Winnetou do Bieleho domu!

Autor: Ladislav Garassy | 7.6.2011 o 5:51 | (upravené 7.6.2011 o 6:06) Karma článku: 4,63 | Prečítané:  1202x

(alebo Budú prezidentov Ollanta Humalu a Evo Moralesa nasledovať ďalší Indiáni?)   Zdá sa, že história sa vracia o päť storočí späť. Keď 15. novembra roku 1533 jednotky Francisca Pizarra vstúpili po víťaznej Bitke o Cuzco do tohoto slávneho hlavného mesta ríše Inkov a dosadili svojho bábkového vládcu, a keď napokon 24. júna 1572 jednotky mestokráľa Francisca de Toleda porazili v bitke o Vilcabambu posledného vládcu Inkov Túpac Amaru, zdalo sa, že Indiánom vo vznikajúcej Latinskej Amerike definitívne odzvonilo.

Významní indiánski politici: zľava Subcomandante Marcos (Chiapas, Mexiko), prezident Evo Morales (Bolívia), prezident Ollanta Humala (Peru), dole Rigoberta Menchú (Guatemala), Margarita Mbywangi (Paraguaj) a Nina Pacari (Ekvádor).Významní indiánski politici: zľava Subcomandante Marcos (Chiapas, Mexiko), prezident Evo Morales (Bolívia), prezident Ollanta Humala (Peru), dole Rigoberta Menchú (Guatemala), Margarita Mbywangi (Paraguaj) a Nina Pacari (Ekvádor).Wikipedia

Po dlhých päťsto rokov boli Indiáni vo väčšine Latinskej Ameriky takmer zabudnutou komunitou na spodku spoločenského rebríčka. Regióny s významným výskytom Indiánov trpeli nedostatkom infraštruktúry, vzdelania a bohatstva. Keď latinskoamerické ravolúcie v druhom a treťom desaťročí XIX. storočia, krátko po obsadení Španielska Napoleonom v roku 1807, navždy premenili koloniálnu tvár Latinskej Ameriky, Indiáni nehrali významnejšiu úlohu politike týchto nových štátov. Nestali sa ani súčasťou definície nových národov, ktoré povstali z minulej španielskej vlády. Povstania indiánskych lídrov Túpac Amaru II. v Peru a Túpac Katari v Bolívii koncom XVIII. storočia, či vláda zapotéckeho Indiána, prezidenta a premiéra Benita Juáreza v rokoch 1858 až 1872 v Mexiku, boli skôr výnimkami.

Ako blesk z jasného neba pôsobila v novoročné ráno roku 1994 správa, že povstalecké jednotky Zapatistickej armády národného oslobodenia pod vedením Subcomandante Marcosa vystúpili z džungle a obsadili kľúčové mestá mexického štátu Chiapas, patriaceho medzi päť štátov s významným zastúpením potomkov pôvodného obyvateľstva, Mayov (ďalšími sú štát Oaxaca a trojica štátov na polostrove Yucatán). V roku 2001, vďaka prvému prezdentovi, nezvolenému zo štátostrany RPI po siedmich desaťročiach, Vicente Foxovi, mohli Zapatisti vpochodovať do Mexico City a predostrieť svoje požiadavky parlamentu. Od roku 2006 Subcomandante brázdi cesty Mexika a propaguje zapatistický program Iná kampaň.

V marci 1995 založili predstavitelia bolívijských roľníkov, medzi nimi mnohí Indiáni, Združenie pre suverenitu ľudu. Toto združenie a jej následnícke organizácie sa stali širokým hnutím za sociálnu a politickú mobilizáciu bolívijských indiánov, ktoré vyvrcholilo 18. decembra 2005 zvolením prvého aymarského prezidenta (Aymarovia sú najvýznamnejším indiánskym etnikom v Bolívii a potomkovia Inkov) a prvého indiánskeho prezidenta Bolívie zvoleného bez pričinenia armády, Evo Moralesa.

Podobne vzniklo v roku 1989 v Peru hnutie Movimiento Etnocácerista, ktoré združovalo bývalých vojakov z vojny proti komunistickým povstalcom a presadzovalo zahrnutie dedičstva Inkov do definície peruánskeho národa, ako aj mobilizáciu domorodých indiánskych más a nahradenie elít európskych a ázijských Kreolov a Mesticov. Jeho vodcami boli bratia Antauro a Ulises Humala a ich otec Isaac Humala, šéf Inštitútu etno-geopolitických štúdií. Ich brat a syn, podplukovník Ollanta Humala, sa po druhom mieste vo voľbách v roku 2006 nakoniec 5. júna 2011 stal druhým kečuánskym prezidentom (Kečuovia sú najvýznamnejším indiánskym etnikom v Bolívii a potomkami Inkov) a druhým indiánskym prezidentom súčasnosti po Evo Moralesovi. Aj keď historicky prvým kečuánskym prezidentom bol zvolený 3. júna 2001 Alejandro Toledo, ktorý zohral významnú rolu pri zvrhnutí diktátora Alberta Fujimoriho, otca Humalovej súperky Keiko Fujimori v súčasných voľbách, terajšie zvolenie Ollanta Humalu je významným medzníkom v dejinách Peru. Bol totiž zvolený ako známy zástanca mobilizácie Indiánov a navyše, v priebehu desiatich rokov si Peruánci zvolili za prezidenta už druhého Indiána.

V roku 2007 založila ochrankyňa práv Indiánov z dôb guatemalskej občianskej vojny v 60. až 80. rokoch XX. storočia a nositeľka Nobelovej ceny mieru z roku 1992, Indiánka z mayského kmeňa Kišé, Rigoberta Menchú politickú stranu Spolu za Guatemalu, s ktorou sa zúčastnila, zatiaľ neúspešne, prezidentských volieb. Neskôr založila širšie hnutie domorodých Indiánov s názvom Winaq („Ľud“ v jazyku Kišé), s ktorým sa snaží o ich politickú mobilizáciu. Stane sa v septembri tohto roku treťou súčasnou indiánskou prezidentkou na svete?

V auguste 2008 vymenoval nový paraguajský prezident, disident z dôb Stroessnerovej diktatúry a bývalý katolícky biskup Fernando Lugo za historicky prvú indiánsku členku paraguajskej vlády a ministerku pre domorodé záležitosti vodkyňu indiánskeho kmeňa Ašé Margaritu Mbywangi. Tá bola od svojich 4 rokov otrokyňou na niekoľkých paraguajských plantážach a strednú školu dokončila až vo veku 46 rokov v roku, keď sa dostala do vlády.

V roku 1986 založili v Ekvádore sociálne hnutie CONAIE, Konfederáciu domorodých národností Ekvádoru. Hnutie stojí za povstaniami v rokoch 1992, 1994, 1997, 2000 a 2005. V roku 1996 vznikla jeho politická odnož, Hnutie pluri-národnej jednoty Pašakutik, ktoré sa po dobu troch mesiacov zúčastňovalo vlády nového prezidenta Lucia Gutiérreza. Jeho vodcovia, kečuánski Indiáni Luis Macas a Nina Pacari, sa stali ministrami poľnohospodárstva a zahraničia. Nina Pacari sa v roku 1998 stala prvou domorodou poslankyňou parlamentu a v máji 2007 sa stala sudkyňou Najvyššieho súdu Ekvádoru. Paraguajčanka Margarita Mbiwangi a Ekvádorčanka Nina Pacari sú ďalšími príkladmi perspektívnych indiánskych političiek, o ktorých ešte možno budeme počuť.

Od 6. decembra 1998 sú svetové médiá posadnuté Chávezomániou. Venezuelský diktátor Hugo Chávez, známy svojimi priateľskými vzťahmi s kubánskym komunistom Fidelom Castrom, iránskym fašistom Ahmadínežádom či líbyjským kmeňovým anarchistom Kaddáfím, sa stal regionálnym ropným šejkom a patrónom antiamerikanizmu, ktorému sa klaňajú mnohí indiánski politici Latinskej Ameriky, včetne bolívijského prezidenta Evo Moralesa a nového peruánskeho prezidenta Ollanta Humalu. Ľavicovosť je predstaviteľom Indiánov, ktorí žili po dlhé stáročia na periférii spoločnosti, prirodzená.

Počas studenej vojny Východný blok podporoval prevažne indiánske partizánske hnutia, akými boli leninistické Revolučné hnutie Túpac Amaru a maoistický Svetlý chodník v Peru. Podobných príkladov, keď boli rôzne etnonacionalistické hnutia po svete nútené vystupovať pod ideologickou nálepkou, poznáme spústu. Nepálski Magarovia, Tamangovia, Gurungovia, Raiovia či Limbuovia, ktorí dnes Nepálu vládnu, ale aj indickí Santalovia, Mundovia, Oraonovia či Dalitovia (nedotknuteľní), ktorí vytvorili nový indický štát Džharchand, vystupovali dlhé desaťročia pod maoistickou vlajkou. Pamätáme si na občiansku vojnu medzi “komunistickým” Ľudovým hnutím za oslobodenie Angoly (MPLA) národa Mbundu a “kapitalistickým” Národným zväzom pre úplnú nezávislosť Angoly (UNITA) národa Ovimbundu, či medzi “komunistickým” Miltonom Obote z etnickej skupiny Nilotov a “kapitalistickým” Yoweri Musevenim zo skupiny Bantuov.

Dnes žijeme v období emancipácie a politickej mobilizácie mnohých národov vo svete. Nová “Jar národov”, ktorú zahájil arménsko-azerbajdžanský konflikt o Náhorný Karabach v roku 1988, stále pokračuje. Od teroristického útoku na New York a Pentagon 11. septembra 2001 až do vraždy Usámu bin Ládina 2. mája 2011 bola síce “Jar národov” prerušená “Vojnou proti terorizmu”, ktorú ad-hoc spojenci prezidenta Busha Juniora, zaštiťujúci sa obranou štátu pred “teroristami”, využili na krvavé potláčanie svojich emancipujúcich sa národností: Rusi v Čečensku, Číňania vo Východnom Turkestane a v Tibete, Turci v Kurdistane, Barmánci v Šanskom, Kačjinskom a Karenskom štáte, Jemenci na šíitskom severe, Sudánci v Darfúre.

Ako predchádzajúce “Jari národov” – v rokoch 1789, 1848 i 1918 – aj tá súčasná je plná kontroverzných udalostí, a to včetne krvavých vojen, či sympatií k totalitným ideológiám. Avšak z histórie vieme, že všetky národy časom vytvorili, slovami významnej osobnosti teórie nacionalizmu Miroslava Hrocha, “úplnú sociálnu štruktúru”. To znamená, že z pôvodne ľavicových etník tvorených takmer výlučne roľníkmi sa skoro vždy vytvorila i stredná vrstva a bohatí, pravicoví voliči. Preto je zo strednodobého hľadiska irelevantná otázka, či je novozvolený peruánsky prezident Lulista (podľa ľavicového brazílskeho exprezidenta Lula da Silvu) alebo Čávista (podľa ľavicového venezuelského diktátora Huga Cháveza). Omnoho významnejším faktom je, že Ollanta Humala je za posledných 10 rokov už druhým Indiánom v tomto úrade a spolu s Evo Moralesom tvoria dvojicu súčasných indiánskych prezidentov. To je to, v čom sa história vracia o päť storočí – Indiáni ožili. A keď vytvoria “úplnú sociálnu štruktúru”, môžu o desať či dvadsať rokov Cháveza i s jeho ropným socializmom kľudne poslať dočerta!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?