Skôr než začnem s argumentáciou, poznamenávam, že k zamysleniu ma inšpiroval článok „Vyřídit Kaddáfího a stáhnout se" poradcu českého premiéra pre zahraničnú politiku a ľudské práva Romana Jocha, od ktorého som si dovolil vypožičať nasledujúce tvrdenia a témy:
- že politika presadzujúca len ideály, nie však záujmy, je naivná
- o jedovatom hadovi, ktorý nie je nepriateľský
- otázka legitimity vojenského zásahu
- prečo nezasahujeme proti spúste ďalších nespravodlivých režimov?
- neloajalita západnej ľavice voči západným vojenským zásahom
Ideály alebo záujmy?
V posledných troch desaťročiach sa nám v Európe zdalo, že arabský svet je konečne pacifikovaný, že zatiaľ čo monarchovia Saudskej Arábie a štátov Perzského (Arabského) zálivu sú najbližšími spojencami Západu, v ostatných arabských štátoch vládnu buď prozápadní prezidenti (Egypt, Jemen, Tunisko) či monarchovia (Maroko, Jordánsko). Kde to nebolo možné, darilo sa účinne držať v kľude „jedovatých hadov" (Líbya, v minulosti Irak), pozápadniť provýchodné diktatúry (Sýria, Alžírsko, Palestínska autonómia), či udržiavať štáty v stave permanentného chaosu (Libanon, Mauretánia, Sudán). Lenže toto hodnotenie vychádza z příliš amerického pohľadu na vec, kde se uprednostňujú osobné vzťahy a menej se berie do úvahy celkový stav spoločnosti. Aká je vlastne cena udržiavania dobrých vzťahov s diktátormi?
Pre pochopenie situácie je dôležité vidieť, akú obrovskú zmenu prekonali arabské spoločnosti na prelome 70. a 80. rokov. Od päťdesiatych do sedemdesiatych rokov boli v kurze hodnoty, ktoré se zrodili v Európe, najmä fúzia nacionalizmu a socializmu, reprezentovaná nehrúovsko-titovsko-násirovským blokom Hnutia nezúčastnených. India bola vnímaná ako tretia superveľmoc, alternativa voči Východu a Západu. Na prelome 70. a 80. rokov došlo k faktickému rozpadu Hnutia nezúčastnených, keď se Indíra Gándhí štátnym prevratom priklonila na stranu Východu, Anvar Sadat sa podpisom mieru s Izraelom pridal na Západ a Josip Broz Tito zomrel a zanechal krajinu napospas šovinizmu a postupnému rozpadu. V rovnakom období sa do role tretej superveľmoci pasoval Chomejního teokratický Irán, ktorému sa podarilo vybojovať svoju revolučnú vojnu súčasne proti Východu a Západu naraz, reprezentovaným dvojjediným Saddámom Husajnom.
Rozpad Hnutia nezúčastnených sa stal symbolom konca arabského nacionalizmu a socializmu, zatiaľ čo iracko-íránska vojna sa stala symbolom súperenia nových ideológií: islamizmu symbolizovaného Chomejním a pragmatického partikularizmu reprezentovaného Saddámom. Šíitskú politickú izolovanosť Iránu následne využil najbližší spojenec USA v oblasti, Saudská Arábia, s pluralitnou ponukou islamizmu buď v hábe salafisticko-wahábistickom alebo v podobe Moslimského bratstva. Pragmatické režimy po vzore Saddáma boli v záujme naplňovania svojich vnútorných cieľov ochotné priateliť sa s kýmkoľvek, od Spojených štátov cez Sovietsky zväz a Čínu až po Francúzsko. Práve tento typ režimov reprezentovali Mubarak v Egypte, Ben Ali v Tunisku, Arafat na Palestínskych územiach alebo Sáleh v Jemene, králi Husajn a Hasan II. v Jordánsku a Maroku, neskôr nasledovaní Asadom v Sýrii, Bouteflikom v Alžírsku, Bašírom v Sudáne alebo Kaddáfím v Líbyi. Tieto režimy povesili ideológie nacionalizmu a socializmu na klinec a ich ideologická prázdnota doprovádzaná rozbujnenou korupciou, neefektivitou administratívy a praktikami policajního štátu viedla k tomu, že islamizmus se stal monopolnou ideológiou arabských ľudových más.
Za týchto okolností sme se my, Európania, ocitli v situácii podobnej pätnástemu storočiu, keď rastúca Osmanská ríša spolu s mamelukovským Egyptom a timurovskou Strednou Áziou ovládali územie na ceste do Indie a Číny. Ideologické pôsobenie Západu na občanov nearabských moslimských mocností, ako Indonézia alebo Pakistan, neprinieslo praktické výsledky v podobe utlmenia protizápadného nepriateľstva v moslimskom, najmä arabskom, svete. Mnoho politológov pri hodnotení podmienok potrebných k prechodu k demokracii jednoducho skupinu takzvaných ropných diktatúr vynechávala, pretože im nezapadali do vzorcov hodnotiacich HDP na obyvateľa. Preto nás pád režimov v Tunisku a Egypte pristihol nepripravených, aj keď mnohými odmietaný a preto nečítaný Huntington už pred 15 rokmi predpovedal rozsiahle politické búrky v arabských štátoch okolo roku 2010 v dôsledku demografickej krízy. Je zaujímavé si uvedomiť, že aj keď sa niektoré ropné diktatúry, ako tá líbyjská alebo bahrajnská, pokúšali kúpiť si obyvateľstvo pomocou petrodolárov, neuspeli.
Vďaka revolúciám v Tunisku a Egypte sme my, Európania, získali druhú šancu. Bez nášho pričinenia sa podstatná časť arabskej verejnej mienky môže prikloniť na našu stranu. Nemožno si robiť ilúzie, že to bude vrelé priateľstvo, ale skôr zdravá konkurencia, z ktorej vymizne túžba po fyzickej likvidácii protivníka. Práve vznik nového typu panarabského nacionalizmu, na ktorom pracovali televízie typu Future TV, MBC, LBC alebo al-Džazíra celé desaťročie, je nádejou na nový začiatok.
Líbya ako zlomový bod
V tejto optike pripomína Kaddáfí skôr žabu na prameni než jedovatého hada. V Líbyi šlo o to, či sa arabská revolúcia po svojej tuniskej a egyptskej epizóde zadrhne, alebo bude pokračovať v Jemene, Sýrii, Alžírsku alebo Sudáne. Na tom, ako sa postaví svet k možnému vojenskému potlačeniu libyjskej revolúcie, záležalo budúce správanie ďalších diktátorov. Kritici, ktorí se pozastavujú nad tým, prečo Európania zasiahli v Líbyi, zatiaľ čo v Bahrajne nechali revolúciu utopiť v krvi „bratskej pomoci" sousedných emirátov, snáď pripustia, že opačný postup by viedol k potlačeniu revolúcií v Jemene a v ďalších štátoch. Nemožno zasahovať všade, treba vystihnúť dynamiku diania.
Tak ako boli Garibldiho revolúcie na Sicílii alebo v Neapolsku prijateľné pre kráľa Viktora Emanuela i pre cisára Napoleona III., revolúcie v Ríme a Benátkach bolo treba odložiť a Garibaldigo zatknúť, aj keď boli tieto revolúcie na spadnutie. Tak ako cesta k novému poriadku v Taliansku viedla cez Neapol a nie cez Rím, i cesta k novému poriadku v arabskom svete vedie cez Líbyu, nie cez Bahrajn. Pretože plynulý chod ropných emirátov je nevyhnutný pre ekonomiky nielen Európy a USA, ale aj Číny a Japonska, revolúciu v týchto štátoch musí nahradiť evolučný prechod.
U Bahrajnu nesmieme zabudnúť ani na hrozbu tyranie väčšinového etnika voči bývalej vládnucej menšine, čiže možnú tyraniu protestujúcich väčšinových Šíitov voči vládnucim Sunnitom. Takáto tyrania sa nedávno vyskytla v Iraku, a to medzi januárovými a decembrovými voľbami v roku 2005, keď na celoštátnej úrovni vládla koalícia šíitských strán, zatiaľ čo na úrovni severoirackých provincií Ninive a Salaheddin koalícia kurdských strán, a to proti sunnitským Arabom, ktorí boli obviňovaní z podpory bývalej Saddámovej diktatúry. Podobné vybavovanie účtov hrozí aj v Sýrii zo strany väčšinových Sunnitov proti vládnym Alavitom, v Jordánsku zo strany väčšinových Palestíncov proti vládnucim Zajordáncom, v Jemene zo strany väčšinových Sunnitov proti vládnucim Zajdistom, či dokonca v niektorých emirátoch Saudskej Arábie zo strany Šíitov (emirát Východ), Izmailitov (emirát Nadžran), či šafíitských Sunnitov (emiráty Mekka, Medina, Tabuk, Asír, Bahá, Džizán) voči vládnucim Wahhábistom, alebo v niektorých emirátoch Zálivu zo strany väčšinových Pakistancov a Bangladéšanov voči vládnucim Arabom.
Napriek vyššie uvedenému je však zrejmé, že nástup nového poriadku nemožno zastaviť na hraniciach Saudskej Arábie, ktorá by sa inak naďalej pasovala za monopolného šíriteľa ideí zo svätých miest Mekky a Mediny a za svoje petrodoláre by naďalej exportovala do sveta svoju džihádistickú ideológiu pripravujúcu moslimov všade vo svete k prijatiu al-Kájdy za predvoj nových poriadkov. Rovnako nemôžu moderné arabské metropoly ako Dubaj, Dohá, Manáma, Maskat alebo Abú Dábí zostať izolované mimo hlavného prúdu arabského diania.
Kedy je legitímne hada udrieť?
Tvrdenie o jedovatom hadovi, ktorý nie je nepriateľský, bolo na mieste v prípade Kaddáfího v rokoch 2003-2010. Od doby, čo sa jazmínová nákaza preniesla z Tuniska na námestie Tahrír, je jasné, že v arabskom svete se našla kritická masa obyvateľov, ktorá chce slobodu a aktívne podporuje zmenu. A tu je odpoveď na otázku legitimity zásahu, ako aj prečo nezasahujeme proti spúste ďalších nespravodlivých režimov. To je tá kritická masa obyvateľov, ktorá se aktívne prejaví len raz za dvadsať rokov a ktorú treba, ak je vhodná geopolitická situácia, v súlade s našimi ideálmi slobody a demokracie podporiť. Kým sa tá kritická masa nenašla, bolo proste legitímne tolerovať existujúce režimy.
Neočakávejme hneď u našich arabských susedov demokraciu, tá sa v Európe i v Amerike vyvinula, až keď si obyvatelia vsugerovali, že sú národ, k čomu ešte v arabskom svete nedošlo.
Pokiaľ ide o medzinárodnoprávnu legitimitu zásahu, neexistenciu precedensu v minulosti či hrozbu precedensu do budúcnosti, mali by sme si uvedomiť, že Rada bezpečnosti OSN nie je súd, dokonca súd riadiaci sa anglosaským zvykovým právom. Bezpečnostná rada prijíma rezolúcie ad-hoc k existujúcej medzinárodnej situácii a na základe ochoty najmä jej stálych členov s právom veta. Nemožno na nich preto zakladať precedensy.
A čo se týka loajality západnej ľavice k západným vojenským zásahom, stojí za povšimnutie, že to bola práve frakcia Európskej strany zelených, v minulosti patriaca medzi najaktívnejších pacifistov, ktorá najhlasitejšie podporovala francúzsko-britský zásah. Poučená neschopnosťou Európanov vyriešiť si veci na svojich hraniciach, frustrovaná naším správaním v Srebrenici, vyžadovala európsky zásah v mene našich hodnôt a budúceho spolužitia s našimi južnými susedmi. Ako názornejšie bolo možné ukázať, že spoločná zahraničná politika EU bola práve korunovaná vznikom spoločnej diplomatickej služby?
