili o rast islamistického hnutia Hamás, vyznávajúceho doktrínu Moslimského bratstva. Hamás napokon v roku 2006 porazil nacionalistov vo voľbách.

     Pakistanské tajné služby sa vyznamenali po zvrhnutí Nadžíbulláhovho komunistického režimu v Afganistane. Aby potlačili rast paštúnskeho nacionalizmu, ktorého dávnym cieľom bolo zjednotenie Afganistanu a pakistanského spolkového štátu Pakhtunkhwa a zrušenie nenávidenej Durrandovej línie, podporovali pakistanské tajné služby rast islamistického Talibanu, vyznávajúceho deobandskú verziu salafizmu. Taliban napokon v rokoch 1996-2001 vládol Islamskému emirátu Afganistan. Bratské hnutie Talibanu na opačnej strane Durrandovej línie, Džamiat Ulema-e Islam (Zhromaždenie moslimských duchovných), vládlo zase v rokoch 2002-07 pakistanskému spolkovému štátu Pakhtunkhwa.

     V záujme potlačenia čečenských nacionalistov pod vedením Džochara Dudajeva a neskôr Aslana Maschadova, ktorých snahou bol vznik nezávislého Čečenska, sa ruské tajné služby úspešne snažili o vytvorenie islamistickej protiváhy. Šamil Basajev a jordánsky Arab Ibn al-Chattáb, ktorí vytvorili po Basajevovej rezignácii z postu vicepremiéra v roku 1998 islamistickú milíciu inšpirovanú wahábitskou verziou salafizmu, figurovali na výplatnej páske miliardára Berezovského, poradcu ruského prezidenta Jeľcina. Achmad Kadyrov, bývalý najvyšší muftí Čečenska, bol prezidentom Putinom po porážke čečenských separatistov v roku 2000 vymenovaný za gubernátora Čečenska a v roku 2003 sa stal prezidentom. Jeho syn Ramzan Kadyrov, vládnuci od roku 2004, postupne v Čečensku zavádza islamské právo šaríja.

     Krátko po tsunami, ktoré v priebehu niekoľkých minút na Vianoce roku 2004 zabilo 200 tisíc zo štyroch miliónov obyvateľov Acehu, sa podarilo podpísať mierovú dohodu medzi vládou Indonézie a separatistami z Hnutia acežskej slobody (GAM). Keďže v prvých voľbách autonómnych orgánov v roku 2006 hrozilo víťazstvo nacionalistov, ktorí pôvodne požadovali odtrhnutie Acehu od Indonézie, posnažila sa indonézska vláda o čo najrýchlejšie zavedenie islamského práva šaríja. Aj keď vo voľbách autonómneho guvernéra zvíťazil nacionalista a bývalý líder GAM Irwandi Jusúf, právo šaríja včetne šariátskej polície bolo už natoľko etablované, že sa mu museli podvoliť aj nacionalisti.

 

Tuaregské klany, kasty, nárečia, vodcovia...

     Médiá informujú veľmi zjednodušene o konflikte medzi „Tuaregmi" (MNLA) a „islamistami" (Ansar Dine). Avšak MNLA i Ansar Dine sú, na rozdiel od AQIM a MUJAO, prevažne tuaregské hnutia. Keďže tvrdím, že medzi jednotlivými tuaregskými klanmi vypukla občianska vojna, je rozumné sa pozrieť na jednotlivé tuaregské klany, ich vodcov a ich politickú históriu v jednotlivých povstaleckých frakciách. Treba poznamenať, že tuaregskí partizáni vo všetkých troch povstaniach od skončenia Studenej vojny nebojovali len nezištne. Ich partizánske hnutia sú úzko prepojené s pašeráckymi gangmi, ktoré pašovali zbrane a drogy medzi jednotlivými saharskými štátmi. Mnohí partizáni slúžili aj v líbyjskej armáde Muammara Kaddáfího a v jeho polovojenských jednotkách.

     Tuaregovia bývali historicky prísne kastovou spoločnosťou, ktorá sa delila, často podľa farby pleti, na vrchnú kastu vládcov, stredné kasty pastierov, remeselníkov a náboženských učencov a na spodnú kastu otrokov. Na území mali hovoria troma nárečiami jazyka tamašek: tadyaq, tawellemmet a teneslemt. Najvýznamnejšími klanmi sú Ifoghas, Idnane, Taghat Meles, Kel Essouk, Iwellemmeden, Kel Instar, Chaman-Amas, Acheriff, Imghad, D'Aouissahak a Ikelan.

 

Tuaregské klany kraja Kidal

     V provincii Kidal dominuje klan Ifoghas, ktorému vládne amenokal, tradičný vládca malijských Tuaregov, a ktorý odvodzuje svoj pôvod od Proroka Mohameda (šorfa). Súčasný amenokal je od roku 1963 Intallah ag Attaher. Klan sa delí na štyri podklany. Vodcom podklanu Kel Affella je amenokal a jeho synovia Alghabass a Mohamed bývajú tradične poslancami malijského parlamentu. Podklan Iradjanaten viedol Abderahmane ag Ghalla, vodca Revolučnej armády za oslobodenie Azawádu (ARLA) v prvom povstaní (1990-91). Lídrom podklanu Kel Ireyakkan (Kel Ouzeyen) je Iyad ag Ghaly, snáď najvýraznejšia tuaregská politická figúra ostatných dvoch desaťročí. V prvom povstaní (1990-91) viedol svoj podklan pod hlavičkou Ľudového hnutia za Azawád (MPA), v druhom povstaní (2007-09) v Aliancii za demokraciu a zmenu (ADC) a v treťom povstaní (2012) pod hlavičkou Ansar Dine. Podklan Ifergoumessen viedol nebohý Ibrahim ag Bahanga, líder Malijsko-nigerskej tuaregskej aliancie (MNTA) v druhom povstaní, neskôr premenovanej na Tuaregskú alianciu za zmenu v severnom Mali (ATNMC). Jeho bratancom je súčasný generálny tajomník MNLA, Bilal ag Acherif. Posledným podklanom, ktorý pôvodne k Ifoghas nepatril, je Kel Taghlit.

     S klanom Ifoghas sú spriaznené ďalšie klany, ktoré spolu s ním tvoria klanovú konfederáciu Kel Agadh (Kel Adrar), ktorej členovia hovoria nárečím Tadyaq. Klan Idnane tvoria podklany Taitoq a Talkast, z posledne menovaného pochádza ženská členka vedenia MNLA, Nina Walett Intallou, z prvého zase známy rebelský vodca Merzouq ag Acherif. Klan Taghat Melet sa skladá z podklanov Kel Telabit a Kel Oukenok. Prvý z nich je tradične spriaznený s klanom Idnane a druhý s klanom Ifoghas.

     V prvom povstaní (1990-91) sa k povstaleckej skupine MPA podklanu Kel Ireyakkan pod vedením Iyada ag Ghalyho pripojili aj ostatné podklany klanu Ifoghas, s výnimkou Iradjanaten, ako aj podklan Kel Oukenok klanu Taghat Melet. Naopak, bojovníci klanu Idnane, podklanu Kel Telabit z klanu Taghat Melet a podklanu Iradjanaten z klanu Ifoghas sa odtrhli a vytvorili povstaleckú skupinu ARLA. V druhom povstaní (2007-09) sa zapojila väčšina konfederácie Kel Agadh do skupiny ADC vedenej Iyadhom ag Ghalym. V treťom povstaní (2011-12) sa Iyadh ag Ghaly zase pokúšal stať sa lídrom nového Národného hnutia za oslobodenie Azawádu (MNLA), ale na zasadnutí na základni Zakak boli za vodcov zvolení Bilal ag Acherif (prezident Azawádu) a Mahmoud ag Aghali (premiér Azawádu). Po tomto neúspechu sa ag Ghaly pokúšal stať sa vodcom klanu Ifoghas, ale klanoví predáci zvolili v okresnom meste Abeibara za vodcu syna tuaregského amenokala, Alghabbasa ag Intallah. Po „zrade" zo strany ostatných podklanov klanu Ifoghas tak na základe svojho podklanu Kel Ireyakkan vytvoril Ag Ghaly salafistické hnutie Ansar Dine (Ochrancovia viery).

Tuaregské klany krajov Timbuktu a Gao

     V provincii Gao sú najvýznamnejšími klanmi Iwellemmeden a Chaman-Amas. Klan Iwellemmeden, ktorého členovia hovoria dialektom Tawellemmet a obývajú oblasť Menaka, býval dominantným v predkoloniálnom období, avšak koloniálne hranice ho rozdelili medzi Mali (podklan Kel Ataram) a Niger (Kel Dinnik). Významným zástupcom podklanu Kel Ataram je Bajan ag Hamato, bývalý poslanec malijského parlamentu. Klan Chaman-Amas, kedysi vazalský voči Kel Ataram a hovoriaci dialektom Taneslemt, viedol Rhissa ag Sidi Mohamed, vodca Frontu na oslobodenie Azawádu (FPLA) v druhom povstaní. S kidalskými klanmi sú spriaznené klany Kel Essouk (pôvodne klan náboženských učencov) a miestny klan Idnane, ktorého zástupcom je významný malijský politik Ibrahim ag Mohamed Assaleh.

     V provincii Timbuktu dominujú Tuaregom klany Iwellemmeden (podklan Kel Ataram), Kel Instar a Acheriff. Klan Instar je arabského pôvodu. Ich vazalom býval klan Acheriff, ktorého významným predstaviteľom je expremiér Mali (2002-04) a vicepremiér (1980-84) Ahmed Mohamed ag Hamani.

     Klan Imghad, obývajúci provincie Timbuktu i Gao, býval pôvodne vazalskou kastou šľachtického klanu Ifoghas. V súčasnosti mu dominuje kontroverzná postava plukovníka Elhadj ag Gamou, najvyššie postaveného tuaregského armádneho predstaviteľa v Mali. Gamou bojoval v prvom povstaní na strane ARLA, potom sa zapojil do malijskej armády a počas druhého povstania vytvoril provládne tuaregské milície. Na začiatku tretieho povstania spojil svoje milície s černošskými milíciami Ganda Koy a Ganda Iso do Frontu oslobodenia severného Mali (FLNM), ktorý mal bojovať proti tuaregským separatistom. Neskôr prebehol na stranu separatistického MNLA, aby vzápätí previedol svoje jednotky do Nigeru, kde ich mal „zachrániť" pred separatistami a kde bol odzbrojený nigerskou vládou. Za následníkov proroka Izáka a pôvodne židovskú skupinu sa považuje klan D'Aouissahak.

     Ďalšími, pôvodne vazalskými, kastami boli kasty tmavšej pleti - kasta náboženských učencov Ineslemen a kasta remeselníkov Inadan. Pôvodne černoškským obyvateľstvom, avšak plne integrovaným do tuaregskej spoločnosti, je bývalá kasta otrokov - Ikelan (Bella).

 

Namiesto záveru

     Tuaregskí nacionalisti z MNLA sú odhodlaní v boji za svoju nezávislosť i v boji proti islamistom. Na druhej strane, hnutie Ansar Dine odmieta vypovedať z územia severného Mali arabských bojovníkov z al-Kajdy (AQIM). MNLA má síce, zdá sa, väčšinovú podporu medzi tuaregskými klanmi, avšak islamisti dokážu zvyčajne lepšie integrovať rivalské etniká, v tomto prípade Songhajov, Fulbov a Arabov. AQIM je extrémne bohatá vďaka výkupnému a má väčšie šance než MNLA kúpiť si kvalitné zbrane i kúpiť si miestne obyvateľstvo. Budúci vývoj v Azawáde je tak veľmi nejasný.

     Politický islamizmus, donedávna dusený pod povrchom rôznych moslimských diktatúr, je na vzostupe. Na jednej strane tu je Moslimské bratstvo, ktoré zrejme bude mať významný podiel na započatej arabskej národnej revolúcii. Na druhej strane, salafizmus je tiež vitálny. Musíme si zvykať, že salafisti majú úplne iný spôsob myslenia a iný hodnotový rebríček než moderný obyvateľ Západu. Salafisti tak budú hrozbou nielen pre inovercov - kresťanov, hinduistov či budhistov, ale aj pre kultúrne pamiatky. Egyptskí salafisti, ktorí získali vo voľbách hlasy štvrtiny voličov, požadovali zahaliť sfingy pri pyramídach a zakázať používanie bikini na plážach. V Timbuktu a Gao ľuďom zakazujú obrázky živých tvorov a hudbu, ženám zakazujú pracovať.

     Je veľmi smutné, že tzv. medzinárodné spoločenstvo pre stromy nevidí les a pri presadzovaní nedeliteľnosti umelých štátov Afriky dopustilo na území veľkosti Francúzska príchod salafistov k moci. Toto medzinárodné spoločenstvo je spoluzodpovedné za ten strašný akt kultúrneho barbarstva, akým je zničenie svetového dedičstva v Timbuktu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?