Štyri bludy, ktoré nám ničia Európu. Blud tretí

Autor: Ladislav Garassy | 11.6.2012 o 23:59 | (upravené 12.6.2012 o 0:18) Karma článku: 7,01 | Prečítané:  1552x

Blud tretí: neustála liberalizácia svetového obchodu a lineárny vývoj vpred. Uverili sme v univerzálnu platnosť ekonomickej poučky Davida Ricarda o komparatívnych výhodách. Veríme, že medzinárodný obchod sa má neustále uvoľňovať, aby na ňom na základe komparatívnych výhod všetci zúčastnení zarábali. Vrcholní politici európskych štátov dokonca túto teóriu povýšili na dogmu, takže ju vložili aj do Lisabonskej zmluvy. Uverili sme nekriticky pokroku - tomu, že v každej novej dobe sa budeme mať lepšie než v tej predchádzajúcej. A prichádza šok - svet sa síce z hospodárskej krízy zotavuje, Európa sa však naďalej váľa v bahne.

Približná mapa zobrazujúca svetové jadro (belasé), semiperifériu (zelená) a perifériu (žltá).Približná mapa zobrazujúca svetové jadro (belasé), semiperifériu (zelená) a perifériu (žltá).bounxana.blogspot.com

Pomýlený model komparatívnych výhod

     Ricardova teória vo svojej zjednodušenej podobe predpokladá, že dva hypotetické štáty, napr. Taliansko a Rumunsko, produkujú dva tovary, autá a kukuricu. Ďalej, že Taliansko dokáže zarábať výrobou áut viac než kukuricou, zatiaľ čo Rumunsko, naopak, zarába viac na kukurici než na autách. Aj keď je Taliansko všeobecne drahšie a Rumunsko lacnejšie, môže medzi nimi prekvitať obchod a obidva štáty môžu z neho zarábať, lebo Taliansko môže vyvážať autá a dovážať kukuricu, Rumunsko zase naopak. Taliansko a Rumunsko teda vzájomne využívajú svoje relatívne výhody.

     Slovami významného nemeckého ekonóma Gabora Steingarta treba podotknúť, že táto teória v reálnom svete vôbec nefunguje. Vyvážená obchodná bilancia medzi dvojicami štátov je skôr výnimkou než pravidlom a jej nerovnováha sa neustále zvyšuje. Rumuni tak nemusia za svoju kukuricu nutne kupovať autá práve v Taliansku. Naviac, finančný kapitál má v dobe dnešnej globalizácie vynikajúce informácie o potenciálnej efektivite výroby v jednotlivých krajinách sveta a zaujímajú ho absolútne, nie relatívne výhody. Urobí preto všetko, aby presunul napr. z Talianska do Rumunska i výrobu áut (to sa, mimochodom, práve deje so značkou FIAT). Neplatí teda, že sa obidva štáty stávajú víťazom liberalizovaného obchodu. Taliansko sa v skutočnosti stane jeho porazeným, ak neustúpi od liberalizovaného trhu.

 

Cyklický, nie lineárny vývoj. Súťaž o nového hegemóna

     Ak sa pozrieme do histórie niekoľkých ostatných storočí, zistíme, že z hľadiska medzinárodného obchodu sa svet nevyvíja len lineárne vpred, ale aj v určitých cykloch. V rámci nich sa striedajú obdobia s uvoľňovaním svetového obchodu s obdobiami protekcionizmu a tieto cykly sú značne závislé na účinkovaní hegemonickej mocnosti. „Britské" XIX. storočie i „americké" XX. storočie začali silnou rivalitou o svetovládu medzi nastupujúcimi mocnosťami (Francúzskom vs. Britániou v XIX. a Nemeckom vs. USA v XX. stor.), ktoré sa stretli o nástupníctvo po bývalom hegemónovi (Holandsku, resp. Británii). Obidve nastupujúce mocnosti ťažili z liberalizovaného svetového obchodu s tovarom a vedomosťami pod holandskou resp. britskou hegemóniou, pretože mali zjednodušený prístup ku know-how hegemonickej mocnosti. Došlo v nich k revolučnej zmene efektivity výroby. Aby zaistili svoj rast proti lacnému dovozu z hegemonickej mocnosti, zaviedli silnú ochranu svojho trhu voči medzinárodnému systému voľného obchodu ustupujúceho hegemóna.

     Obidve dvojice nastupujúcich mocností viedli medzi sebou vojnový konflikt svetových rozmerov. Zatiaľ čo jedna z nich sa snažila presadiť vojenským pokorením bývalého hegemóna (Francúzsko voči Holandsku resp. Nemecko voči Británii), druhá (Británia resp. USA) sa postavila na stranu bývalého hegemóna a kooptovala ho za „mladšieho brata", a tieto spojenectvá zvíťazili vo vojne. Po Viedenskom kongrese (1815) a Verssaillskej konferencii (1919) sa na porazených vyzývateľov (Francúzsko resp. Nemecko) vyvinul enormný politický i hospodársky tlak, ktorý víťazným vyzývateľom (Británii resp. USA) vystlal cestu k nástupu novej dominancie.

 

Nový hegemón na vrchole moci

     Hospodársky pokles a následné politické otrasy (1848-49 resp. 1939-45) spôsobili rozpad liberalizovaného svetového trhu predchádzajúceho hegemóna a nová dominantná mocnosť získala rozhodujúci vplyv vo svetovom obchode. Nasledujúce obdobie všeobecného rastu zastihlo nových hegemónov (Britániu v XIX. resp. USA v XX. stor.) na vrchole ich politickej a ekonomickej moci. Vzniknutá studená vojna (s Ruskom v XIX. resp. so Sovietskym zväzom v XX. stor.) viedla k ešte väčšiemu primknutiu sa ostatných mocností k hegemónovi. Ten mal nad všetkými mocnosťami obchodnú i politickú prevahu, preto presadzoval úplnú liberalizáciu svetového obchodu, ktorá najlepšie vyhovovala jeho exportným záujmom.

     Na konci „britského" i „amerického" storočia však dochádza k hospodárskemu útlmu a objavujú sa nové mocnosti vyzývajúce moc hegemóna - Nemecko a Taliansko po roku 1870, resp. Japonsko a Európske spoločenstvá po roku 1975. Nemecko a Taliansko, ktoré boli predtým územiami na svetovej semiperiférii (snáď s výnimkou častí Pruska), zaviedli silné protekcionárske opatrenia, ktoré v kombinácii s prístupom k liberalizovanému trhu vedomostí a technických zručností viedli k výraznému presadeniu týchto nových vyzývateľov britskej hegemónie.

 

Vzostup a pád Európy. Top manažéri a geopolitika

     Naopak, Japonsko a jednotlivé štáty európskej dvanástky (najmä Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia a štáty BeNeLuxu) bývali jadrovými štátmi svetovej ekonomiky. Bolo preto pre ne výhodné pokračovať v liberalizácii svetového trhu, z ktorej mohli ťažiť. Avšak začiatkom 90. rokov došlo pádom komunistického tábora a otvorením dovtedy uzavretých ekonomík ako čínskej, indickej, tureckej a jednotlivých arabských a afrických ekonomík k takému rozšíreniu svetovej ekonomiky, ktorý nemá v dejinách obdobu. Nadnárodným firmám sa otvorili nebývalé možnosti na zníženie vstupných nákladov vývozom z trhov rozvojových štátov a na znásobenie ich marží na trhoch vyspelých štátov extrémne otvorených dovozu tovaru. Nadnárodné firmy stratili akúkoľvek väzbu na svoje materské krajiny a prispeli tak k ekonomickému zrúteniu dvoch vyzývateľov americkej hegemónie - Japonska a Európskej únie.

     Hon nadnárodných koncernov za ziskom vytvoril obsesívnu túžbu top manažérov etablovať sa predovšetkým na veľkých trhoch, zatiaľ čo úroveň vzdelanosti a zručnosti obyvateľstva prestala hrať významnú rolu. Toto správanie sa nadnárodného kapitálu rozbúralo akúkoľvek globálnu mocenskú rovnováhu, pretože prialo len chudobným štátom bez zábran ako Čína a Brazília, zatiaľ čo zo štátov s pomerne rozvinutými ľudskými zdrojmi a slušnou ekonomickou úrovňou v juhovýchodnej Ázii (napr. Indonézia, Thajsko, Filipíny, Vietnam) a v Latinskej Amerike (napr. Argentína, Uruguaj) sa tento kapitál stiahol a stali sa z nich obete vydané napospas regionálnej hegemónii Číny a Brazílie. Vznikla tak top manažérmi umelo vykonštruovaná skupina BRICS (Brazília-Rusko-India-Čína-Južná Afrika). Pojem „Ázijské ekonomiky" začal byť synonymom pre ekonomiku čínsku a pojem „Juhoamerické ekonomiky" pre ekonomiku brazílsku.

 

Semiperiférne stratégie

     Štáty, ktoré sa v minulosti chceli dostať zo semiperiférie do jadra svetovej ekonomiky, uplatňovali rôzne semiperiférne stratégie, ktoré boli v rozpore s liberalizovaným svetovým obchodom hegemóna. Rôzne semiperiférne vzorce správania sa boli rôzne úspešné. Netýkali sa len hospodárskej politiky, ale prepožičiavali si legitimitu pre krátkodobé obete v mene dlhodobého úspechu aj formou politických ideológií, často nedemokratických a nacionalistických. Takéto stratégie predstavovali v histórii napríklad napoleonské Francúzsko, bismarckovské Nemecko, komunistický Sovietsky zväz, fašistické Taliansko, militaristické Japonsko, maoistická Čína, nacistické Nemecko či kemalistické Turecko. Z nedávnej histórie a súčasnosti môžeme pridať perónovskú Argentínu, konfuciánsko-štátnokapitalistickú Čínu, putinovské Rusko, lulovskú Brazíliu, chávezovskú Venezuelu či teokratický Irán. Nie nadarmo označil minister zahraničných vecí Česka Karel Schwarzenberg niektoré z nich na konferencii Fórum 2000 v roku 2010 za spoločensky a ekonomicky úspešnejšie klony fašizmu.

     My si to ešte neuvedomujeme, ale vzostupom Číny, Indie a Brazílie a rozpočtovou krízou v Eurozóne sa Európska únia postupne zosúva do semiperiférie globálneho systému. V živote dnešných tridsiatnikov došlo k nenápadnej, ale dramatickej zmene EÚ - v dobe ich detstva bola EÚ veľmi nádejným kandidátom na nástupníctvo po USA na poste svetového hegemóna, počas ich stredoškolských a vysokoškolských štúdií sa stala slabším článkom svetového jadra, zatiaľ čo v súčasnosti sa zosúva do semiperiférie. A ako budúca semiperiférna entita, mala by si pripravovať aj svoju semiperiférnu stratégiu.

 

Semiperiférna stratégia Európskej únie a jej prekážky

     Semiperiférna stratégia Európskej únie musí spočívať v postupnom, ale pomerne rýchlom jednostrannom opustení liberalizácie svetovej ekonomiky, pretože EÚ sa už dnes radí medzi porazených v tejto hazardnej hre. Protekcionistické opatrenia sú možnou cestou k obnoveniu konkurencieschopnosti Únie. Naopak, úsporné opatrenia, demontáž sociálneho štátu a opustenie ekologickej politiky nepovedú k obnoveniu jej konkurencieschopnosti, pretože vo svete je nespočetné množstvo krajín pripravených na sociálny dumping. Povedú len k občianskym nepokojom, rozpadu funkcií národného štátu, zvýšeniu extrémneho nacionalizmu v členských štátoch a následnému rozpadu Eurozóny a Únie. Bola by to cesta ďalej smerom k periférii, následníckym štátom by hrozilo stať sa objektami neokolonializmu zo strany Číny a ďalších mocností, ktorý som popisoval v predchádzajúcom článku „Blud druhý".

     Zavedenie protekcionizmu EÚ voči okolitému svetu naráža však na niekoľko problémov. Podľa Lisabonskej zmluvy (článku 1, paragrafu 24) sa v Hlave V Zmluvy o Európskej únii vytvorila kapitola 1, článok 21, paragraf 2, odsek e), ktorý hovorí, že cieľom Únie v medzinárodných vzťahoch je „povzbudzovať integráciu všetkých krajín do svetového hospodárstva aj prostredníctvom postupného odstraňovania prekážok v medzinárodnom obchode". Inými slovami, presadzovanie liberalizácie medzinárodného obchodu Únii prikazuje sama jej „ústava". Je otázne, či je možné zavádzať politiku, ktorá priamo protirečí európskej ústave.

     Ďalším problémom sú väzby niektorých členov EÚ na organizácie zahrnujúce tretie strany a ich záväzky voči nim. Jedná sa najmä o Veľkú Britániu a jej obchodné väzby s krajinami Commonwealthu. Tak ako tzv. fiskálny kompakt bol prvým jasným náznakom rozchodu Británie s Úniou, zavedenie silnej colnej bariéry, akejsi reinkarnácie Napoleonovej kontinentálnej blokády, by sa mohlo stať definitívnym medzníkom jej rozchodu s EÚ. A v neposlednom rade tu sú záväzky EÚ v rámcoch Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Situácia by mohla za určitých okolností dospieť až k vystúpeniu Únie z WTO.

 

Rozklad NATO a bezpečnostné vákuum v Európe

     Protekcionizmus EÚ povedie aj k hospodárskym problémom hlavných exportérov priemyselného tovaru do Únie, predovšetkým Číny. V kombinácii s budúcim veľkým zadĺžením štátov Únie u čínskych bánk je to priam výzva k vojenskej konfrontácii s pevnosťou Európa. Európa žije v totálnej bezpečnostnej závislosti na USA a Európania sa v bezpečnostnej sfére priživujú na peňaženkách amerických daňových poplatníkov. Podľa bývalého ministra obrany USA Roberta Gatesa sú jedinými európskymi členmi, ktorí si plnia svoje záväzky v NATO, Albánsko, Grécko, Francúzsko a Veľká Británia.

     Práve vďaka neochote európskych štátov dorovnať svoje vojenské rozpočty a plniť si svoje záväzky v NATO, ako aj kvôli ich neochote zúčastňovať sa vojenských operácií NATO a obetovať tak životy svojich vojakov, je NATO v najhlbšej kríze od svojho vzniku. Hrozí mu transformácia na púhy euroatlantický debatný klub, tretí do počtu k Rade Európy a Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). V súvislosti s úspornými opatreniami vojenského rozpočtu USA sa hovorí o zmene amerických priorít smerom na oblasť východnej Ázie a západného Tichomoria a o postupnom sťahovaní sa amerických síl z Európy a zo Stredomoria. V Európe tak vzniká bezpečnostné vákuum, ktoré bude priam priťahovať pozornosť po zuby vyzbrojených mocností ako Ruska, Číny či Saudskej Arábie.

 

Veľmoc Európa asi nevznikne, Veľmoc v Európe je však nutná. Jednotná európska obrana

     Preto sa stáva nevyhnutnosťou vytvorenie spoločnej armády, a to najneskôr do roku 2025, keď sa má Čína stať najsilnejšou svetovou ekonomikou. Európska únia sa zdá veľmi nepružným súštátím a nie je isté, či bude schopná na seba vziať záväzky, ktoré si doba vyžaduje. Geopolitické záujmy niektorých štátov (napr. Britínie, v budúcnosti možno Turecka) a hospodársku situáciu iných (napr. Grécka) nie je možné dosť dobre integrovať do budúcej jednotnej obchodnej, zahraničnej či obrannej politiky EÚ.

     Ak sa má zachovať určitá funkčnosť, zdá sa nevyhnutným zavedenie tzv. „viacrýchlostnej Európy" do praxe. Zavedenie Eura, schengenských hraníc a dohoda o fiskálnom kompakte sú vlastne prvými lastovičkami tohoto procesu. Ako som spomenul, vznik „veľmoci Európa" je vysoko nereálny. Je zrejmé, že alternatívou je vznik „veľmoci v Európe". Tá sa zrejme vytvorí najmä na báze členov Eurozóny a pod vedením triumvirátu Paríž-Berlín-Varšava. Bude závisieť na záujme ostatných členských štátov Únie, či sa k nej pripoja alebo nie. Plánovači v Berlíne, Paríži a Varšave si však už túto nutnosť uvedomili a pripravujú politickú integráciu jadra EÚ a jeho jednotnú obrannú a obchodnú politiku.

 

Nekritická viera v pokrok: žijeme predsa v 21. storočí!

     Je dobré si uvedomiť, že dejiny nespejú zásadne len jedným smerom - v smere pokroku. Argumentácia typu „ako by sa také niečo mohlo stať v XXI. storočí?" bohužiaľ neplatí. Politicky a hospodársky sa svet vyvíja nielen dopredu, ale aj v  cykloch. Argument „veď sme v XXI. storočí" neplatí ani v sociálnych výdobytkoch (sociálny štát predsa demontujeme), ani v úrovni hygieny či vzdelanosti (veď rozpočty majú čoraz menej peňazí na ich udržanie), ani v prechode od náboženstva k vede (veď náboženstvo získava na dôležitosti v Afrike, Ázii i na Blízkom Východe), ale ani v geopolitike (veď význam európskych štátov neustále upadá). Jednou z mála výnimiek je snáď technický vývoj - mobily a internet sa rozšírili skutočne do celého sveta.

     Aj preto je rozpustenie Európskej únie a návrat k úplnej nezávislosti národných štátov pre naše európske štáty nebezpečné. My si stále namýšľame, že Európa je kontinent, že Európska únia je kontinentálnou integráciou. To v nás evokuje, že takých kontinentov je na svete len ďalších štyri až sedem, a že nás už nikto nemôže prekonať, poraziť, pretože naša integrácia zahrnuje takmer celý jeden kontinent. Aj keby Únia zanikla a obnovili by sa úplne nezávislé štáty, nič by sa nestalo, veď to tak bolo takmer v celej histórii, dokonca sa európskym štátom darilo lepšie, keď ešte žiadna európska integrácia neexistovala!

 

Európa sa scvrkáva na púhy subkontinent Eurázie

     Avšak v rôznych historických obdobiach predstavovala Európa z hľadiska geopolitiky rôzne veľké územie v pojmovej hierarchii Svet-Kontinent-Subkontinent. Zhruba do konca XVII. storočia bola Európa „Kontinentom" a medzi najvýznamnejšie veľmoci patrili nielen európske mocnosti ako Svätá ríša rímska národa nemeckého, Francúzsko, Holandsko, Portugalsko, Španielsko, Británia, Poľsko, Rusko, Švédsko a Benátky, ale aj mimoeurópske štáty ako čínska ríša Ming, timurovská Perzia, mamelúcky Egypt a marinidské Maroko, neskôr safavidská Perzia, mughalská India, Osmanská ríša a mandžuská Čína.

     Od XVIII. storočia získavajú európske mocnosti celosvetovú prevahu, integrujú takmer celý svet do svetovej ekonomiky a Európa sa stáva „Svetom". Británia, Francúzsko, Rusko, Prusko, Habsburská ríša, Španielsko a Osmanská ríša sa stávajú hegemónmi sveta a materskými štátmi kolónií, nad ktorými „Slnko nezapadá".

     Koncom XIX. storočia získavajú znovu svoj význam aj mimoeurópske mocnosti ako USA, Japonsko, Argentína, Brazília, Mexiko a Kanada, čím sa Európa vracia k statusu „Kontinentu". Po roku 1956 sa úplne rozpadá koloniálna ríša Británie a Francúzska, po ropných šokoch 70. rokov aj ríše Španielska a Portugalska a po roku 1989 i Ruska.

     V 90. rokoch XX. storočia súčasne nastupujú ďalšie mocné mimoeurópske štáty ako Čína a India a vznikajú alebo sa reformujú silné regionálne politicko-ekonomické zoskupenia ako GCC v Perzskom zálive, MERCOSUR v Južnej Amerike a ASEAN na juhovýchode Ázie. Začiatkom XXI. storočia sa tak Európa vo svojom význame ďalej scvrkáva a postupne sa dostáva na roveň Číny, Indie, MERCOSURu a ďalších subkontinentov, čím sa sama stáva „Subkontinentom".

 

Európska únia je len subkontinentálnou integráciou, podobne ako India či Čína

     V súčasnosti je teda Európa subkontinentom, čiže aj Európska únia je integráciou subkontinentálnou - to je dôležité vedieť. Makroekonómovia radi porovnávajú Európu s Áziou, do ktorej zahrnujú Čínu, Indiu, Japonsko, Kóreu, Thajsko, Vietnam, Kazachstan a ďalšie štáty, občas dokonca aj Rusko, a hovoria, že Ázia ekonomicky predbieha Európu. Politickí panafrikanisti zase založili Africkú úniu po vzore EÚ. Obidve prirovnania, s Áziou i s Afrikou, sú z geopolitického hľadiska nepatričné, pretože Ázia je kontinentom (takmer totožná s Euráziou) a Africká únia zahrnuje tiež celý kontinent, zatiaľ čo Európska únia pokrýva len jeden subkontinent - západný výbežok Eurázie.

     Toto zistenie je kľúčové pre pochopenie, prečo je politická integrácia Európy (keď už nie „Veľmoci Európa", tak aspoň „Veľmoci v Európe") nevyhnutná. V dobe vzniku Európskych spoločenstiev bola európska integrácia dôležitá pre zachovanie mieru, ale dnes, v dobe súťaže o nástupníctvo po americkej hegemónii, je dôležitá preto, aby sme si my Európania vôbec zachovali púhu nezávislosť na mimoeurópskych mocnostiach subkontinentálneho rozmeru, akými sú Čína, India, USA či Rusko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?