Štyri bludy, ktoré nám ničia Európu. Blud štvrtý

Autor: Ladislav Garassy | 18.6.2012 o 23:41 | (upravené 18.6.2012 o 23:55) Karma článku: 7,41 | Prečítané:  1063x

Blud štvrtý: demokracia je samozrejmým súputníkom kapitalizmu. Mnoho učencov nás až donedávna presviedčalo, že demokracia a trhové hospodárstvo idú ruka v ruke. Nielenže demokracia nemôže existovať bez trhového hospodárstva, ale že aj trhové hospodárstvo postupom času vygeneruje demokratický systém vlády. Že nové kapitalistické elity budú požadovať čoraz viac slobôd a demokratizácie.

Uvedomujeme si, že za pár rokov bude politický systém Číny napodobňovať veľká časť štátov sveta?Uvedomujeme si, že za pár rokov bude politický systém Číny napodobňovať veľká časť štátov sveta?http://www.sheng-qi.com/artwork/364, http://destinysrehab.com

Medzinárodné právo je zastaralé. Kapitalizmu svedčia skôr diktatúry

     Uverili sme, že demokracia a ľudské práva, občianske, politické a sociálne práva sú univerzálnymi hodnotami ľudskej spoločnosti. Nevšimli sme si, že Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodná konvencia o občianskych a politických právach a Medzinárodná konvencia o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, ktoré tvoria základ medzinárodného práva v oblasti ľudských práv a slobôd, pochádzajú z doby dávno minulej. Boli prijaté v dobe, keď ešte OSN dominovali štáty Európy a Latinskej Ameriky, vzišlé z anticko-kresťanskej kultúry, a rozvojové štáty vedené elitami vyštudovanými na Západe a vyznávajúcimi západné hodnoty.

     Vývoj v ostatnom desaťročí však ukázal, že sa karta obrátila. Za ekonomicky najúspešnejšie štáty sa považujú rôzne diktatúry od Číny cez Saudskú Arábiu až po Etiópiu. Ukázalo sa, že v podmienkach globalizácie môžu existovať extrémne chudobné štáty s proexportne zameranými ekonomikami, ktoré si svoju legitimitu odvodzujú od ochoty poskytnúť prácu svojim poddaným za akúkoľvek nízku mzdu a za akékoľvek neľudské podmienky. Ukázalo sa, že legitimita perspektívy čo i len drobného osobného a rodinného vzostupu je silnejšia než na Západe opevovaná legitimita slobody. Že legendy o Spartacovi, ale aj o Robinovi Hoodovi sú plané a je lepšie byť dobre živeným otrokom než slobodným ale chudobným občanom.

 

Demokracia nie je univerzálna, ale európska hodnota

     Ale je tu jedno podstatné ale. Myšlienky slobody, demokracie a ľudských a občianskych práv, ktoré sme považovali za univerzálne platné, sú špecificky európske. Pochádzajú z európskej, anticko-kresťanskej tradície. Stredoveké boje o investitúru, oddelenie pápežskej a cisárskej autority, ako aj autority kráľovskej a arcibiskupskej, Tridsťročná vojna proti mocenskému monopolu katolíckych Habsburgovcov v Európe, nezávislosť univerzít a kráľovských miest, to sú len niektoré prípady uplatňovania slobody v podmienkach Európy pred zrodom hesla sloboda-rovnosť-bratstvo.

     Myšlienky, na ktoré sme tak hrdí, sú naše - európske a záleží len na nás, ako ich budeme ochraňovať. Je planou ilúziou myslieť si, že čínski kapitalisti dožadujúci sa po väčších politických slobodách či arabské masy po Arabskej jari budú túžiť po demokracii európskeho typu. Oni nám demokraciu nielenže nezachránia, oni o demokraciu ani nemusia stáť.

     Ukázalo sa, že demokracia nie je automatickým zavŕšením nejakého historického vývoja. Japonsko najprv nesmelo naznačilo a neskôr Čína jasne vytýčila cestu, ako to ide aj bez liberálnej demokracie európskeho typu. Nenechajme sa zmýliť demokratickým vyústením v Južnej Kórei a na Tchajwane - to sú výnimky s enormne vysokým podielom kresťanského obyvateľstva. Alternatívy k európskemu typu demokracie dnes na Blízkom Východe naznačuje Turecko a pravdepodobne naplno ponúkne Moslimské bratstvo v jednotlivých arabských štátoch. Alternatívy sa ponúkajú aj v lulovsko-kirchneristickej južnej Amerike a v indiánskych národných revolúciách v Bolívii a Peru. O niekoľko desaťročí sa demokracia kľudne môže stať čisto európskym reliktom. Ostatne, raz sa to už stalo. V tridsiatych rokoch XX. storočia demokracia v Európe akosi vyšla z módy, považovala sa za prehnitú a zastaralú, až sa nakoniec ideológiám „krajších zajtrajškov" (fašizmu, komunizmu, nacizmu) ubránila len Veľká Británia, Švajčiarsko a Švédsko.

 

Obavy o budúcnosť demokracie v Európe

     Ak si ešte demokraciu ceníme a stojíme o jej záchranu, mali by sme si uvedomiť, že nikde inde vo svete sa nemusí nutne zachovať. Posledná obrovská vlna demokratizácie, ktorá sa v 90. rokoch prehnala Áziou, Afrikou a Latinskou Amerikou, mohla byť kľudne len prejavom posledného vzopätia síl americkej hegemónie. V Subsaharskej Afrike, prvom objekte čínskeho a arabského neokolonializmu, z nej už veľa nezostalo. Môže sa stať, že za pár desaťročí sa Európa stane posledným ostrovom „zastaralej" demokracie vo svete.

     Málokto si ale uvedomuje, že v snahe zbaviť sa tzv. suverénneho dlhu a zachovať si určitú konkurencieschopnosť v liberalizovanom svetovom obchode, si pri odbúravaní sociálneho štátu s vaničkou vylievame aj dieťa. Odbúravame totiž aj demokraciu samotnú. Známy americký politológ narodený v Bombaji, Fareed Zakaria, sa na pražskom Fóre 2000 už pred dvoma rokmi vyslovil, že má obavy o budúcnosť demokracie najmä na Západe. Samozvané ratingové agentúry majú nad každodenným životom našich občanov väčšiu moc než naše parlamenty a vlády pri najdôležitejšom politickom kroku - schvaľovaní rozpočtu. Po tom, čo sa stali bývalé verejné statky ako zdravie a vzdelanie obyčajnými tovarmi ako každý iný tovar, stáva sa aj politika samotná len obyčajným obchodom a politické programy (ak ešte nejaké existujú) len obyčajným tovarom.

 

Post-demokratická legitimita

     Revolučnou zmenou prešla aj politická legitimita. Tá stará, demokratická, sa zakladala na rovnováhe medzi presadzovaním vôle väčšiny a ochranou práv menšín za rešpektovania rovnosti pred zákonom, na boji o legitímnu reprezentáciu záujmov častí demosu - ľudu. Tá nová, post-demokratická, sa zakladá na plnení prianí určitých finančných skupín, ktoré sprivatizovali verejný priestor a jednotlivé politické strany, na „verejnom regulovanom lobbovaní za skupinové záujmy", ako to definoval filozof Václav Bělohradský.

     Legitimitu tak strácajú masové protestné hnutia: odbory, ochrancovia prírody i obrancovia ľudských práv boli prekrstení na lobbystické skupiny bojujúce za čiastkové záujmy svojich členov, za ktorými určite stojí nejaký zištný záujem. Ústavné právo na štrajk napr. v doprave sa dáva na roveň ústavou negarantovanému právu viezť sa do práce pohodlne električkou podľa cestovného poriadku, štrajkokazi sa stávajú verejne vychvaľovanými hrdinami a príkladmi slušných ľudí.

     Jediným legitímnym konaním občanov je, podľa Bělohradského, „všenáprava sveta pomocou väčšej pracovitosti jednotlivcov". Poslaním „antipolitického individualizmu" je poctivejšie pracovať, menej sa uchádzať o peniaze štátu (dôchodky, bezplatné školstvo a zdravotníctvo) a nesnažiť sa zastávať občianske postoje. Európska politika sa tak vydala na cestu od demokracie k oligarchii.

 

Odbúravanie demokracie je nenápadné

     Návrat demokracie a jej opätovné pevné ukotvenie sa v európskej spoločnosti zďaleka nie je samozrejmý a vyžaduje zapojenie sa širokých vrstiev spoločnosti. Odbúravanie demokracie je nenápadné, plíživé. Nedeje sa radikálne a pomocou očividných lží, ktoré by sme si všimli a jednoducho odhalili, ale pomocou poloprávd, ktoré pripomínajú biblické zvody satana. A ako vždy, deje sa to spôsobom „rozdeľuj a panuj" - mediálnou masážou, systematickým zbavovaním legitimity skupín, ktoré sa snažia určité demokratické prvky zachraňovať. Delegitimizáciou obrany ľudských práv (napríklad v Číne) v očiach odborárov, delegitimizáciou odborov (napr. štrajkov) v očiach ochrancov prírody, delegitimizáciou ekológie (napr. alternatívnych zdrojov energie) v očiach priaznivcov humanitárych organizácií, atď. Mali by sme byť v strehu, aby sme sa raz nezobudili v novom spoločenskom systéme, ktorý bude od demokracie na míle vzdialený.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?