Suniti, šiiti a tí druhí

Autor: Ladislav Garassy | 7.3.2012 o 1:56 | (upravené 7.3.2012 o 2:09) Karma článku: 10,15 | Prečítané:  5561x

Arabský svet je komplikovanou križovatkou mnohých náboženských prúdov, nárečových skupín a kmeňov, ktorých hranice sa vzájomne pretínajú. Kvôli častému výskytu ich názvov v článkoch o Arabskej jari je dobré sa pozrieť na mapu arabského sveta a zmapovať si jednotlivé náboženské skupiny. Cieľom nasledujúcich riadkov nie je rozbor toho, čo jednotlivé arabské náboženské prúdy vyznávajú a ako vysvetľujú náboženské právo, ale snaha poukázať na pestrosť týchto prúdov a na ich regionálne zakotvenie.

Abbásova mešita v šiitskom pútnom meste Karbalá v Iraku. Na prednej strane Veľká mešita v tuniskom Kajruváne, stredisko vzdelanosti školy Malikí.Abbásova mešita v šiitskom pútnom meste Karbalá v Iraku. Na prednej strane Veľká mešita v tuniskom Kajruváne, stredisko vzdelanosti školy Malikí.google images

      Osou moderného arabského sveta je údolie rieky Níl v Egypte. Územia na západ od neho, t.j. v severnej Afrike, sa obvykle označujú Arabský Maghreb (Západ), alebo koloniálnym názvom ako Južné Stredomorie. Územia na východ, t.j. v západnej Ázii, tvoria Arabský Mašrik (Východ). Severná časť Mašriku, zahrnujúca polkruh od Mezopotámie po Levantu a údolie rieky Jordán, sa označuje ako Úrodný polmesiac, zatiaľ čo jeho južná časť je na Arabskom polostrove - väčšina tých štátov sa označuje ako štáty Zálivu.

      V arabskom svete sa nachádza niekoľko moslimských svätých miest. Okrem troch najsvätejších miest islamu - Mekky a Mediny v Hidžáze a Jeruzalema v Palestíne to sú štyri sväté miesta šiitov v Iraku: Karbalá a Nadžaf v južnom (šiitskom) Iraku, Samarra v severnom (sunitskom) Iraku a Kázimíja v Bagdade.

 

Suniti, šiiti, kresťania ...

      Veľkú väčšinu arabského obyvateľstva tvoria sunnitskí moslimovia, ale žije tam aj mnoho šiitských a ibaditských moslimov, koptských a maronitských kresťanov a ďalšie skupiny.

      Sunitskí moslimovia sa delia na štyri právne školy - madhháby, ktoré sa rozšírili v jednotlivých regiónoch. Najväčšia arabská škola je Malikí a dominuje severnej Afrike (Maroko, Mauretánia, Alžírsko, Tunisko, Líbya, Sudán, Horný Egypt) a časti Perzského zálivu (spojené arabské emiráty Dubaj a Abú Dhábí). Škola Šafií dominuje na pobreží Stredozemného a Červeného mora (Jordánsko, Palestína, západosaudský Hidžáz, juhosaudský a západojemenský Asír, juhojemenský Aden a Taizz, východojemenský Hadramaut, Dhofar na západe Ománu, spojený arabský emirát Fudžajrá). Škola Hanbalí prevláda na Arabskom polostrove (Saudská Arábia - najmä Hidžáz; Katar, spojené arabské emiráty Šardžá, Adžmán, Umm al-Kuwain, Ras al-Chajmá), zatiaľ čo škola Hanafí v severnej Mezopotámii (severný Irak, východná Sýria).

      Šiitskí moslimovia sa delia na tri základné prúdy podľa počtu historických imámov, ktorých uznávajú - dvanástich, siedmich, alebo štyroch. Dvanástich uznáva veľká väčšina šiitov (džafarí) okolo Perzského zálivu (od juhoiránskeho Chúzestánu cez južný Irak, saudský región al-Ahsá až po Bahrajn) a v Libanone (juh a severovýchod). Štyroch imámov uznávajú zajditi v strednom a severnom Jemene. Ďalšie šiitské prúdy tvoria Alawiti (v Alavitsku na pobreží Sýrie), Ismailiti (v juhosaudskom Nadžrane) a Drúzi (v juhosýrskom regióne Džabal al-Drúz a v stredo-južnom Libanone).

      Ibaditskí moslimovia (charidžiti) prevládajú v Ománe a medzi Berbermi Líbye (pohorie Nafusa) a Tuniska (ostrov Džerba). Koptskí kresťania sú významne zastúpení v Hornom Egypte a maronitskí kresťania dominujú stredo-severnému Libanonu. Pravoslávni (ortodoxní) a melkitskí (gréckokatolícki) kresťania tvoria menšiny v strednej Palestíne (Betlehem), severnom Izraeli (Nazaret), strednom Libanone (Bejrút) a v mestách Sýrie (Damašek, Aleppo). Zmiešané regióny sú Dolný Egypt, Sýria a severný Libanon (sunitské školy Hanafí a Šafií), Kuvajt (sunitské Malikí a Hanbalí a šiitská Džafarí) a Bahrajn (šiitská Džafarí a sunitská Malikí).

      Menšiu váhu než v minulosti hrajú v arabskom svete mystické bratstvá (súfisti) s regionálnymi svätcami a reformné hnutia. Najvýznamnejšie nábožensko-politické reformné hnutia v rámci právnej školy Malikí boli hnutia Ansár / Mahdíja (stredný a západný Sudán) a Sanusíja (východolíbyjská Cyrenajka) a v právnej škole Hanbalí hnutie Wahábí (Saudská Arábia - najmä Nadžd). Súfistické taríky, ktoré sa neviažu na konkrétne právne školy, dodnes prevládajú v severnom a východnom Sudáne (Chatmíja) a menej v štátoch Maghrebu (Tižaníja, Kadiríja), medzi Berbermi v Maghrebe (Tuaregmi, Kabylmi, Šlúhmi) je to marabutizmus. Reformné Moslimské bratstvo, vychádzajúce z Egypta, je dnes silne zastúpené v celom arabskom svete, podobne ako aj konzervatívni salafisti.

 

Nearabské menšiny

      Okrem Berberov žije v arabskom svete niekoľko významných etnických menšín. Kurdi (severný Irak, severovýchodná Sýria) sa väčšinou hlásia k sunitskej škole Šafií so súfijskými taríkami Nakšbandíja a Kadiríja, menšina Kurdov (Kurdi Fajlí vo východnom Iraku) k šiitskému prúdu Džafarí. Kurdom príbuzní Šabakovia a Jezidovia majú svoje synkretické náboženstvá. Chaldeo-Asýrčania (severný Irak, severovýchodná Sýria) sú prevažne kresťania hlásiaci sa k chaldejskej katolíckej, asýrskej východnej (nestoriáni) a syriackej ortodoxnej (jakobiti) cirkvi. Turkomani (severný Irak) sú buď suniti (podobne ako Turci) alebo šiiti (ako Azerbajdžanci). Arméni (Libanon, Sýria, Irak) sú príslušníci arménskej apoštolskej (gregoriáni) alebo arménskej katolíckej cirkvi.

      Západosudánski Darfúrčania (Furovia, Masalitovia, Zaghavovia a ďalší) patria často k sunitskému hnutiu Ansár, Núbovia (sudánsky Južný Kordofán) vyznávajú kmeňové náboženstvá a kresťanstvo, východosudánski Bédžovia sa zase väčšinou hlásia k súfistickému bratstvu Chatmíja.

 

Hlavné nárečia arabčiny

      Základné nárečové skupiny arabčiny sa dosť líšia od spisovnej arabčiny a často kopírujú štátne hranice. V Maghrebe to je marocká, alžírska, tuniská a líbyjská arabčina, nárečie hassáníja (v Mauretánii a v Západnej Sahare) a čadská arabčina (v západosudánskom Darfúre a juholíbyjskom Fezzáne).

      Obyvatelia údolia Nílu hovoria dolnoegyptskou, hornoegyptskou (saidí) a sudánskou arabčinou (v Sudáne a egyptskej Núbii). V Úrodnom polmesiaci sa hovorí mezopotámskou (Irak a východná Sýria), levantskou (Sýria, Libanon, Jordánsko a Palestína) a severomezopotámskou arabčinou (iracký a sýrsky Kurdistan).

      Obyvatelia Arabského polostrova hovoria nadždskou (stredosaudský Nadžd, iracká a jordánska prihraničná púšť), hidžázskou (západosaudský Hidžáz), jemenskou (taizzí, adení - Jemen, juhosaudský Asír a Nadžran), ománskou arabčinou (Omán) a arabčinou Zálivu (Spojené arabské emiráty, Katar, Kuvajt, východosaudská al-Ahsá), a ďalej nárečiami dhofarí a hadramí (západoománsky Dhofar a východojemenský Hadramaut), šihhi (ománska a emirátska časť polostrova Musandam) a baharna (Bahrajn a saudská oáza Katíf).

      Beduíni východnej Sahary, predovšetkým polostrova Sinaj a egyptského pobrežia Červeného mora hovoria nárečím bedaví, zatiaľ čo obyvatelia oáz západnej časti Sahary na hraniciach Alžírska a Maroka používajú saharské nárečie.

 

Arabské regióny

      Na základe vyššie uvedeného nie je prekvapujúce, že pre mnoho obyvateľov súčasných arabských štátov sú ich územia „neprirodzené" a omnoho radšej sa identifikujú s ich jednotlivými regiónmi definovanými často nábožensky alebo nárečove.

      Irak sa na základe týchto rozdielov delí na severnú sunitskú a južnú šiitskú časť. Sýria na centrálnu časť s maddhábom Šafií a levantským nárečím, na východnú časť s maddhábom Hanafí a mezopotámskym nárečím, na pobrežnú alavitskú a južnú drúzsku časť. Libanon sa delí na severnú sunitskú, stredo-severnú maronitskú, stredo-južnú alavitskú, južnú a severovýchodnú šiitskú časť.

      Saudská Arábia sa delí na strednú časť Nadžaf s maddhábom Hanbalí a nadžafským nárečím, na západný Hidžáz s maddhábom Šafií a hidžázskym nárečím, južný Asír s maddhábom Šafií a Nadžaf s ismailitským šiitským islamom - obidva s jemenským nárečím, a východnú al-Ahsá so šiitskou školou Džafarí a nárečím Zálivu. Jemen sa delí na severnú a strednú šiitskú časť prúdu Zajdí, západnú a južnú sunitskú časť s maddhábom Šafií a východnú časť s nárečím hadramí. Omán zase na strednú časť (vlastný Omán) s ibaditskými moslimami, východnú (Maskat) s ibaditskými, sunitskými (Hanbalí) a šiitskými moslimami, západnú časť Dhofar so sunitmi maddhábu Šafií a dhofarským nárečím a na polostrov Musandam s nárečím šihhi. V Spojených Arabských Emirátoch prevláda v emirátoch Abú Dhábí a Dubaj maddháb Malikí a v ostatných emirátoch Hanbalí.

      Egypt sa delí na severný Dolný Egypt (delta Nílu) s dolnoegyptským nárečím a maddhábmi Hanafí a Šafií, Horný Egypt (údolie Nílu) s nárečím saidí a maddhábom Malikí a Núbiu (Asuán) so sudánskym nárečím. Sudán zase na severnú časť Núbiu s núbijskou menšinou, Východný Sudán s bédžskou menšinou - obidve s taríkou Chatmíja, západný región Darfúr s černošskými menšinami a a arabský Kordofán v strede - obidva s hnutím Ansár, a na údolie Nílu s priaznivcami Ansáru i Chatmíje, a ešte na černošské menšinové územia Núbske hory a Modrý Níl.

      Líbya sa delí na severozápadnú časť Tripolitániu s maddhábom Malikí, východnú časť Cyrenajka s hnutím Sanussíja, juhozápadný Fezzán so zmiešaným obyvateľstvom Arabov, berberských Tuaregov a černošských Tedov a s čadským nárečím arabčiny, a na západné pohorie Nafusa s berberskou menšinou a ibaditskými moslimami. Alžírsko sa delí na vlastné Alžírsko (severne od pohoria Atlas) s alžírskou arabčinou, východné saharské územia s menšinou Tuaregov, západné saharské Oázy s nárečiami hassaníja, saharských beduínov a saharských Berberov, a na severovýchodné územia s berberskými menšinami - Kabýlia s Kabylmi a pohorie Aures so Šavijcami. Maroko okrem vlastného Maroka (západne od pohoria Atlas) s marockou arabčinou aj na územia s berberskými menšinami - pohorie Ríf s Rífčanmi a pohorie Atlas so Šlúhmi a Brabermi, a na Západnú Saharu s nárečím hassaníja.

 

Regionálne rozdiely a vláda menšín

      Mnohé arabské štáty pred Arabskou jarou nielenže ovládali nedemokratické režimy, ale tieto režimy boli často založené na regionálnych či náboženských menšinách. Sýrsky režim je založený na alavitoch, bahrajnský na sunitoch, saudskoarabský a kuvajtský na wahábitoch. Irackému režimu vládnu šiiti, zatiaľ čo za Saddáma to boli suniti. Líbyu ovládali za kráľovstva cyrenajskí sanúsíjovia a za Kaddáfího trojica kmeňov z východnej Tripolitánie. Sudánu vládne dvojica arabských riečnych kmeňov zo severu krajiny a jeden núbijský kmeň. Jemen ovládala za Sáleha jedna zajditská kmeňová konfederácia zo strednej časti krajiny. Libanonu vládli do vypuknutia občianskej vojny maronitskí kresťania...

      Práve toto hlboké regionálne náboženské, nárečové a kmeňové rozdelenie takmer všetkých arabských štátov spôsobuje, že súčasných devätnásť arabských štátov môže v demokratických podmienkach bez diktátorov len veľmi ťažko vzdorovať separatistickým pokusom svojich regiónov. Ukazuje sa to nielen v Iraku a Sudáne. Najnovším prejavom je vyhlásenie autonómie Cyrenajky vo východnej Líbyi začiatkom marca 2012. Zdá sa, že arabská národná revolúcia, ktorá začala Arabskou jarou v januári 2011, a následná panarabská integrácia sú možnými odpoveďami na túto patovú situáciu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?