Oficiálne ide o festival balkánskej dychovky, ktorá sa v 90. rokoch preslávila vďaka filmom režiséra Emira Kusturicu Underground a Crna mačka, beli mačor, ako aj vďaka úspešnému medzinárodnému účinkovaniu hudobných telies Boban Markovič Orchestra, Weddings and Funerals Orchestra Gorana Bregoviča či Non Smoking Orchestra samotného Kusturicu, a piesní ako Mesečina či Kalašnikov. V skutočnosti však o balkánsku dychovku vôbec nejde. Tento festival nemá veľa spoločného s hudobnými festivalmi, ako ich poznáme u nás.
Festival v Guči vznikol začiatkom šesťdesiatych rokov ako miestna súťaž niekoľkých dedinských ľudových dychoviek z etnografického regiónu Dragačevo. Zaujímavé je, že trubka nie je tradičným folklórnym nástrojom v Srbsku a zľudovela až koncom XIX. storočia, keď sa demobilizovaní srbskí vojaci vracali domov z balkánskych bojísk, kde sa nechali inšpirovať rakúskymi a českými dychovkami. Veľkú úlohu v budovaní tradície zohrala aj česká továreň na dychové nástroje Amati v Krasliciach neďaleko Karlových Varov. To, čo však z dychovky vykúzlili Srbi, má málo spoločného s dychovkou, ako ju poznáme my. Tento dedinský festival by nikdy nemohol "dobyť svet", nebyť vojny v bývalej Juhoslávii a neblahej úlohy, ktorú v nej Srbi zohrali. Ako vieme, Titova komunistická Juhoslávia bývala pomerne otvorenou krajinou, z ktorej mohli obyvatelia slobodne cestovať. Avšak sankcie, ktoré zaviedli európske štáty na povojnové Miloševičovo Srbsko, spôsobili, že Srbi potrebovali všade víza, ktoré vôbec nebolo ľahké získať a ktoré znemožnili srbskej mládeži cestovať. Preto sa táto generácia označuje za "stratenú generáciu". Jednou z možností vyžitia sa stal práve festival (zo začiatku silne nacionalisticky ladený) v drobnom mestečku v západnom Srbsku, neďaleko župných miest Čačak, Užice a Kraljevo. Po októbri 2000, keď Srbi zvrhli diktátora Miloševiča, krajina sa svetu začala prezentovať v úplne inom svetle a aj festival začali navštevovať zahraniční zvedavci. Zavraždenie prvého demokratického premiéra Džindžiča v roku 2003 bolo ďalším impulzom, ktorý priniesol ľuďom do pozornosti existenciu novej, demokratickej krajiny v srdci Balkánu. Vlaňajší 50. ročník bol už skutočnou mega akciou, na ktorej sa už hemžila anglická vrava a stalo sa bežným, že aj zahraničné dychovky vystupujú a súťažia o festivalové ceny.
Na prvý pohľad (po zhliadnutí internetových stránok) by sa dalo povedať, že festival je krížencom Východnej a Pohody. Avšak čo je pre našinca fakt lákavé, je ten chaos a energia. Na rozdiel od iných festivalov, vôbec nemá zmysel študovať si program. Festival sa totiž nekoná na uzavretom priestore - na amfiteátri, štadióne či letisku, ale v celom mestečku, v jeho uliciach, reštauráciách a na okolitých stráňach. Neplatí sa žiadne vstupné a ľudia sa tak môžu pohybovať úplne všade. Nemusia sa "vyžiť" v "úradných hodinách" festivalu, pretože ten sa koná 22 hodín denne s výnimkou času medzi šiestou a ôsmou hodinou rannou. Ale dokonca aj vtedy si človek môže v stánku kúpiť pivo alebo rakiju a zabaviť sa s kamarátmi alebo úplne cudzími ľuďmi na prázdnej ulici, až kým sa neobjaví náhodne okoloidúca dychovka a nezačne to zase vrieť. Takto to prebieha od stredy do nedele a občas to ešte organizátori predĺžia o ďalšie dva-tri dni.
Ak si človek prečíta len oficiálny program na webových stránkach festivalu, dozvie sa o folklórnych vystúpeniach cez deň na námestí pred kultúrnym domom a o večerných koncertoch, začínajúcich spravidla o deviatej na miestnom štadióne. Aj kvôli Štadiónu a slávnym menám ako Bregovič alebo Markovič sa oplatí prísť, ale to tvorí tak maximálne pätnásť percent celého zážitku. Hneď po polnoci, keď končí hlavný koncert, rozbieha sa nespútaná zábava v miestnych kafanách, kde hrajú jednotlivé dychovky bez prestania až do piatej hodiny rannej. Je fascinujúce sledovať, ako hráči na trúbku, kornet či tubu fúkajú bez prestania niekoľko hodín, doprevádzaní bubeníkmi. Krásne dievčatá tancujú na stoloch a zvodne vrtia bokmi. Všetci popíjajú pivko a nadšene tancujú. V jednej kafane každoročne hráva dychovka, o ktorej sólistovi sa kamarát vyjadril, že to je cigánsky Miles Davis! Ráno sa ešte ľudia bavia na uliciach, až kým všetko okolo siedmej hodiny nestíchne a nenastúpia upratovacie čaty. Ale už okolo ôsmej sa začínajú nesmelo ulicami plížiť prví hudobníci. O deviatej sa otvárajú kafany, ľudia začínajú raňajkovať a opäť sa na plné otáčky rozpútava úplné šialenstvo. Kým ľudia raňajkujú (ak sa to tak dá nazvať pri 24-hodinovom režime), reštaurácie sa zapĺňajú voľne sa pohybujúcimi, prevažne rómskymi, dychovkami, trubači hrajú hosťom "do úška" a mladé Cigánky tancujú na stoloch, oblečené v orientálnych trblietavých šatočkách s prišitými štrngajúcimi peniažtekmi. Veselím opojení hostia vkladajú bankovky Cigánom do trúby či na čelo a takto to pokračuje celé horúce dopoludnie i odpoludnie, až do podvečera, keď sa to všetko pozvoľna pretransformuje v pouličné diskotéky. Dychovky sa voľne prechádzajú po mestečku a zájdu do každej kafany, kam ich návštevníci pozvú. Nezriedka sa stane, že v štvorci s rozmermi desať krát desať metrov hrajú tri až štyri dychovky, prehlušujúc tak jedna druhú. A v strede toho šialenstva je záhrada miestneho pravoslávneho kostola, oáza ticha, kam si spústa návštevníkov zájde len tak posedieť či pospať na hodinku-dve v strede tohoto nepretržitého maratónu.
Ľudia pojedajú svadobný kupus - kapustnicu varenú až osem hodín v kameninovej, takmer metrovej nádobe, priamo v ohni. Je to zmes kysnutých kapustových listov, kúskov veľmi chutného bravčového mäsa a veľmi mastnej, slanej a kyslej kapustovej šťavy. Ideálne jedlo na to, aby si človek mohol užívať rakiju, a pritom sa neopiť. A srbská rakija? Zlatistý mok, pálenka, ktorá získava svoju farbu vďaka dozrievaniu v dubových sudoch. Na väčšine územia Srbska sa páli rakija - šliva (slivovica), miestami loza (vínovica) a v nížinnej Vojvodine kajsija (marhuľovica). Priznám sa, nikdy som nebol priaznivcom slivovice, ale tá srbská mi učarovala. Nie je zbytočne silná a vďaka sudom má jemnú zamatovú chuť. Tak ako sa líši sila balkánskej a našej slivovice, aj balkánska kultúra pitia tvrdého moku sa líši od tej našej - nejde o to za každú cenu sa ožrať a potom sa pobiť, ale pomalyčky popíjať, prekladať to jedlom a zabaviť sa pri hudbe - zaspievať si a zatancovať. Táto pomalosť a kľud pôsobí na našinca ako elixír pri úniku z našej uponáhľanej spoločnosti posadnutej mamonom peňazí a úspechu. A všade naokolo bravčovina - pečené prasiatka, krkovičky, pljeskavica (ľudskejší bratanec hamburgra), čevapi (áno, nám známe čevabčiči, ale chutne korenené, nie ako jeho mdlá, otrasná podoba známa z našich školských a závodných jedální). A samoobsluha - každý si môže k svojej pljeskavici či čevapom pridať toľko nakrájanej cibule, kapusty, paradajok, šalátu, horčice či mletej štipľavej papriky, koľko mu hrdlo ráči. A klasická srbská kombinácia - čevapi s kajmakom, prevarenou obdobou našej smotany. Srbi hovoria o svojej "svätej trojici" - rakija, kajmak a ajvar (na zimu nakladaná pasta zo zmiešanej zeleniny, čo poskytla koho záhrada). Najesť sa môže človek dosýtosti takmer 24 hodín denne a vôbec tu nie sú snobské ceny, ako to na festivaloch dosť často býva. Jedinou výnimkou je predražená rakija, ktorú pôvabné hostesky roznášajú tradične v skúmavkách uložených v chemických stojanoch na skúmavky. Lenže nikto nikoho nenúti kúpiť si rakiju v skúmavke, keď si hneď vedľa môže zaobstarať celú pollitrovku. K srbskej kultúre pitia mi však nedá nespomenúť, čo poznamenal jeden môj kamarát. Vedľa hlavnej ulice, kde sa pohybujú tisíce turistov, sú voľne uložené palety s fľašami. Nikoho by ani nenapadlo, dokonca ani tých najviac opitých výrastkov o siedmej ráno, keď sa ulica na chvíľu vyprázdni, tieto fľaše rozkopať. Dokážeme si to predstaviť na Slovensku? Spústa podgurážených ľudí a žiadna agresivita, žiadne vandalské činy, žiadna frajerina. A ešte jedno porovnanie s rodnou hrudou. Mnohí tvrdia, že Slovenky, prípadne Češky sú najkrajšie ženy na svete. Pred robením predčasných záverov by občas nebolo zlé pozrieť sa aj na Balkán. Po príchode zo Srbska do Bratislavy sme si všimli minimálne dve závažné slovesnké osobitosti - absolútny nedostatok úsmevov a - sukní.
Ľudia sa hemžia po celom mestečku, bývajú nielen na priváte či v autokempingu, ale stanuje sa aj nadivoko na stráňach okolo mestečka či v záhradách miestnych obyvateľov. Dole klobúk pred obyvateľmi, ktorí, bez ohľadu na vekovú kategóriu, sa celý čas usmievajú, sú k návštevníkom prívetiví a to, že sa niekoľko dní nemôžu vyspať, považujú za prirodzenú daň sláve ich mestečka, ktorú s radosťou odvádzajú. Nikdy som nepočul sťažnosti na porušovanie nočného kľudu, ktorý tu, koniec koncov, ani nemá kedy nastať. A ďalšia zaujímavosť - na hlavnom námestí je symbolická socha trubača, ktorú snáď musel vytvoriť umelecký statik, pretože je večne ovešaná desiatkami ľudí, ktorí sa na nej bavia a fotia. Výnimočným zážitkom je aj jazda taxíkom - po celom festivalovom meste jazdia konské povozy za veľmi rozumnú cenu. Okrem stánkov s občerstvením je mesto preplnené stánkami od rôznych suvenírov až po zúfalcov predávajúcich desaťročné laptopy či technológiu na stavbu fóliovníkov. Cudzinci si radi vychutnávajú tričká s vtipnými narážkami na dnešnú reklamu či multimédiá ako "RAKIA CONNECTING PEOPLE", "YouTrube", či "Gooooocha", ale aj na spústy nápisov s narážkami na alkohol, sex, prezidenta Tita či srbské zvyky, napríklad "PraGne - Serbian Mytology" (spojený obrázok dvojhlavého domáceho zvieraťa "Prase" a "Jagne").
Mal som to šťastie, že som sa v lete 2005 v Afganistane zoznámil s talianskym novinárom na voľnej nohe Alessandrom Gorim, spoluautorom filmu La Repubblica delle Trombe / Trubačka Republika (http://www.alessandrogori.info/trumpetsrepublic/index.html). Alessandro je už dve desaťročia vášnivým fanúšikom klubu Crvena Zvezda Beograd a veľkým propagátorom Srbska nielen v Taliansku, ale aj v ďalších románskych štátoch. Napísal prvého talianskeho turistického sprievodcu Srbskom, má spústu kamarátov nielen v Srbsku, ale aj v Republike Srbskej v Bosne a v srbských enklávach v Kosove. Vďaka tomu, že hovorí plynule po srbsky a píše snáď vo všetkých románskych jazykoch (nielen španielsky, ale aj jednotlivými latinskoamerickými dialektmi španielčiny, nielen portugalsky, ale aj brazílskou portugalčinou, ďalej katalánsky, friulsky, francúzsky a uverejňuje aj v baskických novinách), podarilo sa mu priamo či nepriamo pritiahnuť spústu fanúšikov z Talianska, Španielska, Argentíny a ďalších krajín. Nakoniec v roku 2009 som už nemohol povedať nie a aj ja som sa vydal na cestu, z ktorej som sa v uplynulých hodinách vrátil už tretíkrát za sebou, plný dojmov a energie.
Za tri ročníky, čo sa festivalu zúčastňujem, som zažil veľa zážitkov. Videl som skupinku Srbov a Talianov, ktorí behali pomedzi autá na hlavnej prístupovej ceste s pečenými prasiatkami na ražni a ponúkali posádky áut slivovicou, až kým nedorazilo zásahové komando. Počul som o Slovákoch, ktorí si požičali od miestneho majiteľa autoumyvárky hadicu a po tom, čo sa už vzájomne na ulici vysprchovali, začali na hlavnej príjazdovej ceste na festival sprchovať autá i motorkárov, ktorí z toho boli úplne unesení. Videl som partičku, ktorá pila slivovicu z pohárika umiestneného v ústach pečeného prasiatka, i partičku, ktorá si ráno o siedmej, keď sa celé mesto uložilo na krátky spánok, urobili diskotéku z CD prehrávača vo svojom aute. Ono, hovoriť tu o ráne či večere je dosť problematické - osobne mám najradšej v Guči vstávať na poludnie a chodiť spať ráno o ôsmej. Tie štyri hodinky spánku sú viac než dosť a človek ich málokedy využije. Prinajhoršom to všetko doplní krátkym zdriemnutím si pri kostole, ako som už spomínal. Môj taliansky priateľ Alessandro, ktorý ma sem prvýkrát priviedol, sa kamaráti s miestnym mäsiarom Čirom, čo je počas festivalu priam kľúčová funkcia, a s jeho ženou Duňou. Človek tak zažije i tragikomické chvíle, ako keď sa Alessandrove talianske vegetariánske kamarátky zúčastnili zabíjačky, ktorú mäsiar Čiro usporiadal výlučne pre nás. Jeden môj kamarát vyexoval pol fľaše bylinkovej pálenky a odvedľa sa ozvalo: "to je blbec". Tak sme v stotisícovom dave úplnou náhodou natrafili na iných Slovákov. Po dvoch rokoch som v obrovskom dave na štadióne stretol človeka z Rumunska, s ktorým som sa zoznámil pred dvoma rokmi tiež v Guči a nikdy som naňho nemal žiadny kontakt. To sú náhody!
Zovšadiaľ však srší tolerancia, ktorá sa veľmi ťažko pripisuje národu, známemu svojou krvavou nedávnou históriou. Ako človek maďarskej národnosti (a tým sa v Srbsku nikdy netajím, ako ani svojimi postojmi ku kosovu) som sa nikdy nestretol s prejavom nenávisti. Jedna moja kamarátka s typicky albánskym menom taktiež nemala žiadne problémy, aj keď každý Srb hneď po predstavovaní vedel, že je Albánka. Pred dvoma rokmi tu vystupoval americký mariňácky bigband, ktorý bol na začiatku svojho vystúpenia vypískaný (to sa dá pochopiť - bolo to ešte len desať rokov po bombardovaní Srbska), ale po skončení vystúpenia zožal "standing ovation" od štadiónu naplneného takmer stotisícovým davom. Jeden môj podgurážený kamarát povedal skupinke mladých Srbov, že Miloševič bol blbec. Jeden z nich sa naňho nahneval, zatiaľ čo druhý mu povedal, že má pravdu a kúpil mu pivo. Stretol som tu Nemcov, Talianov, Bulharov, Čiernohorcov, Grékov, Rusov, Ukrajincov, Maďarov, dokonca aj Chorvátov, ale nikdy som nevidel žiadne prejavy nenávisti k cudzincom. Osobne si myslím, že tento národ sa už zbavil svojej neblahej minulosti a jeho čo najskoršie členstvo v Európskej únii nám môže pomôcť obnoviť niektoré vlastnosti, na ktoré sme už dávno zabudli - spontánnosť, srdečnosť, pohostinnosť, temperament, a pritom neuponáhľanosť a nadhľad.
